Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
311/370630.89ff9a.pdf
PDF · 107.14 KB
No categories available
5Cdo/74/2009
Najvyšší súd 5 Cdo 74/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu B. D. H., so sídlom H.,
IČO: X., proti žalovanej A. D., bývajúcej v H., zastúpenej JUDr. M. M., advokátom
advokátskej kancelárie so sídlom v B., o zaplatenie 25 230,10 eur (760 082,-- Sk)
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 7 C 90/2004, na dovolanie
žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 8. decembra 2008 sp.zn. 8 Co 49/08
takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné rozsudkom z 24. januára 2008 č.k. 7 C 90/2004-361 zaviazal
žalovanú uhradiť žalobcovi 300 182,50 Sk s 12,5 %-ným úrokom z omeškania z dlžnej sumy
od 28. októbra 2003 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozhodnutie
odôvodnil tým, že medzi žalobcom a žalovanou bola v minulosti uzatvorená zmluva o nájme
nebytových priestorov v bytovom dome A. na N. S. v H., ktorú žalobca vypovedal a nájomný
vzťah bol skončený dňom 28. februára 2001, žalovaná však užívala nebytové priestory
bez právneho dôvodu až do 28. novembra 2003. Za užívanie nebytových priestorov
po skončení nájmu platila nájomné podľa pôvodných zmlúv a to za prevádzku lekárne
15 730,-- Sk štvrťročne, za prevádzku predajne výpočtovej techniky 862,-- Sk mesačne.
Bezdôvodným užívaním nebytových priestorov vznikla žalobcovi škoda vo forme ušlého
zisku, ktorú vyčíslil na sumu 760 082,-- Sk. Súd prihliadol na námietku premlčania vznesenú
žalovanou a nepriznal ušlý zisk za obdobie od 1. marca 2001 do 21. januára 2002, výšku
ušlého zisku za obdobie od 22. januára 2002 do 28. novembra 2003 vyčíslil sumou
600 365,-- Sk, ktorú s poukazom na ustanovenie § 450 Občianskeho zákonníka znížil
na polovicu, t.j. na sumu 300 182,50 Sk. Poukázal na ustanovenia § 100 ods. 1, § 106 ods. 1,
§ 420 ods. 1, § 442 ods. 1 a § 450 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Prešove rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti potvrdil rozsudkom z 8. decembra 2008 sp.zn. 8 Co 49/08. Žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi, do rúk jeho zástupcu, náhradu trov odvolacieho konania v sume
16 948,-- Sk. Potvrdenie rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej odôvodnil tým, že
napadnuté rozhodnutie vychádza zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom
dokazovaní a vec je v ňom posúdená správne aj po právnej stránke. V odôvodnení svojho
rozhodnutia podrobnejšie uviedol, z akých dôvodov dospel k tomuto záveru.
Rozsudok odvolacieho súdu napadla žalovaná dovolaním, ktoré odôvodnila tým, že
„rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k porušeniu zákona, nakoľko odvolací súd neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci
a nebolo dostatočne zdôvodnené, čím bola účastníkovi konania, t.j. žalovanej odňatá
možnosť pred súdom konať.“ V odôvodnení dovolania bližšie rozoberala skutkový a právny
stav veci. Žiadala napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť, žalobu v plnom rozsahu
zamietnuť a zaviazať žalobcu nahradiť jej trovy súdneho konania.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol tento mimoriadny opravný prostriedok
žalovanej odmietnuť, lebo nie je procesne prípustný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.
V danom prípade dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy nižšieho
stupňa viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
dovolanie žalovanej nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Vzhľadom na uvedené, dovolanie žalovanej by bolo prípustné iba vtedy, ak by
konanie, v ktorom bol napadnutý rozsudok vydaný, bolo postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Uvedené ustanovenie totiž ustanovuje, že dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak je konanie súdu, v ktorom bolo
napadnuté rozhodnutie vydané, je postihnuté niektorou z vád uvedených v predmetnom
ustanovení. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva
pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa (aj so zreteľom na obsah
dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Žalovaná dôvod prípustnosti jej dovolania tvrdí vo vade spočívajúcej v odňatí
možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Naplnenie znakov
tejto vady vidí v tom, že „rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k porušeniu zákona, nakoľko
odvolací súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci a nebolo dostatočne zdôvodnené, čím bola účastníkovi konania, t.j.
žalovanej odňatá možnosť pred súdom konať.“ Žalovanou takto vymedzené dôvody
dovolania ale nenapĺňajú pojmové znaky vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/
Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
taký vadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie
ich práv (napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom - § 41
O.s.p., nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy - § 44 O.s.p., vyjadriť sa k návrhom
na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali - § 123 O.s.p., byť predvolaní na súdne
pojednávanie - § 115 O.s.p., na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk - § 158
ods. 2 O.s.p.).
O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací súd pri prejednávaní
a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalovanej neznemožnil
uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jej práv
a oprávnených záujmov.
Pokiaľ ide o námietku žalovanej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2
O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie
totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným
na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého
stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd,
ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je
všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu
druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti
s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní
o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania
v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však
nevykonáva“).
Žalovaná v dovolaní namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím
dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania
v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia
dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval),
dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého
rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by
posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale
v prejednávanej veci nešlo).
Dovolací súd nepovažuje za dôvodnú naostatok ani námietku nedostatku odôvodnenia
napadnutého rozsudku, ktorú žalovaná uplatnila ako ďalší dôvod dovolania. Rozsudok
odvolacieho súdu v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. obsahuje
presvedčivé zhodnotenie skutkového stavu i jeho následné právne posúdenie v zmysle
príslušných ustanovení hmotnoprávnych predpisov. Rozhodnutie odvolacieho súdu nie je
svojvoľné, zjavne neodôvodnené, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných
predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Iba
skutočnosť, že sa dovolateľ nestotožňuje s právnym názorom vysloveným v napadnutom
rozhodnutí, nemôže viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (pozri napr. I ÚS 188/2006).
Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť
dovolania žalovanej proti potvrdzujúcemu výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
nemožno vyvodiť ani z § 237 O.s.p.
Žalovaná navrhla zrušiť rozsudok odvolacieho súdu ako celok. Pokiaľ dovolaním
napadla výrok tohto rozsudku o trovách konania, smeruje jej dovolanie proti rozhodnutiu,
ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento
charakter nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je
do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu
o trovách konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa
ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.).
Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (viď § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska; dovolanie
nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 O.s.p.). Ustanovenia odsekov 1
a 2 ale neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute,
o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach
týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach
vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením
(§ 239 ods. 3 O.s.p.). Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. teda vylučuje prípustnosť dovolania
žalovanej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách. Keďže ani vo vzťahu k tomuto
výroku nebola preukázaná procesná vada konania zakladajúca zmätočnosť, nemožno
prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani z § 237 O.s.p.
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní nebola žalovaná úspešná a právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo žalobcovi (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd ale žalobcovi nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo
v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. septembra 2009
JUDr. Ladislav Górasz, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Nina Dúbravčíková