Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Obo/159/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Zemaníkovej a členiek senátu JUDr. Evy Hudobovej a Mgr. Ľubomíry Kúdelovej

v právnej veci žalobcu J., D., Í., zastúpeného advokátom JUDr. I.M.., L., X., proti

žalovanému Fond národného majetku Slovenskej republiky., D., X., IČO: X., zastúpeného

advokátom JUDr. Š.D.., Advokátska kancelária D., M., B., o zaplatenie 3 317,76 Eur

(99 951,– Sk) istiny, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k. -220 zo dňa 28. augusta 2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-220 zo dňa 28. augusta 2008 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť trovy odvolacieho konania na účet právneho

zástupcu žalobcu vo výške 196 Eur.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť žalobcovi 97 567,– Sk istiny a 27 007,– Sk na náhradu trov konania do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. V časti na zaplatenie 2 384,– Sk, konanie zastavil. V odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že žalobca si uplatnil proti žalovanému právo na zaplatenie úrokov

z omeškania z titulu omeškania žalovaného s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu

dlhopisov ním vydaných. Zmluvami o postúpení pohľadávok v zmysle § 524 až § 530

Obč. zák. v počte 65 kusov, uzatvorenými medzi žalobcom a vlastníkmi dlhopisov

žalovaného, postúpili postupcovia pohľadávky žalobcovi v celkovej výške 99 951,– Sk.

Žalobca je teda vlastníkom pohľadávok voči žalovanému, ktoré pozostávajú z úrokov

z omeškania vzniknutých na základe omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu voči

bývalým majiteľom dlhopisov žalovaného. Podľa jeho názoru omeškanie žalovaného vzniklo

oneskoreným vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov vydaných žalovaným podľa

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Súd

vykonal dokazovanie oboznámením obsahu listín založených v spise, vypočul právnych

zástupcov účastníkov konania a zistil, že v prejednávanej veci je nesporné, že majitelia

dlhopisov FNM SR, uvedení v návrhu na začatie konania ako vlastníci a veritelia pohľadávok

voči žalovanému svoje pohľadávky pozostávajúce z úrokov z omeškania s vyplatením

menovitej hodnoty a výnosu FNM SR – ISIN: 880950000526, vydaných v zmysle § 24 ods. 4

previedli zmluvami o postúpení pohľadávky v zmysle -

na žalobcu ako postupníka. Žalobca uplatnený nárok oprel

o spomenuté zmluvy o postúpení pohľadávky, o tvrdenie, že podľa § 24 ods. 6 zák. č.

dlhopis bol splatný 31. 12. 2000, a preto treba jeho neskoršie splatenie

posudzovať ako plnenie záväzku s omeškaním v zmysle § 517 ods. 1 Obč. zák. K žalobe

pripojil aj kópiu oznámenia o postúpení pohľadávky, spojenú s výzvou na dobrovoľné

zaplatenie pohľadávky, pokus o zmier zo dňa 31. 01. 2003, v ktorom je u jednotlivých mien

postupníkov uvedená aj výška pohľadávky a dátum, ku ktorému je uplatnená výška úroku

počítaná. Z pripojených kópií zmlúv o postúpení pohľadávok je zrejmé, že žalobca nadobudol

pohľadávky od jednotlivých postupníkov za sumu 200,– Sk. Žalovaný prostredníctvom

právneho zástupcu súdu oznámil, že ak súd uzná skutočnosť, že došlo k omeškaniu zo strany

žalovaného v takom prípade nenamieta výšku úrokov ani spôsob ich výpočtu.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995 sp. zn. PLUS 13/97

z 19. júna 1998 zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 84, pod číslom

221/1998 uvádza: „Obsahom vlastníckeho práva k dlhopisom, sú potom oprávnenia

a povinnosti upravené v ďalších odsekoch § 24 zákona. Majiteľ dlhopisu (občan) má právo

na výplatu menovitej hodnoty a výnosu tohto dlhopisu v zákonom stanovenej dobe splatnosti

(§ 24 ods. 4, 6, 7 zákona).

Z vyššie uvedeného Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky teda

nespochybniteľne vyplýva, že aj podľa právneho názoru najvyššej právnej a ústavnej

inštancie slovenského právneho systému mali byť dlhopisy FNM SR ich majiteľom zo strany

žalovaného splatené v dobe ich splatnosti, t. j. do 31. 12. 2000 a nie v lehote do 21. 12. 2001,

ako to tvrdí žalovaný. Dlhopis FNM SR sa v zmysle ust. zák č. v

znení zmien a doplnkov stal splatným dňom 31. 12. 2000.

Súd dospel k záveru, že žalovaný svoj záväzok na vyplatenie hodnoty a výnosov

dotknutým osobám nesplnil riadne a včas v zákonnej lehote. Žalovaný sa dostal do omeškania

s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov ich bývalým majiteľom, nakoľko

dátumom rozhodným pre posúdenie, kedy mal žalovaný splatiť dlhopisy, bol 31. 12. 2000

a nie 31. 12. 2001. Žalovaný bol teda povinný splatiť dlhopisy a výnosy z nich v súlade

s ustanovením o podmienkach prevodu majetku štátu na iné

osoby v znení neskorších predpisov v deň ich splatnosti stanovenom na 31. 12. 2000. Počnúc

dňom 01. 01. 2001 sa žalovaný dostal do omeškania (v zmysle ustanovenia § 24 ods. 6

), pretože pohľadávky veriteľov nadobudli novú kvalitu. Uvedeným

dňom splatenie dlhopisu už bolo teda žalovateľné a to aj s úrokmi z omeškania.

Na základe podkladov žalovaného zo dňa 18. 06. 2008 žalobca zobral žalobu v časti

späť. Súd v súlade s ust. a konanie v tejto časti zastavil.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd uznal nárok žalobcu

za oprávnený a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 97 567,– Sk z titulu úrokov

z omeškania za oneskorené vyplatenie dlhopisu a jeho výnosu splatného do 31. 12. 2000.

O náhrade trov konania rozhodol s poukázaním na ust. ,

na ust. . Žalobca mal vo veci neúspech v pomerne nepatrenej časti, a preto

mu priznal plnú náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie. Namietal, že rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/

). Použitie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995 sp. zn. PL.ÚS. 13/97

z 19. 06. 1998, nie je podľa žalovaného namieste, nakoľko Ústavný súd Slovenskej republiky

sa v uvedenom konaní vôbec nezaoberal otázkou splácania dlhopisov fondu a k problematike

času stanoveného na splatenie dlhopisov fondu sa nevyjadril. Uviedol, že prvostupňový súd

neakceptoval námietku žalovaného, že sa nemohol dostať do omeškania s vyplácaním

dlhopisov fondu už uplynutím splatnosti stanovenej podľa

na 31. 12. 2000, pretože na včasné splatenie dlhopisov fondu postačovalo splnenie tejto

povinnosti najneskôr do konca roku 2001, ako to určil Súd

nesprávne právne posúdil námietku žalovaného, že žalovaný sa ani v prípade akceptácie

názoru žalobcu, že v otázke splatnosti dlhopisov fondu je pre účely omeškania s ich

splácaním rozhodujúci termín 31. 12. 2000, nemohol dostať do omeškania so splatením

dlhopisov fondu po 31. 12. 2000, nakoľko boli v omeškaní dotknutí veritelia. Veritelia

oprávnení na výplatu dlhopisov fondu, totiž neposkytli žalovanému ako dlžníkovi súčinnosť

nevyhnutú na splnenie uvedených záväzkov. Osoby oprávnené na splatenie dlhopisov fondu

ako veritelia sa dňa 31. 12. 2000, nedostavili do sídla žalovaného ako dlžníka, ani neposkytli

údaje umožňujúce doručenie plnenia a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú

na splatenie dlhopisov fondu v zákonnom mieste plnenia. Nemohli tieto nároky ani postúpiť

na žalobcu, ktorý ich uplatnil v predmetom prvostupňovom konaní. Žalovaný v priebehu roku

2001 vzhľadom na skutočnosť, že veľký počet veriteľov oprávnených na splatenie dlhopisov

fondu mal bydlisko vzdialené od sídla žalovaného, splácal predmetné dlhopisy z hľadiska

miesta plnenia nad rámec svojich zákonných povinností tak, že prostredníctvom spoločnosti

R., a. s. a ďalej pobočiek S., a. s. zisťoval aktuálne údaje o veriteľoch a plnenia veriteľom

doručoval. Z hľadiska času plnenia sa žalovaný opieral o logický výklad vyššie spomenutých

ustanovení a a súv. v tom smere, že žalovaný bol

povinný splatiť dlhopisy fondu najneskôr do konca roku 2001. Na strane veriteľov sa vyššie

uvedeným postupom pri splácaní z hľadiska miesta plnenia znížila časová a finančná

náročnosť, potrebná na prevzatie uvedeného plnenia. Žalovaný pritom uvedeným postupom

vo vzťahu k miestu plnenia, a ani vo vzťahu k času plnenia, neodňal dotknutým veriteľom

právo domáhať sa splatenia dlhopisov fondu v sídle žalovaného ako v zákonnom mieste

plnenia už 31. 12. 2000. Uvedeným spôsobom neuplatnil voči žalovanému právo na splatenie

dlhopisov fondu, či už pred 01. 01. 2001 alebo neskôr žiaden z veriteľov, ktorí mali na

žalobcu postúpiť nároky uplatnené v predmetnom konaní. Uvedení veritelia bez námietok

akceptovali doručovanie príslušných výplat dlhopisov fondu vyššie spomenutým spôsobom

prostredníctvom pobočiek S., a. s. Za uvedeného stavu považuje žalovaný uplatňovanie

nárokov na úroky z omeškania postihujúcich žalovaného za to, že nesplatil predmetné

dlhopisy v hotovosti v mieste svojho sídla už 31. 12. 2000, za výkon práva v rozpore

s dobrými mravmi bez ohľadu na fakt, či uvedené nároky existujú. Vzhľadom na vyššie

uvedené žiadal o zmene rozsudku tak, že odvolací súd žalobu žalobcu v celom rozsahu

zamietne a zaviaže žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne

potvrdiť. Poukázal na to, že v konaní pred prvostupňovým súdom bolo výpoveďami oboch

účastníkov konania a predloženými dokumentmi preukázané, že všetci účastníci zmluvy

o postúpení pohľadávky – úrokov z omeškania – na strane postupcu, boli ku dňu splatnosti

dlhopisu FNM SR, t. j. k 31. 12. 2000, veriteľmi FNM, teda vlastníkmi dlhopisu, s právom

uzavrieť zmluvu o postúpení pohľadávky. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu

oznámil prvostupňovému súdu, že ak súd uzná skutočnosť, že došlo k omeškaniu zo strany

žalovaného, nenamieta výšku uplatnenej sumy, teda výšku jednotlivých úrokov z omeškania,

ani spôsob ich výpočtu. Žalovaný ešte pred splatnosťou dlhopisov, t. j. pred 31. 12. 2000

zverejnil spôsob, akým budú dlhopisy FNM vyplácané, konkrétne prostredníctvom R., a. s.,

pričom na základe výzvy budú výplatným miestom pobočky S., a. s. Žalovaný nemal nikdy

v úmysle, a ani nebol vôbec pripravený na vyplácanie dlhopisov v hotovosti vo svojom sídle

k 31. 12. 2000, keďže ako vyplýva z listu FNM zo dňa 23. 07. 2008, FNM disponoval k 31.

12. 2000 s hotovosťou 5 168,– Sk, pričom na účtoch v bankách mal k dispozícii cca. 2,3

miliardy Sk, čo bolo približne 10% z celkovej nominálnej hodnoty všetkých splatných

dlhopisov, vrátane ich garantovaného výnosu. Má za to, že námietka žalovaného o prípadnej

potrebe súčinnosti veriteľov k plneniu záväzkov žalovaného, bola posúdená zo strany

prvostupňového súdu veľmi správne. V rozpore s dobrými mravmi je práve konanie

žalovaného, ktorý na jednej strane verejne, z pozície „štátnej moci“ prezentuje, ako, kde

a kedy si splní, resp. je ochotný a schopný si splniť svoje záväzky voči veriteľom – občanom

Slovenskej republiky – a na strane druhej, mu takáto verejná prezentácia a prísľub nie je

prekážkou k tomu, aby veriteľov účelovo označil za vinníkov svojho omeškania, resp. za

osoby, ktoré sú v omeškaní vo vzťahu k nemu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) prejednal

odvolanie žalovaného v súlade s a v znení platnom

od 15. októbra 2008 bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené predpoklady vo veci

pojednávať podľa a dospel k názoru, že odvolanie žalovaného nie je

dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že predmetom odvolacieho konania

je posúdenie, či žalovaný sa dostal do omeškania s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu

dlhopisov FNM SR voči svojim veriteľom, vlastníkom dlhopisov.

Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že žalovaný zaplatil oprávneným osobám

dlhopis, vrátane ich výnosov do 31. decembra 2001. Spornou zostala skutočnosť, či žalovaný

ich mal splatiť do 31. decembra 2000, ako tvrdí žalobca, alebo do 31. decembra 2001, ako

tvrdí žalovaný. Obaja poukázali na splatnosť dlhopisu stanovenú

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení neskorších predpisov.

Podľa splatnosť menovitej hodnoty dlhopisov

fondu a ich výnosov je 31. decembra 2000.

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. -21 (KP 8/09-5)

zo 17. decembra 2008, vyslovil svoje stanovisko k predmetnej veci. Stotožnil sa s názorom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v rozsudku sp. zn. V 103/2005,

podľa ktorého: «Dovolací súd dospel k záveru, že základnú otázku splatnosti dlhopisov

s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom dlhopisy vyplatiť, rieši citované ustanovenie

v jeho platnom znení. Ak otázka splatnosti (zročnosti)

s týmto obvyklým legislatívnym obsahom, ako to v dovolaní správne naznačuje a prezentuje

žalobca, je vyriešená v tomto ustanovení, potom je logické, že zákon túto otázku nemôže

riešiť a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom ustanovení, a to v § 24 ods. 11 cit. zákona. Teda,

ak je v tomto ustanovení ( , pozn.) uvedené, že dlhopis

je splatný 31. decembra 2000, potom skutočne zákonodarca takto určil deň, ku ktorému musia

byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje aj znenie § 24 ods. 10 cit. zákona, podľa

ktorého žalovaný mohol dlhopisy splatiť aj pred uvedenou dobou splatnosti, t. j. pred

31. decembrom 2000. Teda, ak k tomuto dňu bolo zákonom ustanovené, že dlhopisy sú

splatné, potom nemohli byť zároveň aj nesplatné. V tomto zmysle pojem „splatnosť“

je vykladaný už dlhodobo, ide o pojem ustálený a teóriou a aj praxou takto chápaný.»

Ústavný súd v uvedenom náleze napokon zhrnul a vyslovil záver, že podľa § 24

ods. 6 dlhopis fondu bol splatný 31. decembra 2000. Preto, ak

fond splatil menovitú hodnotu a výnosy dlhopisov až po uplynutí tejto lehoty, počnúc

01. januárom 2001, sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľom vzniklo

právo na úrok z omeškania. Uložením povinnosti fondu splatiť dlhopis najneskôr do konca

roku 2001 (§ 24 ods. 11 cit. zákona) zákonodarca iba vymedzil dobu trvania tejto formy

privatizácie.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dlhopis fondu ako záväzok žalovaného

je splatný resp. zročný 31. decembra 2000. Žalovanému ako dlžníkovi vznikla povinnosť

31. decembra 2000, splatiť svoj peňažný záväzok voči veriteľovi. Majiteľovi dlhopisu vzniklo

právo požadovať plnenie záväzku. V prípade porušenia tejto povinnosti dlžníkom, vznikne

potom veriteľovi právo na majetkové sankcie ( ).

Žalovaný nespochybnil v prejednávanej veci uplatnenú výšku, ani spôsob výpočtu

úroku z omeškania.

Žalovaný ďalej namietal, že nebol v omeškaní s plnením peňažného dlhu z dôvodu

na strane veriteľov, ktorí mu neposkytli potrebnú súčinnosť, aby svoj záväzok mohol splniť

včas.

Podľa vety prvej k omeškaniu dlžníka nedôjde, ak

veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť

potrebnú na splnenie dlhu.

V uvedenom ustanovení sú upravené prípady, kedy nedochádza k omeškaniu dlžníka.

Veriteľovi potom nevzniká právo požadovať od dlžníka úroky, prípadne poplatok

z omeškania. K tomu, aby nedošlo k omeškaniu dlžníka, plnenie musí byť ponúknuté riadne

a včas, t. j. ak bolo urobené v čase splatnosti prípadne aj skôr, ak je dlžník oprávnený plniť

aj predčasne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného sa stotožnil aj

s názorom súdu prvého stupňa, že žalovaný na preukázanie svojho tvrdenia, že veritelia

neposkytli mu potrebnú súčinnosť, nepredložil súdu žiadne relevantné dôkazy. Nepreukázal,

že v dobe splatnosti svojho záväzku bol pripravený plniť t. j. že mal dostatok peňažných

prostriedkov, aby svoj záväzok k 31. decembru 2000, splnil. Tiež nepreukázal, že každému

z veriteľov, ktorí postúpili svoje práva z dlhopisu žalobcovi, peňažné plnenie riadne a včas

ponúkol. Preto ani odvolací súd na uvedenú námietku žalovaného v zmysle § 520

nemohol prihliadnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného rozsudok krajského

súdu v napadnutej časti podľa ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa

v spojení s Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný,

má preto právo na náhradu trov odvolacieho konania podľa vyhl. č. v sume

196 Eur. Podľa obsahu spisu žalobcovi vznikli trovy v odvolacom konaní za vyjadrenie

k odvolaniu jeho právnym zástupcom a účasť na vyhlásení rozsudku dňa 24. 08. 2004.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 24. augusta 2009

JUDr. Jana Zemaníková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Štofaniková