Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6MObdo/4/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: B., spol. s.r.o., L., B., IČO:

X., zastúpeného JUDr. M.Z., advokátom, H.B. proti žalovanému: S., spol. s.r.o., C., B., IČO:

X., zastúpeného advokátom JUDr. R.L.B., o zaplatenie 1 546 995,60 Sk (51 350,85 Eur)

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod spisovou značkou

, o mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora Slovenskej republiky

proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 20. februára 2007, č. k. -266

v znení opravného uznesenia z 22. mája 2007, č. k. -272 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 19. júna 2008, č. k. -386,

vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vo výške

17,6% ročne z istiny 1 546 996,60 Sk od 16. februára 2002 až do zaplatenia, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 20. februára 2007, č. k. -266

v znení opravného uznesenia z 22. mája 2007, č. k. -272 a rozsudok Krajského

súdu v Bratislave z 19. júna 2008, č. k. -386 v časti, ktorou bola žalovanému

uložená povinnosť zaplatiť úrok z omeškania 17,6% ročne z istiny 1 546 996,60 Sk

od 16. februára 2002 až do zaplatenia sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a v zrušenom

rozsahu Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e:

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 20. februára 2007, č. k. -266

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 546 995,60 Sk spolu s úrokom z omeškania

vo výške 17,6% ročne od 29. marca 2000 do zaplatenia, ako aj trovy konania vo výške

77 345 Sk a právneho zastúpenia vo výške 241 308,50 Sk k rukám právneho zástupcu

žalobcu.

Rozhodol tak s odôvodnením, že žalobca dôvodne voči žalovanému uplatnil právo

na zaplatenie sprostredkovateľskej odmeny na základe zmluvy o sprostredkovaní zo dňa

29. februára 2000 vyúčtovanej faktúrou č. , splatnou 15. februára 2002.

Po zhodnotení všetkých dôkazov bol súd presvedčený, že žalobca sprostredkovateľskú

činnosť smerujúcu k uzavretiu kúpnej zmluvy, ktorá bola predmetom sprostredkovania,

vykonal. Kúpna zmluva bola uzavretá 29. marca 2000 a v tomto okamihu s poukazom

na žalobcovi vznikol nárok na dohodnutú odmenu.

O dôvodnosti uplatneného príslušenstva pohľadávky súd prvého stupňa len poukázal

na ustanovenia , 369 a 502 .

O trovách konania rozhodol súd podľa

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovaný odvolanie s odvolacími dôvodmi uvedenými

v , a Namietal, že v konaní súd nevyhovel jeho opakovaným

návrhom vypočuť prokuristku žalovaného, čím mu odňal možnosť konať pred súdom.

Na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto

rozhodnutie napadnuté týmto odvolaním vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Poukázal na ustanovenie bodu 2.2 zmluvy o sprostredkovaní a nečinnosť žalovaného v období

od 29. februára 2002 do 29. marca 2000 s tým, že v tomto čase sa žalovaný nezúčastnil

na rokovaniach s vlastníkom nehnuteľností obchodnou spoločnosťou P., a.s., B., o objasnení

existencie tiarch a bremien viaznucich na nehnuteľnostiach, preto žalobcovi nevznikol nárok

na zaplatenie sprostredkovateľskej provízie uvedenej v bode 2.4 zmluvy. Súd prvého stupňa

nesprávne právne posúdil otázku priznania príslušenstva, teda úrokov z omeškania v prospech

žalobcu tým, že mu tieto vo výroku rozhodnutia priznal vo výške 17,6 % p. a. od 29. marca

2000 do zaplatenia, pritom faktúra č. , ktorou žalobca vyúčtoval žalovanému spornú

sumu, bola splatná až dňa 15. februára 2002. Žiadal, aby odvolací súd prvostupňový

rozsudok zmenil a žalobu zamietol. Súčasne žiadal priznať náhradu trov konania.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom z 19. júna 2008, č. k.

-386 napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II v časti istiny potvrdil

a v časti úroku z omeškania a trov konania zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť

zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 17,6% ročne z istiny 1 546 995,60 Sk

od 16. februára 2002 až do zaplatenia, ako aj trovy konania vo výške 77 345 Sk a trovy

právneho zastúpenia vo výške 627 865,50 Sk. Vo zvyšku žalobu zamietol. Súčasne uložil

povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 66 281 Sk.

Podľa odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu z obsahu spisu nepochybne

vyplynul skutkový stav tak, ako bol zistený súdom prvého stupňa. Žalobca

sprostredkovateľskú činnosť vykonal a táto bola zavŕšená dňa 29. marca 2000 uzavretím

kúpnej zmluvy na časť pozemkov medzi spoločnosťou P., a.s., B. ako predávajúcim

a spoločnosťou S., s.r.o., Bratislava ako kupujúcim, a to v lehote, ktorá bola v zmluve

dohodnutá. Uzavretím tejto kúpnej zmluvy vznikol žalobcovi nárok na províziu podľa § 644

a vo výške dohodnutej v zmluve o sprostredkovaní. Žalobca v konaní

predložil dôkazy o tom, že získaval podklady týkajúce sa predmetných nehnuteľností. Je teda

zrejmé, že činnosť podľa zmluvy o sprostredkovaní vykonal, splnil účel zmluvy a teda má

právo na zaplatenie provízie. Súd prvého stupňa sa správne vysporiadal i s návrhom

žalovaného na vykonanie výsluchu prokuristky A. ako svedkyne, ktorá bola prítomná na

pojednávaní. Bola teda oboznámená s tvrdeniami žalobcu, preto jej výpoveď by bola

nevierohodná.

Pokiaľ ide o úroky z omeškania so zaplatením faktúry č. z 1. februára 2002,

splatnej dňa 15. februára 2002, žalovaný sa dostal do omeškania s jej zaplatením 16. februára

2002. Od tohto dátumu vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške,

ktorá je v súlade s a 502 v znení účinnom do 31. januára 2004.

V tejto časti preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220

ods. 1 a v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu zamietol.

Rovnako v časti náhrady trov prvostupňového konania odvolací súd zmenil rozsudok

súdu prvého stupňa a priznal podľa , vyhl. č. a vyhl.

č. žalobcovi náhradu trov za právne zastúpenie v celkovej výške 627 865,50

Sk. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa

Rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 29. júla 2008.

Po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na podnet žalovaného ako osoby

dotknutej rozhodnutím súdu, podal generálny prokurátor Slovenskej republiky 29. júla 2009

voči rozhodnutiam súdov prvého a druhého stupňa mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1

, a to vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť úrok z omeškania

vo výške 17,6% ročne z istiny 1 546 996,60 Sk od 16. februára 2002 až do zaplatenia.

Namietal, že rozsudkami oboch súdov bol v prejednávanej veci porušený zákon a podanie

mimoriadneho dovolania vyžaduje ochranu práv a zákonom chránených záujmov účastníka

konania, ktorú nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami než mimoriadnym

dovolaním. Oba súdy v dôkaznom konaní nepostupovali v súlade s ustanovením

a nevykonali dôkaz, ktorým mal poslúžiť k verifikácii právne významnej skutočnosti,

predstavujúcej znak skutkovej podstaty aplikovateľnej právnej normy.

Ďalej podľa dovolateľa z vykonaného dokazovania je zrejmé, že k uzavretiu zmluvy

o sprostredkovaní došlo 29. februára 2000, preto výšku úrokov z omeškania a spôsob ich

výpočtu upravovalo ustanovenie , účinné do 31. januára

2004. upravuje omeškanie dlžníka s plnením peňažného záväzku

komplexne. V ustanovení upravuje aj výšku úrokov

z omeškania, nerobí tak číselným určením jej výšky, ale úpravou spôsobu, akým sa výška

určí. Pre prípad, že úroky z omeškania neboli upravené dohodou, stanovuje pravidlo, že úroky

z omeškania sú o 1% vyššie ako úroková sadzba určená pre úročenie úverov podľa § 502

. V konkrétnom prípade strany výšku úrokov z omeškania v zmluve

nedohodli, a preto mala byť ich výška stanovená vo väzbe na ustanovenie § 502 ods. 1

, teda podľa obvyklej úrokovej sadzby, ktorú banky požadovali

za úvery v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy, zvýšenú o 1%. V spisovom materiáli

sa nenachádza žiaden relevantný dôkaz, ktorý by odôvodňoval rozhodnutie konajúcich súdov

pri priznaní úroku z omeškania vo výške 17,6 % p. a., ktorá mala zodpovedať ustanoveniam

, (napr. listinné dôkazy o výške úrokovej

miery z úverov bánk v mesiaci február 2000 v sídle dlžníka, resp. priemerné úrokové miery

NBS). Výška úrokovej miery z úverov poskytovaných bankami v sídle dlžníka nebola súdu

známa ani z jeho rozhodovacej činnosti, inak by stanovenie výšky úroku z omeškania oprel

v odôvodnení rozhodnutia o túto skutočnosť. Z uvedeného možno jednoznačne dospieť

k záveru, že súdy pri rozhodovaní o výške úroku z omeškania vychádzali výlučne

zo žalobného návrhu bez toho, aby sa zaoberali jeho oprávnenosťou. Súd prvého stupňa

pri rozhodovaní o výške úrokov z omeškania v intenciách § 369 ods. 1 a § 502 ods. 1

potom zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne

právne posúdenie ( ). Zhodného pochybenia sa dopustil

aj odvolací súd, keď v napadnutej časti rozhodnutie nezrušil a stotožnil sa s výškou úroku

z omeškania súdom prvého stupňa. V neposlednom rade je výrok súdov oboch stupňov v časti

priznaného úroku z omeškania nepreskúmateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa

vec preskúmal podľa v spojení s a dospel k záveru,

že mimoriadne dovolanie je opodstatnené.

Predmetom mimoriadneho dovolania je výrok rozsudkov okresného a krajského súdu

v časti týkajúcej sa uplatneného nároku žalobcu na úrok z omeškania pri omeškaní s plnením

peňažného záväzku podľa .

Podľa obsahu spisu právnym základom je zmluva o sprostredkovaní z 29. februára

2000. Je nepochybné, že sporové strany ako účastníci zmluvy si nedohodli pre prípad

omeškania so splnením peňažného záväzku sadzbu úroku z omeškania. Preto veriteľovi patria

úroky z omeškania podľa v znení účinnom v čase

uzavretia zmluvy, z ktorej vznikol nárok ( v znení

platnom do 1. októbra 2004).

Podľa , ak je dlžník v omeškaní so splnením

peňažného záväzku alebo jeho časti a nie je dohodnutá sadzba úrokov z omeškania,

je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 1% vyššie,

než je úroková sadzba určená obdobne podľa § 502.

To znamená, že ak sadzba úrokov nie je v zmluve dohodnutá, tak úroky z omeškania

sú určené sadzbou, a to o jedno percento vyššie ako sú úroky požadované za poskytnuté úvery

bankami v mieste sídla alebo bydliska dlžníka v čase uzavretia zmluvy.

V prejednávanej veci žalobca v žalobe požadoval za omeškanie s platením peňažného

záväzku úrok z omeškania vo výške 17,6% p. a. Uvedená úroková sadzba bola oboma súdmi

žalobcovi priznaná, a to bez toho, aby žalobca súdu preukázal, že ním požadovaná úroková

sadzba je v súlade so zákonným znením § 369 ods. 1 v spojení s § 502 ods. 1 Obchodného

zákonníka (účinným do 1. októbra 2004).

Za daného stavu je potrebné prisvedčiť dovolateľovi, že okresný a krajský súd

nepostupovali v súlade s ustanovením , keď nevykonali dôkaz o výške úrokovej

sadzby za omeškanie s úhradou faktúry č. , splatnej 15. februára 2002.

Naviac rozhodnutie súdu prvého stupňa a aj odvolacieho súdu v časti priznaných

úrokov nie je vôbec odôvodnené. O správnosti žalobcom požadovanej výšky sadzby úroku

17,6% z istiny peňažného záväzku chýba logická interpretácia príslušných právnych noriem.

Preto dovolací súd pokladá výrok Okresného súdu Bratislava II a Krajského súdu v Bratislave

v napadnutej časti za nepreskúmateľný.

Na základe uvedených dôvodov dovolací súd podľa ustanovenia § 243i ods. 2

v spojení s oba rozsudky v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konania.

V ďalšom konaní súd prvého stupňa posúdi dôvodnosť výšky uplatneného úroku

z omeškania a opätovne rozhodne.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa znova o trovách konania (§ 243d

ods. 1 ).

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. septembra 2009

JUDr. Anna Marková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: M.