Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
415/369246.a93eda.pdf
PDF · 142.78 KB
No categories available
1Sža/30/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/30/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora
Belka a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Zdenky Reisenauerovej
právnej veci navrhovateľa: T., nar. X. v H. naposledy bytom v zahraničí D. zast. Mgr. M.,
advokátom, M., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný
úrad, Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu
č. ČAS: 1227/PO-Ž/2005 zo dňa 4. augusta 2008, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz 68/2008- 52 zo dňa 29. apríla 2009 takto
r o z h o d o l
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz 68/2008-52 zo dňa 29. apríla 2009 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie
č. ČAS: 1227/PO-Ž/2005 zo dňa 4. augusta 2008, ktorým odporca podľa §13 c ods. 1
zákona č. 480/2002 Z.z o azyle a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len zákon o azyle) navrhovateľovi neposkytol doplnkovú ochranu
a rozhodol, že v jeho prípade neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa
§ 58 ods. 1 a 2 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov do Vietnamu. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené
podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany a pre rozhodnutie o prekážkach vyhostenia
do krajiny pôvodu podľa osobitného zákona. Krajský súd dospel k záveru, že odporca
v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav
veci.
Krajský súd k námietke nedostatočne zisteného stavu veci uviedol, že odporca
sa zaoberal otázkami, ktoré pre neho vyplynuli zo zrušujúceho rozsudku krajského súdu
č. k. 10Saz 73/2008-78 zo dňa 24.10.2006 opätovne vypočul navrhovateľa k otázkam jeho
rodinného života na Slovensku, ako svedkyňu vypočul matku jeho bývalej družky, ktorá má
maloletú L. zverenú do výchovy a opatery, zabezpečil rozhodnutia vo veci trestného stíhania
navrhovateľa, týkajúce sa zanedbania povinnej výživy navrhovateľovej dcéry. Odporca tiež
doplnil dokazovanie aktuálnymi správami o krajine pôvodu navrhovateľa, potrebnými pre
výroky rozhodnutia, preto podľa krajského súdu je táto námietka neopodstatnenou.
K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok jeho odôvodnenia
a k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajský súd uviedol, že napadnuté
rozhodnutia odporcu obsahuje výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany, ako aj konštatovanie
o neexistencii prekážok administratívneho vyhostenia do Vietnamu. Krajský súd poukázal
na právoplatné rozhodnutie odporcu, ktorým nebol navrhovateľovi udelený azyl pretože tento
právoplatný výrok predstavuje významnú právnu skutočnosť aj vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu odporcu. Vo vzťahu k výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany, i keď krajský
súd konštatoval istú stručnosť v odôvodnení tohto výroku, dospel k záveru, že toto
pochybenie nemalo vplyv na zákonnosť rozhodnutia, resp. jeho konkrétneho výroku.
Predpoklady poskytnutia doplnkovej ochrany sú taxatívne vymedzené ust. § 13
a resp. § 2 písm. f/ zákona o azyle, kde sa za vážne bezprávie považuje 1/ uloženie trestu smrti
alebo jeho výkon, 2/ mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest
alebo 3/ vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu
svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
Krajský súd poukázal na to, že navrhovateľ sám tvrdil, že z krajiny pôvodu vycestoval legálne
na základe pracovného povolenia už v roku 1988, odkedy sa nepretržite zdržuje na Slovensku.
Krajský súd uviedol, že ak by navrhovateľovi hrozilo trestné stíhanie z akéhokoľvek dôvodu,
resp. ak by bol trestne stíhaný, vzhľadom na politický a administratívny systém vo Vietname
by mu tamojšie úrady nikdy nedovolili Vietnam opustiť. Obdobne v konaní nebola
preukázaná hrozba mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu
a z dôvodu totožného, a to z totožného dôvodu.
Krajský súd k námietke navrhovateľa, uvedenej v opravnom prostriedku, že už počas
konania pred odporcom prezentoval hrozbu prenasledovania, uväznenia či dokonca usmrtenia
uviedol, že z obsahu administratívneho spisu odporcu zmienku o týchto hrozbách nenašiel.
Podľa krajského súdu zo strany štátnych orgánov mu žiadne takéto zaobchádzanie
nehrozí, pretože navrhovateľ ak by bol objektom „záujmu“ vietnamských štátnych orgánov,
tieto by mu nedovolili vycestovať.
Pokiaľ svoju obavu vyvodzuje z jeho antagonistického postoja k politickému systému
vo Vietname, túto námietku vyhodnotil krajský súd za neopodstatnenú, nakoľko navrhovateľ
takéto postoje nikdy neprezentoval, pričom nemal v tomto smere žiadne problémy so štátnou
mocou, či tretími subjektmi.
Pokiaľ svoju obavu vyvodzuje z toho, že pôvodne nenastúpil na vojenskú základnú
službu v dôsledku čoho mal byť potrestaný vojenským väzením, ani táto obava podľa
krajského súdu nemôže spôsobovať hrozbu vážneho bezprávia. Ak totiž skutočne takýto druh
„prevýchovy“ absolvoval, tým, že na vojenskú základnú službu nastúpil, tým, že počas nej
dosiahol relatívne vysokú hodnosť poručíka, tým, že mu bol zverený výcvik nových vojakov
a konečne aj tým, že mu bolo umožnené vycestovať z Vietnamu legálne za prácou (v rámci
medzivládnej dohody), bolo jeho chovanie konvalidované.
Krajský súd však poukázal na nedôveryhodnosť navrhovateľových tvrdení v dôsledku
ktorých sa javí jeho tvrdenie o absolvovaní vojenského väzenia za nenastúpenie vojenskej
základnej služby za nepravdepodobné. Navrhovateľ pôvodne totiž tvrdil, že nie je ženatý,
i keď následne existenciu manželstva preukázal. Navrhovateľ pôvodne tvrdil, že je
národnosťou Vietnamec, pričom následne pred súdom uviedol, že je Číňan.
Nepravdepodobnosť jeho tvrdení vyplýva aj zo samotného opisu udalostí navrhovateľom
aj vzhľadom na to, že vietnamské štátne úrady mu umožnili bez problémov vycestovať
z krajiny jeho pôvodu. Ak by z pohľadu vietnamských orgánov v osobe navrhovateľa išlo
o občana, ktorý odmieta nastúpiť vojenskú základnú službu, resp. o občana s postojmi
zameranými proti vietnamskému politickému systému, určite by tento systém, resp. jeho
orgány neumožnili vychovávať – cvičiť nových vietnamských vojakov, nepovyšovali
by ho do vyšších vojenských hodností a neumožnili by mu vycestovať z krajiny v rámci
medzivládnej dohody.
V tomto kontexte nedôveryhodne vyznieva aj zmienka o podplatení ministerských
úradníkov (vo vzťahu k vycestovaniu z Vietnamu), nakoľko takéto povolenie ako
administratívny akt podliehalo určitému úradnému postupu v rámci ktorého príslušný spisový
materiál obsahoval podrobné informácie o adeptovi vycestovania. Takýmito informáciami
bola aj informácia o prípadnom trestnom stíhaní, rôzne posudky, resp. vyjadrenia. Ak by teda
navrhovateľ nevyhovoval podmienkam vycestovania, toto by mu nebolo umožnené.
Vo vzťahu k výroku o neexistencii prekážok administratívneho vyhostenia
do Vietnamu krajský súd poukázal na to, že odporca správne poukázal na skutočnosť,
že navrhovateľ nemal opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodov uvedených v § 8
zákona o azyle, ktorá skutočnosť bola vyjadrená právoplatným výrokom o neudelení azylu.
Vzhľadom na obsah navrhovateľovho príbehu, resp. na skutočnosť, že od roku 1988
sa do Vietnamu nevrátil, niet dôvodu sa domnievať, že v prípade návratu by bol
perzekvovaný.
Krajský súd napokon poukázal na správnosť právneho záveru odporcu, týkajúceho
sa dôvodov neposkytnutia doplnkovej ochrany vo vzťahu k existencii navrhovateľovho
potomka - maloletej dcéry, ktorá žije na Slovensku. Odporca podľa krajského súdu správne
poukázal na účel zákona o azyle, ktorým je rozhodovanie o poskytnutí medzinárodnej
ochrany žiadateľovi o azyl pred perzekúciou v krajine pôvodu. Pretože maloletá L. nie je
azylantkou a ani jej nebola poskytnutá doplnková ochrana, teda nespadá do okruhu osôb
podľa § 13b/ zákona o azyle, jej existencia je z pohľadu napadnutého výroku o neposkytnutí
doplnkovej ochrany nepodstatnou. Neposkytnutím doplnkovej ochrany, resp. vyslovením
neexistencie prekážky administratívneho vyhostenia nemôže dôjsť k narušeniu práva
navrhovateľa zakotveného v čl. 8 Dohovoru. Posúdenie existencie rodinného života z pohľadu
aplikácie prezentovaného práva zakotveného v Dohovore bude skutočnosťou, ktorou sa bude
musieť vysporiadať štátny orgán, prípadne rozhodujúci o administratívnom vyhostení
navrhovateľa z územia SR.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý vyjadril nesúhlas
s rozhodnutím krajského súdu, ktoré považoval za rozhodnutie vychádzajúce z nesprávneho
právneho posúdenia veci.
Poukázal na to, že v roku 1979 odmietol nastúpiť na základnú vojenskú službu
v krajine pôvodu, a preto bol zavretý vo vojenskom väzení, v ktorom mu bola zlomená noha.
Neskôr sa stal poručíkom a bol mu zverený výcvik nových vojakov. K tejto veci krajský súd
konštatoval, že tým, že sa neskôr stal poručíkom svoje skoršie správanie konvalidoval, a preto
niet dôvodu sa obávať návratu do krajiny pôvodu. Na Vietnam teda sám hľadí ako na krajinu,
v ktorej sa odmietnutie nastúpenia vojenskej služby z vlastného presvedčenia musí nejakým
spôsobom konvalidovať.
Navrhovateľ však poukázal na to, že ako odporca komunistického režimu je
považovaný za zradcu. Tí sú vo Vietname často krát bezdôvodne zatýkaní a väznení.
Vo Vietname je priamo ústavou daný primát komunistickej strany. V trestnom zákone je až
29 trestných činov, za spáchanie ktorých je možné uložiť trest smrti. Sedem z nich za
politické trestné činy, pričom za politický trestný čin sa považuje aj dožadovanie sa slobody
prejavu. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na správu Amnesty International 2009
z 28.5.2009, správu Ministerstva zahraničných vecí USA o ľudských právach vo Vietname
z 25.2.2009 ako aj výročnú správu FIDH 2009 z 9.10.2009, ktoré potvrdzujú praktiky
vietnamských úradov pri ukladaní trestov za politické trestné činy.
Zo správ o krajine pôvodu, podľa navrhovateľa vyplýva, že v prípade jeho návratu
do Vietnamu by mohol mať vážne problémy. V krajine nebol už 21 rokov. Nemožno
predpokladať ako sa na neho budú vietnamské úrady pozerať, pretože ako odporca
komunistického režimu sa stal vo Vietname neprijateľnou osobou. Preto sa nechce a nemôže
vrátiť do Vietnamu.
Navrhovateľ odporcovi vyčítal, že sa obavami navrhovateľa vôbec nezaoberal.
Nesúhlasil ani s názorom krajského súdu, že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia odporcu
o neudelení doplnkovej ochrany nemalo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Navrhovateľ sa nestotožnil s názorom krajského súdu, ktorý považoval rozhodnutie
odporcu v časti o neexistencii prekážok administratívneho vyhostenia za zákonné. Uviedol,
že z použitých správ vyplýva, že v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu, by bol jeho život
vážne ohrozený. V tejto súvislosti poukázal na to, že má na Slovensku dcéru, ktorá má
občianstvo SR, pričom v rozsudku krajského súdu, ktorý zrušil tú časť rozhodnutia, ktorá
sa týkala výroku odporcu o tom, že sa na navrhovateľa nevzťahuje zákaz vyhostenia alebo
vrátenia do krajiny jeho pôvodu, uložil odporcovi zaoberať sa situáciou navrhovateľa
z pohľadu čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Odporca sa však touto
okolnosťou nezaoberal, konštatoval len, že sa v priebehu konania boli preverené aj otázky
súvisiace s čl. 8 dohovoru, následne však dospel k záveru, že nie je príslušný na posudzovanie
toho, či v tomto prípade môže byť porušené právo navrhovateľa na rešpektovanie jeho
rodinného a súkromného života.
Na základe uvedeného navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že navrhol
rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok
krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. K námietke navrhovateľa ohľadne
nevysporiadania sa s čl. 8 Dohovoru uviedol, že sa v novom konaní zaoberal touto otázkou
a zistil, že Okresný súd Bratislava II rozsudkom P 100/01-10 zo dňa 6.9.2001 zveril dcéru
navrhovateľa do výchovy a opatery starej matky (V.) a otcovi (navrhovateľovi) určil výživné
vo výške 600,- Sk mesačne. Trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava II ST 198/07 zo
dňa 26.10.2007 bol uznaný vinným zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy, za čo
mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov. V tejto súvislosti bola vypočutá
aj stará matka maloletej, ktorá uviedla, že navrhovateľ si svoju vyživovaciu povinnosť neplní,
dcéru navštevuje minimálne, trikrát do roka. Pri poslednej návšteve dcéry v novembri 2007
sa pri dcére zdržal 2-3 hodiny. Podľa nej nie je schopný sa o dcéru riadne starať.
Pri pohovore s navrhovateľom dňa 31.7.2008, navrhovateľ uviedol, že v rokoch 2006 -
2008 zarábal mesačne 500,- Sk, Momentálne pracuje ako masér, ale peniaze za túto prácu ešte
nedostal, pracuje iba za ubytovanie a stravu. Výživné na dcéru v roku 2008 zaplatil len raz
vo výške 2500,- Sk. Svoj dlh na výživnom chce zaplatiť ihneď potom, čo bude riadne
zamestnaný.
Odporca dospel k názoru, že navrhovateľ nie je schopný riadne sa starať o výživu
a výchovu svojej dcéry, pričom zákonné práva na rešpektovanie rodinného života mu boli
obmedzené v súlade so zákonom a v záujme maloletej dcéry. Podľa odporcu napadnutým
rozhodnutím neboli porušené jeho ľudské práva a základné slobody podľa čl. 8 Dohovoru.
Tento názor odporca uviedol aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. V ostatnom sa
pridržiaval dôvodov napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,
že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 22. septembra 2009 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Podľa § 13a ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo
azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu
vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 13b ods. 1 ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú
ochranu, ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,
ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento
cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,
alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,
mladšieho ako 18 rokov.
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území
Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená
povinnosť podľa § 4 ods. 5. Podľa § 13c ods. 1 zákona č 480/2002 Z.z. o azyle účinného
do 30.11.2008 ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b (ods. 3).
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži
doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany
podľa § 15b ods. 1 písm. d), vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka
administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. 9a)
Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno
administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy,
národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické
presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce
zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu,
v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní
mu takýto trest môže byť uložený.
Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho
sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine
alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť
štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin 21) a predstavuje
nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku (ods. 2).
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neposkytnutí doplnkovej
ochrany a rozhodnutie o tom, že neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa
§ 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými
námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne
posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ
o krajine pôvodu (Správa o MZV USA o dodržiavaní ľudských práv za rok 2007 vydaná
11.3.2008, informácie nachádzajúce sa na v internej databáze MÚ pod č. p.: MÚ-128-
3/ODZS-208, obsahom rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II č. k. P 100/01-10 zo dňa
6.9.2001, Trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava II ST 198/07 zo dňa 26.10.2007,
výsluchom svedkyne V.,) z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-
spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním pre posúdenie dôvodov pre poskytnutie
doplnkovej ochrany a bezpečnostné riziko prípadného návratu navrhovateľa do krajiny
pôvodu ako aj posúdil otázku prípadného porušenia čl. 8 Dohovoru.
Ako vyplynulo zo zápisnice z pohovoru so žiadateľom o poskytnutie doplnkovej
ochrany dňa 31.7.2008 navrhovateľ uviedol, že od roku 1986 je ženatý s L., s ktorou sa oženil
19.12.1986, išlo iba o fiktívne manželstvo, aby mu vláda Vietnamu umožnila vycestovať do
Československa. Následne Vietnam opustil dňa 1.8.1988. Na území SR pracoval doposiaľ
len brigádnicky, mesačne dostával 500,- Sk. Momentálne pracuje ako masér, pracovnú
zmluvu uzavretú nemá, pracuje za ubytovanie a stravu. Dcéra bola zverená do výchovy starej
matky, usiloval sa o zmenu rozhodnutia, ale neúspešne. S dcérou je v telefonickom kontakte,
dňa 30.7.2008 poslal na jej výživu 2.500,- Sk.
Na otázku odporcu ako dopadlo trestné stíhanie vo veci zanedbania povinnej výživy,
keď na výživnom dlží 28.600,- Sk, navrhovateľ uviedol, že dlžné výživné nezaplatil preto,
lebo si myslí, že zaplatiť ho nemá. Na výživnom podľa jeho názoru nedlhuje nič. Je však
pravdou, že v roku 2008 zaplatil len raz výživné vo výške 2.500,- Sk. Pravidelne neplatil
preto, lebo nebol doposiaľ zamestnaný. Svoj dlh vyrovná ihneď potom, čo bude riadne
zamestnaný. Uviedol, že jeho trestné stíhanie bolo zastavené.
Odporca v rozhodnutí, ktorým neposkytol navrhovateľovi doplnkovú ochranu
poukázal na to, že v priebehu konania nebola preukázaná ani jedna zo zákonných podmienok
nevyhnutných pre poskytnutie doplnkovej ochrany a rovnako neboli zistené prekážky
administratívneho vyhostenia navrhovateľa do Vietnamu podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona
o pobyte cudzincov.
Odporca uviedol, že v priebehu konania v zmysle vysloveného právneho názoru
krajského súdu vysloveného v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí sa zaoberal otázkami
súvisiacimi so vzťahom žiadateľa k jeho maloletej dcére, t. j. otázky súvisiace s namietaným
porušením čl. 8 Dohovoru a zistil, že Okresný súd Bratislava II rozsudkom P 100/01-10
zo dňa 6.9.2001 zveril dcéru navrhovateľa do výchovy a opatery starej matky (V.) a otcovi
(navrhovateľovi) určil výživné vo výške 600,- Sk mesačne. Trestným rozkazom Okresného
súdu Bratislava II ST 198/07 zo dňa 26.10.2007 bol uznaný vinným zo spáchania prečinu
zanedbania povinnej výživy, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6
mesiacov. V tejto súvislosti bola vypočutá aj stará matka maloletej, ktorá uviedla, že
navrhovateľ si svoju vyživovaciu povinnosť neplní, dcéru navštevuje minimálne, trikrát do
roka. Pri poslednej návšteve dcéry v novembri 2007 sa pri dcére zdržal 2-3 hodiny. Podľa nej
nie je schopný sa o dcéru riadne starať. Odporca vyjadril názor, že vyslovením neexistencie
prekážky vyhostenia podľa osobitného predpisu nedochádza k porušeniu alebo obmedzeniu
jeho práva na výchovu dieťaťa ani práva dieťaťa na rodinu podľa čl. 8 dohovoru, pretože
samotné rozhodnutie nebráni tieto práva na území SR vykonávať. Poukázal na to, že žiadateľ
otázku spolužitia so svojim dieťaťom môže riešiť využitím iných právnych inštitútov
právneho poriadku SR než prostredníctvom azylu.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,
pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne
vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca
vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre poskytnutie
doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno
vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.
Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľa, pre ktoré žiadal udeliť
doplnkov ochranu na území Slovenskej republiky nemožno považovať za relevantné pre jej
poskytnutie a doplnkovú ochranu mu neudelil, nepochybil, a krajský súd dôvodne považoval
rozhodnutie odporcu z týchto dôvodov za zákonné.
Primárnym dôvodom neposkytnutia doplnkovej ochrany navrhovateľovi bolo
nesplnenie relevantných podmienok pre jej udelenie v zmysle zákona o azyle. S takýmto
záverom bolo potrebné súhlasiť.
Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany žiadateľom o azyl je poskytnúť subsidiárnu
ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu,
ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone
o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci
sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom
návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim
v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie
či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa,
z ktorých je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené
dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu,
ktorý náležitým spôsobom doplnil krajský súd uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.
Odvolací súd k záveru, že odporca aj v tej časti rozhodnutia, ktorou rozhodol o tom,
že u navrhovateľa neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia do Vietnamu podľa § 58
ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov náležite zistil skutkový stav a správne naň aplikoval
citované ustanovenia zákona o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky v podrobnostiach
na tento správny záver odkazuje. Je potrebné tiež zdôrazniť, že existenciu prekážky
vyhostenia podľa osobitného predpisu posudzoval odporca správne nie k dobe, kedy
navrhovateľ krajinu opustil, ale k dobe svojho rozhodnutia a v postupe odporcu a jeho
záveroch nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.
Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil.
Krajský súd sa podrobne zaberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými
v opravnom prostriedku, k ich vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne výhrady,
v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odvolací súd odkazuje, pričom
považuje za dôležité zdôrazniť, že odporca ani krajský súd nepochybili, keď dôvody
navrhovateľa, pre ktoré sa obáva návratu do krajiny pôvodu, (strach pred prípadným trestom
za nesúhlas s politickým režimom, resp. z odmietnutia nástupu na základnú vojenskú službu),
nevyhodnotil odporca vzhľadom na nepreukázanie relevantnosti takýchto dôvodov, za dôvod
pre udelenie doplnkovej ochrany.
Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého zo strany
štátnych orgánov navrhovateľovi žiadne zaobchádzanie, ktoré by bolo možné kvalifikovať
za konanie vymedzené v § 13a/, resp. § 2 písm. f/ zákona o azyle, (kde sa za vážne bezprávie
považuje 1/ uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2/ mučenie alebo neľudské alebo
ponižujúce zaobchádzanie alebo trest alebo 3/ vážne a individuálne ohrozenie života alebo
nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo
vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu) nehrozí, pretože navrhovateľ ak by bol objektom
„záujmu“ vietnamských štátnych orgánov, tieto by mu nedovolili vycestovať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s názorom krajského súdu,
že okolnosti stanovené ako prekážky jeho administratívneho vyhostenia, ktorými
sa odporca podrobne zaoberal nielen z dôvodov taxatívne vymedzených v § 58 ods. 1
a 2 zákona o pobyte cudzincov, ale aj z pohľadu namietaného porušenia čl. 8 ods. 1
EDĽP, boli správne vyhodnotené ako nepreukázané.
Z tohto pohľadu Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v postupe
odporcu, ktorý vykonal dokazovanie šetrením osobných a rodinných pomerov
navrhovateľa, aktuálnymi správami o krajine pôvodu a vo veci rozhodol podľa § 20
ods. 4 zákona o azyle (účinného do 30.11.2008), žiadne pochybenie.
So skutkovými zisteniami odporcu ohľadne skúmania existencie prekážok
podľa osobitného zákona so zameraním na skúmanie namietaného porušenia čl. 8
ods. 1 EDĽP sa odvolací súd plne stotožňuje a v podrobnostiach na správne zistenia,
odkazuje.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že rozhodovanie o okolnostiach, ktoré
sú stanovené ako prekážky administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu
(zákona o pobyte cudzincov) nie je rozhodovaním o samotnom vyhostení
navrhovateľa, preto námietka navrhovateľa, že odporca svojím rozhodnutím porušil
právo navrhovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života v zmysle
článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
neobstojí. V predmetnej veci odporca náležite skúmal, či v prípade negatívneho
rozhodnutia o prekážke jeho administratívneho vyhostenia nebude porušené právo
navrhovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8 ods. 1
EDĽP.
Z uvedených dôvodov preto možno konštatovať, že rozhodnutie odporcu bolo
v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil.
Odvolací súd považoval odvolacie námietky navrhovateľky za nedôvodné, s právnym
záverom uvedeným v napadnutom rozsudku sa stotožnil a napadnutý rozsudok podľa
§ 219 OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne správny potvrdil.
Rozhodnutie odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany a rozhodnutí o tom,
že u navrhovateľa neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa osobitného
zákona bolo potrebné považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu
potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ktorý
nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 22. septembra 2009
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová