Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžo/12/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Aleny Poláčkovej PhD., v právnej

veci žalobkyne: Mgr. Ing. B., bytom P., zastúpená advokátom JUDr. M., Advokátska

kancelária v S., proti žalovanému: Obvodný úrad v Starej Ľubovni, Služobný úrad, Nám.

Gen. Štefánika č. 1, Stará Ľubovňa, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo

dňa 12. decembra 2007, č. 2007/00265 II, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského

súdu v Prešove č. k. -45 zo dňa 28. októbra 2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove

č. k. -45 zo dňa 28. októbra 2008 p o t v r d z u j e .

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom rozhodnutie žalovaného uvedené

v úvodnej časti tohto rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie podľa

. Žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobkyni náhradu

trov konania na účet jej právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní

zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného mal preukázané, že žalovaný

týmto rozhodnutím potvrdil rozhodnutie I. stupňového správneho orgánu služobného úradu

Obvodného úradu v Starej Ľubovni zo dňa 2.11.2007 č. 2007/00265, ktorým došlo

k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním žalobkyne ako štátnej zamestnankyne

v stálej štátnej službe zaradenej na funkciu odborný radca v odbore štátnej služby 2.09

Obrana, organizačne začleneného na Odbore civilnej ochrany a krízového riadenia

Obvodného úradu v Starej Ľubovni podľa § 39 ods. 1, písm. a/ a § 40 ods. 2, písm. a/ zákona

č. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len zákon o štátnej službe), s tým, že štátnozamestnanecký pomer sa skončil

dňom 2.11.2007. Konštatoval, že žalobkyňa ako občan v štátnozamestnaneckom pomere

v stálej štátnej službe pri kvalifikačných predpokladoch na základe jej funkčného zaradenia

musí prakticky ovládať aj ustanovenia o správnom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok). Nestotožnil sa s námietkami žalobkyne,

ktorými namietala, že boli porušené jej práva ako účastníčky konania. Poukázal na to, že jej

nič nebránilo, aby do zápisu zo dňa 2.11.2007 uviedla svoje námietky tak, ako ich

špecifikovala v odvolaní a následne v žalobe a rovnako nemohla byť nikým nútená, aby v ten

istý deň prevzala aj rozhodnutie. Podľa názoru krajského súdu vzhľadom na to, že zákon

o štátnej službe nemá osobitné ustanovenia vo vzťahu k námietkam zaujatosti, v konaní

o skončení štátnozamestnaneckého pomeru je treba primerane použiť ustanovenia správneho

poriadku, z ktorých dôvodov, ak žalovaný napriek námietke žalobkyne o zaujatosti

Ing. D., uvedenej v jej odvolaní, nerozhodol a žalobkyňu o zložení poradnej odvolacej

komisie vopred neinformoval tak, aby mala možnosť sa k členom poradnej komisie vyjadriť,

postupoval v rozpore s §§ 9 až 13 správneho poriadku v spojení s § 125 ods. 2 zákona

o štátnej službe. V tejto súvislosti súčasne poukázal na to, že aj keď žalobkyňa v odvolaní

námietky zaujatosti vo vzťahu k vedúcemu služobného úradu presne nešpecifikovala, bolo

povinnosťou žalovaného žalobkyňu ako odvolateľku vyzvať na doplnenie tohto podania

s poukazom na § 19 správneho poriadku, pretože účastník konania má právo na nestranné

prejednanie a rozhodnutie veci. Krajský súd po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu

žalovaného dospel k záveru, že je potrebné napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zrušiť

podľa , , pretože v konaní správneho orgánu bola zistená vada,

ktorá mohla myť vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1

. Žalobkyni priznal náhradu trov konania, ktoré jej vznikli zaplatením súdneho poplatku

a právnym zastúpením, pretože bola v konaní úspešná.

Proti rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalovaný. Žiadal,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

posudzujúc jeho odvolanie podľa obsahu v zmysle v spojení s

ods. 2. Rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval za nesprávne, pretože vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa nepostupoval

pri vydaní napadnutého rozsudku podľa citovaných ustanovení správneho poriadku dôsledne

a potrebné relevantné dôkazy v záujme náležitého objasnenia skutkového stavu veci

nevykonal. Vytýkal súdu prvého stupňa, že pri svojom rozhodovaní vychádzal prakticky

iba z dôkazov, ktoré zadovážil žalobca bez toho, že by prihliadol na tvrdenia uplatnené

žalovaným a vyporiadal sa s dôkazmi ním navrhnutými, ktoré bez ďalšieho považoval

za nerelevantné a preto právny záver urobený v rozsudku nemá oporu v zistenom skutkovom

stave, ako aj, že skutočný stav veci nemožno považovať za dostatočne zistený na to, aby bolo

možné žalovaného bez pochybnosti uznať za vinného. Dôvodil, že doteraz zistený skutkový

stav neobstojí aj preto, že sú tu ďalšie skutočnosti, alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli

uplatnené, keďže súdu prvého stupňa boli zaslané dôkazy, z ktorých vyplýva prehľad

uskutočnených výberových konaní na obsadenie pracovných pozícií v súlade so schválenou

Systematizáciou štátnozamestnaneckých miest na výkon práce vo verejnom záujme platných

pre Služobný úrad v Starej Ľubovni v období od 1.10.2007 do 2.5.2008 a súčasne z ktorých

vyplýva, že žalobkyňa napriek tomu že mala možnosť výberu sa prihlásiť do výberových

konaní na obsadenie štátnozamestnaneckých miest, túto možnosť neakceptovala a neprihlásila

sa ani do jedného výberového konania. Poukázal na to, že vzhľadom k tomu, že v správnom

konaní podľa § 9 správneho poriadku môže byť vylúčený len konkrétny zamestnanec

správneho orgánu, nie celý správny orgán, ktorý Ing. D. ako vedúci služobného úradu

Obvodného úradu v Starej Ľubovni zastupoval, z týchto dôvodov nie je možné použiť

ustanovenia o vylúčení v prípadoch, keď ako správny orgán vystupuje jediná fyzická osoba,

ktorá navyše nemá postavenie zamestnanca správneho orgánu. Ďalej uviedol, že pokiaľ

žalobkyňa namietala, že od septembra 2006 pociťovala zaujatosť voči jej osobe

a diskrimináciu v porovnaní s ostatnými zamestnancami, mala dostatok času do vydania

rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sa domáhať právnej ochrany

vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, kde jedným z antidiskriminačných

opatrení je právo zamestnanca podať sťažnosť zamestnávateľovi, alebo jeho právo obrátiť

sa na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej antidiskriminačným zákonom. Konanie

žalobkyne považoval za účelové, založené na dedukciách a úvahách a naopak zaujaté voči

osobe Ing. D..

Žalobkyňa sa na odvolanie žalovaného nevyjadrila a odvolací návrh odvolaciemu súdu

nepredložila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ust. 246c ods. 1

v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie

mu predchádzajúce v zmysle ust. § 246c v spojení s §§ 212 a nasl. a dospel k názoru,

že odvolanie nie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým

bolo vyhovené žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho

orgánu, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a odvolanie

žalobkyne zamietol, ktorými rozhodnutiami bol skončený štátnozamestnanecký pomer

žalobkyne podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe, a preto odvolací súd preskúmal

rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci

odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a súčasne rozhodnutie

správneho orgánu prvého stupňa a konania, ktoré týmto rozhodnutiam prechádzali, najmä

z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami účastníkov

vznesenými v preskúmavacom konaní a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil

zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo posúdenie zákonnosti

rozhodnutia a postupu žalovaného a v rámci tohto konania posúdenie zákonnosti rozhodnutia

a postupu správneho orgánu prvého stupňa, ktorými rozhodnutiami bol skončený

štátnozamestnanecký pomer žalobkyne v intenciách zákona o štátnej službe.

Podľa § 125 ods. 1, 2 zákona o štátnej službe konanie vo veciach

štátnozamestnaneckého pomeru (ďalej len „konanie“) sa vzťahuje na veci týkajúce vzniku,

zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.

Na konanie podľa odseku 1 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní,

( o správnom konaní (správny poriadok)) ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa § 126 zákona o štátnej službe orgánom príslušným na konanie a rozhodovanie

v prvom stupni je vedúci úradu vo veciach vymenovania do štátnej služby a vzniku

štátnozamestnaneckého pomeru, zmeny štátnozamestnaneckého pomeru a skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru.

Podľa § 137 ods. 1 až 7 zákona o štátnej službe proti rozhodnutiu možno podať

odvolanie.

Odvolanie treba podať písomne do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia.

Odvolanie sa podáva príslušnému orgánu, ktorý rozhodnutie vydal.

Odvolanie je podané včas a na príslušnom orgáne aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí

lehoty ustanovenej týmto zákonom alebo nepríslušnému orgánu preto, že sa účastník konania

riadil nesprávnym poučením, alebo preto, že nebol poučený vôbec. V tom prípade možno

podať odvolanie do troch mesiacov odo dňa, keď bolo rozhodnutie doručené účastníkovi

konania.

Orgán, ktorý je príslušný rozhodnúť o odvolaní (ďalej len „odvolací orgán”), môže

odpustiť zmeškanie lehoty na odvolanie, ak sa tak stalo z vážnych dôvodov a účastník

konania o to požiada do 15 dní odo dňa, keď zanikol dôvod pre zmeškanie, a zároveň podá

odvolanie.

Včas podané odvolanie nemá odkladný účinok okrem vecí náhrady škody

a bezdôvodného obohatenia.

Príslušný orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, môže odvolaniu sám v celom

rozsahu vyhovieť. Ak tak neurobí, je povinný bez zbytočného odkladu, najneskôr do 15 dní

od doručenia odvolania, predložiť odvolanie so spisovým materiálom poradnej odvolacej

komisii.

Podľa § 138 ods. 1, 3 až 8 zákona o štátnej službe odvolacím orgánom je vedúci

úradu, ktorý rozhoduje na základe stanoviska poradnej odvolacej komisie.

Odvolací orgán je povinný rozhodnúť o odvolaní bezodkladne, najneskôr do 60 dní

odo dňa doručenia odvolania.

Rozhodnutiu o odvolaní musí predchádzať prerokovanie odvolania v poradnej

odvolacej komisii.

Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to potrebné,

konanie doplní a prípadné zistené nedostatky odstráni.

Ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie

zamietne a rozhodnutie potvrdí.

Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti príslušnému orgánu, ktorý ho vydal,

na nové konanie a rozhodnutie, ak je to vhodnejšie predovšetkým z dôvodu rýchlosti alebo

hospodárnosti. Príslušný orgán je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.

Proti rozhodnutiu o odvolaní sa nemožno ďalej odvolať.

Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný správny orgán v preskúmavanej veci

nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem a preto jeho rozhodnutie bolo

vydané v rozpore so zákonom, z ktorých dôvodov súd prvého stupňa rozhodol v danej veci

skutkovo a právne správne, keď žalobe vyhovel a preskúmavané rozhodnutie žalovaného

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Zákonodarca v právnej norme § 125 ods. 1 zákona o štátnej službe ustanovil,

že konanie vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru sa vzťahuje na veci týkajúce

sa vzniku, zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a na takéto konanie pokiaľ

zákon o štátnej službe neustanovuje inak, vzťahujú sa predpisy správneho poriadku

subsidiárne v zmysle § 125 ods. 2.

Z právnej úpravy zákona o štátnej službe platnej v čase rozhodovania správnych

orgánov oboch stupňov v danej veci, nevyplývala osobitná úprava postupu správneho orgánu

v prípade, že voči osobe rozhodujúcej v konaní vo veci vzniku, zmeny alebo skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru dotknutý účastník (zamestnanec) vzniesol námietku

zaujatosti, z ktorých dôvodov sa na postup správneho orgánu vzťahovala právna úprava

ustanovená v §§ 9 až 13 správneho poriadku, upravujúca vylúčenie zamestnancov správneho

orgánu.

Podľa názoru odvolacieho súdu, zhodne s názorom súdu prvého stupňa, pokiaľ vedúci

úradu, ako orgán príslušný na konanie a rozhodnutie vo veci skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru (§ 138 ods. 1/) v druhom stupni (v odvolacom konaní)

námietku zaujatosti vznesenú žalobkyňou nechal bez povšimnutia a pokračoval v konaní

a dokonca rozhodol, konal v rozpore s § 125 ods. 1, 2 zákona o štátnej službe v spojení s §§ 9

až 13 správneho poriadku, ktoré protiprávne konanie mohlo mať vplyv na zákonnosť jeho

rozhodnutia.

Odvolací súd neprihliadol na námietku žalovaného vznesenú v odvolaní, že vzhľadom

k tomu, že v správnom konaní podľa § 9 správneho poriadku môže byť vylúčený len

konkrétny zamestnanec správneho orgánu, nie celý správny orgán, ktorý Ing. D. ako vedúci

služobného úradu Obvodného úradu v Starej Ľubovni zastupoval, z ktorých dôvodov nie je

možné použiť ustanovenia o vylúčení v prípadoch, keď ako správny orgán vystupuje jediná

fyzická osoba, ktorá navyše nemá postavenie zamestnanca správneho orgánu.

Podľa § 10 ods. 1 zákona o štátnej službe vedúci služobného úradu (ďalej len "vedúci

úradu") na účely tohto zákona je služobne najvyšší predstavený všetkým zamestnancom

v príslušnom služobnom úrade, a ďalším zamestnancom podľa osobitného predpisu. Vedúci

úradu plní úlohy spojené s riadením a kontrolou vykonávania štátnej služby štátnymi

zamestnancami v služobnom úrade, s uplatňovaním štátnozamestnaneckých vzťahov a iné

úlohy, ktoré mu uloží minister alebo predstavený v politickej funkcii.

Podľa § 138 ods. 1 zákona o štátnej službe vedúci úradu, ktorý rozhoduje na základe

stanoviska poradnej odvolacej komisie, je odvolacím orgánom.

Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca vedúcemu úradu zveril právomoc rozhodovať

v konaní vo veciach týkajúcich sa skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, na ktoré

konanie sa podľa § 125 ods. 1, 2 vzťahovali ustanovenia správneho poriadku, a preto

žalobkyňa ako účastníčka konania mala právo sa vyjadrovať k jeho osobe a vzniesť voči

nemu námietku zaujatosti, pričom takúto námietku nie je možné posudzovať ako námietku

voči správnemu orgánu, ktorý vedúci úradu riadi, ale ako námietku vznesenú voči fyzickej

osobe oprávnenej konať a rozhodovať vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.

Vzhľadom na uvedené v konaní o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru pokiaľ bola

vznesená námietka zaujatosti bolo potrebné najskôr o nej rozhodnúť postupom podľa § 9

a nasl. správneho poriadku a až následne pokračovať v konaní vo veci samej, teda vo veci

týkajúcej sa skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a po zadovážení relevantných

podkladov vo veci rozhodnúť vydaním rozhodnutia.

Odvolací súd nemohol prihliadnuť ani na námietky žalovaného, že žalobkyňa

od septembra 2006 nevyužila právne prostriedky ochrany v zmysle antidiskriminačného

zákona, pretože tieto skutkové a právne skutočnosti by mohli byť práve predmetom konania

o námietke zaujatosti a v tomto štádiu konania sú preto právne bezvýznamné.

Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov nepostupovali

ani v intenciách právnych noriem zákona o štátnej službe platného v čase rozhodovania

ustanovujúcich skončenie štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním.

Podľa § 39 ods. 1, písm. a/ zákona o štátnej službe štátnozamestnanecký pomer,

ak tento zákon neustanovuje inak, sa skončí odvolaním zo štátnozamestnaneckého pomeru

z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 až 3.

Podľa § 40 ods. 2, písm. a/ zákona o štátnej službe v stálej štátnej službe alebo

v dočasnej štátnej službe služobný úrad skončí štátnozamestnanecký pomer odvolaním

aj z týchto dôvodov: a) zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta, ak štátny

zamestnanec, ktorého štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené, nesúhlasí s trvalým

preložením podľa § 29 ods. 5 alebo služobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké

miesto alebo voľné štátnozamestnanecké miesto obsadzuje výberovým konaním; v tom

prípade sa štátnemu zamestnancovi poskytne náhrada vo výške dvojnásobku jeho funkčného

platu, a ak štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca trval dlhšie ako dva roky,

poskytne sa mu náhrada vo výške trojnásobku jeho funkčného platu; to neplatí, ak ide

o štátneho zamestnanca podľa § 25 ods. 2 písm. c).

Podľa § 29 ods. 5, písm. a/ až e/ Zákona o štátnej službe štátneho zamestnanca

možno na základe jeho písomného súhlasu trvale preložiť na vykonávanie štátnej služby

a) v tom istom služobnom úrade do iného odboru štátnej služby,

b) do iného služobného úradu toho istého odboru štátnej služby,

c) do iného služobného úradu iného odboru štátnej služby,

d) v tom istom odbore štátnej služby toho istého služobného úradu, ak sa zmení opis

činností štátnozamestnaneckého miesta, alebo

e) v tom istom odbore štátnej služby toho istého služobného úradu, ak sa zmení

pravidelné miesto výkonu štátnej služby.

Podľa § 32 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne

skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie

je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania,

návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti

všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob

zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.

Predpokladom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2

písm. a/ zákona o štátnej službe je zrušenie jeho štátnozamestnaneckého miesta, ak štátny

zamestnanec, ktorého štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené, nesúhlasí s trvalým

preložením podľa § 29 ods. 5 alebo služobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto

alebo voľné štátnozamestnanecké miesto obsadzuje výberovým konaním.

Základnou podmienkou použiteľnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru

odvolaním podľa § 40 ods.2 písm. a/ zákona o štátnej službe, spočívajúceho na viacerých

skutočnostiach, je nadbytočnosť štátneho zamestnanca a ďalšou podmienkou je, že štátny

zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením podľa § 29 ods. 5. Splnenie povinností

vyplývajúcich zamestnávateľovi z ustanovenia § 40 ods. 2, písm. a/ zákona o štátnej službe je

hmotnoprávnou podmienkou platného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním

zo strany zamestnávateľa, pričom splnenie tejto podmienky musí preukázať zamestnávateľ.

Právna norma ustanovená v § 40 ods. 2, písm. a/ zákona o štátnej službe rozlišuje dve

eventuality: prvú, ktorá vychádza z toho, že zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej

zamestnávať a druhú, ktorá predpokladá, že zamestnanec nie je ochotný prejsť na iné,

pre neho vhodné miesto výkonu štátnej služby. Nemožnosť zamestnávať zamestnanca teda

znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadne také miesto výkonu štátnej služby,

ktoré predpokladá práva úprava taxatívne ustanovená v § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe.

A až po preukázaní splnenia tejto podmienky je splnená jedna z podmienok skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním a t. j. nemožnosť zamestnanca vôbec ďalej

zamestnávať. Zamestnávateľ v zmysle ustanovenia § 29 ods. 5 musí totiž ponúknuť

zamestnancovi akékoľvek voľné miesto výkonu štátnej služby, ktoré má k dispozícii v dobe

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnému opisu

činnosti štátnozamestnaneckého miesta zamestnanca, záleží len na zamestnancovi, či ponuku

prijme alebo ju odmietne, predovšetkým však je povinný ponúknuť to voľné miesto, ktoré

sa vzhľadom na jeho zdravotný stav, pracovné schopnosti a kvalifikáciu javí pre neho

ako vhodné.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru na rozdiel od názoru súdu prvého

stupňa, že so žalobkyňou pred doručením rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého

pomeru sa nekonalo a nebolo jej ponúknuté žiadne miesto v zmysle podmienok zákonných

ustanovení (§ 29 ods. 5 zákona o štátnej službe), majúce za následok, že nemohli nastať

jednoznačné podmienky pre platné ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním

podľa § 40 ods. 2, písm. a/, keďže z administratívneho spisu vyplýva, že vedúci služobného

úradu síce žalobkyni pri ústnom pohovore oznámil zrušenie jej štátnozamestnaneckého miesta

a súčasne, že voľné miesto bude obsadené výberovým konaním, ako aj že týmto pohovorom

začína konanie o skončenie štátnozamestnaneckého miesta a následne po ukončení pohovoru

jej doručil rozhodnutie o skončení jej štátnozamestnaneckého miesta.

Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na takéto časové súvislosti, v akých

postupoval správny orgán prvého stupňa pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru

žalobkyne, splnenie zákonných podmienok ustanovených v § 40 ods. 2, písm. a/, ktoré sú

hmotnoprávne podmienky platného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, preukázanie

ktorých zaťažuje služobný úrad, ani nebolo možné.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že cieľom zákonodárcu v právnej úprave skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2, písm. a/ zákona o štátnej službe v spojení

s § 29 ods. 5 bolo zaručiť ochranu štátneho zamestnanca a tým jeho právnu istotu, ktorú sú

správne orgány oprávnené konať vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle

§§ 125 a nasl. zákona o štátnej službe povinné pri aplikácii uvedenej právnej norme taktiež

sledovať.

Nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalovaného správneho orgánu, že doteraz zistený

skutkový stav neobstojí aj preto, že sú tu ďalšie skutočnosti, alebo iné dôkazy, ktoré doteraz

neboli uplatnené, keďže súdu prvého stupňa boli zaslané dôkazy, z ktorých vyplýva prehľad

uskutočnených výberových konaní na obsadenie pracovných pozícií v súlade so schválenou

Systematizáciou štátnozamestnaneckých miest na výkon práce vo verejnom záujme platných

pre Služobný úrad v Starej Ľubovni v období od 1.10.2007 do 2.5.2008 a súčasne z ktorých

vyplýva, že žalobkyňa napriek tomu že mala možnosť výberu sa prihlásiť do výberových

konaní na obsadenie štátnozamestnaneckých miest, túto možnosť neakceptovala a neprihlásila

sa ani do jedného výberového konania. Súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ

neprihliadol na listinné dôkazy, z ktorých vyplývalo, že na obsadenie voľných pozícii v jeho

služobnom úrade boli vyhlásené výberové konania, na ktoré sa žalobkyňa neprihlásila.

Výberové konania, ktoré boli vyhlásené na obsadenie voľných štátnozamestnaneckých miest

v služobnom úrade, žiadnym spôsobom nemajú vplyv na skutočnosti týkajúce sa skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne a preto ich vyhlásenie ako aj, že sa na ne

žalobkyňa neprihlásila sú právne irelevantné skutočnosti pre toto konanie a preto pokiaľ súd

prvého stupňa na listinné dôkazy predložené žalovaným v preskúmavacom konaní týkajúcich

sa výberových konaní neprihliadol, nepostupoval v rozpore s ustanoveniami podľa piatej časti

. Bolo však povinnosťou súdu prvého stupňa na pojednávaní

vykonať dôkaz listinou predloženou žalovaným a v odôvodnení svojho rozsudku zdôvodniť,

prečo na takýto dôkaz neprihliadol. Podľa názoru odvolacieho súdu však takéto pochybenie

nemá za následok nezákonnosť napadnutého rozsudku.

Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa žalobe vyhovel z dôvodu,

že preskúmavané rozhodnutie žalovaného je vecne a právne nesprávne, a preto rozhodnutie

žalovaného správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, podľa názoru

odvolacieho súdu rozhodol vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove

podľa v spojení s a s , potvrdil.

Odvolací súd žalobkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 246c

ods. 1 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1, pretože si ich náhradu

neuplatnila.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 22. septembra 2009

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová