Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
9ad/370722.0a9dc8.pdf
PDF · 110.46 KB
No categories available
5Cdo/193/2009
Najvyšší súd 5 Cdo 193/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa T. S O. O. „A.“,
so sídlom v K., Z., B., A., IČO: X., zastúpeného Mgr. R. Š., advokátom, AK so sídlom v B.,
proti odporcom 1/ I. A., bývajúcemu v P., 2/ Ľ. A., bývajúcej v P., obaja zastúpení JUDr. M.
S., advokátkou, AK so sídlom v B., o zaplatenie 2 064,40 USD s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde v Brezne pod sp.zn. 4 Ccu 1002/2002, na dovolanie odporcov proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. marca 2009 sp.zn. 12 Co 344/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporcovia 1/, 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi náhradu
trov dovolacieho konania v sume 113,75 EUR k rukám Mgr. R. Š., advokáta, so sídlom v B.
do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd v Brezne rozsudkom zo 14. októbra 2008 č.k. 4 Ccu 1002/2002-173
odporcom 1/, 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi
2 064,40 USD spolu so 16,5 % úrokom z omeškania od 29.12.2001 do zaplatenia a nahradiť
trovy konania vo výške 46 394 Sk, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Konštatoval
právomoc Slovenských súdov v danej veci ako aj všeobecnú príslušnosť okresného súdu
v zmysle zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom
a Občianskeho súdneho poriadku. Vychádzal z ustanovenia § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 zákona č.
97/1963 Zb. z dôvodov, že i keď Zmluva medzi bývalou ČSSR a ZSSR o právnej pomoci
a právnych vzťahoch v občianskych, rodinných a trestných veciach, ktorá bola uverejnená
vo vyhláške č. 95/1983 Zb. je stále účinná, avšak záväzkové právo nie je obsahom tejto
úpravy. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že priznaná suma predstavovala výdavky
navrhovateľa, ktoré súviseli s hospitalizáciou a prepravou odporcu 1/ z K. do P. a následne
do miesta trvalého bydliska, pričom náklady hospitalizácie sa vzťahovali k času od 6.10.2001
do 9.10.2001. Okrem protihodnoty liekov boli do uvedenej sumy zahrnuté náklady
na poskytovanie ďalších služieb, okrem hospitalizácie, a to telefonické poplatky, vykonávanie
osobnej ochrany, použitie sanitky a náklady na liečebnú starostlivosť. Dospel k záveru, že
pokiaľ odporcovi 1/ bola poskytnutá zdravotná starostlivosť navrhovateľom z cudziny, ktorá
nie je krytá zdravotným poistením v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 277/1994 Z.z., potom je
tento povinný si uvedené náklady hradiť sám. Pokiaľ k jeho dlhu pristúpila odporkyňa 2/ ako
jeho manželka, zaviazal ich solidárne na splnenie požadovanej sumy. Prihliadol na to, že
zo strany odporcov až do vzniku súdneho sporu nikdy nebola spochybnená oprávnenosť
zdravotníckeho zásahu navrhovateľa, ako ani výška vzniknutých nákladov a neboli
produkované žiadne dôkazy, ktoré by spochybnili existenciu nároku navrhovateľa. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie odporcov Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 26. marca 2009
sp.zn. 12 Co 344/2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pričom
navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Svoje rozhodnutie
odôvodnil správnosťou skutkových a právnych záverov prvostupňového súdu
a neopodstatnenosťou námietok odporcov. Medzi navrhovateľom a odporcami 1/, 2/ vznikol
záväzkový vzťah poskytnutím zdravotnej starostlivosti v cudzine ako to predpokladá
ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 277/1994 Z.z., odporkyňa 2/ podľa názoru odvolacieho
súdu uznala dlh spolu s odporcom 1/ vo vzťahu k navrhovateľovi v listine, ktorú o tomto
uznaní podpísala, dlh je špecifikovaný, identifikovaný, nezameniteľný a preto okresný súd
správne rozhodol o solidárnej povinnosti odporcov 1/, 2/ pohľadávku zaplatiť. Konštatoval, že
navrhovateľ veľmi intenzívne a efektívne sledoval najdôležitejší záujem odporcu 1/ v kritickej
situácii, nijako ho na jeho právach, zdraví a majetku nepoškodil, práve naopak
bez formálneho a byrokratického postupu sa operatívne rozhodoval v súlade s vyššie
uvedeným cieľom. Odvolací súd bol toho názoru, že návrh a výška nákladov, ktorú si
navrhovateľ vyúčtoval a odporcovia relevantne ničím nespochybnili, zodpovedajú situácii,
ktorú bolo nevyhnutné riešiť.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali odporcovia dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzovali z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, že postupom súdu bola
odporkyni 2/ odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa odporcov táto vada spočíva v tom, že
odporkyňa 2/ nebola nikdy vypočutá a tak jej bola odňatá možnosť vyjadriť sa k listine, ktorú
odvolací súd posúdil ako právny úkon „uznanie dlhu“. Túto listinu podpísala odporkyňa 2/
pod nátlakom a naviac, táto ani neobsahuje podstatné náležitosti platného právneho úkonu.
Predmetná listina pritom bola podkladom pre vyslovenie právneho názoru odvolacieho súdu.
Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa oprel svoje rozhodnutie o právny úkon
uznania dlhu, pričom účastníci nemali možnosť k tomu sa vyjadriť. Tým bola odňatá ich
možnosť konať pred súdom. Z uvedených dôvodov navrhli zrušiť napadnutý rozsudok
krajského súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Navrhovateľ považoval dovolanie odporcov za nedôvodné, nepreukazujúce žiadne
podmienky jeho prípustnosti podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Odporkyňa 2/ mala možnosť vyjadriť
sa k prejednávanej veci, čo však nevyužila, pričom sa nedostavovala ani na súdne
pojednávania. Okrem toho odporkyňu 2/ zastupoval v súdnom konaní právny zástupca
z radov advokátov. Samotný výsluch účastníka je iba jedným z dôkazných prostriedkov
a nevykonanie dôkazu výsluchom nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom (uznesenie NS SR sp.zn. 2 Cdo 96/1999). So zreteľom na to navrhol, aby
dovolanie bolo „zamietnuté“ a žiadal priznať náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle § 238 O.s.p. platí,
že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak
je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vyslovenému v tejto veci (§ 238
ods. 2 O.s.p.) alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak
odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Dovolaním odporcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký
potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že
dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani
záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd odchýlil. Z týchto dôvodov dospel
Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie odporcov nie je podľa § 238 O.s.p.
prípustné.
Vzhľadom na zákonnú (§ 242 ods. 1 O.s.p.) povinnosť skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa § 238 O.s.p., či len na skúmanie existencie vady dovolateľmi priamo
namietanej (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci
nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia
procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, prípad odňatia možnosti konať pred súdom a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Prípustnosť dovolania z hľadiska
ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., ale nastáva až
vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení
skutočne trpí.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom
súdov nebola dovolateľom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu,
ktorým sa znemožní účastníkovi konania realizácia procesných práv priznaných mu
Občianskym súdnym poriadkom za účelom ochrany práv a právom chránených záujmov.
Musí ísť ale o znemožnenie realizácie konkrétnych práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je
pritom rozhodujúce, či bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom
v odvolacom konaní alebo v konaní pred súdom prvého stupňa.
V danom prípade odporkyňa 2/ si v konaní ako zástupcu zvolila advokáta, pričom
takto udelené plnomocenstvo nebolo možné obmedziť (§ 25 ods. 1, § 28 ods. 2 O.s.p.). Takto
stanovený zástupca bol oprávnený na všetky úkony, ktoré mohol v konaní robiť účastník.
Úkony zástupcu, či už s procesnoprávnymi alebo hmotnoprávnymi účinkami, bolo potrebné
vo vzťahu k súdu a k ostatným účastníkom konania považovať za úkony odporkyne 2/.
Zástupca odporkyne 2/ bol oprávnený prijímať v zastúpení odporkyne 2/ všetky písomnosti,
meniť návrh, vziať ho späť, uzavrieť súdny zmier, navrhnúť súdu vykonanie dôkazov
a vykonať akýkoľvek procesný úkon v konaní.
Podľa § 115 ods. 1 O.s.p. ak zákon neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci
samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.
Ak je účastník v konaní zastúpený zástupcom pre celé konanie, doručuje sa predvolanie iba
tomuto zástupcovi. Iba v prípade, ak by mal účastník osobne v konaní niečo vykonať,
doručuje sa písomnosť nielen zástupcovi, ale aj jemu (§ 49 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd zistil, že súdy nižšieho stupňa pri predvolávaní účastníkov
na pojednávanie postupovali podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Odporcov predvolávali prostredníctvom ich zástupcu. O konaní pojednávaní mal odporcov
vyrozumieť ich zástupca, ktorý bol povinný účelne využívať všetky zákonom prípustné
prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci, chrániť práva a oprávnené záujmy
zastupovaných, konať pritom svedomite a uplatňovať všetko, čo podľa jeho presvedčenia
a príkazu klienta pokladal za prospešné. Odporkyňa 2/, hoci bola riadne predvolaná
na pojednávanie súdu prvého stupňa, sa tohto pojednávania nezúčastnila a ani z dôležitého
dôvodu nepožiadala o odročenie pojednávania. Zo žiadneho z ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku nemožno vyvodiť, že by súd v každom prípade musel vypočuť účastníka
konania. Výsluch účastníka je iba jedným z dôkazných prostriedkov (§ 125 O.s.p.) a tento súd
hodnotí ako každý iný dôkaz. Spôsob vykonania tohto dôkazu je upravený v ustanovení § 131
O.s.p. Ak súd nariadi dôkaz výsluchom účastníka, účastník je povinný dostaviť sa na súd
a vypovedať. Výpoveď účastníka súd hodnotí ako každý iný dôkaz v zmysle zásad
stanovených v ustanovení § 132 O.s.p. Pri nedostatku výpovede účastníka, súd zváži, či to nie
je na ujmu riadneho zistenia skutkového stavu veci. Nevykonanie dôkazu výsluchom
účastníka konania môže mať za následok neúplné zistenie skutkového stavu veci, ale nie je
postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Súdy preto nepochybili, ak majúc za to, že skutkový stav zistený z vykonaných
dôkazov stačí na rozhodnutie vo veci samej, odporkyňu 2/, ktorá bola v celom konaní pasívna,
v konaní nevypočuli.
Pokiaľ dovolatelia odôvodňovali odňatie možnosti konať pred súdom tiež tým, že
odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa oprel svoje rozhodnutie o právny úkon-
uznania dlhu, pričom účastníci sa nemali možnosť k tomu vyjadriť, treba uviesť, že
predmetná listina, ktorú odporkyňa 2/ podpísala, bola predmetom dokazovania pred súdom
prvého stupňa, pričom účastníci konania sa mali možnosť k nej vyjadriť, prípadne ju
namietať. Súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov okrem iného z nej tiež vychádzal, keď
rozhodol o solidárnej povinnosti odporcov 1/, 2/ pohľadávku zaplatiť. V danom prípade
odvolací súd s prihliadnutím na zistené okolnosti a právne závery prvostupňového súdu,
rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil s konštatovaním, že odporkyňa 2/
podľa jeho názoru uznala dlh spolu s odporcom 1/ vo vzťahu k navrhovateľovi v listine, ktorú
o tomto uznaní podpísala. Ak teda odvolací súd v celom rozsahu vychádzal zo skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa uvedených v napadnutom rozsudku, nemožno jeho
postupu vytýkať, že uvedeným spôsobom odňal dovolateľom možnosť konať pred súdom.
Obsahove túto námietku možno považovať aj za námietku spočívajúcu na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené
(dovolací súd ich ale z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľmi vytýkaná skutočnosť
by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či
odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či
zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy
až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci
nešlo). Keďže ale dovolanie odporcov nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd
pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Prípadná
nesprávnosť rozsudku odvolacieho súdu by síce bola dovolacím dôvodom v zmysle § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p., sama osebe by ale prípustnosť dovolania nezakladala, lebo nie je
spojená s procesnou vadou v zmysle § 237 O.s.p.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie podľa Občianskeho súdneho poriadku procesne
neprípustné. So zreteľom na to dovolanie odporcov odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Trovy konania v danom prípade spočívajú
v odmene advokáta za právnu službu, ktorú mu poskytol vypracovaním vyjadrenia
k dovolaniu odporcov (§ 14 ods. l vyhl.č. 655/2004 Z.z, o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. l tejto
vyhlášky vo výške 106,80 EUR, čo s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné
výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky), t.j.
vo výške 6,95 EUR, predstavuje spolu 113,75 EUR.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. augusta 2009
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková