Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c65/375822.52da6d.pdf
PDF · 135.92 KB
No categories available
4Obo/159/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4Obo/159/2008
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Zemaníkovej a členiek senátu JUDr. Evy Hudobovej a Mgr. Ľubomíry Kúdelovej
v právnej veci žalobcu J., D., Í., zastúpeného advokátom JUDr. I.M.., L., X., proti
žalovanému Fond národného majetku Slovenskej republiky., D., X., IČO: X., zastúpeného
advokátom JUDr. Š.D.., Advokátska kancelária D., M., B., o zaplatenie 3 317,76 Eur
(99 951,– Sk) istiny, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3Cb 7/04-220 zo dňa 28. augusta 2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
3Cb 7/04-220 zo dňa 28. augusta 2008 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť trovy odvolacieho konania na účet právneho
zástupcu žalobcu vo výške 196 Eur.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi 97 567,– Sk istiny a 27 007,– Sk na náhradu trov konania do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. V časti na zaplatenie 2 384,– Sk, konanie zastavil. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že žalobca si uplatnil proti žalovanému právo na zaplatenie úrokov
z omeškania z titulu omeškania žalovaného s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu
dlhopisov ním vydaných. Zmluvami o postúpení pohľadávok v zmysle § 524 až § 530
Obč. zák. v počte 65 kusov, uzatvorenými medzi žalobcom a vlastníkmi dlhopisov
žalovaného, postúpili postupcovia pohľadávky žalobcovi v celkovej výške 99 951,– Sk.
Žalobca je teda vlastníkom pohľadávok voči žalovanému, ktoré pozostávajú z úrokov
z omeškania vzniknutých na základe omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu voči
bývalým majiteľom dlhopisov žalovaného. Podľa jeho názoru omeškanie žalovaného vzniklo
oneskoreným vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov vydaných žalovaným podľa
§ 24 ods. 4 zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Súd
vykonal dokazovanie oboznámením obsahu listín založených v spise, vypočul právnych
zástupcov účastníkov konania a zistil, že v prejednávanej veci je nesporné, že majitelia
dlhopisov FNM SR, uvedení v návrhu na začatie konania ako vlastníci a veritelia pohľadávok
voči žalovanému svoje pohľadávky pozostávajúce z úrokov z omeškania s vyplatením
menovitej hodnoty a výnosu FNM SR – ISIN: 880950000526, vydaných v zmysle § 24 ods. 4
zák. č. 92/1991 Zb. previedli zmluvami o postúpení pohľadávky v zmysle § 524 - § 530
Občianskeho zákonníka na žalobcu ako postupníka. Žalobca uplatnený nárok oprel
o spomenuté zmluvy o postúpení pohľadávky, o tvrdenie, že podľa § 24 ods. 6 zák. č.
92/1991 Zb. dlhopis bol splatný 31. 12. 2000, a preto treba jeho neskoršie splatenie
posudzovať ako plnenie záväzku s omeškaním v zmysle § 517 ods. 1 Obč. zák. K žalobe
pripojil aj kópiu oznámenia o postúpení pohľadávky, spojenú s výzvou na dobrovoľné
zaplatenie pohľadávky, pokus o zmier zo dňa 31. 01. 2003, v ktorom je u jednotlivých mien
postupníkov uvedená aj výška pohľadávky a dátum, ku ktorému je uplatnená výška úroku
počítaná. Z pripojených kópií zmlúv o postúpení pohľadávok je zrejmé, že žalobca nadobudol
pohľadávky od jednotlivých postupníkov za sumu 200,– Sk. Žalovaný prostredníctvom
právneho zástupcu súdu oznámil, že ak súd uzná skutočnosť, že došlo k omeškaniu zo strany
žalovaného v takom prípade nenamieta výšku úrokov ani spôsob ich výpočtu.
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995 sp. zn. PLUS 13/97
z 19. júna 1998 zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 84, pod číslom
221/1998 uvádza: „Obsahom vlastníckeho práva k dlhopisom, sú potom oprávnenia
a povinnosti upravené v ďalších odsekoch § 24 zákona. Majiteľ dlhopisu (občan) má právo
na výplatu menovitej hodnoty a výnosu tohto dlhopisu v zákonom stanovenej dobe splatnosti
(§ 24 ods. 4, 6, 7 zákona).
Z vyššie uvedeného Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky teda
nespochybniteľne vyplýva, že aj podľa právneho názoru najvyššej právnej a ústavnej
inštancie slovenského právneho systému mali byť dlhopisy FNM SR ich majiteľom zo strany
žalovaného splatené v dobe ich splatnosti, t. j. do 31. 12. 2000 a nie v lehote do 21. 12. 2001,
ako to tvrdí žalovaný. Dlhopis FNM SR sa v zmysle ust. § 24 ods. 6 zák č. 92/1991 Zb. v
znení zmien a doplnkov stal splatným dňom 31. 12. 2000.
Súd dospel k záveru, že žalovaný svoj záväzok na vyplatenie hodnoty a výnosov
dotknutým osobám nesplnil riadne a včas v zákonnej lehote. Žalovaný sa dostal do omeškania
s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov ich bývalým majiteľom, nakoľko
dátumom rozhodným pre posúdenie, kedy mal žalovaný splatiť dlhopisy, bol 31. 12. 2000
a nie 31. 12. 2001. Žalovaný bol teda povinný splatiť dlhopisy a výnosy z nich v súlade
s ustanovením § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné
osoby v znení neskorších predpisov v deň ich splatnosti stanovenom na 31. 12. 2000. Počnúc
dňom 01. 01. 2001 sa žalovaný dostal do omeškania (v zmysle ustanovenia § 24 ods. 6
zákona č. 91/1991 Zb.), pretože pohľadávky veriteľov nadobudli novú kvalitu. Uvedeným
dňom splatenie dlhopisu už bolo teda žalovateľné a to aj s úrokmi z omeškania.
Na základe podkladov žalovaného zo dňa 18. 06. 2008 žalobca zobral žalobu v časti
späť. Súd v súlade s ust. § 95 ods. 1 a 3 OSP konanie v tejto časti zastavil.
Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd uznal nárok žalobcu
za oprávnený a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 97 567,– Sk z titulu úrokov
z omeškania za oneskorené vyplatenie dlhopisu a jeho výnosu splatného do 31. 12. 2000.
O náhrade trov konania rozhodol s poukázaním na ust. § 146 ods. 1 písm. c/ OSP,
na ust. § 142 ods. 3 OSP. Žalobca mal vo veci neúspech v pomerne nepatrenej časti, a preto
mu priznal plnú náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie. Namietal, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/
O. s. p.). Použitie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995 sp. zn. PL.ÚS. 13/97
z 19. 06. 1998, nie je podľa žalovaného namieste, nakoľko Ústavný súd Slovenskej republiky
sa v uvedenom konaní vôbec nezaoberal otázkou splácania dlhopisov fondu a k problematike
času stanoveného na splatenie dlhopisov fondu sa nevyjadril. Uviedol, že prvostupňový súd
neakceptoval námietku žalovaného, že sa nemohol dostať do omeškania s vyplácaním
dlhopisov fondu už uplynutím splatnosti stanovenej podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb.
na 31. 12. 2000, pretože na včasné splatenie dlhopisov fondu postačovalo splnenie tejto
povinnosti najneskôr do konca roku 2001, ako to určil § 24 ods. 11 zákona č. 92/1991 Zb. Súd
nesprávne právne posúdil námietku žalovaného, že žalovaný sa ani v prípade akceptácie
názoru žalobcu, že v otázke splatnosti dlhopisov fondu je pre účely omeškania s ich
splácaním rozhodujúci termín 31. 12. 2000, nemohol dostať do omeškania so splatením
dlhopisov fondu po 31. 12. 2000, nakoľko boli v omeškaní dotknutí veritelia. Veritelia
oprávnení na výplatu dlhopisov fondu, totiž neposkytli žalovanému ako dlžníkovi súčinnosť
nevyhnutú na splnenie uvedených záväzkov. Osoby oprávnené na splatenie dlhopisov fondu
ako veritelia sa dňa 31. 12. 2000, nedostavili do sídla žalovaného ako dlžníka, ani neposkytli
údaje umožňujúce doručenie plnenia a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú
na splatenie dlhopisov fondu v zákonnom mieste plnenia. Nemohli tieto nároky ani postúpiť
na žalobcu, ktorý ich uplatnil v predmetom prvostupňovom konaní. Žalovaný v priebehu roku
2001 vzhľadom na skutočnosť, že veľký počet veriteľov oprávnených na splatenie dlhopisov
fondu mal bydlisko vzdialené od sídla žalovaného, splácal predmetné dlhopisy z hľadiska
miesta plnenia nad rámec svojich zákonných povinností tak, že prostredníctvom spoločnosti
R., a. s. a ďalej pobočiek S., a. s. zisťoval aktuálne údaje o veriteľoch a plnenia veriteľom
doručoval. Z hľadiska času plnenia sa žalovaný opieral o logický výklad vyššie spomenutých
ustanovení § 24 ods. 6 a ods. 11 a súv. zákona č. 92/1991 Zb. v tom smere, že žalovaný bol
povinný splatiť dlhopisy fondu najneskôr do konca roku 2001. Na strane veriteľov sa vyššie
uvedeným postupom pri splácaní z hľadiska miesta plnenia znížila časová a finančná
náročnosť, potrebná na prevzatie uvedeného plnenia. Žalovaný pritom uvedeným postupom
vo vzťahu k miestu plnenia, a ani vo vzťahu k času plnenia, neodňal dotknutým veriteľom
právo domáhať sa splatenia dlhopisov fondu v sídle žalovaného ako v zákonnom mieste
plnenia už 31. 12. 2000. Uvedeným spôsobom neuplatnil voči žalovanému právo na splatenie
dlhopisov fondu, či už pred 01. 01. 2001 alebo neskôr žiaden z veriteľov, ktorí mali na
žalobcu postúpiť nároky uplatnené v predmetnom konaní. Uvedení veritelia bez námietok
akceptovali doručovanie príslušných výplat dlhopisov fondu vyššie spomenutým spôsobom
prostredníctvom pobočiek S., a. s. Za uvedeného stavu považuje žalovaný uplatňovanie
nárokov na úroky z omeškania postihujúcich žalovaného za to, že nesplatil predmetné
dlhopisy v hotovosti v mieste svojho sídla už 31. 12. 2000, za výkon práva v rozpore
s dobrými mravmi bez ohľadu na fakt, či uvedené nároky existujú. Vzhľadom na vyššie
uvedené žiadal o zmene rozsudku tak, že odvolací súd žalobu žalobcu v celom rozsahu
zamietne a zaviaže žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne
potvrdiť. Poukázal na to, že v konaní pred prvostupňovým súdom bolo výpoveďami oboch
účastníkov konania a predloženými dokumentmi preukázané, že všetci účastníci zmluvy
o postúpení pohľadávky – úrokov z omeškania – na strane postupcu, boli ku dňu splatnosti
dlhopisu FNM SR, t. j. k 31. 12. 2000, veriteľmi FNM, teda vlastníkmi dlhopisu, s právom
uzavrieť zmluvu o postúpení pohľadávky. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu
oznámil prvostupňovému súdu, že ak súd uzná skutočnosť, že došlo k omeškaniu zo strany
žalovaného, nenamieta výšku uplatnenej sumy, teda výšku jednotlivých úrokov z omeškania,
ani spôsob ich výpočtu. Žalovaný ešte pred splatnosťou dlhopisov, t. j. pred 31. 12. 2000
zverejnil spôsob, akým budú dlhopisy FNM vyplácané, konkrétne prostredníctvom R., a. s.,
pričom na základe výzvy budú výplatným miestom pobočky S., a. s. Žalovaný nemal nikdy
v úmysle, a ani nebol vôbec pripravený na vyplácanie dlhopisov v hotovosti vo svojom sídle
k 31. 12. 2000, keďže ako vyplýva z listu FNM zo dňa 23. 07. 2008, FNM disponoval k 31.
12. 2000 s hotovosťou 5 168,– Sk, pričom na účtoch v bankách mal k dispozícii cca. 2,3
miliardy Sk, čo bolo približne 10% z celkovej nominálnej hodnoty všetkých splatných
dlhopisov, vrátane ich garantovaného výnosu. Má za to, že námietka žalovaného o prípadnej
potrebe súčinnosti veriteľov k plneniu záväzkov žalovaného, bola posúdená zo strany
prvostupňového súdu veľmi správne. V rozpore s dobrými mravmi je práve konanie
žalovaného, ktorý na jednej strane verejne, z pozície „štátnej moci“ prezentuje, ako, kde
a kedy si splní, resp. je ochotný a schopný si splniť svoje záväzky voči veriteľom – občanom
Slovenskej republiky – a na strane druhej, mu takáto verejná prezentácia a prísľub nie je
prekážkou k tomu, aby veriteľov účelovo označil za vinníkov svojho omeškania, resp. za
osoby, ktoré sú v omeškaní vo vzťahu k nemu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal
odvolanie žalovaného v súlade s § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v znení platnom
od 15. októbra 2008 bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené predpoklady vo veci
pojednávať podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k názoru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že predmetom odvolacieho konania
je posúdenie, či žalovaný sa dostal do omeškania s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu
dlhopisov FNM SR voči svojim veriteľom, vlastníkom dlhopisov.
Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že žalovaný zaplatil oprávneným osobám
dlhopis, vrátane ich výnosov do 31. decembra 2001. Spornou zostala skutočnosť, či žalovaný
ich mal splatiť do 31. decembra 2000, ako tvrdí žalobca, alebo do 31. decembra 2001, ako
tvrdí žalovaný. Obaja poukázali na splatnosť dlhopisu stanovenú zákonom č. 92/1991 Zb.
o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení neskorších predpisov.
Podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. splatnosť menovitej hodnoty dlhopisov
fondu a ich výnosov je 31. decembra 2000.
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. ÚS 235/08-21 (KP 8/09-5)
zo 17. decembra 2008, vyslovil svoje stanovisko k predmetnej veci. Stotožnil sa s názorom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v rozsudku sp. zn. 1 Obdo V 103/2005,
podľa ktorého: «Dovolací súd dospel k záveru, že základnú otázku splatnosti dlhopisov
s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom dlhopisy vyplatiť, rieši citované ustanovenie
§ 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. v jeho platnom znení. Ak otázka splatnosti (zročnosti)
s týmto obvyklým legislatívnym obsahom, ako to v dovolaní správne naznačuje a prezentuje
žalobca, je vyriešená v tomto ustanovení, potom je logické, že zákon túto otázku nemôže
riešiť a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom ustanovení, a to v § 24 ods. 11 cit. zákona. Teda,
ak je v tomto ustanovení (§ 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb., pozn.) uvedené, že dlhopis
je splatný 31. decembra 2000, potom skutočne zákonodarca takto určil deň, ku ktorému musia
byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje aj znenie § 24 ods. 10 cit. zákona, podľa
ktorého žalovaný mohol dlhopisy splatiť aj pred uvedenou dobou splatnosti, t. j. pred
31. decembrom 2000. Teda, ak k tomuto dňu bolo zákonom ustanovené, že dlhopisy sú
splatné, potom nemohli byť zároveň aj nesplatné. V tomto zmysle pojem „splatnosť“
je vykladaný už dlhodobo, ide o pojem ustálený a teóriou a aj praxou takto chápaný.»
Ústavný súd v uvedenom náleze napokon zhrnul a vyslovil záver, že podľa § 24
ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. dlhopis fondu bol splatný 31. decembra 2000. Preto, ak
fond splatil menovitú hodnotu a výnosy dlhopisov až po uplynutí tejto lehoty, počnúc
01. januárom 2001, sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľom vzniklo
právo na úrok z omeškania. Uložením povinnosti fondu splatiť dlhopis najneskôr do konca
roku 2001 (§ 24 ods. 11 cit. zákona) zákonodarca iba vymedzil dobu trvania tejto formy
privatizácie.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dlhopis fondu ako záväzok žalovaného
je splatný resp. zročný 31. decembra 2000. Žalovanému ako dlžníkovi vznikla povinnosť
31. decembra 2000, splatiť svoj peňažný záväzok voči veriteľovi. Majiteľovi dlhopisu vzniklo
právo požadovať plnenie záväzku. V prípade porušenia tejto povinnosti dlžníkom, vznikne
potom veriteľovi právo na majetkové sankcie (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Žalovaný nespochybnil v prejednávanej veci uplatnenú výšku, ani spôsob výpočtu
úroku z omeškania.
Žalovaný ďalej namietal, že nebol v omeškaní s plnením peňažného dlhu z dôvodu
na strane veriteľov, ktorí mu neposkytli potrebnú súčinnosť, aby svoj záväzok mohol splniť
včas.
Podľa vety prvej § 520 Občianskeho zákonníka k omeškaniu dlžníka nedôjde, ak
veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť
potrebnú na splnenie dlhu.
V uvedenom ustanovení sú upravené prípady, kedy nedochádza k omeškaniu dlžníka.
Veriteľovi potom nevzniká právo požadovať od dlžníka úroky, prípadne poplatok
z omeškania. K tomu, aby nedošlo k omeškaniu dlžníka, plnenie musí byť ponúknuté riadne
a včas, t. j. ak bolo urobené v čase splatnosti prípadne aj skôr, ak je dlžník oprávnený plniť
aj predčasne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného sa stotožnil aj
s názorom súdu prvého stupňa, že žalovaný na preukázanie svojho tvrdenia, že veritelia
neposkytli mu potrebnú súčinnosť, nepredložil súdu žiadne relevantné dôkazy. Nepreukázal,
že v dobe splatnosti svojho záväzku bol pripravený plniť t. j. že mal dostatok peňažných
prostriedkov, aby svoj záväzok k 31. decembru 2000, splnil. Tiež nepreukázal, že každému
z veriteľov, ktorí postúpili svoje práva z dlhopisu žalobcovi, peňažné plnenie riadne a včas
ponúkol. Preto ani odvolací súd na uvedenú námietku žalovaného v zmysle § 520
Občianskeho zákonníka nemohol prihliadnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného rozsudok krajského
súdu v napadnutej časti podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa
§ 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný,
má preto právo na náhradu trov odvolacieho konania podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. v sume
196 Eur. Podľa obsahu spisu žalobcovi vznikli trovy v odvolacom konaní za vyjadrenie
k odvolaniu jeho právnym zástupcom a účasť na vyhlásení rozsudku dňa 24. 08. 2004.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 24. augusta 2009
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Štofaniková