Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
28b/360652.0c7c88.pdf
PDF · 114.14 KB
No categories available
1TdoVš/3/2007
Najvyšší súd 1 TdoVš 3/2007
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Emila Bdžocha
a sudcov JUDr. Petra Krajčoviča, JUDr. Milana Lipovského, JUDr. Petra Szaba a JUDr. Štefana
Michálika na neverejnom zasadnutí konanom 29. septembra 2009 v Bratislave v trestnej veci
obvineného Ing. P. P., v konaní vedenom na Špeciálnom súde v Pezinku (od účinnosti zákona
č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov
na Špecializovanom trestnom súde) pod sp. zn. PK – 1 Tš 8/2005 o dovolaní ministra spravodlivosti
proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. septembra 2006, sp. zn.
2 Toš 38/2006, 2 Ntvš 4/2006, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. sa dovolanie ministra spravodlivosti o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Špeciálny súd v Pezinku uznesením z 24. augusta 2006, č.k. PK – 1 Tš 8/2005 – 2397,
na verejnom zasadnutí rozhodol o žiadosti obvineného Ing. P. P. o prepustenie z väzby na slobodu
tak, že vo výroku v bode I. podľa § 72 ods. 2 Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších
predpisov) túto žiadosť zamietol, vo výroku v bode II. podľa § 73a ods. 1 tohto Tr. por. a článku 5
ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) ním
ponúknutú peňažnú záruku neprijal a vo výroku v bode III. podľa § 72 ods. 1 uvedeného Tr. por.
zmenil u obvineného dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a/ uvedeného Tr. por. na dôvod väzby
podľa § 67 ods. 1 písm. a/, písm. c/ uvedeného Tr. por.
Proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení podal obvinený Ing. P. P. priamo
do zápisnice o verejnom zasadnutí sťažnosť.
Špeciálny súd v Pezinku predložil spisový materiál na rozhodnutie o sťažnosti Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky spolu s návrhom predsedu senátu na predĺženie lehoty trvania väzby
14. septembra 2006.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí uznesením z 21. septem-
bra 2006, sp. zn. 2 Toš 38/2006, 2 Ntvš 4/2006, po tom, čo rozhodovanie o uvedených dvoch
predmetoch konania uznesením podľa § 23 ods. 3 Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení
neskorších predpisov) spojil na spoločné konanie, rozhodol tak, že vo výroku v bode I. sťažnosť
obvineného podľa § 148 ods. 1 písm. c/ Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších
predpisov) zamietol a vo výroku v bode II. podľa § 71 ods. 2 Tr. por. obvinenému predĺžil lehotu
trvania väzby do 31. marca 2007.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na stále existujúcu dôvodnosť podozrenia zo spáchania
žalovaných trestných činov zdôrazniac dôkaznú situáciu, ktorá sa v uvedenom smere nezmenila,
pričom dôvody tzv. útekovej a pokračovacej väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ Tr. por.
(zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov) konkrétne odôvodnil skorším vyhýbaním
sa úkonom trestného stíhania zo strany obvineného odchodom mimo územia Slovenskej republiky
a nevyhnutnosťou zabezpečiť jeho prítomnosť na nich až prostredníctvom realizácie medzinárod-
ného zatýkacieho rozkazu (dôvod ad. písm. a/) a podozrením zo spáchania ďalších trestných činov
(dôvod ad. písm. c/). K opodstatnenosti predĺženia lehoty trvania väzby u obžalovaného
Ing. P. z hľadiska splnenia podmienok § 71 ods. 2 Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení
neskorších predpisov) uviedol, že predmetná trestná vec, vedená o obzvlášť závažnom trestnom
čine, je rozsiahla a obťažná tak, ako to má na mysli citované zákonné ustanovenie. Konštatoval,
že súd prvého stupňa koná plynulo, pričom k odročeniu jednotlivých termínov hlavného
pojednávania došlo z dôvodov objektívnych a súdom nezavinených. Poznamenal, že k nemožnosti
urýchleného vybavenia veci neprospeli ani aktivity procesných strán, najmä obžalovaným
opakovane vznášané námietky zaujatosti, ktoré boli v predpísanom konaní zamietnuté
ako neopodstatnené. Odôvodnil aj postup, keď o návrhu rozhodoval na neverejnom zasadnutí,
poukazujúc na to, že obvinený bol vypočutý súdom prvého stupňa na verejnom zasadnutí
24. augusta 2006, na ktorom sa detailne vyjadril k všetkým okolnostiam podstatným
pre rozhodnutie o jeho väzbe. Návrh na predĺženie väzby mu bol doručený a mal dostatočný časový
priestor na vyjadrenie sa k nemu, čo aj využil. V dôsledku toho Najvyšší súd nepovažoval osobný
výsluch obvineného k tomuto návrhu za nevyhnutný a reagujúc na jeho vyjadrenie sa k návrhu
uviedol, že sa preto nestotožnil ani s jeho výhradou, že bol porušený princíp kontradiktórnosti
konania a bolo porušené jeho oprávnenie vyjadriť sa k veci.
Proti tomuto uzneseniu Najvyššieho súdu podal dovolanie na podnet obhajcu obvineného
(advokáta JUDr. R. M.) minister spravodlivosti písomným podaním z 5. apríla 2007 v prospech
obvineného Ing. P. P.. Uplatnil v ňom dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 2 Tr. por. (nesprávnosť
rozhodnutia o väzbe).
Argumentoval pritom nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej „Ústavný súd“)
zo 17. mája 2006, č.k. III. ÚS 84/06-29, z ktorého, v súvislosti s článkami 1 ods. 2, 154c ods. 1
a 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „Ústava“) a článkom 5 ods. 4 Dohovoru, vyvodil,
že obvinený má právo vždy sa osobne vyjadriť k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby
podaného podľa § 71 ods. 2 Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov). Toto
právo obvineného však podľa jeho názoru Najvyšší súd, rozhodujúc o tomto návrhu na neverejnom
zasadnutí, nerešpektoval. Poukázal na to, že obvinený síce mal možnosť sa osobne vyjadriť
k dôvodom jeho väzby na verejnom zasadnutí z 24. augusta 2006, avšak tu sa vyjadroval k svojej
žiadosti o prepustenie z väzby a nie k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, ktorý bol podaný
až následne po tomto verejnom zasadnutí. Navrhol preto, aby Najvyšší súd podľa § 386 ods. 1
Tr. por. vyslovil, že napadnutým uznesením bolo porušené právo podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru
v neprospech obvineného Ing. P. P., podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil napadnuté rozhodnutie,
ako aj ďalšie rozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo
zrušením, stratili podklad a podľa § 388 ods. 1 Tr. por. vec vrátil Najvyššiemu súdu,
aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.
Prvostupňový súd v súlade s § 376 Tr. por. doručil dovolanie ministra spravodlivosti
na vyjadrenie obvinenému Ing. P. P. a jeho obhajcom, ako aj generálnemu prokurátorovi.
Z nich sa k dovolaniu vyjadril obvinený vlastným písomným podaním z 30. apríla 2007,
v ktorom navrhol zmeniť jeho petit (navrhovaný výrok) tak, aby Najvyšší súd vyslovil zrušujúcim
rozsudkom porušenie článku 5 ods. 1 písm. c/, ods. 4 Dohovoru (teda nielen článku 5 ods. 4);
za slová „stratili podklad“ navrhol doplniť slová „a obsahovo predchádzajúce, pokiaľ obsahovo boli
východiskom pre zrušené rozhodnutie“ a taktiež navrhol vrátiť vec podľa § 389 ods. 1 Tr. por.
do prípravného konania a rozhodnúť o jeho prepustení na slobodu. Uvedené zmeny podrobne
odôvodnil, pričom sa vyjadril k skutkovým aj právnym otázkam týkajúcim sa merita veci
(k trestným činom, pre ktoré je v posudzovanej trestnej veci stíhaný). V závere uviedol,
že sa s dovolaním podaným ministrom spravodlivosti vo svojej podstate stotožňuje.
Po tomto postupe predložil Špeciálny súd v Pezinku dovolanie Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky, ktorý konštatuje, že dovolanie proti napadnutému rozsudku je prípustné
(§ 368 ods. 1 v spojení s § 371 ods. 2 a § 566 ods. 3 Tr. por.) a bolo podané oprávnenou osobou
(§ 369 ods. 1 Tr. por.) v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 2 Tr. por.), pričom spĺňa
aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Tr. por.
Dovolací súd však zistil, že dovolanie ministra spravodlivosti nie je dôvodné, nakoľko nie je
splnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 2 Tr. por. (konkrétne porušenie ustanovení Trestného
poriadku o väzbe), v dôsledku čoho je nevyhnutné ho podľa § 382 písm. c/ Tr. por. na neverejnom
zasadnutí uznesením odmietnuť.
Podľa § 371 ods. 2 Tr. por. minister spravodlivosti podá dovolanie, okrem dôvodov
uvedených v odseku 1, aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného
zákona alebo Trestného poriadku o väzbe alebo podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu
trestu odňatia slobody.
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,
bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa
§ 371.
K obsahu dovolania dovolací súd poznamenáva, že je síce podrobné, avšak vo viacerých
bodoch nepresné. Uvádza sa v ňom napr. že napadnutým uznesením bola obvinenému predĺžená
väzba do „30. septembra 2007“, keď správne má byť do 31. marca 2007, a to na základe návrhu
z „2. septembra 2006“, hoci ide o podanie z 12. septembra 2006 (strana 3 dovolania). Taktiež je
v ňom duplicitne citovaný výrok napadnutého uznesenia (na stranách 2 a 8), ako aj dikcia
dotknutých ustanovení Ústavy a Dohovoru (na stranách 3 a 9). Naproti tomu samotná podstata
nesprávnosti napadnutého uznesenia je zhrnutá veľmi stručne (na strane 9) odkazujúc na právny
záver Ústavného súdu vyjadrený v inej právnej veci v jeho náleze zo 17. mája 2006, č.k.
III. ÚS 84/06-29, zjavne vychádzajúc z názoru, že k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby má
podľa citovaného nálezu obvinený právo sa vyjadriť osobne vždy, bez ohľadu na okolnosti
konkrétneho prípadu.
Je potrebné pripustiť, že Ústavný súd, vychádzajúc aj z rozhodovacej činnosti Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“), vykladá článok 5 ods. 4 Dohovoru a v tej súvislosti
aj článok 17 ods. 5 Ústavy veľmi extenzívne – v prospech obvineného - vo vzťahu k jeho právu
nie len vyjadriť sa k dôvodom a okolnostiam obmedzenia jeho osobnej slobody (ak ide
o obmedzenie v zmysle článku 5 ods. 1 písm. c/ Dohovoru, pod ktorý možno subsumovať aj inštitút
väzby podľa Trestného poriadku), ale „vyjadriť sa“ k nemu „osobne“, čomu zodpovedá povinnosť
Najvyššieho súdu rozhodovať o návrhu predsedu senátu príslušného súdu na predĺženie lehoty
trvania väzby nad dva roky v zmysle § 71 ods. 2 Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších
predpisov) na verejnom zasadnutí, i keď citovaný Trestný poriadok v posudzovanom prípade
ako formu konania verejné zasadnutie (§ 71 ods. 2 v spojení s § 232 a § 240) nevyžaduje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však považuje za potrebné uviesť, že ani Ústavný súd
v citovanom náleze nevyslovil uvedený právny záver ako vždy (absolútne) platný, bez ďalšieho,
najmä bez prihliadnutia k okolnostiam konkrétneho prípadu, čo vyplýva z viacerých formulácií jeho
odôvodnenia. Poukazujúc napr. na rozsudok ESĽP vo veci S. – R. proti Š.
z 21. októbra 1986 sám súdnu prax ESĽP vo vzťahu k posudzovanej otázke vyhodnotil tak, že tento
sa „prikláňa k...nevyhnutnosti výsluchu dotknutej osoby...“ Ústavný súd taktiež (v konkrétnej veci)
zachovanie práva obvineného písomne sa vyjadriť k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby
považoval „za isté zmiernenie vzniknutých pochybení“, ktoré však „nemôže akceptovať ako postup
konformný s č.l. 5 ods. 4 Dohovoru, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľka o svoje
vypočutie výslovne žiadala.“
V posudzovanom prípade dovolací súd ako okolnosti umožňujúce rozhodnúť senátu
Najvyššieho súdu o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, pri zohľadnení tak vtedajšieho
právneho stavu (ktorý umožňoval rozhodnúť o ňom aj na neverejnom zasadnutí), ako aj citovaného
nálezu Ústavného súdu, vyhodnotil to, že obvinený Ing. P. P. v krátkom čase pred rozhodovaním
Najvyššieho súdu mal právo osobne sa vyjadriť k dôvodom a okolnostiam svojej väzby, toto právo
aj využil, pričom návrh na predĺženie lehoty trvania väzby zodpovedajúci ustanoveniu § 71 ods. 2
Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov) mu bol riadne doručený
na vyjadrenie a k tomuto sa aj písomne vyjadril.
Z uvedeného je zrejmé, že „právo osobne sa vyjadriť k dôvodom a okolnostiam väzby“
obvinenému bolo zachované, pričom ho realizoval jednak osobne, ako aj prostredníctvom svojich
dvoch obhajcov na verejnom zasadnutí konanom na Špeciálnom súde v Pezinku 24. augusta 2006,
ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu na neverejnom zasadnutí
(21. september 2006).
Je nepochybné, že predmetom verejného zasadnutia bola žiadosť obvineného o prepustenie
z väzby, a teda nevyjadroval sa na ňom a ani sa nemohol vyjadriť k až následne (14. septem-
bra 2006) podanému návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby. Vzhľadom však na podstatu
posudzovanej otázky – či v danom čase existujú dôvody trvania väzby u menovaného - je potrebné
podotknúť, že tento sa k nej podrobne vyjadril na tomto verejnom zasadnutí, kde poukazom
na konkrétne skutočnosti vysvetlil svoj názor, prečo vo vzťahu k jeho osobe dôvody väzby
neexistujú a jeho ďalšie držanie vo väzbe považuje za nedôvodné.
Za týchto okolností, keď sa obvinený osobne vyjadril k okolnostiam dôležitým
pre rozhodnutie o jeho väzbe (v danom prípade žiadosti o prepustenie) nie je dôvodné bezvýhradne
trvať na jeho opakovanom vypočutí pred senátom Najvyššieho súdu, ktorému aktuálny postoj
obvineného k dôvodom svojej väzby bol z jeho podrobných vyjadrení na skoršom verejnom
zasadnutí Špeciálneho súdu známy.
Pre zachovanie jeho práva vyjadriť sa (aj) k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby
tak postačoval postup Najvyššieho súdu spočívajúci v doručení mu tohto návrhu na vyjadrenie.
Toto právo napokon obvinený využil a k návrhu sa písomne vyjadril prostredníctvom
obhajcu JUDr. J. T. podaním z 18. septembra 2006. S týmto vyjadrením sa Najvyšší súd
na neverejnom zasadnutí oboznámil a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa s ním náležite
vyporiadal.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že návrh predsedu senátu Špeciálneho súdu
obsahoval konkrétne dôvody, pre ktoré žiadal ďalšie predĺženie lehoty trvania väzby
u obžalovaného nad dva roky a v ktorých videl naplnenie podmienok upravených v § 71 ods. 2
Tr. por., a teda aj z tohto pohľadu obvinený mohol na návrh vo svojom vyjadrení reagovať.
Podľa § 71 ods. 2 Tr. por. väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou v prípravnom konaní
nesmie trvať dlhšie ako dva roky. Ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných
dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude
zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže o ďalšom trvaní väzby
na nevyhnutne potrebnú dobu rozhodnúť najvyšší súd, a to aj opakovane. Celková doba trvania
väzby nesmie presiahnuť tri roky a pri obzvlášť závažných trestných činoch päť rokov.
Dovolací súd konštatuje, že doručením predmetného návrhu obvinenému aj jeho obhajcom
bolo zabezpečené jeho právo vyjadriť sa aj k splneniu podmienok, pre ktoré je možné predĺžiť
lehotu trvania väzby nad dva roky. Obvinený tak mal možnosť vyjadriť sa aj k otázkam,
ktoré neboli priamo predmetom skúmania Špeciálneho súdu v konaní o jeho žiadosti na prepustenie
z väzby na verejnom zasadnutí, na ktorom sa k dôvodom a okolnostiam svojej väzby osobne
vyjadroval.
Navyše je nevyhnutné dodať, že obvinený vo svojich písomných vyjadreniach k návrhu
neuplatnil k dôvodom a okolnostiam väzby žiadne nové, na verejnom zasadnutí neuvedené
skutočnosti, ktoré by preto boli senátu najvyššieho súdu známe až z jeho písomného vyjadrenia,
a teda Najvyšší súd jeho postoj k väzobným dôvodom, pre ktoré sa mu rozhodol predĺžiť väzbu,
poznal.
Zohľadňujúc tieto konkrétne skutočnosti nemožno dospieť k záveru, že by došlo k porušeniu
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, a tým aj základných procesných záruk spravodlivého
procesu. Ak Ústavný súd konštatoval v už viackrát citovanom náleze porušenie článku 5 ods. 4
Dohovoru v inej veci u cudzej štátnej príslušníčky tým, že jej pred rozhodnutím o návrhu
na predĺženie lehoty trvania väzby nebola daná možnosť osobne sa k dôvodom väzby vyjadriť,
je potrebné zdôrazniť, že v uvedenom prípade Ústavný súd nebol konfrontovaný s procesnou
situáciou obdobnou tej, ktorá nastala v prípade obvineného Ing. P. P.. Vychádzajúc z odôvodnenia
tohto nálezu nevyplýva, že by obvinená bola bezprostredne pred rozhodovaním o tomto návrhu
k dôvodom a okolnostiam väzby vypočutá a teda oba tieto prípady nemožno skutkovo stotožňovať.
Na základe uvedeného dovolací súd konštatuje, že právo vyjadriť sa k dôvodu a rozhodnutiu
o obmedzení osobnej slobody obvineného v zmysle článku 5 ods. 4 Dohovoru a článku 17 ods. 5
Ústavy treba považovať podľa okolností konkrétneho prípadu za zachované vtedy, keď dôjde nielen
k osobnému výsluchu obvineného, ale aj vtedy ak sa tak stane prostredníctvom jeho písomného
vyjadrenia.
Takýto postup je možný v prípade, že obvinený už bol vypočutý k dôvodnosti trestného
stíhania a dôvodom väzby, nedošlo k zmene dôkaznej situácie oproti stavu, kedy bol vypočutý ani
uplynutiu dlhšieho časového obdobia. Navyše, ak ide o rozhodovanie o návrhu predsedu senátu
na predĺženie lehoty trvania väzby nad zákonom stanovenú hranicu dvoch rokov, pri splnení
podmienok, že návrh bol riadne odôvodnený v zmysle § 71 ods. 2 Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb.
v znení neskorších predpisov) a bol doručený obvinenému, ktorý sa k nemu písomne vyjadril
a neuviedol nové skutočnosti predtým súdu neznáme, ktoré by mali viesť Najvyšší súd k určeniu
verejného zasadnutia a výsluchu obvineného.
Na záver dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý znamená prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, ak je to
odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. V opačnom prípade je
nevyhnutné uprednostniť princíp stability súdneho rozhodnutia pred jeho zákonnosťou.
Tento princíp treba mať na zreteli i pokiaľ ide o výnimočné oprávnenie ministra
spravodlivosti zasahovať do právoplatných rozhodnutí o väzbe možnosťou podať dovolanie podľa
Podľa dovolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky takýto dovolací dôvod je
naplnený iba vtedy, keď dovolateľ v dovolaní napáda vecnú (materiálnu) nesprávnosť rozhodnutia
o väzbe a nielen formálne pochybenie bez toho, aby sa zaoberal tým, či toto pochybenie malo
za následok nesprávny záver o dôvodnosti, resp. nedôvodnosti väzby, prípadne aj jej predĺženia
tak, ako sa to stalo v posudzovanej veci.
Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v dovolacom konaní je viazaný dovolateľom
vymedzeným rámcom vyjadreným v dovolaní, a to z hľadiska uplatnených dovolacích dôvodov
(§ 385 ods. 1 Tr. por.), rozsahu v ktorom sa rozhodnutie napáda (vo vzťahu k jeho výrokom),
ako aj dovolateľom vytýkaných chýb (§ 374 ods. 1 Tr. por.).
Z tohto dôvodu dovolací súd v danom prípade nebol oprávnený posudzovať dôvodnosť
predĺženia lehoty trvania väzby z hľadiska splnenia materiálnych podmienok uvedených v § 71
ods. 2 Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov), ale len z hľadiska chýb
dovolateľom vytýkaných.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto
uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 29. septembra 2009
JUDr. Emil B d ž o c h, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Sláva Drgoňová