Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Obo/181/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Zemaníkovej a členiek senátu JUDr. Evy Hudobovej a Mgr. Ľubomíry Kúdelovej

v právnej veci žalobcu J., D., Írsko, zastúpeného advokátom JUDr. I.M., L., X., proti

žalovanému Fond národného majetku Slovenskej republiky, Drieňová 27, 821 01

Bratislava, IČO: 17 333 768, zastúpeného advokátom JUDr. Š.D., Advokátska kancelária D.,

M., B., o zaplatenie 9 880,76 Eur (297 668,– Sk) istiny, na odvolanie žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -242 zo dňa 29. októbra 2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-242 zo dňa 29. októbra 2008 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť trovy odvolacieho konania na účet právneho

zástupcu žalobcu vo výške 393,49 Eur.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť žalobcovi istinu 295 337,– Sk a 109 860,– Sk na náhradu trov konania. V časti

o zaplatenie 2 331,– Sk konanie zastavil.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou, vedenou pod sp. zn. ,

podanou 28. 08. 2003, sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 99 159,– Sk,

ktorá predstavuje úrok z omeškania s vyplatením dlhopisov vydaných žalovaným. Vlastníkom

pohľadávok voči žalovanému sa žalobca stal na základe zmlúv o postúpení pohľadávok, ktoré

pozostávajú z úrokov z omeškania vo výške 17,6% ročne, ktoré vznikli na základe omeškania

žalovaného s plnením peňažného dlhu voči bývalým majiteľom dlhopisov odporcu tak, ako sú

označení v jednotlivých zmluvách o postúpení pohľadávky, ktoré sú obsahom súdneho spisu.

Žalobou, vedenou pod sp. zn. , podanou 28. 08. 2003, sa žalobca

domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 98 946,– Sk, ktorá predstavuje úrok z omeškania

s vyplatením dlhopisov vydaných žalovaným. Vlastníkom pohľadávok voči žalovanému

sa žalobca stal na základe zmlúv o postúpení pohľadávok, ktoré pozostávajú z úrokov

z omeškania vo výške 17,6% ročne, ktoré vznikli na základe omeškania žalovaného splnením

peňažného dlhu voči bývalým majiteľom dlhopisov odporcu tak, ako sú označení

v jednotlivých zmluvách o postúpení pohľadávky, ktoré sú obsahom súdneho spisu.

Žalobou, vedenou pod sp. zn. , podanou 15. 04. 2003, sa žalobca

domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 99 563,– Sk, ktorá predstavuje úrok z omeškania

s vyplatením dlhopisov vydaných žalovaným. Vlastníkom pohľadávok voči žalovanému sa

žalobca stal na základe zmlúv o postúpení pohľadávok, ktoré pozostávajú z úrokov

z omeškania vo výške 17,6% ročne, ktoré vznikli na základe omeškania žalovaného splnením

peňažného dlhu voči bývalým majiteľom dlhopisov odporcu tak, ako sú označení

v jednotlivých zmluvách o postúpení pohľadávky, ktoré sú obsahom súdneho spisu.

Vzhľadom na to, že v uvedených konaniach ide o totožných účastníkov a rovnaký

predmet sporu, súd uznesením zo dňa 11. 06. 2008, v záujme hospodárnosti konania, spojil

veci vedené pod sp. zn. , a na spoločné konanie,

vedené pod sp. zn. .

Žalobca si uplatnil proti žalovanému právo na zaplatenie úrokov z omeškania z titulu

omeškania žalovaného s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov ním vydaných.

Žalobca ako postupník nadobudol v januári 2003 na základe zmlúv o postúpení

pohľadávok od postupcov – bývalých vlastníkov dlhopisov FNM SR – ISIN: X., vydaných

v zmysle ustanovenia o podmienkach prevodu majetku

štátu na iné osoby – pohľadávky voči žalovanému. Každá pohľadávka predstavuje úrok

z omeškania v zmysle ustanovenia § 517 Obč. zák. z titulu omeškania dlžníka s vyplatením

menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu FNM, splatného, podľa ,

dňa 31. 12. 2000.

Uplatnený úrok z omeškania je v zmysle nariadenia vlády SR č. 17,6%

ročne, počnúc 01. 01. 2001 zo sumy 13 740,– Sk, čo predstavuje menovitú hodnotu a výnos

dlhopisu. Nadobudnutie pohľadávky na základe uzavretých zmlúv žalobca oznámil

žalovanému 11. 02. 2003.

Podľa § 24 ods. 6 dlhopis definovaný v odseku 4 vrátane jeho výnosu je splatný

31. decembra 2000. FNM SR ručí za splatenie dlhopisov svojim majetkom.

Základnú otázku splatnosti dlhopisov s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom

dlhopisy vyplatiť, rieši ustanovenie § 24 ods. 6. Preto je potom logické. Že túto otázku

nemôže zákon riešiť a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom ustanovení, a to v § 24 ods. 11

zákona ako to prezentoval žalovaný.

Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. z 19.6.1998 „obsahom

vlastníckeho práva k dlhopisom sú potom oprávnenia a povinnosti upravené. V ďalších

odsekoch § 24 zákona. Majiteľ dlhopisu (občan) má právo na výplatu menovitej hodnoty

a výnosu tohto dlhopisu v zákonom stanovenej dobe splatnosti (§ 24 ods. 4, 6 7 zákona)“.

Podľa ustálenej judikatúry súdov SR, základným predpokladom vzniku nároku na úroky

z omeškania, je existencia omeškania splnením peňažného záväzku, pričom základným

predpokladom takéhoto omeškania je existencia práva na peňažné plnenie a jeho zročnosť.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné skúmať, či boli postupníci v zmluvách

o postúpení pohľadávky vlastníkmi dlhopisov k 31. 12. 2000, teda, či im právo na úrok

z omeškania vzniklo a akú dobu omeškanie žalovaného trvalo.

Žalovaný súhlasil s návrhom žalobcu, aby zo svojej databázy zabezpečil údaje,

potrebné k riešeniu sporu, a to verifikáciu účastníkov zmlúv o prevode pohľadávok –

postupcov a tiež údajov o tom, či a kedy im bol vyplatený dlhopis žalovaného, teda či je

výpočet úroku z omeškania, doložený žalobcom k oznámeniu o postúpení pohľadávok

žalovanému zo dňa 11. 02. 2003, správny. Na základe uvedeného účastníci konania

na pojednávaní 25. 06. 2008, zhodne prehlásili, že nespornými skutočnosťami v tomto konaní,

sú zoznamy veriteľov vlastniacich dlhopis FNM ku dňu 31. 12. 2000 a spôsob výpočtu úroku

z omeškania, t. j. výška úrokovej sadzby a doba trvania omeškania. Týmto prehlásením

o nesporných skutočnostiach, boli odstránené výhrady žalovaného k aktívnej legitimácii

postupcov na podpísanie zmlúv o postúpení pohľadávok, ako aj výške uplatnených nárokov.

V rozsahu, v ktorom zmluvy o postúpení pohľadávok a výška žalobcom uplatneného

nároku, neboli zhodné s údajmi žalovaného, žalobca zobral svoj návrh so súhlasom

žalovaného späť.

Medzi účastníkmi zostalo sporné, či veritelia z dlhopisov FNM poskytli žalovanému

náležitú súčinnosť k splneniu jeho záväzku splatiť menovitú hodnotu a výnos dlhopisu

v zákonnom termíne 31. 12. 2000, a či uplatnenie nároku na úroky z omeškania, je výkonom

práva v rozpore s dobrými mravmi. Ako účastníci konania zhodne prehlásili, žalovaný

skutočnosti ohľadom organizácie, spôsobu a času vyplácania dlhopisov prostredníctvom

médií opakovane zverejňoval, čím v značnom časovom predstihu pred termínom splatností

dlhopisov informoval veriteľov o zásadných skutočnostiach, spojených s vyplácaním

dlhopisov; preto nemohol spravodlivo očakávať ich súčinnosť vo forme dostavenia sa do sídla

dlžníka práve 31. 12. 2000. Keby bol mal žalovaný v úmysle vyplácať dlhopisy v zákonnom

termíne, nič mu nebránilo ním požadovanú formu súčinností zo strany veriteľov, nevyhnutnú

k splneniu jeho záväzkov – s ohľadom na ich rozsah náležitým spôsobom medializovať.

Okrem toho z listinných dôkazov predložených žalovaným je preukázané, že

v termíne 31. 12. 2001 žalovaný nebol pripravený plniť svoje záväzky voči veriteľom.

Vo svojom sídle nemal takmer žiadne peniaze v hotovosti (5 168,– Sk). Postačujúcu sumu

nemal ani na svojich účtoch (2 370 576 846,58 Sk). Je tiež preukázané, že 31. 12. 2000,

neboli v sídle dlžníka žiadne osoby, ktoré by mohli vyplácanie dlhopisov fyzicky zabezpečiť.

Žalovaný teda svoj dlh včas a riadne nesplnil, nie však v príčinnej súvislosti s neposkytnutím

súčinností zo strany veriteľov, ale z dôvodov na jeho strane, a preto sa dostal do omeškania.

Žalovaný objektívne ponúkol veriteľom plnenie až na základe výziev, realizovaných

R.. Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má

veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení aj úroky z omeškania.

Súd nemohol akceptovať ani žalovaným tvrdený výkon práva na úroky z omeškania

v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný totiž za svoju činnosť pri vyplácaní dlhopisov,

realizovanú prostredníctvom svojich zmluvných partnerov, inkasoval od veriteľov poplatky.

Podľa názoru súdu uplatnenie práva na úroky z omeškania nie je konaním v rozpore

so základnými, všeobecne uznávanými a v spoločnosti panujúcimi morálnymi zásadami

ohľadom vzťahov a konania medzi ľuďmi, príp. inými subjektmi.

Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Po takto vykonanom

dokazovaní súd dospel k záveru, že žalobcom uplatnený nárok je dôvodný a rozhodol tak, ako

je uvedené vo výroku rozsudku.

O trovách konania súd rozhodol podľa , podľa ktorého

účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné

uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Preto súd

priznal úspešnému žalobcovi na náhradu trov konania celkom 109 860,– Sk.

Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej bol žalovaný zaviazaný na peňažné plnenie

295 337,– Sk, podal žalovaný odvolanie. Namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto

časti vychádza z nesprávneho právneho posúdení veci ( ) Uviedol,

že prvostupňový súd neakceptoval námietku žalovaného, že sa nemohol dostať do omeškania

s vyplácaním dlhopisov FNM už uplynutím splatnosti stanovenej podľa § 24 ods. 6 zákona č.

na 31. 12. 2000, pretože na včasné splatenie dlhopisov FNM, postačovalo

splnenie tejto povinnosti najneskôr do konca roku 2001, ako to určil § 24 ods. 11 zákona č.

Záver prvostupňového súdu, že žalovaný nezačal s prípravou na splatenie

dlhopisov FNM dostatočným predstihom, nemá podľa žalovaného oporu vo vykonanom

dokazovaní. Otázka, či žalovaný začal s prípravou na splatenie dlhopisov FNM, je podľa

žalovaného navyše irelevantná. Nemá vplyv na posúdenie otázok, či veritelia oprávnení na

splatenie dlhopisov FNM, boli v omeškaní s poskytnutím súčinnosti potrebnej na ich

splatenie, a aký vplyv má uvedené omeškanie veriteľov na prípadné omeškania žalovaného

ako dlžníka z dlhopisov FNM. Ani preukázanie včasnej prípravy by nemalo vplyv na

posúdenie uvedených otázok v prospech žalovaného ako dlžníka. Prvostupňový súd

v rozsudku rekapituluje tvrdenie žalobcu, že žalovaný nemal k vyššie spomenutému dňu 31.

12. 2000 ako termínu splatnosti dlhopisov FNM na účte dostatok peňažných prostriedkov na

splatenie dlhopisov FNM a že 31. 12. 2000, neboli v sídle žalovaného osoby, ktorý by

splatenie dlhopisov FNM zabezpečili. Uvedená skutočnosť však vyplýva z reakcií veriteľov

oprávnených na plnenie z dlhopisov FNM na vyššie spomenuté informácie medializované

žalovaným ako dlžníkom z dlhopisov FNM. Žiaden z uvedených veriteľov, od ktorých mal

žalobca na základe zmlúv o postúpení pohľadávky nadobudnúť nároky uplatnené v tomto

konaní, totiž voči postupu splácania pripraveného žalovaným ako dlžníkom, nenamietal.

Skutočnosť, ako a či bol žalovaný pripravený na splatenie dlhopisov FNM, je podľa

žalovaného bez ohľadu na posledne uvedené irelevantný, podobne ako záver o včasnosti

a trvaní predmetnej prípravy. Nemá vplyv na posúdenie otázok, či (veritelia oprávnení na

splatenie dlhopisov FNM boli v omeškaní s poskytnutím súčinnosti potrebnej na ich splatenie

a aký (ii) vplyv, má uvedené omeškanie veriteľov na prípadné omeškania žalovaného ako

dlžníka z dlhopisov FNM. Ani preukázanie perfektnej pripravenosti, by totiž nemalo vplyv na

posúdenie uvedených otázok v prospech žalovaného ako dlžníka. Prvostupňový súd

neakceptoval ani námietku žalovaného, že bez ohľadu na vyššie spomenuté námietky, je

uplatnenie nároku na úroky z omeškania za daných podmienok v rozpore s dobrými mravmi.

Žalovaný uvedenú námietku odôvodnil skutočnosťou, že peňažné plnenia z dlhopisov FNM

doručované žalovaným ako dlžníkom, boli veriteľmi oprávnenými na plnenie z dlhopisov

FNM bez námietok preberané, a že uvedený veritelia uvedeným doručovaním plnení

z dlhopisov FNM nad rámec zákonných povinností žalovaného ako dlžníka ušetrili

prostriedky, ktoré by si inak vyžiadalo prevzatie predmetných plnení v zákonnom mieste

plnenia, t. j. v sídle žalovaného. Prvostupňový súd nezohľadnil, že výška uvedených

poplatkov predstavovala 178,90 SKK a veritelia pri prevzatí peňažného plnenia z dlhopisu

FNM podpisom uvedený poplatok výslovne akceptovali. Výška uvedeného poplatku, je

pritom neporovnateľne nižšia ako náklady, ktoré veritelia oprávnení na plnenia z dlhopisov

FNM doručením uvedených plnení v porovnaní so splatením dlhopisov FNM v sídle

žalovaného, ušetrili. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadal o zmene rozsudku tak, že odvolací

súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a zaviaže žalobcu nahradiť žalovanému trovy

konania.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne

potvrdiť. Poukázal na to, že v konaní pred prvostupňovým súdom bolo výpoveďami oboch

účastníkov konania a predloženými dokumentmi, preukázané, že všetci účastníci zmluvy

o postúpení pohľadávky – úrokov z omeškania – na strane postupcu, boli ku dňu splatnosti

dlhopisu FNM, t. j. k 31. 12. 2000, veriteľmi FNM, teda vlastníkmi dlhopisu, s právom

uzavrieť zmluvu o postúpení pohľadávky. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu

oznámil prvostupňovému súdu, že ak súd uzná skutočnosť, že došlo k omeškaniu zo strany

žalovaného, nenamieta výšku uplatnenej sumy, teda výšku jednotlivých úrokov z omeškania,

ani spôsob ich výpočtu. Žalovaný ešte pred splatnosťou dlhopisov, t. j. pred 31. 12. 2000

zverejnil spôsob, akým budú dlhopisy FNM vyplácané, konkrétne prostredníctvom

R., a. s., pričom na základe výzvy budú výplatným miestom pobočky S., a. s. Žalovaný nemal

nikdy v úmysle, a ani nebol vôbec pripravený na vyplácanie dlhopisov v hotovosti vo svojom

sídle k 31. 12. 2000, keďže ako vyplýva z listu FNM zo dňa 23. 07. 2008, FNM disponoval

k 31. 12. 2000 s hotovosťou 5 168,– Sk, pričom na účtoch v bankách mal k dispozícii cca. 2,3

miliardy Sk, čo bolo približne 10°/° z celkovej nominálnej hodnoty všetkých splatných

dlhopisov, vrátane ich garantovaného výnosu. Má za to, že námietka žalovaného o prípadnej

potrebe súčinnosti veriteľov k plneniu záväzkov žalovaného, bola posúdená zo strany

prvostupňového súdu veľmi správne. V rozpore s dobrými mravmi je práve konanie

žalovaného, ktorý na jednej strane verejne, z pozície „štátnej moci“ prezentuje, ako, kde

a kedy si splní, resp. je ochotný a schopný si splniť svoje záväzky voči veriteľom – občanom

Slovenskej republiky – a na strane druhej mu takáto verejná prezentácia a prísľub nie je

prekážkou k tomu, aby veriteľov účelovo označil za vinníkov svojho omeškania, resp. za

osoby, ktoré sú v omeškaní vo vzťahu k nemu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) prejednal

odvolanie žalovaného v súlade s a v znení platnom

od 15. októbra 2008, bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené predpoklady

vo veci pojednávať podľa § 214 ods.1 O. s. p a dospel k názoru, že odvolanie nie je dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že predmetom odvolacieho konania

je posúdenie, či žalovaný sa dostal do omeškania s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu

dlhopisov FNM voči svojim veriteľom, vlastníkom dlhopisov.

Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že žalovaný zaplatil oprávneným osobám

dlhopis, vrátane ich výnosov do 31. decembra 2001. Sporným zostala skutočnosť, či žalovaný

ich mal splatiť do 31. decembra 2000, ako tvrdí žalobca, alebo do 31. decembra 2001, ako

tvrdí žalovaný. Obaja poukázali na splatnosť dlhopisu stanovenú

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení neskorších predpisov.

Podľa splatnosť menovitej hodnoty dlhopisov FNM

a ich výnosov je 31. decembra 2000.

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. -21 (KP 8/09-5)

zo 17. decembra 2008, vyslovil svoje stanovisko k predmetnej veci. Stotožnil sa s názorom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v rozsudku sp. zn. V 103/2005,

podľa ktorého: «Dovolací súd dospel k záveru, že základnú otázku splatnosti dlhopisov

s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom dlhopisy vyplatiť, rieši citované ustanovenie

v jeho platnom znení. Ak otázka splatnosti (zročnosti)

s týmto obvyklým legislatívnym obsahom, ako to v dovolaní správne naznačuje a prezentuje

žalobca, je vyriešená v tomto ustanovení, potom je logické, že zákon túto otázku nemôže

riešiť, a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom ustanovení, a to v § 24 ods. 11 cit. zákona.

Teda, ak je v tomto ustanovení ( , pozn.) uvedené, že dlhopis

je splatný 31. decembra 2000, potom skutočne zákonodarca takto určil deň, ku ktorému musia

byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje aj znenie § 24 ods. 10 cit. zákona, podľa ktorého

žalovaný mohol dlhopisy splatiť aj pred uvedenou dobou splatnosti, t. j. pred 31. decembrom

2000. Teda, ak k tomuto dňu bolo zákonom ustanovené, že dlhopisy sú splatné, potom

nemohli byť zároveň aj nesplatné. V tomto zmysle pojem „splatnosť“ je vykladaný už

dlhodobo, ide o pojem ustálený a teóriou a aj praxou takto chápaný.»

Ústavný súd v uvedenom náleze napokon zhrnul a vyslovil záver, že podľa § 24

ods. 6 dlhopis FNM bol splatný 31. decembra 2000. Preto, ak FNM

splatil menovitú hodnotu a výnosy dlhopisov až po uplynutí tejto lehoty, počnúc 1. januárom

2001, sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľom vzniklo právo na úrok

z omeškania. Uložením povinnosti FNM splatiť dlhopis najneskôr do konca roku 2001

(§ 24 ods. 11 cit. zákona) zákonodarca iba vymedzil dobu trvania tejto formy privatizácie.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dlhopis FNM ako záväzok žalovaného, je

splatný resp. zročný 31. decembra 2000. Žalovanému ako dlžníkovi vznikla povinnosť

31. decembra 2000 splatiť svoj peňažný záväzok voči veriteľovi. Majiteľovi dlhopisu vzniklo

právo požadovať plnenie záväzku. V prípade porušenia tejto povinnosti dlžníkom, vznikne

potom veriteľovi právo na majetkové sankcie ( ).

Žalovaný nespochybnil v prejednávanej veci uplatnenú výšku ani spôsob výpočtu

úroku z omeškania.

Žalovaný ďalej namietal, že nebol v omeškaní s plnením peňažného dlhu z dôvodu

na strane veriteľov, ktorí mu neposkytli potrebnú súčinnosť, aby svoj záväzok mohol splniť

včas.

Podľa vety prvej k omeškaniu dlžníka nedôjde, ak

veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť

potrebnú na splnenie dlhu.

V uvedenom ustanovení sú upravené prípady, kedy nedochádza k omeškaniu dlžníka.

Veriteľovi potom nevzniká právo požadovať od dlžníka úroky, prípadne poplatok

z omeškania. K tomu, aby nedošlo k omeškaniu dlžníka, plnenie musí byť ponúknuté riadne

a včas, t. j. ak bolo urobené v čase splatnosti, prípadne aj skôr, ak je dlžník oprávnený plniť

aj predčasne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie u vedeného sa stotožnil aj

s názorom súdu prvého stupňa, že žalovaný na preukázanie svojho tvrdenia, že veritelia

neposkytli mu potrebnú súčinnosť, nepredložil súdu žiadne relevantné dôkazy. Nepreukázal,

že v dobe splatnosti svojho záväzku bol pripravený plniť t. j. že mal dostatok peňažných

prostriedkov, aby svoj záväzok k 31. decembru 2000, splnil. Tiež nepreukázal, že každému

z veriteľov, ktorí postúpili svoje práva z dlhopisu žalobcovi, peňažné plnenie riadne a včas

ponúkol. Preto ani odvolací súd na uvedenú námietku žalovaného v zmysle § 520

, nemohol prihliadnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného rozsudok krajského

súdu v napadnutej časti podľa ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa)

v spojení s Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný,

má preto právo na náhradu trov odvolacieho konania podľa vyhl. č. v sume

393,49 Eur. Podľa obsahu spisu žalobcovi vznikli trovy v odvolacom konaní za vyjadrenie

k odvolaniu jeho právnym zástupcom a účasť na vyhlásení rozsudku dňa 24. 08. 2004.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 24. augusta 2009

JUDr. Jana Zemaníková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Štofaniková