Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a1b/369254.32653c.pdf
PDF · 136.33 KB
No categories available
1Sža/24/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/24/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora
Belka a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Zdenky Reisenauerovej
právnej veci navrhovateľa: V., nar. X. v obci Z., bez štátnej príslušnosti, naposledy bytom
v zahraničí ul. M. proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný
úrad, Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č.
ČAS: MU- 194-17/PO-Ž/2008 zo dňa 21. mája 2008, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 10Saz 25/2008- 29 zo dňa 27. februára 2009 takto
r o z h o d o l
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 10Saz 25/2008- 29 zo dňa 27. februára 2009 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS:
MU-194-17/PO-Ž/2008 zo dňa 21. mája 2008, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13 ods. 1
a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z o azyle a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl, podľa § 13c
ods. 1 a § 20 ods. 4 mu neposkytol doplnkovú ochranu a rozhodol, že v jeho prípade
neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona
č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov na Ukrajinu.
Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené
podmienky pre udelenie azylu, doplnkovej ochrany a pre rozhodnutie o prekážkach
vyhostenia do krajiny pôvodu podľa osobitného zákona. Krajský súd dospel k záveru,
že odporca v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil
skutkový stav veci. Stotožnil sa s názorom odporcu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal
opodstatnenosť ani existenciu obáv a ani prenasledovanie z dôvodu prenasledovania
z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých
politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine.
Krajský súd uviedol, že skutočnosti uvádzané navrhovateľom v priebehu azylového
konania sa javia ako neopodstatnené z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľa
pri zotrvaní v krajine a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľa v žiadosti o udelenie azylu,
než aké sú dôvody na udelenie azylu podľa Ženevského dohovoru a potvrdzujú záver,
že v jeho prípade nie sú splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona
o azyle.
Za vecne správne považoval krajský súd aj rozhodnutie odporcu o neudelení
doplnkovej ochrany, pretože okolnosti uvádzané navrhovateľom počas konania nemožno
hodnotiť ako vážne dôvody pre domnienku, že by navrhovateľovi v prípade jeho návratu
do krajiny pôvodu hrozilo vážne bezprávie charakterizované zákonom o azyle (§ 2 písm. f/
zákona o azyle).
Krajský súd sa napokon stotožnil aj so závermi a zisteniami odporcu o tom,
že v prípade navrhovateľa neboli zistené skutočnosti brániace jeho návratu do krajiny pôvodu
z dôvodov ustanovených v § 58 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý vyjadril nesúhlas
s rozhodnutím krajského súdu, nakoľko sa domnieva, že spĺňa podmienky pre udelenie azylu.
Vyjadril presvedčenie, že ak by odporca vzal do úvahy to, čo sa mu skutočne prihodilo,
a ak by objektívne zhodnotil situáciu na Ukrajine, musela by byť jeho žiadosť o udelenie
azylu posúdená inak, ako sa tomu stalo v napadnutom rozhodnutí.
Ak by odvolací súd dospel k záveru, že sa nejedná o prenasledovanie z jedného
z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok
krajského súdu tak, že zruší rozhodnutie odporcu v častiach týkajúcich sa doplnkovej ochrany
a zákazu vyhostenia, keďže mu hrozí vážne bezprávie. Uviedol, že hoci na Ukrajine býval,
nemá jej štátne občianstvo a teda nemá k tomuto štátu žiaden právny vzťah. Nevie si preto
predstaviť, že by Ukrajina akceptovala jeho prijatie, preto je skúmanie otázky prekážok
vyhostenia vo vzťahu j jeho osobe v súvislosti s Ukrajinou irelevantné.
Na základe uvedeného navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že navrhol
rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok
krajského súdu ako vecne správny potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,
že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 22. septembra 2009 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Podľa § 8 písm. a/ zákona č 480/2002 Z.z. o azyle (účinného do 30.11.2008)
ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine
pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto
štátu, alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd
(písm. b/).
Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento
zákon neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred
písomne súhlasí (ods. 1).
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej
republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle § 13c ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu
žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži
doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany
podľa § 15b ods. 1 písm. d), vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka
administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. 9a)
Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno
administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy,
národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické
presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce
zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu,
v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní
mu takýto trest môže byť uložený.
Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho
sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine
alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť
štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin 21) a predstavuje
nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku (ods. 2).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone
o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok
taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia
byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu
navrhovateľovi na území SR, o neposkytnutí doplnkovej ochrany a rozhodnutie o tom,
že neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona
o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho
pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom
prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia odporcu.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ
o krajine pôvodu (Správa o MZV USA o dodržiavaní ľudských práv na Ukrajine vydaná
6.3.2007, Súhrnná teritoriálna informácia z 8-10-2007, články uverejnené v denníkoch SME:
„Na Ukrajine prebieha boj o ústavu“ z 22.4.2008, Hospodárske noviny: „Ukrajinský
parlament schválil vstup do WTO“ z 11.4.2008, SITA: „Ukrajina plánuje zaviesť reguláciu
cien základných potravín“ z 26.3.2008, ENCARTA Reference Library 2007) z ktorých
vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu
so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal o udelenie azylu a bezpečnostné riziko
prípadného návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.
Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 17.4.2008 navrhovateľ uviedol,
že sa pridržiava všetkých dôvodov, ktoré uviedol v predchádzajúcich konaniach, to znamená,
že krajinu opustil pre nepriaznivú ekonomickú situáciu a nedostatok pracovných príležitostí.
Jeho cieľom bol vycestovať do niektorej z krajín EÚ, kde sa chcel zamestnať a zostať tam žiť.
Ďalej po konzultácii s právničkou z mimovládnej organizácie Spoločnosť ľudí dobrej vôle, sa
rozhodol požiadať o azyl aj z ďalšieho dôvodu, ktorým je, že v meste Užhorod od roku 1995
vlastnil stánky s potravinami a iným rozličným tovarom. Od toho obdobia bol vydieraný
ukrajinskými výpalníkmi, ktorých osobne nepoznal a musel im platiť za ochranu jeho stánkov
podľa obratov. O pomoc požiadal priateľa, ktorý mu poradil, aby im neplatil, že on to cez
policajtov vyrieši. Iným spôsobom o pomoc nežiadal. V lete 1995 mu zhoreli všetky stánky,
domnieva sa, že ich podpálili výpalníci, poistené ich nemal, lebo len začal podnikať. Polícia
prišla na miesto, pozrela spálenisko a odišla. Jeho priateľ musel odísť z polície, ale on
o pomoc políciu nežiadal. Po požiari boli u neho a u jeho rodičov asi 4 krát výpalníci, ktorí
požadovali, aby im zaplatil peniaze za to, že im nechcel platiť peniaze vtedy, keď mal stánky.
Na otázku, prečo o týchto problémoch nehovoril v predchádzajúcich konaniach,
odpovedal, že sa obával a obáva sa aj teraz. V prípade návratu do krajiny by sa mohli
výpalníci dozvedieť o jeho návrate budú požadovať peniaze.
Na otázku prečo v predchádzajúcich konaniach tvrdil, že pracoval v cechu
neštandardných zariadeniach asi 1,5 roka a po rozpade závodu mal pracovať ako sezónny
robotník v Ruskej federácii a neskôr ako strážnik v M. od roku 1991 do roku 1992, neskôr ako
skladník na družstve a od roku 1996 mal byť nezamestnaný, navrhovateľ odpovedal, že tak
tvrdil preto, že sa bál.
Na otázku aby vysvetlil, že či reálne existuje obava, keď od uvedených udalostí
uplynulo už 13 rokov, navrhovateľ uviedol, že existuje, nakoľko nezaplatil peniaze a bežia
mu úroky, v prípade návratu by musel zaplatiť mnohonásobne viac.
Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľovi azyl, poukázal na to,
že v prípade navrhovateľa sa jedná o piatu žiadosť o udelenie azylu. Po prvýkrát požiadal
o azyl 7.7.2003, po podaní vyhlásenia bo zaslaný do ZT A. – G., následne do PT G., ktorý dňa
4.9.2003 bez udania dôvodu opustil. Konanie bolo zastavené.
Druhý krát požiadal o azyl dňa14.9.2004 z náboženských dôvodov, následne dňa
14.10.2004 bez udania dôvodu opustil PT G., konanie bolo zastavené. Tretíkrát požiadal
o azyl potom, čo bol 31.1.2006 vrátený z územia Spolkovej republiky Nemecko. Žiadosť
navrhovateľa (z ekonomických dôvodov) bola zamietnutá ako zjavne neopodstatnená. Proti
rozhodnutiu navrhovateľ nepodal opravný prostriedok a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
21.3.2006. Štvrtý krát požiadal o azyl 13.3.2008, po opustení OA PZ A. – G. konanie bolo
zastavené. Rozhodnutie odporcu nadobudlo právoplatnosť dňa 11.4.2008.
Piatu žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu, ktorú okrem ekonomických dôvodov
odôvodňoval aj problémami s výpalníkmi, ktoré datoval k obdobiu rokov 1995, pričom
krajinu pôvodu opustil v roku 1996, odporca vyhodnotil v súvislosti s informáciami o krajine
pôvodu, ktoré v rozhodnutí stručne popísal, ako irelevantnú z pohľadu dôvodov taxatívne
vymedzených v zákone o azyle. Podľa odporcu išlo výlučne o osobné problémy, ktoré majú
charakter trestného činu, ktorý navrhovateľ neohlásil. Nemajú charakter perzekúcie, ktorú
by domovský štát toleroval, pričom poukázal na rôznosť dôvodov o azyl, ktoré tvrdil
v predchádzajúcich azylových konaniach. Z uvedeného odporca vyhodnotil žiadosť
navrhovateľa ako účelovú, pričom za skutočný dôvod odchodu navrhovateľa z krajiny pôvodu
označil hľadanie zamestnania a lepších životných podmienok.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,
pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne
vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca
vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie
azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno
vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.
Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľa, pre ktoré žiadala udeliť
azyl na území Slovenskej republiky nemožno považovať za relevantné pre udelenie azylu
na území Slovenskej republiky a navrhovateľovi azyl neudelil, nepochybil, a krajský súd
dôvodne považoval rozhodnutie odporcu z týchto dôvodov za zákonné.
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú
celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom
ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu ja aplikovateľný v obmedzenom
rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto
inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou
spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť
prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo
na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti
o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.
Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných
podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné
súhlasiť. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu z dôvodu strachu pred výpalníkmi, ktorí
mu v roku 1995 podpálili stánok s potravinami, za to, že odmietol platiť za ochranu. Na štátne
orgány so žiadosťou o pomoc sa neobrátil.
Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva,
že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie
života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom
problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ
politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich
práv pred štátnymi orgánmi.
Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto
i za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o strachu pred výpalníkmi by boli pravdivé,
neboli odvolacie námietky navrhovateľa dôvodné, pretože navrhovateľ nepreukázal,
že verejná moc v krajine pôvodu ako celok mu odoprela poskytnúť ochranu
pred prípadnými útokmi uvedených osôb.
Navrhovateľom popísané problémy s neznámymi osobami (výpalníkmi) nebolo
možné považovať za zlyhanie verejnej moci v krajine pôvodu, na ktorú sa podľa vlastného
vyjadrenia so žiadosťou o poskytnutie ochrany ani neobrátil.
Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací
súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho
pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,
ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané
či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej
ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,
teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie
inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej
miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené
dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu
uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.
Odvolací súd k záveru, že odporca aj v tej časti rozhodnutia, ktorou rozhodol o tom,
že u navrhovateľa neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia na Ukrajinu podľa § 58
ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov náležite zistil skutkový stav a správne naň aplikoval
citované ustanovenia zákona o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky v podrobnostiach
na tento správny záver odkazuje. Je potrebné tiež zdôrazniť, že existenciu prekážky
vyhostenia podľa osobitného predpisu posudzoval odporca správne nie k dobe, kedy
navrhovateľ krajinu opustil, ale k dobe svojho rozhodnutia a v postupe odporcu a jeho
záveroch nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.
Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil.
Krajský súd sa podrobne zaberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými
v opravnom prostriedku, k ich vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne výhrady,
v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odvolací súd odkazuje, pričom
považuje za dôležité zdôrazniť, že odporca ani krajský súd nepochybili, keď dôvody
navrhovateľa, pre ktoré sa obáva návratu do krajiny pôvodu, (strach pred výpalníkmi)),
nevyhodnotil odporca vzhľadom na nepreukázanie relevantnosti takýchto dôvodov, nielen
pre udelenie azylu, ale ani dôvodov pre udelenie doplnkovej ochrany, pričom nebolo
spochybnené, že politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať
sa účinnej ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi, pokiaľ by navrhovateľom
tvrdené prenasledovanie zo strany miestnej polície pokračovalo aj po jeho návrate
do krajiny pôvodu.
Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu, doplnkovej ochrany a rozhodnutí o tom,
že u navrhovateľa neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa osobitného
zákona bolo potrebné považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu
potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ktorý
nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 22. septembra 2009
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová