Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
8b8/369365.e628f3.pdf
PDF · 131.97 KB
No categories available
1Sžo/30/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej
veci navrhovateľov: 1/ Ing. A., bytom J., 2/ M., bytom S., 3/ P., bytom B., 4/ G., bytom R.,
5/ J., bytom R., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Považskej Bystrici, Centrum
č. 1/, Považská Bystrica, za účasti : Slovenský pozemkový fond Bratislava, Regionálny odbor
Považská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu zo dňa 7. apríla
2008 č. H 08/00507-007-R/1027-BEI, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Krajského
súdu v Trenčíne č. k. 13Sp 28/2008-40 zo dňa 28. októbra 2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 13Sp 28/2008-40 zo dňa 28. októbra 2008 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporcu
zo dňa 7. apríla 2008 č. H 08/00507-007-R/1027-BEI z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľom náhradu trov konania v sume 803,30€
(24.200.-Sk) do rúk JUDr. J.K. v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Trenčíne napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporcu,
uvedené v záhlaví tohto rozsudku, ktorým odporca navrhovateľom nenavrátil vlastníctvo
a nepriznal právo na náhradu k žiadaným pozemkom, nachádzajúcich sa v kat. úz. T.
z dôvodu nesplnenia podmienky podľa § 3 ods. 1, písm. l/, a m/ zákona č. 503/2003 Z.z.
o navrátenie vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z.
o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších
predpisov (ďalej len reštitučný zákon). Navrhovateľom náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia správneho orgánu a konania mu predchádzajúceho dospel k názoru,
že v správnom konaní bolo preukázané, že navrhovatelia ako oprávnené osoby včas podali
žiadosť o navrátenie vlastníctva, ale neboli preukázané skutočnosti podľa § 3 ods. 1, písm. l/
a m/ reštitučného zákona - reštitučný titul. Krajský súd z administratívneho spisu mal
preukázané, že v danej veci si navrhovatelia uplatnili reštitučný nárok u odporcu dňa
29.12.2004 na navrátenie vlastníctva k pozemku parc. č. X. kat. úz. T., ktorá bola vyvlastnená
za celkovú náhradu 5.199,20 Kčs, z výpisu z pozemkovej knihy vl. č. X. kat. úz. T. zistil, že
parc. č. X. sa rozdelila na parc. č. X., X., X., X. , parc. č. X. a X. ostali zapísané v PK vl. č. X.
pre doterajších vlastníkov a parc. č. X. a X. boli odpísané do PK vl. č. X. a vlastníctvo k nim
bolo vložené v prospech Čsl. štátu na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia rady ONV Ilava
č. Výst/443/1955 zo dňa 29. augusta 1955 v spojení s rozhodnutím KNV odbor pre výstavbu
v Žiline zn. Výst/S-8880-1955-Dr.Nc.-VJ zo dňa 16. novembra 1955 na rozšírenie dvora,
cvičiska a zriadenia mičurínskej záhrady. Podľa názoru krajského súdu navrhovatelia
nesplnili zákonný dôvod podľa § 3 ods. 1, písm. l/ reštitučného zákona, pretože z rozhodnutia
KNV v Žiline zo dňa 16.11.1955, ktorý rozhodoval o odvolaní vyvlastnených proti
vyvlastňovaciemu rozhodnutiu ONV v Ilave z 29.8.1955, vyplýva, že odvolatelia náhradu
obdržali podľa zákona, keďže táto bola zložená do depozitu Ľudového súdu v Ilave
a zloženie vyvlastňovacej náhrady do súdneho depozitu je považované za splnenie dlhu.
Neprihliadol ani na námietku navrhovateľov, že nehnuteľnosť nikdy neslúžila účelu, na ktorý
bola vyvlastnená. Mal za to, že vyvlastnenie sa uskutočnilo v prospech Čsl. štátu rezort
odboru školstva a kultúry v Ilave, i keď je pravdou, že vo vyvlastňovacom rozhodnutí je
účelom vyvlastnenia rozšírenie školského dvora už existujúcej národnej školy, cvičiska
a mičurínskej záhrady, avšak medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že ku dňu účinnosti
reštitučného zákona na vyvlastnených pozemkoch bola postavená materská škôlka, ktorej
zriaďovateľom bola obec T. Poukázal na to, že vo vlastníctve obce sú uvedené vyvlastnené
pozemky vedené v katastri ako zastavaná plocha, avšak obec nie je povinnou sobou (§ 4 ods.
1). Súčasne konštatoval, že v prejednávanej veci nebolo preukázané, že vyvlastnený pozemok
existuje a nikdy neslúžil na účel, na ktorý bol vyvlastnený. Nestotožnil sa s tvrdením
navrhovateľov, že rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Uviedol,
že odporca na základe vykonaného dokazovania, zistil skutočný stav veci, dôkazy správne
vyhodnotil a vyvodil z nich správny právny záver. Odvolanie navrhovateľov nepovažoval
za dôvodné, a preto napadnuté rozhodnutie odporcu podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.
Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1
O.s.p. Navrhovateľom náhradu trov konania nepriznal, pretože boli v konaní neúspešní.
Proti uvedenému rozsudku sa v zákonnej lehote odvolali navrhovatelia. Žiadali,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,
že preskúmavané rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Nesúhlasili
s názorom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, ako aj
s názorom správneho orgánu, v zmysle ktorého nemajú právo na navrátenie vlastníctva.
Konštatovali, že správny orgán vykonal dokazovanie vo veci nedostatočne, v konaní nezistil
riadne a úplne skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdil. Poukázali na to, že tvrdenie
súdu prvého stupňa, že v rozhodnutí KNV Žilina sa konštatuje, že náhrada bola zložená
do depozitu býv. Ľudového súdu v Ilave, neobstojí, pretože takéto konštatovanie sa v tomto
rozhodnutí nenachádza, ako aj, že odvolatelia v čase rozhodovania KNV Žilina nemohli ešte
žiadnu náhradu obdržať, pretože jej výška do času rozhodnutia bola sporná a rozhodnutie,
ktoré bolo titulom na plnenie nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť a teda
vyvlastňovateľ nemal dôvod plniť. Ďalej dôvodili, že samotný odporca konštatoval,
že neoveroval v archívoch, či náhrada bola zložená do depozitu a či bola vyvlastneným
vyplatená, teda samotný odporca mal pochybnosti o skutkovom význame konštatovania
býv. KNV Žilina. Ďalej poukázali na to, že skutočnosť nevyplatenia náhrady preukázali
svojím tvrdením, pretože vyjadrenie účastníka je dôkazom a niet dôvodu z neho nevychádzať,
pokiaľ nie je spochybnené, alebo nie je preukázaný opak. Súčasne trvali na tom,
že vyvlastnená nehnuteľnosť ani neslúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená.
Odporca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
a odvolanie navrhovateľov zamietol.
Zúčastnená osoba – Slovenský pozemkový fond, sa na odvolanie navrhovateľov
nevyjadril, odvolací návrh nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 246c ods. 1 O.s.p.
v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu
a konanie mu predchádzajúce v zmysle ust. § 246c v spojení s §§ 211 a nasl. a dospel
k názoru, že odvolanie je dôvodné.
Odvolací súd nevyhovel žiadosti navrhovateľov na odročenie pojednávania súdu dňa
22.9.2009 z dôvodu, že vypovedali plnú moc svojmu právnemu zástupcovia a chceli si zvoliť
nového právneho zástupcu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie
správneho orgánu v zmysle reštitučného zákona. Súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutia
v týchto veciach podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle
ktorej právnej úpravy zákonodarca neustanovuje v týchto konaniach povinnosť zastúpenia
navrhovateľov právnym zástupcom z radov advokátov. Vzhľadom k tomu, že v predmetnom
preskúmavacom konaní teda navrhovatelia nemuseli byť zastúpení právnym zástupcom
z radov advokátov, odvolací súd nevidel právny základ na odročenie pojednávania z dôvodu,
že navrhovatelia odvolali plnú moc svojmu právnemu zástupcovi, ktorú skutočnosť oznámili
odvolaciemu súdu deň pred pojednávaním, a preto v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 119 ods. 1 v súlade so zásadou hospodárnosti konania žiadosti na odročenie pojednávania
neprihliadol a pokračoval v konaní.
Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým
bolo potvrdené rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým žalovaný nevyhovel
nároku navrhovateľov uplatnený podľa reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva
k žiadaným nehnuteľnostiam, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu prechádzajúce, najmä
z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými
v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť
a správnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavacieho konania v danej
veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný
v rámci konania podľa reštitučného zákona navrhovateľom nepriznal vlastnícke právo
a ani právo na náhradu k žiadaným nehnuteľnostiam.
Podľa § 5 ods. 1, 2, 3, 5 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva
k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom
pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti
podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Rozhodnutie o navrátení vlastníctva
k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný
pozemkový úrad. Na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom
konaní. Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podľa odsekov 2 a 4 možno podať
opravný prostriedok na súde.
Podľa § 3 ods. 1 reštitučného zákona oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo
k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku:
l) vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý
bola vyvlastnená,
m) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady.
Podľa § 2 ods. 1, 2, právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto
zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky
s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú
osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce
obdobie") spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.
Ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období
do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3,
zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím
tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej
republiky, fyzické osoby poradí taxatívne ustanovenom v písmene a/ až e/.
Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady
za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať podľa reštitučného zákona bolo,
aby si oprávnená osoba uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5
ods. 1 uvedeného zákona a súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok
oprávnenej osoby ustanovených v § 2 ods. 1, 2, ako aj že žiadané nehnuteľnosti prešli
v zákonnej dobe (od 25.2.1948 do 1.1.1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku
skutočností taxatívne ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3, právo na navrátenie vlastníctva alebo
priznanie náhrady si oprávnená osoba uplatnila v lehote ustanovenej v § 5 ods. 1
(do 31.12.2004) a žiadané pozemky ku dňu odňatia mali charakter pôdy podľa § 1 ods. 1
ako aj, že žiadané nehnuteľnosti neboli vydané podľa zákona o pôde (zákon č. 229/1991 Zb.).
Na konanie o nárokoch oprávnených osôb v zmysle zákona o pôde sú príslušné
pozemkové úrady podľa § 5 reštitučného zákona v spojení s § 5 ods. 5 zákona č. 330/1991
Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch,
pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v platnom znení.
Pre konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie
o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 reštitučného zákona platia všeobecné
predpisy o správnom konaní, teda ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. v platnom znení
o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok) podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona.
Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým
účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia
účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov
pre rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány
územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré
majú význam pre konanie a rozhodnutie. (§ 32 Správneho poriadku).
Správny orgán v danej veci nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem,
pre svoje rozhodnutie si nezadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci nezistil
skutočný stav, a preto jeho právny názor bol skutkovo a právne nesprávny, z ktorých dôvodov
v danej veci neboli splnené zákonné podmienky pre potvrdenie jeho rozhodnutia súdom
prvého stupňa podľa § 250q ods. 2 O.s.p.
Odvolací súd zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis odporcu v danej veci zistil, že navrhovatelia ako oprávnené osoby si dňa
29.12.2004, v zákonnej lehote, uplatnili na Pozemkovom úrade v Považskej Bystrici v zmysle
reštitučného zákona nárok podľa § 3 ods. 1 písm. l/, m/ na navrátenie vlastníctva k časti
pozemku pk. parc. č. X. nachádzajúceho sa v kat. úz. T., ktorá bola vyvlastnená rozhodnutím
ONV v Ilave č. Výst./443-1955 zo dňa 29.8.1955 pôvodným vlastníkom G. a O. za náhradu
5.199,20.-Kčs, tvrdiac, že náhrada pôvodným vlastníkom nebola vyplatená a ani vyvlastnený
pozemok nikdy neslúžil účelu, pre ktorý bol vyvlastnený. Obvodný pozemkový úrad
v Považskej Bystrici preskúmavaným rozhodnutím rozhodol tak, že navrhovatelia nespĺňajú
podmienky na navrátenie vlastníctva k pozemkom špecifikovaných vo výroku podľa § 3 ods.
1, písm. l/, m/ reštitučného zákona pretože pozemky boli vyvlastnené za náhradu a slúžili na
účel, na ktorý boli vyvlastnené. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že správny orgán mal
z vykonaného dokazovania preukázané, že rozhodnutím ONV v Ilave č. Výst./443-1955
zo dňa 29.8.1955, ktoré bolo v odvolacom konaní potvrdené rozhodnutím KNV v Žiline
Výst/S-8880-1955-Dr.Nc.-VJ zo dňa 16.11.1955 bola časť žiadaného pozemku pôvodným
vlastníkom G. a O. vyvlastnená za náhradu na rozšírenie školského dvora, cvičiska a zriadenia
mičurínskej záhrady pre Národnú školu v T. a súčasne na základe stanoviska Obce T. zistil, že
žiadané pozemky slúžili účelu, na ktorý boli vyvlastnené. Konštatoval, že vzhľadom na to, že
navrhovatelia si uplatnili reštitučný nárok z dôvodov podľa § 3 ods. 1 písm. l/ a m/
reštitučného zákona a v konaní bolo preukázané, že vyvlastnenie sa uskutočnilo za náhradu a
nehnuteľnosť slúži účelu, na ktorý bola vyvlastnená, nezisťoval v archívoch, či náhrada bola
zložená do depozitu a či bola vyplatená vyvlastneným. Poukázal na to, že vzal do úvahy názor
krajského súdu uvedený v rozsudku 13Sp 16/2007-39 zo dňa 28.8.2007, podľa ktorého
reštitučný dôvod podľa § 3 ods. 1, písm. l/ zákona vylučuje použitie dôvodu podľa § 3 ods. 1
písm. m/.
Podľa názoru odvolacieho súdu správny orgán doposiaľ v danej veci nevykonal
dokazovanie v dostatočnom rozsahu a vo veci si nezadovážil dostatok skutkových podkladov
pre rozhodnutie. Z listinných dôkazov zadovážených správnym orgánom doposiaľ vyplýva,
že ONV v Ilave rozhodnutím zo dňa 29.8.1955 o náhrade za vyvlastnené pozemky rozhodol
tak, že náhradu za vyvlastnenie bol povinný vyvlastniteľ zložiť u knihového súdu t. j.
u Ľudového súdu v Ilave do jedného mesiaca po právoplatnosti rozhodnutia o náhrade
a Ľudový súd v nesporovom konaní odovzdá príslušné sumy oprávneným vlastníkom; proti
tomuto rozhodnutiu čo do výšky náhrady a rozsahu záberu vyvlastnených pozemkov
sa odvolali oprávnení vlastníci a odvolací správny orgán KNV v Žiline rozhodnutím zo dňa
16.11.1955 odvolanie zamietol a výmer ONV v Ilave zo dňa 29.8.1955 potvrdil, konštatujúc
okrem ďalších skutočností, že odvolatelia obdržali náhradu podľa zákona. Na základe týchto
skutkových zistení nebolo možné dospieť k právnemu záveru, že navrhovatelia v danej veci
nesplnili zákonnú podmienku ustanovenú v § 3 ods. 1, písm. m/ reštitučného zákona.
Zákonodarca v právnej norme § 3 ods. 1 písm. m/ reštitučného zákona ustanovuje
zákonnú podmienku na navrátenie vlastníctva oprávnenej osobe k pozemku tak, že oprávnená
osoba má právo na navrátenie vlastníctva k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo inú právnickú
osobu v dôsledku vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady. Teda predpokladá, že náhrada
za vyvlastnené pozemky, ku ktorým si oprávnená soba uplatnila reštitučný nárok, nebola
vyplatená.
Správny orgán v danej veci zisťovaniu uvedenej zákonnej podmienke nevenoval
náležitú pozornosť, keď z vykonaného dokazovania vyvodil záver, že vyvlastnenie
za uskutočnilo za náhradu, a preto nezisťoval v archívoch, či náhrada bola zložená
do depozitu a či bola vyplatená vyvlastneným.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že z vykonaných listinných dôkazov
a to z rozhodnutí ONV v Ilave zo dňa 29.8.1955 a KNV v Žiline zo dňa 16.11.1955
nevyplýva skutočnosť, že oprávneným vlastníkom bola náhrada za vyvlastnené pozemky
vyplatená, pretože vyvlastniteľovi vznikla povinnosť na základe rozhodnutia ONV v Ilave
vyplatiť náhradu za vyvlastnené pozemky až po právoplatnosti tohto rozhodnutia o náhrade,
avšak rozhodnutie ONV v Ilave v čase rozhodovania odvolacím orgánom KNV v Žiline
v dôsledku odvolania oprávnených vlastníkov proti výške náhrady, nemohlo nadobudnúť
právoplatnosť, a preto ani konštatovanie KNV v Žiline v rozhodnutí, že náhrada bola
vyplatená podľa zákona, nemôže byť dôkazom o tom, že náhrada za vyvlastnené pozemky
bola oprávneným vlastníkom aj vyplatená.
Podľa názoru odvolacieho súdu si správny orgán taktiež nezadovážil dostatok
skutkových podkladov pre záver, že oprávnené osoby nespĺňajú zákonné podmienky podľa
§ 3 ods. 1, písm. l/ reštitučného zákona.
Zákonodarca v právnej norme § 3 ods. 1 písm. l/ reštitučného zákona ustanovuje
zákonnú podmienku na navrátenie vlastníctva oprávnenej osobe k pozemku tak, že oprávnená
osoba má právo na navrátenie vlastníctva k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo inú právnickú
osobu v dôsledku vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel,
na ktorý bola vyvlastnená. Teda predpokladá, že náhrada za vyvlastnené pozemky, ku ktorým
si oprávnená soba uplatnila reštitučný nárok, bola vyplatená, táto nehnuteľnosť existuje
a nikdy neslúžila účelu vyvlastnenia.
Správny orgán na preukázanie uvedeného reštitučného titulu v danej veci si zadovážil
vyjadrenie Obce T. z 5.3.2007, z ktorého vyplýva, že nehnuteľnosť PK parc. č. X.,8
vyvlastnené pre rozšírenie školského dvora, cvičišťa a zriadenia mičurínskej záhrady slúži
na účel, na ktorý boli vyvlastnené. Navrhovatelia tvrdili, že vyvlastnené nehnuteľnosti
neslúžili účelu vyvlastnenia, pretože pozemok bol nevyužitý, mičurínska záhrada na ňom
nebola zriadená a až v neskoršej dobe bol zastavaný stavbou materskej škôlky. Z identifikácie
parciel vyplýva, že časť vyvlastnených pozemkov parc. č. X. je zapísaná v prospech Obce T.
a časť v prospech fyzických osôb.
Podľa názoru odvolacieho súdu na základe uvedených skutkových zistení bol záver
správneho orgánu o tom, že vyvlastnené pozemky slúžili účelu vyvlastnenia, predčasný.
Pokiaľ predmetné pozemky boli vyvlastnené pre potreby školského dvora Národnej školy
v T., bolo povinnosťou správneho orgánu zisťovať, či pre tento účel bol pozemok po
vyvlastnení aj niekedy užívaný a to predovšetkým zadovážením si dobových dokladov, resp.
výsluchom svedkov, so zameraním pozornosti, ako sa vyvlastnené pozemky užívali, resp. ako
sa s nimi nakladalo po ich vyvlastnení a následne v ďalšej dobe. Využitie pozemkov pre iný
účel, ako vyplýva z vyvlastňovacieho rozhodnutia ONV v Ilave zo dňa 29.8.1955, napĺňa
skutkovú podstatu právnej normy § 3 ods. 1 písm. l/ reštitučného zákona.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu reštitučný dôvod podľa § 3 ods. 1, písm. l/ zákona
vylučuje použitie dôvodu podľa § 3 ods. 1 písm. m/. Na základe logického výkladu
uvedených právnych noriem je nutné dospieť k záveru, že za predpokladu, že v reštitučnom
konaní na základe vykonaného dokazovania sa preukáže, že náhrada za vyvlastnené pozemky
nebola vyplatená, nie je možné v tej istej veci na základe skutkových zistení dospieť k záveru,
že náhrada bola vyplatená, ale vyvlastnené pozemky neslúžia účelu. Odvolací súd však dáva
do pozornosti, že správny orgán je povinný zistiť skutočný stav vo veci podľa § 32 správneho
poriadku v súčinnosti s účastníkmi konania podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona v spojení
s § 3 ods. 2 správneho poriadku a na jeho základe rozhodnúť v súlade so zákonom podľa § 46
správneho poriadku. Z uvedeného vyplýva, že právne posúdenie veci je na rozhodnutí
správneho orgánu, pričom jeho povinnosťou je prihliadať na všetky skutkové a právne
okolnosti každého jednotlivého prípadu.
Podľa názoru odvolacieho súdu zo skutkových okolností v danej veci vyplýva,
že k vyvlastneniu žiadaných pozemkov došlo v roku 1955, a preto by bolo nespravodlivé,
ako aj by sa minulo účinkom naplnenie účelu reštitučného zákona, pokiaľ by správny orgán
dôkaznou povinnosťou výlučne zaťažil oprávnené osoby.
Z uvedených dôvodov podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ Krajský súd v Trenčíne
napadnutým rozsudkom rozhodnutie správneho orgánu potvrdil, rozhodol vo veci skutkovo
nesprávne a v rozpore so zákonom, a preto odvolací súd rozsudok krajského súdu podľa
§ 250j ods. 3 O.s.p. zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Odvolací súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľom 1/ až 5/ náhradu trov konania
v zmysle § 246c O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1, pretože im vzniklo
právo na náhradu trov konania v dôsledku ich úspechu v konaní. Súd im priznal náhradu trov
konania, ktoré im vznikli právnym zastúpením advokátom za 4 úkony právnej pomoci
(prevzatie veci a príprava, opravný prostriedok, účasť na pojednávaní krajského súdu
a podanie odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa) po 1.465.-Sk a paušál po 190.-Sk,
podľa § 11 ods. 1 v spojení s § 13 ods. 1, § 14 ods. 1 a § 15 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v celosti 24.200.-Sk,
t. j. 800,30€ na základe výpočtu: (1465x4)x5=29.300-20%/5.860/=23440+(190x4)=24200.
Podľa § 9 ods. 3, 4 zákona č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike
a o zmene a doplnení niektorých zákonov odvolací súd vyjadril sumu zodpovedajúcu výške
náhrady trov v eurách t. j. 803,30 € (24.200,-Sk) prepočítanú a zaokrúhlenú v zmysle § 2
ods. 3 zákona č. 659/2007 Z.z.. Odvolací súd nepriznal zvýšenie trov právneho zastúpenia
o 19% DPH, ktoré si JUDr. Jozef Kováčik uplatnil pri výpočte náhrady trov konania
v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, pretože nepredložil potvrdenie o tom, že je platcom
DPH.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. septembra 2009
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová