Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/132/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Sučanskej a členov senátu JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Mariána Sluka, PhD.,

v právnej veci žalobcu I., bývajúceho v B., zastúpeného U., s.r.o., so sídlom vo Z., proti

žalovaným 1/ L., š.p., so sídlom v B., 2/ M., so sídlom v B., o zaplatenie 4 124,34 €

(124 250 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.

, na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 26. februára 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 30. októbra 2007 č.k. -235

žalovaných 1/, 2/ zaviazal zaplatiť žalobcovi 124 250 Sk s 13 % úrokom z omeškania zo sumy

268 650 Sk od 6. júna 2003 do 7. apríla 2005, so 6 % úrokom z omeškania zo sumy 124 250 Sk

od 8. apríla 2005 do zaplatenia a nahradiť mu 61 941 Sk trov konania s tým, že plnením jedného

zo žalovaných zaniká povinnosť plnenia druhého až do výšky plnenia; vo zvyšku žalobu v časti

úroku z omeškania zamietol. Pri posudzovaní článku II. ods. 4 individuálnej zmluvy

o pracovných a mzdových podmienkach a o poskytovaní funkčných pôžitkov uzavretej medzi

žalobcom a žalovaným 2/ s účinnosťou od 1. januára 2002 (ďalej len „individuálna zmluva“),

dospel k záveru, že toto dojednanie je neurčité ( ods. l písm. b/ v znení

účinnom do 1. apríla 2002) a z toho dôvodu neplatné. Nakoľko žalovaný 2/ postupoval v rozpore

s uzavretou individuálnou zmluvou, keď nerozhodol o ročnej odmene žalobcu po schválení

ročnej účtovnej závierky za rok 2002 v zmysle článku II. ods. 3 individuálnej zmluvy, krátenie

ročnej odmeny vykonal na základe neplatného dojednania v individuálnej zmluve a v konaní

nebol ani preukázaný dôvod krátenia ročnej odmeny, žalobe vo veci samej v celom rozsahu

vyhovel. S poukazom na v spojení s nariadením vlády

č. žalobe vyhovel, i keď len čiastočne, pokiaľ ide o príslušenstvo pohľadávky;

žalobu v tejto časti zamietol ohľadne rozdielu medzi žalobcom uplatneným úrokom vo výške

13 % a priznaným úrokom vo výške 6 % zo sumy 124 250 Sk od 8. apríla 2005 do zaplatenia.

Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ods. l

Na odvolanie žalovaného 1/ Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 26. februára

2008 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, žalobu

zamietol; žalovaným 1/, 2/ nepriznal náhradu trov konania. Záver súdu prvého stupňa, podľa

ktorého dojednanie v článku II. ods. 4 individuálnej zmluvy o možnosti primeraného krátenia

ročnej odmeny je pre neurčitosť neplatné, nepovažoval za správny. Bol toho názoru, že

predmetné dojednanie vyjadruje hodnotiteľné kritéria pre priznanie ročnej odmeny, ktoré nemôžu

byť stanovené presným podielom a posúdenie rozsahu splnenia tohto kritéria je vždy na

zamestnávateľovi a výška (krátenie) ročnej odmeny závisí od jeho úvahy. V danom prípade

žalovaný 2/ postupoval v súlade s platne uzavretou individuálnou zmluvou, keď v zmysle jej

článku II. ods. 4 rozhodol o krátení ročnej odmeny žalobcu o 25 % z dôvodu preukázateľne

zistených nedostatkov pri kontrole Národného kontrolného úradu Slovenskej republiky.

Nesúhlasil ani so záverom súdu prvého stupňa, že pre platnosť rozhodnutia žalovaného 2/

o krátení ročnej odmeny bol rozhodujúci čas schválenia ročnej účtovej závierky za rok 2002. Mal

za to, že čas rozhodnutia o vyplatení ročnej odmeny neskôr ako v dohodnutom termíne (po

schválení ročnej účtovnej závierky), môže mať vplyv len na omeškanie a nie na platnosť

rozhodnutia o vyplatení ročnej odmeny. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa

v spojení s , keď dôvody hodné osobitného zreteľa vzhľadal

v okolnostiach prípadu, že ide o spor pracovný a žalovaný 2/ tým, že nerozhodol včas o výške

ročnej odmeny žalobcu a riadne a včas mu neobjasnil situáciu, vzbudil u neho pochybnosti

o serióznosti svojho postupu.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním, v ktorom namietal právne

posúdenie otázky platnosti článku II ods. 4 individuálnej zmluvy odvolacím súdom. Toto

dojednanie považoval za neurčité a protiprávne. Mal za to, že záver odvolacieho súdu

o charaktere kritérií obsiahnutých v tomto odseku a o ponechaní posudzovania rozsahu plnenia

výlučne na zamestnávateľovi je nesprávny a neprijateľný, nakoľko pri jeho priamej aplikácii by

sa postavenie jednej zo zmluvných strán stalo neisté a nevýhodné, keďže by záviselo čisto od

svojvôle zamestnávateľa a odmena by stratila svoju podstatu, ktorou je motivovanie riadiaceho

zamestnanca. Bol toho názoru, že umožnenie takejto svojvôle zo strany zamestnávateľa by bolo

v rozpore so základnými etickými princípmi morálky, či princípmi spravodlivosti. Trval na tom,

že v konaní neboli preukázané dôvody, pre ktoré by mu mala byť ročná odmena krátená; žalovaní

tvrdené nedostatky nedoložili žiadny dôkazom. Poukázal na to, že ostatným vedúcim

zamestnancom generálneho riaditeľstva žalovaného 1/ boli odmeny za uvedené obdobie

vyplatené v plnom rozsahu. Žiadal preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec

vrátiť Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadreniach k dovolaniu žalobcu zhodne uviedli, že rozhodnutie

odvolacieho súdu je vecne správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), preskúmal napadnutý rozsudok

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že dovolanie

žalobcu nie je dôvodné.

umožňuje účastníkovi podať dovolanie len z tých dôvodov,

ktoré sú taxatívne uvedené v Dovolanie môže byť podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. V dovolaní uplatnený dovolací dôvod neposudzuje dovolací súd len podľa toho,

ako bol označený, ale podľa jeho obsahu ( v spojení s ). Dovolací

súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uvedenými dovolacími dôvodmi,

vrátane ich obsahového vymedzenia. Obligatórne sa zaoberá len vadami konania vymedzenými

v a inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ).

V prejednávanej veci neboli v dovolaní namietané procesné vady konania v zmysle § 237

a ani tzv. iné procesné vady konania majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ods. l ); existencia vád tejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Žalobca v dovolaní tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak

súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Pre rozhodnutie vo veci je prvoradým posúdenie otázky, či dojednanie obsiahnuté

v článku II. ods. 4 individuálnej zmluvy je neurčité a z toho dôvodu neplatné.

V článku II. individuálnej zmluvy nazvanom „Ročná odmena“ a jeho ods. 4 sa uvádza:

„Pri posudzovaní celkovej úrovne riadenia a hospodárenia s majetkom štátu bude sa prihliadať aj

na vývoj produktivity práce a priemernej mzdy oproti predchádzajúcemu roku, dodržiavanie

všeobecne záväzných predpisov a rozhodnutí zakladateľa. Pri zistení nedostatkov v tejto oblasti

môže zakladateľ ročnú odmenu primerane krátiť.“

Podľa v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), ktorý, i keď bol počnúc 1. apríla 2002 zrušený zákonom

č. , treba na daný prípad aplikovať (viď ods. l ),

prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá

pravidlám slušnosti a občianskeho spolužitia.

Neplatný je právny úkon, ktorý sa neurobil slobodne, vážne, určite alebo zrozumiteľne

( ods. l písm. b/ ).

Podľa ak sa vzťahuje dôvod neplatnosti len na časť

právneho úkonu, je neplatná len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu

alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od

ostatného obsahu.

O obsahu právneho úkonu – tak, ako tomu bolo v prejednávanej veci – môžu vzniknúť

pochybnosti. Ustanovenie pre tento prípad uvádza pravidla,

pomocou ktorých možno neurčitosť prejavu vôle odstrániť. Ak nie je prejav vôle sám osebe

jednoznačný, možno pochybnosti o tom, aká vôľa bola vyjadrená, poprípade aký bol jej obsah,

odstrániť výkladom. Záver o neurčitosti právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nie

je možné dospieť k nepochybnému poznaniu, čo chcel účastník daného právneho vzťahu

prejaviť. Platnosť právneho úkonu sa posudzuje v čase a so zreteľom na okolnosti, kedy bol

právny úkon urobený; následné zmeny sú možné len zákonným spôsobom, nie však zmenou

výkladu prejavu vôle.

Rovnakým spôsobom postupoval pri posúdení otázky, či článok II. ods. 4 individuálnej

zmluvy je určitý alebo neurčitý a z toho hľadiska, či ide o platný alebo neplatný právny úkon, aj

odvolací súd. Dovolací súd je zhodného názoru ako súd odvolací, že dojednanie obsiahnuté

v tomto odseku individuálnej zmluvy nie je možno považovať za neurčité a z toho dôvodu za

neplatné. Z článku II. individuálnej zmluvy totiž vyplýva, že pre určenie výšky ročnej odmeny

nebolo jediným hľadiskom splnenie ukazovateľov stanovených v prílohe č. 1 individuálnej

zmluvy (viď článok II. ods. l zmluvy) ale že pri stanovení konečnej výšky ročnej odmeny bol

zakladateľ (žalovaný 2/) oprávnený vziať do úvahy aj kritéria uvedené v ods. 4 článku II.

individuálnej zmluvy – zhodnotenie celkovej úrovne riadenia a hospodárenia s majetkom štátu

z hľadiska vývoja produktivity práce a priemernej mzdy oproti predchádzajúcemu roku,

dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodnutí riaditeľa, a zakotvuje aj

klauzulu o krátení odmeny v prípade zistenia nedostatkov v oblastiach uvedených vyššie.

Skutočnosť, že táto klauzula neobsahuje konkrétnu výšku krátenia odmeny, ale je vyjadrená

slovami „primerane krátiť“ neznamená, že by takéto vyjadrenie spôsobovalo neplatnosť sporného

dojednania, nakoľko kritéria obsiahnuté v uvedenom článku II. ods. 4 sú individuálne

nevyjadriteľné (nekonkretizovateľné) a posúdenie ich splnenia z hľadiska vplyvu na výšku

ročnej odmeny, na ktorú vznikol žalobcovi nárok podľa článku II. ods. l individuálnej zmluvy,

nie je možné stanoviť pevnou sumou, podielom, percentom alebo iným matematickým

vyjadrením, a to vzhľadom na širokú rôznorodosť a vysokú variabilnosť možných zistení

nedostatkov pri zhodnotení celkovej úrovne riadenia a hospodárenia s majetkom štátu z hľadiska

vývoja produktivity práce a priemernej mzdy oproti predchádzajúcemu roku, dodržiavanie

všeobecne záväzných právnych predpisov a podielu žalobcu na zistených nedostatkoch. Preto ak

za daného stavu odvolací súd dôvodil, že žalovaný 2/ bol oprávnený v zmysle článku II. ods. 4

individuálnej zmluvy krátiť žalobcovi ročnú odmenu, rozhodol vo veci v súlade so zákonom;

postupom, pri ktorom bola žalobcovi vyplatená ročná odmena znížená o 25 %, nebolo porušené

žiadne z ustanovení individuálnej zmluvy, keď zo správ Najvyššieho kontrolného úradu

Slovenskej republiky nepochybne vyplýva, že v rámci kontroly vykonanej za roky 2001 a 2002

boli zistené nedostatky v hospodárení žalovaného 1/ ako i v dodržiavaní všeobecne záväzných

predpisov (napr. zákona o účtovníctve) a že opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov

neboli v celom rozsahu splnené; námietky žalobcu v tomto smere sú preto nedôvodné.

Na správnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu by nemohlo mať

žiadny vplyv ani prípadné zistenie, či boli alebo neboli ročné odmeny vyplácané bez krátenia

iným vedúcim zamestnancom žalovaného 1/, lebo pre posúdenie nároku žalobcu je rozhodujúce,

aké dojednanie ohľadne vyplatenia ročnej odmeny mal žalobca, a nie to, či a aké dojednanie mali

iní zamestnanci žalovaného 1/ a či im na základe týchto dojednaní bolo alebo nebolo niečo

vyplatené, resp. v akom rozsahu.

Pretože rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu (§ 241

ods. 2 písm. c/ ) správny a nebolo zistené (ani dovolateľom tvrdené), že by rozsudok

odvolacieho súdu bol postihnutý vadou uvedenou v ustanovení alebo inou vadou,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa zamietol .

V dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

ods. 1 a ). Dovolací súd napriek tomu žalovaným 1/ a / nepriznal

náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

tohto konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2009

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková