Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/183/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Mgr. E. K., bývajúcej

v G., zastúpenej JUDr. E. S., advokátkou so sídlom v D., proti odporcovi S., so sídlom

v D., zastúpenému JUDr. S. B., advokátkou so sídlom v D., o náhradu nemajetkovej ujmy,

vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. , o dovolaní

navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 6. marca 2008, sp. zn.

, , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave zo 6. marca 2008

sp. zn. , v napadnutej časti, vo výroku, ktorým rozsudok

Okresného súdu Dunajská Streda z 22. mája 2007 č. k. -273 vo výroku

o povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu zmenil tak, že návrh v tejto časti zamieta

a v nadväzujúcom výroku o trovách konania z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia

krajskému súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom z 22. mája 2007 č. k. – 273 uložil

odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke z titulu náhrady škody 19 909 Sk so 6 % úrokom

z omeškania od 10. 8. 2006 do zaplatenia, z titulu nemajetkovej ujmy pre nepriamu

diskrimináciu v tehotenstve 40 000 Sk, náhradu trov konania vo výške 23 382 Sk k rukám

právnej zástupkyne a na účet súdu súdny poplatok v sume 3 594 Sk, všetko do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. Súčasne určil, že odporca odvolaním navrhovateľky z funkcie

zástupkyne riaditeľa z 22. 7. 2005 s účinnosťou od 31. 7. 2005, rozhodnutím o plate

č. 12/2005 z 25. 7. 2005, rozhodnutím o výške a zložení funkčného platu z 30. 8. 2005

k 31. 8. 2005, udelením absencie na dni od 3. 10. 2005 do 12. 10. 2005 počas výkonu

inšpekcie práce z podnetu navrhovateľky, konal s navrhovateľkou v rozpore so zásadou

rovnosti, rovnakého zaobchádzania, znevýhodňovaním navrhovateľky z dôvodu jej

tehotenstva. V odôvodnení uviedol, že účastníci konania uzavreli 1. 7. 2002 pracovnú zmluvu

na plný pracovný úväzok so skúšobnou dobou 3 mesiace a platovým dekrétom (na ktorý

pracovná zmluva odkazovala) z 1. 6. 2004 bola navrhovateľke určená výška funkčného platu

v sume 15 940 Sk. Dňom 1. 7. 2004 bola navrhovateľka vymenovaná do funkcie zástupkyne

riaditeľa pre teoretické a praktické vyučovanie a rozhodnutím z 1. 5. 2005 jej bol zvýšený plat

(na sumu 21 000 Sk). Z funkcie bola 22. 7. 2005 s účinnosťou od 31. 7. 2005 odvolaná

potom, čo sa riaditeľka odporcu (v máji 2005) dozvedela o jej tehotenstve, a zároveň jej

bol určený plat vo výške 13 230 Sk (do 19. 8. 2005), od 2. 9. 2005 do 1. 10. 2005 bola

práceneschopná. Za neprítomnosť v práci od 1. 10. 2005 do 12. 10. 2005, kedy mala čerpať

riadnu dovolenku, jej bola uložená absencia a krátená dovolenka o 16 dní (za každý

neospravedlnený deň o 2 dni). Dňa 13. 10. 2005 navrhovateľka nastúpila na materskú

dovolenku. Mal za nesporné, že jednostranný právny úkon odporcu o zmene pracovnej

zmluvy a znížení platu navrhovateľky je neplatným právnym úkonom pre rozpor s § 43 a § 54

a (k dohode medzi účastníkmi nedošlo). Preto

odporca zodpovedá navrhovateľke za škodu, ktorá jej vznikla porušením právnych povinností

pri plnení pracovných úloh alebo v súvislosti s ním ( )

spočívajúcu v rozdiele medzi materskou vypočítanou zo mzdy podľa platného platového

dekrétu a neoprávnene zníženej mzdy. Spochybnil aj platnosť odvolania navrhovateľky

z funkcie zástupkyne riaditeľa školy z dôvodu nepreukázania, že prestala spĺňať predpoklady

alebo požiadavky pre výkon tejto funkcie ustanovené osobitným predpisom, všeobecnými

vnútornými predpismi alebo určené zamestnávateľom a nepreukázania vážnych nedostatkov

v jej práci. Mal preukázanú nepriamu diskrimináciu z dôvodu tehotenstva navrhovateľky

spočívajúcu v rýchlom časovom slede konaní riaditeľky odporcu, ktorá navonok neutrálnymi

rozhodnutiami a prácou znevýhodňovala navrhovateľku v pracovnoprávnych vzťahoch

v porovnaní s inými zamestnancami a v porovnaní s tým, ako zaobchádzala s navrhovateľkou

v pracovnoprávnych vzťahoch pred jej tehotenstvom. Správanie riaditeľky považoval za

zvláštne najmä z dôvodu, že predtým žiadne nedostatky navrhovateľke vytýkané neboli,

dokonca došlo k zvýšeniu jej platu. Aj udelenú absenciu, keď navrhovateľka nemala

vedomosť o nesúhlase s čerpaním dovolenky, treba považovať za následok diskriminácie.

Bol toho názoru, že všetky uvedené postupy riaditeľky odporcu voči navrhovateľke neboli

primerané, nevyhnutné, objektívne a nesledovali oprávnený záujem odporcu. Mali závažné

následky pre navrhovateľku a to nielen v oblasti materiálnej, ale aj spoločenskej, pretože

vo všeobecnosti vzbudzovali dojem o jej neodbornosti a nespôsobilosti zastávať funkciu

zástupcu riaditeľa, resp. riadenia a plnenia povinností vyplývajúcich z pracovnej zmluvy.

Tým bola navrhovateľke značným spôsobom znížená dôstojnosť pedagóga, spoločenská

vážnosť, ako aj spoločenské uplatnenie. Preto jej priznal náhradu nemajetkovej ujmy, výšku

ktorej určil s prihliadnutím na okolnosti prípadu v sume 40 000 Sk a ktorú považoval za

primeranú v príčinnej súvislosti s nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, keď sa

na verejnosti znížila vážnosť a dôstojnosť navrhovateľky a vo všeobecnosti vznikol dojem,

akoby od času tehotenstva sa stala odborne menej kvalitnou, menej disciplinovanou

a nemorálnou osobou, pretože očakávala dieťa so ženatým mužom, ktorého riaditeľka

odporcu považovala za pre ňu nevhodného a podľa názoru ktorej bol tento názor všeobecný

u kolegov, žiakov a ich rodičov. O trovách konania rozhodol podľa

a súdnom poplatku podľa položky 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov (zákon

č. o súdnych poplatkoch).

Krajský súd v Trnave rozsudkom zo 6. marca 2008 sp. zn. ,

na odvolanie odporcu rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch

o povinnosti zaplatiť náhradu škody a určení, že odporca konal v rozpore so zásadou

rovnakého zaobchádzania, znevýhodňovaním navrhovateľky z dôvodu jej tehotenstva potvrdil

a vo výroku o povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu zmenil tak, že návrh v tejto časti

zamietol. V časti o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za návrh rozsudok súdu prvého stupňa

zrušil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Vyslovil, že sudkyňa

Okresného súdu Dunajská Streda JUDr. Alica Vörösová nie je vylúčená z prejednávania

a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. , pretože dôvody

uvádzané odporcom, nie sú dôvodmi na jej vylúčenie v zmysle , ale

ide o okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní ( ). Stotožnil sa

so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého boli v konaní preukázané skutočnosti,

z ktorých bolo možné vyvodiť, že došlo k nepriamej diskriminácii navrhovateľky a odporca

dôkaznú povinnosť na preukázanie, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania,

neuniesol. V podrobnostiach poukázal na skutkové zistenia a právne závery uvedené

v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa. Za správny považoval aj záver, že k zmene

pracovnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi došlo v rozpore s , prečo

odporca zodpovedá za škodu vzniknutú navrhovateľke a že k pochybeniu došlo aj pri udelení

absencie a k argumentácii súdu prvého stupňa v tomto smere nepovažoval za potrebné nič

dodať. Podľa jeho názoru konaním odporcu došlo k nepriamej diskriminácii navrhovateľky,

v dôsledku čoho jej vzniklo právo na primerané zadosťučinenie. V konaní ale nebolo zo

strany navrhovateľky dostatočným spôsobom preukázané, že by bola značným spôsobom

znížená jej dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie. Navrhovateľka na

preukázanie uvedených tvrdení nenavrhla vykonať žiadne dôkazy, z ktorého dôvodu nebolo

preukázané, že by jej vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 9 ods. 3

Antidiskriminačného zákona). O trovách konania rozhodol podľa

v spojení s O súdnom poplatku podľa

o súdnych poplatkoch.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého

stupňa vo výroku o povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu tak, že návrh v tejto časti zamietol

a proti nadväzujúcemu výroku o trovách konania podala dovolanie navrhovateľka. Toto

odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci a tiež tým, že konanie je postihnuté vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( a ).

Navrhla rozsudok odvolacieho súdu v napadnutých častiach zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie. Podľa jej názoru odvolací súd neposúdil správne zistený skutkový stav, keď na

jednej strane uznal ujmu jej diskrimináciou z dôvodu tehotenstva v pracovnoprávnom vzťahu,

teda konštatoval, že bola dotknutá na svojich právach, že bola porušená zásada rovnakého

zaobchádzania, ale na strane druhej nevyvodil z tohto záveru predpokladanú nápravu

v zmysle ňou uplatneného práva. Napadnutým rozhodnutím nedošlo de facto ani de iure

k náprave protiprávneho stavu. Nedostalo sa jej ani primeraného zadosťučinenia, ani náhrady

nemajetkovej ujmy, naviac znáša trovy súdneho konania, t. j. náklady potrebné na uplatnenie

jej práva v súdnom konaní. Odvolací súd nedostatočne zvážil zásahy diskriminácie do jej

osobnostných práv - dôstojnosti, spoločenskej vážnosti, spoločenského a najmä pracovného

uplatnenia a aj finančnej ujmy. Diskriminačné postupy odporcu viažuce sa bezprostredne na

jej tehotenstvo a okolnosti s tým spojené boli podľa jej názoru objektívne spôsobilé značným

spôsobom znížiť jej dôstojnosť, spoločenskú a profesionálnu vážnosť nielen v okruhu

kolegov, ale aj v širšom spektre osôb - študentov a ich rodičov. To bez ohľadu na to, či, kto

a ako jej z týchto osôb dal najavo, že je nemorálna, neschopná na funkciu, že zanedbáva

svoje pracovné povinnosti a odbornosť práve z dôvodov jej osobných okolností a osobných

postojov v súvislosti s tehotenstvom. Vzhľadom na jej vek, stav, osobné postavenie táto

skutočnosť veľmi vážne znížila jej morálne i profesionálne schopnosti. V mieste, kde žije,

sa občania navzájom poznajú a skreslené informácie i nesprávne názvy sa rýchlejšie

a účinnejšie prenášajú a zviditeľňujú. Namietala, že odvolací súd dokazovanie súdu prvého

stupňa ničím nedoplnil. Bol preto viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvého stupňa.

Nemohol preto bez ďalšieho konštatovať nedostatočnosť skutkových zistení o závažnosti jej

ujmy. Je zrejmé, že v tomto ohľade si skutkový stav zistený súdom prvého stupňa neosvojil,

i keď sa stotožnil s tým, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom

a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne

právne posúdil, prečo je jeho rozhodnutie s poukazom na postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na uvedené je podľa

nej nesprávny aj výrok odvolacieho súdu o náhrade trov konania.

Odporca v písomnom vyjadrení navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. Konštatoval,

že podstata dovolania je založená na domnienkach a subjektívnych názoroch navrhovateľky,

ktorá nepreukázala, že by bola značným spôsobom znížená jej dôstojnosť, spoločenská

vážnosť či spoločenské uplatnenie. Náhrada nemajetkovej ujmy jej bola súdom prvého stupňa

priznaná bez právnej opory a bez náležitého zdôvodnenia (čo do dôvodu ako aj výšky).

Za správnu nepovažoval ani argumentáciu navrhovateľky, ktorou namietala rozhodnutie

odvolacieho súdu o trovách konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako sú dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala účastníčka konania ( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ) bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti

a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa ( ).

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane

ustanovenia pred súdom prvého stupňa ( ).

Z ustanovenia vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými

možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia

orgánov obce, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov.

Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

V zmysle ustanovenia odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa,

ak nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie ( ), ani na jeho zrušenie (

ods. 1 ).

Ak odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213

ods. 3 ).

Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd

mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na ním

založených následných právnych záverov, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu

odvolacím súdom nevyhnutným. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda

skutočnosť, že odvolací súd opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého

dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým

súdom, tvoriaceho podklad pre rozhodnutie v danej veci.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom

prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové zistenia a na ich základe aj právne závery, ako súd

prvého stupňa bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebo

doplnenie).

Ak sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe

bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle

sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné

hodnotenie dôkazov v zmysle Len takýto postup je v súlade so zásadou

priamosti a ústnosti civilného procesu, ktoré zásady zostali zachované aj po účinnosti novely

vykonané vrátane novely

uskutočnenej Je neprípustné, aby odvolací súd k svojím odlišným

skutkovým zisteniam vedúcim k záveru o nedôvodnosti nároku navrhovateľky na náhradu

nemajetkovej ujmy, dospel len na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého

stupňa.

Odvolací súd podľa týchto ustanovení a zásad riadne v danej veci nepostupoval. Vo

svojom zmeňujúcom rozhodnutí vychádzal z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa,

na základe ktorých ale dospel k iným skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil iný právny

záver bez toho, aby doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa.

Predmetom konania je už len nárok navrhovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy

uplatnený podľa o rovnakom zaobchádzaní v niektorých

oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(antidiskriminačný zákon), v zmysle ktorého ak by primerané zadosťučinenie nebolo

dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným

spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej

osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy

a všetky okolnosti , za ktorých došlo k jej vzniku.

Súdy nižších stupňov dospeli k zhodnému záveru, že špecifikovanými rozhodnutiami

odporcu bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a došlo k nepriamej diskriminácii

navrhovateľky v pracovnoprávnom vzťahu z dôvodu jej tehotenstva. Súd prvého stupňa

dospel aj k záveru, že nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola navrhovateľke

značným spôsobom znížená dôstojnosť (pedagóga), spoločenská vážnosť a spoločenské

uplatnenie. Preto považoval za dôvodný aj uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Na rozdiel od neho odvolací súd, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného

súdom prvého stupňa, dospel k záveru o nepreukázaní dôvodnosti tohto nároku, pretože

navrhovateľka dostatočným spôsobom nepreukázala, že by bola značným spôsobom znížená

jej dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie.

Z obsahu zápisnice odvolacieho súdu z pojednávania dňa 4. 3. 2008 (č.l. 316)

a 6. 3. 2008, na ktorom došlo aj ku konečnému rozhodnutiu nevyplýva, že by boli zopakované

dôkazy vykonané súdom prvého stupňa a že by bolo doplnené dokazovanie na okolnosti

preukázania nároku navrhovateľky aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Krajský súd pre odlišný skutkový záver o nepreukázaní, že by bola navrhovateľke

opatreniami odporcu značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo

spoločenské uplatnenie nezopakoval, prípadne nedoplnil dokazovanie na okolnosti potrebné

pre jednoznačný záver o dôvodnosti tohto nároku pri dôslednom zvážení charakteru

vykonaných opatrení vzhľadom na okolnosti, ktoré k nim viedli, pracovné zaradenie

navrhovateľky ako aj možnosti jej ďalšieho uplatnenia.

Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné

hodnotenie dôkazov v zmysle , a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce

právne závery týkajúce sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy predčasné a dovolaciemu

súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie na ich hodnotenie.

Pokiaľ dovolateľka namietala, že rozsudok odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej časti

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), treba uviesť,

že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak

súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Dovolateľkou napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej

časti nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých

právnych záverov, lebo skutkové zistenia odvolacieho súdu vyplývajúce zo spisu nedávajú

(vzhľadom na uvedenú tzv. inú vadu konania) pre toto posúdenie dostatočný podklad.

Je potrebné uviesť, že konanie pred súdom musí vo všeobecnosti zabezpečiť pre

účastníkov konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair proces). Na

zabezpečenie tejto ochrany priznáva účastníkovi viaceré procesné

práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy

na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich.

Je potrebné uviesť aj to, že podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe dokazovanie

v sporovom konaní je založené na iných základoch, ako dokazovanie v konaní nesporovom.

Sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, ktorá je tradične historicky chápaná tak,

že tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania.

To znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov zaťažuje zásadne účastníkov a ukladá

im povinnosť označiť dôkazy na preukázanie ich tvrdení. Účastník má preto povinnosť

tvrdenia ( ) a povinnosť dôkaznú. Táto skutočnosť ale neznamená, že

zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Táto zásada, ako protipól zásady

formálnej pravdy, je vyjadrená v ustanovení

Zákon v ustanovení , veta tretia vychádza z toho, že súd nie je pri

vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale

pripúšťa možnosť vykonať aj iné, účastníkmi konania nenavrhnuté dôkazy. Ich vykonanie

však podmieňuje ich výnimočnosťou, ako aj ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci.

Ide teda o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu konania bez toho, aby zákon

ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Pritom právo súdu vykonať aj účastníkmi

konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možnosti a nie povinnosti.

Je preto na súde, aby v každom konkrétnom prípade posúdil, či výnimočne vykoná aj iné

dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie veci.

Z uvedeného teda vyplýva, že ak dôkaz potrebný a nevyhnutný pre rozhodnutie veci vyjde

v priebehu konania najavo (súd má o ňom vedomosť), bez ohľadu na návrhy účastníkov

konania môže a zároveň aj musí výnimočne takýto dôkaz vykonať. Súd po takýchto dôkazoch

nepátra, pretože je vecou účastníkov konania, aby ich vykonanie navrhli a aby sa starali

o svoje práva.

V tejto súvislosti považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné uviesť, že

základný princíp nezávislosti súdu je potrebné dôsledne aplikovať aj na postup súdu

obsiahnutý v ustanovení , veta tretia , a v každom štádiu konania zvážiť,

ktoré dôkazy vzhľadom k uplatňovanému petitu je treba výnimočne a nevyhnutne vykonať

pre rozhodnutie vo veci. Takýto výklad uvedeného ustanovenia nie je v rozpore so všeobecne

uznávanou a v praxi súdov aplikovanou a nespochybňovanou skutočnosťou, že súd nie je

povinný vykonať všetky dôkazy navrhované účastníkmi konania, keď ich vykonanie

(nevykonanie) záleží na jeho hodnotení ( ).

Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, majúcou za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). K takejto vade bol

dovolací súd povinný prihliadnuť, i keby nebola uplatnená ako dôvod prípustného dovolania

( druhá veta ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti,

vo veci samej (náhrada nemajetkovej ujmy) ako aj v nadväzujúcom výroku o trovách konania

zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (, ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. septembra 2009

JUDr. Martin V l a d i k, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: