Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
1b8/370326.8c185f.pdf
PDF · 126.15 KB
No categories available
3Cdo/132/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Sučanskej a členov senátu JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Mariána Sluka, PhD.,
v právnej veci žalobcu I., bývajúceho v B., zastúpeného U., s.r.o., so sídlom vo Z., proti
žalovaným 1/ L., š.p., so sídlom v B., 2/ M., so sídlom v B., o zaplatenie 4 124,34 €
(124 250 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.
14 C 171/2005, na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 26. februára 2008 sp. zn. 13 Co 4/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Žalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 30. októbra 2007 č.k. 14 C 171/2005-235
žalovaných 1/, 2/ zaviazal zaplatiť žalobcovi 124 250 Sk s 13 % úrokom z omeškania zo sumy
268 650 Sk od 6. júna 2003 do 7. apríla 2005, so 6 % úrokom z omeškania zo sumy 124 250 Sk
od 8. apríla 2005 do zaplatenia a nahradiť mu 61 941 Sk trov konania s tým, že plnením jedného
zo žalovaných zaniká povinnosť plnenia druhého až do výšky plnenia; vo zvyšku žalobu v časti
úroku z omeškania zamietol. Pri posudzovaní článku II. ods. 4 individuálnej zmluvy
o pracovných a mzdových podmienkach a o poskytovaní funkčných pôžitkov uzavretej medzi
žalobcom a žalovaným 2/ s účinnosťou od 1. januára 2002 (ďalej len „individuálna zmluva“),
dospel k záveru, že toto dojednanie je neurčité (§ 242 ods. l písm. b/ Zákonníka práce v znení
účinnom do 1. apríla 2002) a z toho dôvodu neplatné. Nakoľko žalovaný 2/ postupoval v rozpore
s uzavretou individuálnou zmluvou, keď nerozhodol o ročnej odmene žalobcu po schválení
ročnej účtovnej závierky za rok 2002 v zmysle článku II. ods. 3 individuálnej zmluvy, krátenie
ročnej odmeny vykonal na základe neplatného dojednania v individuálnej zmluve a v konaní
nebol ani preukázaný dôvod krátenia ročnej odmeny, žalobe vo veci samej v celom rozsahu
vyhovel. S poukazom na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády
č. 87/1995 Z.z. žalobe vyhovel, i keď len čiastočne, pokiaľ ide o príslušenstvo pohľadávky;
žalobu v tejto časti zamietol ohľadne rozdielu medzi žalobcom uplatneným úrokom vo výške
13 % a priznaným úrokom vo výške 6 % zo sumy 124 250 Sk od 8. apríla 2005 do zaplatenia.
Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 142 ods. l O.s.p.
Na odvolanie žalovaného 1/ Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 26. februára
2008 sp. zn. 13 Co 4/2008 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, žalobu
zamietol; žalovaným 1/, 2/ nepriznal náhradu trov konania. Záver súdu prvého stupňa, podľa
ktorého dojednanie v článku II. ods. 4 individuálnej zmluvy o možnosti primeraného krátenia
ročnej odmeny je pre neurčitosť neplatné, nepovažoval za správny. Bol toho názoru, že
predmetné dojednanie vyjadruje hodnotiteľné kritéria pre priznanie ročnej odmeny, ktoré nemôžu
byť stanovené presným podielom a posúdenie rozsahu splnenia tohto kritéria je vždy na
zamestnávateľovi a výška (krátenie) ročnej odmeny závisí od jeho úvahy. V danom prípade
žalovaný 2/ postupoval v súlade s platne uzavretou individuálnou zmluvou, keď v zmysle jej
článku II. ods. 4 rozhodol o krátení ročnej odmeny žalobcu o 25 % z dôvodu preukázateľne
zistených nedostatkov pri kontrole Národného kontrolného úradu Slovenskej republiky.
Nesúhlasil ani so záverom súdu prvého stupňa, že pre platnosť rozhodnutia žalovaného 2/
o krátení ročnej odmeny bol rozhodujúci čas schválenia ročnej účtovej závierky za rok 2002. Mal
za to, že čas rozhodnutia o vyplatení ročnej odmeny neskôr ako v dohodnutom termíne (po
schválení ročnej účtovnej závierky), môže mať vplyv len na omeškanie a nie na platnosť
rozhodnutia o vyplatení ročnej odmeny. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa
§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 150 O.s.p., keď dôvody hodné osobitného zreteľa vzhľadal
v okolnostiach prípadu, že ide o spor pracovný a žalovaný 2/ tým, že nerozhodol včas o výške
ročnej odmeny žalobcu a riadne a včas mu neobjasnil situáciu, vzbudil u neho pochybnosti
o serióznosti svojho postupu.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním, v ktorom namietal právne
posúdenie otázky platnosti článku II ods. 4 individuálnej zmluvy odvolacím súdom. Toto
dojednanie považoval za neurčité a protiprávne. Mal za to, že záver odvolacieho súdu
o charaktere kritérií obsiahnutých v tomto odseku a o ponechaní posudzovania rozsahu plnenia
výlučne na zamestnávateľovi je nesprávny a neprijateľný, nakoľko pri jeho priamej aplikácii by
sa postavenie jednej zo zmluvných strán stalo neisté a nevýhodné, keďže by záviselo čisto od
svojvôle zamestnávateľa a odmena by stratila svoju podstatu, ktorou je motivovanie riadiaceho
zamestnanca. Bol toho názoru, že umožnenie takejto svojvôle zo strany zamestnávateľa by bolo
v rozpore so základnými etickými princípmi morálky, či princípmi spravodlivosti. Trval na tom,
že v konaní neboli preukázané dôvody, pre ktoré by mu mala byť ročná odmena krátená; žalovaní
tvrdené nedostatky nedoložili žiadny dôkazom. Poukázal na to, že ostatným vedúcim
zamestnancom generálneho riaditeľstva žalovaného 1/ boli odmeny za uvedené obdobie
vyplatené v plnom rozsahu. Žiadal preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec
vrátiť Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadreniach k dovolaniu žalobcu zhodne uviedli, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je vecne správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie
žalobcu nie je dôvodné.
Občiansky súdny poriadok umožňuje účastníkovi podať dovolanie len z tých dôvodov,
ktoré sú taxatívne uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p. Dovolanie môže byť podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. V dovolaní uplatnený dovolací dôvod neposudzuje dovolací súd len podľa toho,
ako bol označený, ale podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243c O.s.p.). Dovolací
súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uvedenými dovolacími dôvodmi,
vrátane ich obsahového vymedzenia. Obligatórne sa zaoberá len vadami konania vymedzenými
v § 237 O.s.p. a inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
V prejednávanej veci neboli v dovolaní namietané procesné vady konania v zmysle § 237
O.s.p. a ani tzv. iné procesné vady konania majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 242 ods. l O.s.p.); existencia vád tejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Žalobca v dovolaní tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Pre rozhodnutie vo veci je prvoradým posúdenie otázky, či dojednanie obsiahnuté
v článku II. ods. 4 individuálnej zmluvy je neurčité a z toho dôvodu neplatné.
V článku II. individuálnej zmluvy nazvanom „Ročná odmena“ a jeho ods. 4 sa uvádza:
„Pri posudzovaní celkovej úrovne riadenia a hospodárenia s majetkom štátu bude sa prihliadať aj
na vývoj produktivity práce a priemernej mzdy oproti predchádzajúcemu roku, dodržiavanie
všeobecne záväzných predpisov a rozhodnutí zakladateľa. Pri zistení nedostatkov v tejto oblasti
môže zakladateľ ročnú odmenu primerane krátiť.“
Podľa § 240 ods. 3 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Zákonník práce“), ktorý, i keď bol počnúc 1. apríla 2002 zrušený zákonom
č. 311/2001 Z.z., treba na daný prípad aplikovať (viď § 251 ods. l zákona č. 311/2001 Z.z.),
prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá
pravidlám slušnosti a občianskeho spolužitia.
Neplatný je právny úkon, ktorý sa neurobil slobodne, vážne, určite alebo zrozumiteľne
(§ 242 ods. l písm. b/ Zákonníka práce).
Podľa § 242 ods. 3 Zákonníka práce ak sa vzťahuje dôvod neplatnosti len na časť
právneho úkonu, je neplatná len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu
alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od
ostatného obsahu.
O obsahu právneho úkonu – tak, ako tomu bolo v prejednávanej veci – môžu vzniknúť
pochybnosti. Ustanovenie § 240 ods. 3 Zákonníka práce pre tento prípad uvádza pravidla,
pomocou ktorých možno neurčitosť prejavu vôle odstrániť. Ak nie je prejav vôle sám osebe
jednoznačný, možno pochybnosti o tom, aká vôľa bola vyjadrená, poprípade aký bol jej obsah,
odstrániť výkladom. Záver o neurčitosti právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nie
je možné dospieť k nepochybnému poznaniu, čo chcel účastník daného právneho vzťahu
prejaviť. Platnosť právneho úkonu sa posudzuje v čase a so zreteľom na okolnosti, kedy bol
právny úkon urobený; následné zmeny sú možné len zákonným spôsobom, nie však zmenou
výkladu prejavu vôle.
Rovnakým spôsobom postupoval pri posúdení otázky, či článok II. ods. 4 individuálnej
zmluvy je určitý alebo neurčitý a z toho hľadiska, či ide o platný alebo neplatný právny úkon, aj
odvolací súd. Dovolací súd je zhodného názoru ako súd odvolací, že dojednanie obsiahnuté
v tomto odseku individuálnej zmluvy nie je možno považovať za neurčité a z toho dôvodu za
neplatné. Z článku II. individuálnej zmluvy totiž vyplýva, že pre určenie výšky ročnej odmeny
nebolo jediným hľadiskom splnenie ukazovateľov stanovených v prílohe č. 1 individuálnej
zmluvy (viď článok II. ods. l zmluvy) ale že pri stanovení konečnej výšky ročnej odmeny bol
zakladateľ (žalovaný 2/) oprávnený vziať do úvahy aj kritéria uvedené v ods. 4 článku II.
individuálnej zmluvy – zhodnotenie celkovej úrovne riadenia a hospodárenia s majetkom štátu
z hľadiska vývoja produktivity práce a priemernej mzdy oproti predchádzajúcemu roku,
dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodnutí riaditeľa, a zakotvuje aj
klauzulu o krátení odmeny v prípade zistenia nedostatkov v oblastiach uvedených vyššie.
Skutočnosť, že táto klauzula neobsahuje konkrétnu výšku krátenia odmeny, ale je vyjadrená
slovami „primerane krátiť“ neznamená, že by takéto vyjadrenie spôsobovalo neplatnosť sporného
dojednania, nakoľko kritéria obsiahnuté v uvedenom článku II. ods. 4 sú individuálne
nevyjadriteľné (nekonkretizovateľné) a posúdenie ich splnenia z hľadiska vplyvu na výšku
ročnej odmeny, na ktorú vznikol žalobcovi nárok podľa článku II. ods. l individuálnej zmluvy,
nie je možné stanoviť pevnou sumou, podielom, percentom alebo iným matematickým
vyjadrením, a to vzhľadom na širokú rôznorodosť a vysokú variabilnosť možných zistení
nedostatkov pri zhodnotení celkovej úrovne riadenia a hospodárenia s majetkom štátu z hľadiska
vývoja produktivity práce a priemernej mzdy oproti predchádzajúcemu roku, dodržiavanie
všeobecne záväzných právnych predpisov a podielu žalobcu na zistených nedostatkoch. Preto ak
za daného stavu odvolací súd dôvodil, že žalovaný 2/ bol oprávnený v zmysle článku II. ods. 4
individuálnej zmluvy krátiť žalobcovi ročnú odmenu, rozhodol vo veci v súlade so zákonom;
postupom, pri ktorom bola žalobcovi vyplatená ročná odmena znížená o 25 %, nebolo porušené
žiadne z ustanovení individuálnej zmluvy, keď zo správ Najvyššieho kontrolného úradu
Slovenskej republiky nepochybne vyplýva, že v rámci kontroly vykonanej za roky 2001 a 2002
boli zistené nedostatky v hospodárení žalovaného 1/ ako i v dodržiavaní všeobecne záväzných
predpisov (napr. zákona o účtovníctve) a že opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov
neboli v celom rozsahu splnené; námietky žalobcu v tomto smere sú preto nedôvodné.
Na správnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu by nemohlo mať
žiadny vplyv ani prípadné zistenie, či boli alebo neboli ročné odmeny vyplácané bez krátenia
iným vedúcim zamestnancom žalovaného 1/, lebo pre posúdenie nároku žalobcu je rozhodujúce,
aké dojednanie ohľadne vyplatenia ročnej odmeny mal žalobca, a nie to, či a aké dojednanie mali
iní zamestnanci žalovaného 1/ a či im na základe týchto dojednaní bolo alebo nebolo niečo
vyplatené, resp. v akom rozsahu.
Pretože rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) správny a nebolo zistené (ani dovolateľom tvrdené), že by rozsudok
odvolacieho súdu bol postihnutý vadou uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p.), Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol .
V dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd napriek tomu žalovaným 1/ a 2/ nepriznal
náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
tohto konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2009
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková