Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/295/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Daniely Sučanskej a členov senátu JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Emila

Franciscyho, v právnej veci žalobkyne M., bývajúcej v N., zastúpenej JUDr. E., advokátkou

so sídlom v N., proti žalovanému M., bývajúcemu v N., zastúpenému JUDr. I., advokátkou so

sídlom v B., o zaplatenie 22 920,28 € (690 496,50 Sk) s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. , na dovolanie žalobkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Nitre z 30. júna 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobkyňa v tomto súdnom konaní uplatnila tri rôzne nároky – na zaplatenie sumy

297 911,50 Sk, ktorá podľa nej predstavovala na ňu pripadajúcu časť majetku získaného

spoločným výkonom činností účastníkov konania v združení, ďalej na zaplatenie sumy

142 585 Sk, o ktorú bola ukrátená plnením, ktoré žalovaný bez jej súhlasu poskytol zo

spoločných prostriedkov tretím osobám, a napokon na zaplatenie 250 000 Sk, ktoré zo svojho

poskytla na spoločný výkon činností v združení.

Okresný súd Nové Zámky rozsudkom zo 16. novembra 2004 č.k. -467

zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanej 297 911,50 Sk s príslušenstvom (vymedzeným vo výroku

rozsudku), ďalej 142 585 Sk s príslušenstvom (vymedzeným vo výroku rozsudku), a napokon

250 000 Sk s príslušenstvom (vymedzeným vo výroku rozsudku). Konanie v časti

o zaplatenie 190 492,10 Sk zastavil ( ), lebo žalobkyňa po zaplatení tejto

sumy žalovaným vzala žalobu v tejto časti späť. Súd prvého stupňa rozhodol aj o náhrade trov

konania. Na odôvodnenie rozhodnutia vo veci samej uviedol, že účastníci konania za účelom

spoločného výkonu činností vytvorili v júni 1995 združenie v zmysle § 829 Občianskeho

zákonníka, ktoré však k 31. júlu 1996 rozpustili. Predmetom konania bolo vyporiadanie

majetku získaného výkonom spoločnej činnosti v rámci združenia a vrátenie hodnôt

poskytnutých na účel združenia. K prvej časti žaloby súd uviedol, že čistý majetok združenia

v čase jeho rozpustenia bol 1 028 996,02 Sk, preto podiel každého spoločníka predstavoval

514 498 Sk. Žalovaný v priebehu konania vyplatil žalobkyni 190 492,10 Sk a žalobkyňa

nepožadovala sumu 26 094,40 Sk, ktorou bola vyčíslená polovica nedobytných pohľadávok

za obdobie výkonu spoločnej činnosti. Na doplatenie tak zostala suma 297 911,50 Sk, ktorá

vyjadruje žalobkyni patriacu polovicu majetku získaného spoločnou činnosťou (§ 835 ods. 1

). Pokiaľ sa žalobkyňa druhou časťou žaloby domáhala zaplatenia

sumy 142 585 Sk, ktorú žalovaný vyplatil bez jej súhlasu (§ 836 ods. 1 Občianskeho

zákonníka) P. a R. na základe mandátnych zmlúv za práce pre združenie, súd považoval jej

žalobu za opodstatnenú, lebo v uvedenej čiastke došlo k majetkovej ujme žalobkyne, ktorú

spôsobil žalovaný. Súd prvého stupňa považoval za opodstatnenú aj časť žaloby, ktorou sa

žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 250 000 Sk ako rozdielu medzi sumou 450 000 Sk

(poskytnutou pôvodne pre účely združenia, na nákup počítača zn. Macintosh) a sumou

200 000 Sk, ktorú žalovaný vrátil žalobkyni; na tom nič nemení, že nešlo o pôžičku v zmysle

, ale o investíciu v zmysle až Občianskeho

zákonníka. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd poukazom na

a

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Nitre rozsudkom zo 16. decembra 2005 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej

zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni do 3 dní 133 058 Sk (s bližšie

vymedzeným príslušenstvom) a 250 000 Sk (s bližšie určeným príslušenstvom); žalobu vo

zvyšku zamietol. Rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov

prvostupňového a odvolacieho konania. Oboch účastníkov napokon zaviazal nahradiť štátu

trovy konania. Na odôvodnenie rozhodnutia vo veci samej uviedol, že oproti výsledkom

dokazovania, ktoré vykonal súd prvého stupňa, dospel zopakovaním dokazovania k čiastočne

odlišným skutkovým záverom. V časti konania o zaplatenie 297 911,50 Sk zaujal odvolací

súd záver o (len) čiastočnej opodstatnenosti žaloby. Žalobkyňa v daňovom priznaní za rok

1995 uviedla, že mala príjem 329 707 Sk. Keďže nepreukázala konkrétny zdroj tohto príjmu,

odvolací súd považoval celý tento príjem za súčet všetkých peňažných prostriedkov, ktoré

v roku 1995 vybrala z pokladne združenia. Pokiaľ teda znalec vyjadril čistý obchodný

majetok sumou 1 028 996,02 Sk, konečný stav na vyporiadanie predstavoval 699 289 Sk

(1 028 996,02 – 329 707 Sk); polovica z toho je 349 644,50 Sk. Žalovaný už žalobkyni

zaplatil 109 492,10 Sk, preto by jej mal zaplatiť ešte 159 152,40 Sk. Keďže žalobkyňa

nepožadovala náhradu za polovicu nedobytných pohľadávok (26 094,40 Sk), odvolací súd na

celkové vyporiadanie uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalobkyni 133 058 Sk. Pokiaľ ide

o časť žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia 142 585 Sk, odvolací súd na základe

výsledkov doplneného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa ničím nepreukázala vznik

ňou tvrdenej majetkovej ujmy v tejto výške ( ) a že žaloba

je v tejto časti neopodstatnená. Odvolaním napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa,

ukladajúci žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 250 000 Sk s príslušenstvom, odvolací

súd označil za založený na vecne správnych a úplných skutkových zisteniach, i keď právne

nemali byť posúdené podľa , ale podľa a

. Príslušenstvo (úroky z omeškania) určil podľa a

a nariadenia vlády č. , ktorým sa vykonávajú

niektoré ustanovenia , pričom do omeškania s plnením sumy

133 058 Sk sa žalovaný dostal 7. februára 1997 (kedy uplynula v žalobe uvedená lehota

15 dní) a s plnením sumy 250 000 Sk uplynutím lehoty 3 dní od rozšírenia žaloby (doručenej

mu 10. februára 1997). Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil odvolací súd poukazom na

a v spojení s a

Rozsudok odvolacieho súdu napadli dovolaniami obaja účastníci konania. Dovolací súd

rozsudkom z 26. júla 2007 sp. zn. odmietol dovolanie žalovaného; zrušil

zmeňujúci výrok rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 16. decembra 2005 sp. zn.

v časti, v ktorej bola žaloba vo zvyšku zamietnutá; tento rozsudok zrušil tiež vo

výroku o náhrade trov konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Nitre na

ďalšie konanie. Vo svojich dôvodoch konštatoval, že pre záver odvolacieho súdu

o (ne)uskutočnení výberov žalobkyňou bolo potrebné zopakovať dokazovanie ako celok

nielen listinnými dôkazmi, ale aj výsluchmi svedkov a účastníkov konania, bez ktorých

odvolací súd nemohol mať dostatočný podklad pre záver o nesprávnosti skutkových záverov

súdu prvého stupňa. Zmenou rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd porušil § 213

, konanie zaťažil procesnou vadou v zmysle , preto jeho

dôsledkom bolo zrušenie napadnutého výroku rozsudku odvolacieho súdu vo výroku

o zamietnutí žaloby v rozsahu 164 853,50 Sk (297 911,50 Sk - 133 058 Sk) s príslušenstvom

a vrátenie veci v rozsahu zrušenia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Pokiaľ dovolanie

žalobkyne smerovalo proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bola zamietnutá jej

žaloba o zaplatenie 142 585 Sk s príslušenstvom, v tejto časti toto považoval dovolací súd za

dôvodné, preto rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti zrušil a v zrušenom rozsahu vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Poukázal, že z listinných dôkazov, ktorými odvolací súd

doplnil dokazovanie, totiž zatiaľ nad všetky pochybnosti nevyplýva, že by žalobkyňa mala

vedomosť o tom, že P. a R. plnia pracovné úlohy pre združenie a v úmysle realizovať

spoločné zámery združenia, a nie pre žalovaného a v úmysle realizovať jeho individuálne

zámery. Rovnako zatiaľ nebola jednoznačne preukázaná jej vedomosť o tom, že menovaným

vyplatené peňažné prostriedky sú ich odmenou za činnosť v prospech združenia (a nie

žalovaného). Záver odvolacieho súdu, že žalobkyňa napriek poučeniu v zmysle § 120 ods. 4

neoznačila žiadny dôkaz na preukázanie vzniku majetkovej ujmy, vyčíslenej vo výške

jednej polovice sumy vyplatenej ako odmena uvedeným osobám, dovolací súd považoval za

nesprávny. Na preukázanie ujmy tejto povahy a tejto podstaty označila už v žalobe dôkazy

spôsobom, ktorý odvolaciemu súdu umožňoval posúdiť opodstatnenosť jej žaloby. Dovolanie

žalovaného v celom jeho rozsahu považoval dovolací súd za procesne neprípustné, a preto ho

odmietol.

V ďalšom konaní Krajský súd v Nitre (v poradní druhým) rozsudkom z 30. júna 2008

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že

žalovanému uložil povinnosť v lehote 3 dní zaplatiť žalobkyni sumu 142 585 Sk so 16,2 %

úrokmi z omeškania od 14. februára 1997 do zaplatenia spolu s náhradou trov konania vo

výške 145 943 Sk s tým, že žalobu vo zvyšku zamietol. Vychádzajúc z výsledkov

opakovaného dokazovania vrátane výsluchov účastníkov konania a svedkyne I. dospel

k rovnakému skutkovému i právnemu záveru, aký uviedol vo svojom skoršom rozsudku.

Odvolací súd považoval príjem 329 707 Sk za súčet všetkých peňažných prostriedkov, ktoré

v roku 1995 žalobkyňa vybrala z pokladne združenia. Vychádzajúc z čistého obchodného

majetku stanoveného znalcom 1 028 996,02 Sk, konečný stav na vyporiadanie mal

predstavovať 699 289 Sk (1 028 996,02 – 329 707 Sk) a jeho polovica 349 644,50 Sk.

Žalovaný v priebehu konania zaplatil žalobkyni 190 492,10 Sk, preto rozdiel predstavuje

159 152,40 Sk (349 644,50 Sk – 190 492,10 Sk). Žalobkyňa uznala, že bude znášať polovicu

nedobytných pohľadávok 26 094,40 Sk (½ z 52 188,80 Sk), odvolací súd potom vychádzal

z toho, že žalovaný má na celkové vyporiadanie uhradiť žalobkyni 133 058 Sk. Pokiaľ ide

o časť žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia 142 585 Sk, odvolací súd poukázal

na názor vyslovený dovolacím súdom a ďalej vychádzal zo skutkového záveru zaujatého

v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku. Podľa tohto žalovaný vyplatil 285 170

Sk ako odmenu na základe mandátnej zmluvy R. a P. bez súhlasu žalobkyne, napriek tomu, že

tento bol podľa zmluvy nutný. Obranu žalovaného, že žalobkyňa musela o činnosti vedieť

odvolací súd vzhľadom na zákonnú úpravu a obsah zmluvy o združení, nepovažoval za

právne významnú. Žalobkyňa svoju vedomosť popierala a žalovaný dôkazy v tomto smere

nenavrhol.

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa tak, že žaloba sa vo zvyšnej časti zamieta (t.j. o zaplatenie 164 853,50 Sk

s príslušenstvom, nakoľko suma 133 058 Sk s príslušenstvom bola žalobkyni právoplatne

priznaná rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo 16. decembra 2005 sp. zn. ),

napadla dovolaním žalobkyňa. Žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu

v napadnutom rozsahu zrušil a vec tomuto súdu vrátil na ďalšie konanie. Uviedla, že odvolací

súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

) a konanie je postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ). Predovšetkým namietala nesprávne vyhodnotenie

dôkazov odvolacím súdom, ak tento dospel k záveru, že žalobkyňa vybrala z pokladne

združenia 329 707 Sk. Túto skutočnosť nepreukazujú výpovede účastníkov ani svedkyne S.,

ide o ničím nepreukázanú fikciu, ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný na

seba prevzal povinnosť viesť účtovníctvo v združení, mal preto povinnosť preukázať ako

s peniazmi nakladal (tiež to, či a aké peniaze dal žalobkyni). Príjmy združenia neboli

žalovaným vedené na dohodnutom účte, súd mal preto preskúmať účet žalobcu

(č. 7864142-172/0900) a zistiť, či tam uvedené príjmy nepatria do združenia. Súd nesprávne

vyhodnotil dôkazy, ak dospel k záveru, že ďalšie príjmy žalobkyne pozostávali

z predmetného združenia bez tohto, aby pripustil, že tak žalobkyňa, ako aj žalovaný mali

mimo týchto aj iné príjmy.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu označil rozsudok odvolacieho súdu za vecne správny

a žiadal dovolanie zamietnuť. Poukázal (o.i.) na výpoveď žalobkyne, v ktorej táto uviedla, že

účtovníctvo združenia sa viedlo v zošite a viedol ho žalovaný. V uvedenom zošite sa uvádzajú

presné sumy a podľa nich žalovaná v roku 1995 prijala 112 000 Sk, v roku 1996 prijala

210 000 Sk a od 6. júla 1995 do 26. februára 1996 prijala minimálne 322 000 Sk. Správnosť

údajov v zošite žalobkyňa potvrdila podpismi. Žalobkyňa prijala svoj podiel zo združenia vo

výške 645 550 Sk (190 492 Sk podiel na zisku za rok 1996, 322 000 Sk výbery z pokladne,

133 058 Sk na základe právoplatného rozhodnutia súdu v tomto konaní). Vychádzajúc zo

znaleckého posudku znalca I. pripadala na jedného spoločníka združenia výplata 488 403,60

Sk. Žalobkyňa prijala bez právneho dôvodu 157 146 Sk.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), ktorá je riadne zastúpená

advokátkou ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné

( ), preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne nie

je dôvodné.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní

došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody neposudzuje dovolací súd iba podľa toho,

ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní,

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v O vadu

tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Uvedené procesné vady neboli

v dovolaní tvrdené a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

Povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo

vydané v konaní zaťaženom procesnou vadou, nie je daná len vo vzťahu k procesným vadám

v zmysle , ale tiež vo vzťahu k procesným vadám inej závažnej povahy (tzv. iným

vadám), pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). So

zreteľom na dôvody dovolania dovolací súd skúmal, či v prejednávanej veci nedošlo k takejto

procesnej vade v zmysle právnej úpravy platnej v čase rozhodovania súdov – Občianskeho

súdneho poriadku v znení platnom do 14. októbra 2008 (ďalej len „OSP“).

V zmysle platí, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako

ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 4. Podľa § 213 ods. 2

ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Odvolací súd zmení rozhodnutie, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani

na jeho zrušenie ( ods. l) [ ]. Z citovaných zákonných ustanovení

vyplýva, ak odvolací súd považuje skutkový stav, tak ako ho zistil súd prvého stupňa za

neúplný, nedostatočný alebo nesprávny, môže tento súdom prvého stupňa zistený skutkový

stav zmeniť len vtedy, ak dokazovanie opakuje alebo ho doplní vykonaním ďalších dôkazov

za splnenia podmienok v zmysle a . Ustanovenie

umožňuje odvolaciemu súdu, aby na základe opakovaného dokazovania dospel k vlastnému

zisteniu skutkového stavu, ktoré môže byť odlišné od skutkového zistenia, ktoré urobil súd

prvého stupňa. Ak sa však odvolací súd chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvého

stupňa na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, musí dokazovanie sám

opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle

. Len takýto postup je aj v súlade so zásadou priamosti a ústnosti

občianskoprávneho konania. Je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým

zisteniam, vedúcim k záveru o nedôvodnosti žaloby, dospel iba na základe prehodnotenia

dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa.

V tejto súvislosti treba ešte doplniť, že jednou zo základných zásad občianskeho súdneho

konania je zásada dvojinštančnosti tohto konania. Odvolací súd preskúmava správnosť

skutkových zistení súdu prvého stupňa a právneho posúdenia veci, ku ktorému súd prvého

stupňa na základe skutkových zistení v rozhodnutí dospel, ako i správnosť konania, ktoré

predchádzalo vydaniu rozhodnutia súdu prvého stupňa. V prípade, ak súd prvého stupňa

dospeje na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, alebo ak

k správnemu rozhodnutiu o veci sú potrebné pre rozhodnutie podstatné a zásadne významné

skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa nezistil, sú dané podmienky pre zmenu

rozhodnutia súdu prvého stupňa len vtedy, ak odvolací súd dokazovanie opakuje alebo ho

doplní ( až 4 ); dôsledkom porušenia týchto procesných ustanovení

odvolacím súdom je nesprávne rozhodnutie vo veci a tým zaťaženie odvolacieho konania

vadou v zmysle

V prejednávanej veci súd prvého stupňa, pokiaľ ide o nárok na vzájomné vysporiadanie

členov združenia v dôsledku jeho zrušenia k 31. júlu 1996, dospel k záveru, že podiely na

majetku získanom pri výkone spoločnej činnosti žalobkyne a žalovaného v združení bez

právnej subjektivity uzavretej v zmysle ku dňu rozpustenia

združenia sú rovnaké. Polovica z čistého obchodného majetku združenia pripadajúcu na

žalobkyňu je 514 498 Sk (½ z 1 028 996,02 Sk). Z uvedenej sumy už žalovaný zaplatil

žalobkyni 190 492,10 Sk. Žalobkyňa ďalej znáša aj polovicu nedobytných pohľadávok

združenia 26 094,40 Sk (½ z 52 188,80 Sk). Výška podielu žalobkyne z majetku združenia,

ktorú bol žalovaný povinný v rámci vzájomného vysporiadania ku dňu rozpustenia združenia

vyplatiť je 297 911,50 Sk s príslušenstvom (514 498 Sk - 190 492,10 Sk - 26 094,40 Sk)

vychádzajúc zo záveru o nepreukázaní hotovostných výberov peňažných prostriedkov

žalobkyňou z pokladne združenia.

Odvolací súd po opakovaní dokazovania, riadiac sa pritom právnym názorom dovolacieho

súdu vysloveným vo veci sp. zn. , v odôvodnení svojho rozsudku odkázal na

skutkový stav a jeho právne závery, ktoré prezentoval vo svojom predchádzajúcom rozsudku

(rozsudok zo 16. decembra 2005 sp. zn. ). Tieto doplnil o zistenie, že žalobkyňa

mala priznané príjmy zo združenia v daňovom priznaní za rok 1995 v sume 329 707 Sk.

Žalobkyňa ani dodatočne neobjasnila, z akých iných obchodných činností mala príjmy.

Odvolací súd považoval údaj o príjme 329 707 Sk uvedený v jej daňovom priznaní za sumy,

ktoré žalobkyňa prijala (vybrala) so súhlasom žalovaného z pokladne združenia. Vychádzajúc

z uvedeného odvolací súd na rozdiel od zistenia znalca B. za skutočný stav pokladne

k 31. decembru 1995 považoval stav finančných prostriedkov 114 271,55 Sk (443 978,15 Sk

– 329 707 Sk). Na základe toho konečný stav na vyporiadanie k 31. júlu 1996 bol 699 289 Sk,

z ktorého polovica je 349 644,50 Sk, pričom po zohľadnení platby žalovaného v prospech

žalobkyne vo výške 190 492,10 Sk a nedobytnej pohľadávky pripadajúcej na žalobkyňu 26

094,402 Sk, zostáva na vyrovnanie zo strany žalovaného suma 133 058 Sk. Vo zvyšnej časti

nároku na vzájomné vysporiadanie majetku rozpusteného združenia (164 853,50 Sk) odvolací

súd žalobu zamietol.

Za skutkové zistenie, ktoré nemá podľa obsahu spisu oporu vo vykonanom dokazovaní, je

potrebné považovať výsledok hodnotenia dôkazov, ktoré nezodpovedá postupu

vyplývajúcemu z , pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných

dôkazov a vyjadrenia účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli v konaní najavo, pretože súd

prehliadol rozhodné skutočnosti, ktoré boli prevedenými dôkazmi preukázané alebo vyšli

v konaní najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov je z hľadiska závažnosti (dôležitosti),

zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti logický rozpor, alebo ktorý je v rozpore

s až 135 . Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní v podstatnej

časti vtedy, ak sa týka skutočnosti, ktoré boli významné pre posúdenie veci z hľadiska

hmotného (prípadne procesného) práva.

Dovolací súd sa stotožňuje s odvolacím súdom, ktorý z hľadiska vzájomného majetkového

vysporiadania sa členov po rozpustení združenia považoval bez ďalšieho za relevantnú

skutočnosť o prijatí peňažných prostriedkov jedným zo spoločníkov združenia (žalobkyňou)

z majetku združenia počas jeho činnosti.

Skutočnosti o vyberaní peňazí žalobkyňou vyplývali nielen z tvrdenia žalovaného (č.l. 96

spisu) a svedkyne S. (č.l. 122 spisu), ale aj z vyjadrenia žalobkyne (č.l. 97 a 98 spisu).

Žalobkyňa ani v dovolacom konaní nepoprela, že vyberala peniaze z pokladne združenia

a neoznačila dôkazy preukazujúce zdroj príjmov uvádzaných v jej daňovom priznaní za rok

1995, o ktorých „len“ tvrdí, že ich mohla mať aj z inej podnikateľskej činnosti, než bola jej

činnosť v dotknutom združení. V ďalšom polemizuje s hodnotením jednotlivých dôkazov

odvolacím súdom a interpretuje z nich vlastné hodnotiace skutkové závery. Pokiaľ teda

odvolací súd pri inak nespornej skutočnosti o prevzatí peňazí žalobkyňou z prostriedkov

združenia pri ich výške vychádzal z majetkového priznania žalobkyne z dani z príjmov

fyzickej osoby, nemožno z uvedeného hľadiska hodnotiace závery súdu vychádzajúce aj

z listinného dôkazu spracovaného daňovníčkou (žalobkyňou) považovať za také, ktoré by

nemali podľa obsahu spisu oporu vo vykonanom dokazovaní, ktoré by nezodpovedali postupu

vyplývajúcemu z . Správne odvolací súd vychádzal z toho, že daňovník v daňovom

priznaní uvádza reálne preukázateľné údaje a ak žalobkyňa nevedela súdu preukázať pôvod

príjmov z podnikateľskej činnosti dosiahnutej v roku 1995, je len logickým vyústením, že

odvolací súd uvedené príjmy považoval za reálne preukázateľné a existujúce v rámci

podnikateľskej činnosti žalobkyne uskutočňovanej práve v dotknutom združení. V tejto

súvislosti neobstojí argumentácia dovolateľky ohľadne dôkazného bremena, ktoré podľa jej

názoru nesie žalovaný. Vychádzajúc zo skutočnosti, ktorá nebola medzi účastníkmi sporná

o tom, že žalobkyňa viackrát prevzala peniaze z pokladne združenia, bolo povinnosťou súdu

v zmysle vykonať, resp. prihliadnuť na už vykonané dôkazy, z ktorých táto

skutočnosť (vrátane jej výšky) v konaní vyšla najavo. Povinnosťou účastníka konania,

ktorému je takto zistená skutočnosť spôsobilá nepriaznivo zvrátiť výsledok sporu má právo

označiť alebo predložiť dôkazy na jej vyvrátenie (ťaží ho dôkazné bremeno).

Pocesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho

neúspech v spore.

Dovolací súd vzhľadom na obsah námietok dovolateľky poznamenáva, že dovolacím

dôvodom podľa možno napadnúť iba výsledok činnosti súdu pri

hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého však vyplýva len zo spôsobu, ako k nemu súd

dospel. Zistením, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné

rozumieť iba také zistenie, ktoré je pre rozhodnutie súdu právne významné. Ak však v tomto

smere nie je možné súdu vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho

skutkovými závermi [napr. že súd nemal uveriť svedkovi a mal vychádzať z iného dôkazu

(napr. listinného), že niektorý z dôkazov nie je dôležitý a mali sa zabezpečiť iné dôkazy

a podobne]. Uvedené znamená, že hodnotenie dôkazov, a teda ani skutkové zistenia ako jeho

výsledok, z iných než z vyššie uvedených dôvodov, nemožno dovolaním úspešne napadnúť.

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu

vysloveným vo veci sp. zn. v potrebnom rozsahu opakoval dokazovanie

v súlade s , pri hodnotení dôkazov sa riadil až 136

a pri tom postupe sa nedopustil vady V dovolaní sa preto

neopodstatnene uvádza, že v konaní došlo k procesnej vade tejto povahy.

Dovolateľka v dovolaní namietala, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva aj

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Bližšie neuviedla,

v čom uvedený dôvod vidí. Ak dovolateľ podáva dovolanie z dôvodu uvedeného v § 241

ods. 2 písm. c/ , nestačí len samotné poukázanie na označenie, alebo text tohto

zákonného ustanovenia. Nevyhnutnou náležitosťou dovolania je v takomto prípade

vymedzenie, ktorý právny záver a z akých dôvodov nepovažuje za správny. Pokiaľ v dovolaní

chýba táto (osobitná) náležitosť, nie je vymedzený obsah prieskumnej činnosti dovolacieho

súdu a rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuté dovolaním nemožno preskúmať z hľadiska

opodstatnenosti takto „uplatneného“ dovolacieho dôvodu (viď napríklad rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. mája 2007 sp. zn. , ktoré bolo

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 36/2007). Dovolateľka v podanom dovolaní

nevymedzila právny záver odvolacieho súdu, o ktorom by tvrdila, že je nesprávny,

dovolaciemu súdu nebol vymedzený obsah prieskumnej činnosti v tomto smere, a preto

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo možné z tohto hľadiska vecne posúdiť.

Z dôvodov uvedených vyššie dovolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa neoprávnene

napadla rozsudok odvolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie

zamietol ( ).

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala ( v spojení s

a ). Dovolací súd žalovanému nepriznal náhradu trov dovolacieho

konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania (§ 151 ods. 1

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2009

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková