Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1TdoVš/3/2007

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Emila Bdžocha

a sudcov JUDr. Petra Krajčoviča, JUDr. Milana Lipovského, JUDr. Petra Szaba a JUDr. Štefana

Michálika na neverejnom zasadnutí konanom 29. septembra 2009 v Bratislave v trestnej veci

obvineného Ing. P. P., v konaní vedenom na Špeciálnom súde v Pezinku (od účinnosti zákona

č. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov

na Špecializovanom trestnom súde) pod sp. zn. PK – o dovolaní ministra spravodlivosti

proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. septembra 2006, sp. zn.

, , takto

rozhodol:

Podľa sa dovolanie ministra spravodlivosti o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Špeciálny súd v Pezinku uznesením z 24. augusta 2006, č.k. PK – – 2397,

na verejnom zasadnutí rozhodol o žiadosti obvineného Ing. P. P. o prepustenie z väzby na slobodu

tak, že vo výroku v bode I. podľa ( v znení neskorších

predpisov) túto žiadosť zamietol, vo výroku v bode II. podľa tohto a článku 5

ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) ním

ponúknutú peňažnú záruku neprijal a vo výroku v bode III. podľa uvedeného

zmenil u obvineného dôvod väzby podľa uvedeného na dôvod väzby

podľa , uvedeného

Proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení podal obvinený Ing. P. P. priamo

do zápisnice o verejnom zasadnutí sťažnosť.

Špeciálny súd v Pezinku predložil spisový materiál na rozhodnutie o sťažnosti Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky spolu s návrhom predsedu senátu na predĺženie lehoty trvania väzby

14. septembra 2006.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí uznesením z 21. septem-

bra 2006, sp. zn. , , po tom, čo rozhodovanie o uvedených dvoch

predmetoch konania uznesením podľa ( v znení

neskorších predpisov) spojil na spoločné konanie, rozhodol tak, že vo výroku v bode I. sťažnosť

obvineného podľa ( v znení neskorších

predpisov) zamietol a vo výroku v bode II. podľa obvinenému predĺžil lehotu

trvania väzby do 31. marca 2007.

V odôvodnení rozhodnutia poukázal na stále existujúcu dôvodnosť podozrenia zo spáchania

žalovaných trestných činov zdôrazniac dôkaznú situáciu, ktorá sa v uvedenom smere nezmenila,

pričom dôvody tzv. útekovej a pokračovacej väzby v zmysle a

( v znení neskorších predpisov) konkrétne odôvodnil skorším vyhýbaním

sa úkonom trestného stíhania zo strany obvineného odchodom mimo územia Slovenskej republiky

a nevyhnutnosťou zabezpečiť jeho prítomnosť na nich až prostredníctvom realizácie medzinárod-

ného zatýkacieho rozkazu (dôvod ad. písm. a/) a podozrením zo spáchania ďalších trestných činov

(dôvod ad. písm. c/). K opodstatnenosti predĺženia lehoty trvania väzby u obžalovaného

Ing. P. z hľadiska splnenia podmienok ( v znení

neskorších predpisov) uviedol, že predmetná trestná vec, vedená o obzvlášť závažnom trestnom

čine, je rozsiahla a obťažná tak, ako to má na mysli citované zákonné ustanovenie. Konštatoval,

že súd prvého stupňa koná plynulo, pričom k odročeniu jednotlivých termínov hlavného

pojednávania došlo z dôvodov objektívnych a súdom nezavinených. Poznamenal, že k nemožnosti

urýchleného vybavenia veci neprospeli ani aktivity procesných strán, najmä obžalovaným

opakovane vznášané námietky zaujatosti, ktoré boli v predpísanom konaní zamietnuté

ako neopodstatnené. Odôvodnil aj postup, keď o návrhu rozhodoval na neverejnom zasadnutí,

poukazujúc na to, že obvinený bol vypočutý súdom prvého stupňa na verejnom zasadnutí

24. augusta 2006, na ktorom sa detailne vyjadril k všetkým okolnostiam podstatným

pre rozhodnutie o jeho väzbe. Návrh na predĺženie väzby mu bol doručený a mal dostatočný časový

priestor na vyjadrenie sa k nemu, čo aj využil. V dôsledku toho Najvyšší súd nepovažoval osobný

výsluch obvineného k tomuto návrhu za nevyhnutný a reagujúc na jeho vyjadrenie sa k návrhu

uviedol, že sa preto nestotožnil ani s jeho výhradou, že bol porušený princíp kontradiktórnosti

konania a bolo porušené jeho oprávnenie vyjadriť sa k veci.

Proti tomuto uzneseniu Najvyššieho súdu podal dovolanie na podnet obhajcu obvineného

(advokáta JUDr. R. M.) minister spravodlivosti písomným podaním z 5. apríla 2007 v prospech

obvineného Ing. P. P.. Uplatnil v ňom dovolací dôvod uvedený v (nesprávnosť

rozhodnutia o väzbe).

Argumentoval pritom nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej „Ústavný súd“)

zo 17. mája 2006, č.k. -29, z ktorého, v súvislosti s článkami 1 ods. 2, 154c ods. 1

a 152 ods. 4 (ďalej „“) a článkom 5 ods. 4 Dohovoru, vyvodil,

že obvinený má právo vždy sa osobne vyjadriť k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby

podaného podľa ( v znení neskorších predpisov). Toto

právo obvineného však podľa jeho názoru Najvyšší súd, rozhodujúc o tomto návrhu na neverejnom

zasadnutí, nerešpektoval. Poukázal na to, že obvinený síce mal možnosť sa osobne vyjadriť

k dôvodom jeho väzby na verejnom zasadnutí z 24. augusta 2006, avšak tu sa vyjadroval k svojej

žiadosti o prepustenie z väzby a nie k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, ktorý bol podaný

až následne po tomto verejnom zasadnutí. Navrhol preto, aby Najvyšší súd podľa § 386 ods. 1

vyslovil, že napadnutým uznesením bolo porušené právo podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru

v neprospech obvineného Ing. P. P., podľa zrušil napadnuté rozhodnutie,

ako aj ďalšie rozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo

zrušením, stratili podklad a podľa vec vrátil Najvyššiemu súdu,

aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

Prvostupňový súd v súlade s doručil dovolanie ministra spravodlivosti

na vyjadrenie obvinenému Ing. P. P. a jeho obhajcom, ako aj generálnemu prokurátorovi.

Z nich sa k dovolaniu vyjadril obvinený vlastným písomným podaním z 30. apríla 2007,

v ktorom navrhol zmeniť jeho petit (navrhovaný výrok) tak, aby Najvyšší súd vyslovil zrušujúcim

rozsudkom porušenie článku 5 ods. 1 písm. c/, ods. 4 Dohovoru (teda nielen článku 5 ods. 4);

za slová „stratili podklad“ navrhol doplniť slová „a obsahovo predchádzajúce, pokiaľ obsahovo boli

východiskom pre zrušené rozhodnutie“ a taktiež navrhol vrátiť vec podľa

do prípravného konania a rozhodnúť o jeho prepustení na slobodu. Uvedené zmeny podrobne

odôvodnil, pričom sa vyjadril k skutkovým aj právnym otázkam týkajúcim sa merita veci

(k trestným činom, pre ktoré je v posudzovanej trestnej veci stíhaný). V závere uviedol,

že sa s dovolaním podaným ministrom spravodlivosti vo svojej podstate stotožňuje.

Po tomto postupe predložil Špeciálny súd v Pezinku dovolanie Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky, ktorý konštatuje, že dovolanie proti napadnutému rozsudku je prípustné

( v spojení s a ) a bolo podané oprávnenou osobou

( ) v zákonom stanovenej lehote ( ), pričom spĺňa

aj obsahové náležitosti uvedené v

Dovolací súd však zistil, že dovolanie ministra spravodlivosti nie je dôvodné, nakoľko nie je

splnený dôvod dovolania podľa (konkrétne porušenie ustanovení Trestného

poriadku o väzbe), v dôsledku čoho je nevyhnutné ho podľa na neverejnom

zasadnutí uznesením odmietnuť.

Podľa minister spravodlivosti podá dovolanie, okrem dôvodov

uvedených v odseku 1, aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného

zákona alebo o väzbe alebo podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu

trestu odňatia slobody.

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,

bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa

§ 371.

K obsahu dovolania dovolací súd poznamenáva, že je síce podrobné, avšak vo viacerých

bodoch nepresné. Uvádza sa v ňom napr. že napadnutým uznesením bola obvinenému predĺžená

väzba do „30. septembra 2007“, keď správne má byť do 31. marca 2007, a to na základe návrhu

z „2. septembra 2006“, hoci ide o podanie z 12. septembra 2006 (strana 3 dovolania). Taktiež je

v ňom duplicitne citovaný výrok napadnutého uznesenia (na stranách 2 a 8), ako aj dikcia

dotknutých ustanovení a Dohovoru (na stranách 3 a 9). Naproti tomu samotná podstata

nesprávnosti napadnutého uznesenia je zhrnutá veľmi stručne (na strane 9) odkazujúc na právny

záver Ústavného súdu vyjadrený v inej právnej veci v jeho náleze zo 17. mája 2006, č.k.

-29, zjavne vychádzajúc z názoru, že k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby má

podľa citovaného nálezu obvinený právo sa vyjadriť osobne vždy, bez ohľadu na okolnosti

konkrétneho prípadu.

Je potrebné pripustiť, že Ústavný súd, vychádzajúc aj z rozhodovacej činnosti Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“), vykladá článok 5 ods. 4 Dohovoru a v tej súvislosti

aj veľmi extenzívne – v prospech obvineného - vo vzťahu k jeho právu

nie len vyjadriť sa k dôvodom a okolnostiam obmedzenia jeho osobnej slobody (ak ide

o obmedzenie v zmysle článku 5 ods. 1 písm. c/ Dohovoru, pod ktorý možno subsumovať aj inštitút

väzby podľa ), ale „vyjadriť sa“ k nemu „osobne“, čomu zodpovedá povinnosť

Najvyššieho súdu rozhodovať o návrhu predsedu senátu príslušného súdu na predĺženie lehoty

trvania väzby nad dva roky v zmysle ( v znení neskorších

predpisov) na verejnom zasadnutí, i keď citovaný v posudzovanom prípade

ako formu konania verejné zasadnutie (§ 71 ods. 2 v spojení s § 232 a § 240) nevyžaduje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však považuje za potrebné uviesť, že ani Ústavný súd

v citovanom náleze nevyslovil uvedený právny záver ako vždy (absolútne) platný, bez ďalšieho,

najmä bez prihliadnutia k okolnostiam konkrétneho prípadu, čo vyplýva z viacerých formulácií jeho

odôvodnenia. Poukazujúc napr. na rozsudok ESĽP vo veci S. – R. proti Š.

z 21. októbra 1986 sám súdnu prax ESĽP vo vzťahu k posudzovanej otázke vyhodnotil tak, že tento

sa „prikláňa k...nevyhnutnosti výsluchu dotknutej osoby...“ Ústavný súd taktiež (v konkrétnej veci)

zachovanie práva obvineného písomne sa vyjadriť k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby

považoval „za isté zmiernenie vzniknutých pochybení“, ktoré však „nemôže akceptovať ako postup

konformný s č.l. 5 ods. 4 Dohovoru, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľka o svoje

vypočutie výslovne žiadala.“

V posudzovanom prípade dovolací súd ako okolnosti umožňujúce rozhodnúť senátu

Najvyššieho súdu o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, pri zohľadnení tak vtedajšieho

právneho stavu (ktorý umožňoval rozhodnúť o ňom aj na neverejnom zasadnutí), ako aj citovaného

nálezu Ústavného súdu, vyhodnotil to, že obvinený Ing. P. P. v krátkom čase pred rozhodovaním

Najvyššieho súdu mal právo osobne sa vyjadriť k dôvodom a okolnostiam svojej väzby, toto právo

aj využil, pričom návrh na predĺženie lehoty trvania väzby zodpovedajúci ustanoveniu § 71 ods. 2

( v znení neskorších predpisov) mu bol riadne doručený

na vyjadrenie a k tomuto sa aj písomne vyjadril.

Z uvedeného je zrejmé, že „právo osobne sa vyjadriť k dôvodom a okolnostiam väzby“

obvinenému bolo zachované, pričom ho realizoval jednak osobne, ako aj prostredníctvom svojich

dvoch obhajcov na verejnom zasadnutí konanom na Špeciálnom súde v Pezinku 24. augusta 2006,

ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu na neverejnom zasadnutí

(21. september 2006).

Je nepochybné, že predmetom verejného zasadnutia bola žiadosť obvineného o prepustenie

z väzby, a teda nevyjadroval sa na ňom a ani sa nemohol vyjadriť k až následne (14. septem-

bra 2006) podanému návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby. Vzhľadom však na podstatu

posudzovanej otázky – či v danom čase existujú dôvody trvania väzby u menovaného - je potrebné

podotknúť, že tento sa k nej podrobne vyjadril na tomto verejnom zasadnutí, kde poukazom

na konkrétne skutočnosti vysvetlil svoj názor, prečo vo vzťahu k jeho osobe dôvody väzby

neexistujú a jeho ďalšie držanie vo väzbe považuje za nedôvodné.

Za týchto okolností, keď sa obvinený osobne vyjadril k okolnostiam dôležitým

pre rozhodnutie o jeho väzbe (v danom prípade žiadosti o prepustenie) nie je dôvodné bezvýhradne

trvať na jeho opakovanom vypočutí pred senátom Najvyššieho súdu, ktorému aktuálny postoj

obvineného k dôvodom svojej väzby bol z jeho podrobných vyjadrení na skoršom verejnom

zasadnutí Špeciálneho súdu známy.

Pre zachovanie jeho práva vyjadriť sa (aj) k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby

tak postačoval postup Najvyššieho súdu spočívajúci v doručení mu tohto návrhu na vyjadrenie.

Toto právo napokon obvinený využil a k návrhu sa písomne vyjadril prostredníctvom

obhajcu JUDr. J. T. podaním z 18. septembra 2006. S týmto vyjadrením sa Najvyšší súd

na neverejnom zasadnutí oboznámil a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa s ním náležite

vyporiadal.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že návrh predsedu senátu Špeciálneho súdu

obsahoval konkrétne dôvody, pre ktoré žiadal ďalšie predĺženie lehoty trvania väzby

u obžalovaného nad dva roky a v ktorých videl naplnenie podmienok upravených v § 71 ods. 2

, a teda aj z tohto pohľadu obvinený mohol na návrh vo svojom vyjadrení reagovať.

Podľa väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou v prípravnom konaní

nesmie trvať dlhšie ako dva roky. Ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných

dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude

zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže o ďalšom trvaní väzby

na nevyhnutne potrebnú dobu rozhodnúť najvyšší súd, a to aj opakovane. Celková doba trvania

väzby nesmie presiahnuť tri roky a pri obzvlášť závažných trestných činoch päť rokov.

Dovolací súd konštatuje, že doručením predmetného návrhu obvinenému aj jeho obhajcom

bolo zabezpečené jeho právo vyjadriť sa aj k splneniu podmienok, pre ktoré je možné predĺžiť

lehotu trvania väzby nad dva roky. Obvinený tak mal možnosť vyjadriť sa aj k otázkam,

ktoré neboli priamo predmetom skúmania Špeciálneho súdu v konaní o jeho žiadosti na prepustenie

z väzby na verejnom zasadnutí, na ktorom sa k dôvodom a okolnostiam svojej väzby osobne

vyjadroval.

Navyše je nevyhnutné dodať, že obvinený vo svojich písomných vyjadreniach k návrhu

neuplatnil k dôvodom a okolnostiam väzby žiadne nové, na verejnom zasadnutí neuvedené

skutočnosti, ktoré by preto boli senátu najvyššieho súdu známe až z jeho písomného vyjadrenia,

a teda Najvyšší súd jeho postoj k väzobným dôvodom, pre ktoré sa mu rozhodol predĺžiť väzbu,

poznal.

Zohľadňujúc tieto konkrétne skutočnosti nemožno dospieť k záveru, že by došlo k porušeniu

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, a tým aj základných procesných záruk spravodlivého

procesu. Ak Ústavný súd konštatoval v už viackrát citovanom náleze porušenie článku 5 ods. 4

Dohovoru v inej veci u cudzej štátnej príslušníčky tým, že jej pred rozhodnutím o návrhu

na predĺženie lehoty trvania väzby nebola daná možnosť osobne sa k dôvodom väzby vyjadriť,

je potrebné zdôrazniť, že v uvedenom prípade Ústavný súd nebol konfrontovaný s procesnou

situáciou obdobnou tej, ktorá nastala v prípade obvineného Ing. P. P.. Vychádzajúc z odôvodnenia

tohto nálezu nevyplýva, že by obvinená bola bezprostredne pred rozhodovaním o tomto návrhu

k dôvodom a okolnostiam väzby vypočutá a teda oba tieto prípady nemožno skutkovo stotožňovať.

Na základe uvedeného dovolací súd konštatuje, že právo vyjadriť sa k dôvodu a rozhodnutiu

o obmedzení osobnej slobody obvineného v zmysle článku 5 ods. 4 Dohovoru a článku 17 ods. 5

treba považovať podľa okolností konkrétneho prípadu za zachované vtedy, keď dôjde nielen

k osobnému výsluchu obvineného, ale aj vtedy ak sa tak stane prostredníctvom jeho písomného

vyjadrenia.

Takýto postup je možný v prípade, že obvinený už bol vypočutý k dôvodnosti trestného

stíhania a dôvodom väzby, nedošlo k zmene dôkaznej situácie oproti stavu, kedy bol vypočutý ani

uplynutiu dlhšieho časového obdobia. Navyše, ak ide o rozhodovanie o návrhu predsedu senátu

na predĺženie lehoty trvania väzby nad zákonom stanovenú hranicu dvoch rokov, pri splnení

podmienok, že návrh bol riadne odôvodnený v zmysle (

v znení neskorších predpisov) a bol doručený obvinenému, ktorý sa k nemu písomne vyjadril

a neuviedol nové skutočnosti predtým súdu neznáme, ktoré by mali viesť Najvyšší súd k určeniu

verejného zasadnutia a výsluchu obvineného.

Na záver dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý znamená prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, ak je to

odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. V opačnom prípade je

nevyhnutné uprednostniť princíp stability súdneho rozhodnutia pred jeho zákonnosťou.

Tento princíp treba mať na zreteli i pokiaľ ide o výnimočné oprávnenie ministra

spravodlivosti zasahovať do právoplatných rozhodnutí o väzbe možnosťou podať dovolanie podľa

Podľa dovolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky takýto dovolací dôvod je

naplnený iba vtedy, keď dovolateľ v dovolaní napáda vecnú (materiálnu) nesprávnosť rozhodnutia

o väzbe a nielen formálne pochybenie bez toho, aby sa zaoberal tým, či toto pochybenie malo

za následok nesprávny záver o dôvodnosti, resp. nedôvodnosti väzby, prípadne aj jej predĺženia

tak, ako sa to stalo v posudzovanej veci.

Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v dovolacom konaní je viazaný dovolateľom

vymedzeným rámcom vyjadreným v dovolaní, a to z hľadiska uplatnených dovolacích dôvodov

( ), rozsahu v ktorom sa rozhodnutie napáda (vo vzťahu k jeho výrokom),

ako aj dovolateľom vytýkaných chýb ( ).

Z tohto dôvodu dovolací súd v danom prípade nebol oprávnený posudzovať dôvodnosť

predĺženia lehoty trvania väzby z hľadiska splnenia materiálnych podmienok uvedených v § 71

ods. 2 ( v znení neskorších predpisov), ale len z hľadiska chýb

dovolateľom vytýkaných.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 29. septembra 2009

JUDr. Emil B d ž o c h, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Sláva Drgoňová