Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
4d3/369960.ff8315.pdf
PDF · 133.37 KB
No categories available
3Cdo/295/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Sučanskej a členov senátu JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Emila
Franciscyho, v právnej veci žalobkyne M., bývajúcej v N., zastúpenej JUDr. E., advokátkou
so sídlom v N., proti žalovanému M., bývajúcemu v N., zastúpenému JUDr. I., advokátkou so
sídlom v B., o zaplatenie 22 920,28 € (690 496,50 Sk) s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 9 C 220/1996, na dovolanie žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Nitre z 30. júna 2008 sp. zn. 7 Co 197/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa v tomto súdnom konaní uplatnila tri rôzne nároky – na zaplatenie sumy
297 911,50 Sk, ktorá podľa nej predstavovala na ňu pripadajúcu časť majetku získaného
spoločným výkonom činností účastníkov konania v združení, ďalej na zaplatenie sumy
142 585 Sk, o ktorú bola ukrátená plnením, ktoré žalovaný bez jej súhlasu poskytol zo
spoločných prostriedkov tretím osobám, a napokon na zaplatenie 250 000 Sk, ktoré zo svojho
poskytla na spoločný výkon činností v združení.
Okresný súd Nové Zámky rozsudkom zo 16. novembra 2004 č.k. 9 C 220/1996-467
zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanej 297 911,50 Sk s príslušenstvom (vymedzeným vo výroku
rozsudku), ďalej 142 585 Sk s príslušenstvom (vymedzeným vo výroku rozsudku), a napokon
250 000 Sk s príslušenstvom (vymedzeným vo výroku rozsudku). Konanie v časti
o zaplatenie 190 492,10 Sk zastavil (§ 96 ods. 1 O.s.p.), lebo žalobkyňa po zaplatení tejto
sumy žalovaným vzala žalobu v tejto časti späť. Súd prvého stupňa rozhodol aj o náhrade trov
konania. Na odôvodnenie rozhodnutia vo veci samej uviedol, že účastníci konania za účelom
spoločného výkonu činností vytvorili v júni 1995 združenie v zmysle § 829 Občianskeho
zákonníka, ktoré však k 31. júlu 1996 rozpustili. Predmetom konania bolo vyporiadanie
majetku získaného výkonom spoločnej činnosti v rámci združenia a vrátenie hodnôt
poskytnutých na účel združenia. K prvej časti žaloby súd uviedol, že čistý majetok združenia
v čase jeho rozpustenia bol 1 028 996,02 Sk, preto podiel každého spoločníka predstavoval
514 498 Sk. Žalovaný v priebehu konania vyplatil žalobkyni 190 492,10 Sk a žalobkyňa
nepožadovala sumu 26 094,40 Sk, ktorou bola vyčíslená polovica nedobytných pohľadávok
za obdobie výkonu spoločnej činnosti. Na doplatenie tak zostala suma 297 911,50 Sk, ktorá
vyjadruje žalobkyni patriacu polovicu majetku získaného spoločnou činnosťou (§ 835 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Pokiaľ sa žalobkyňa druhou časťou žaloby domáhala zaplatenia
sumy 142 585 Sk, ktorú žalovaný vyplatil bez jej súhlasu (§ 836 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) P. a R. na základe mandátnych zmlúv za práce pre združenie, súd považoval jej
žalobu za opodstatnenú, lebo v uvedenej čiastke došlo k majetkovej ujme žalobkyne, ktorú
spôsobil žalovaný. Súd prvého stupňa považoval za opodstatnenú aj časť žaloby, ktorou sa
žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 250 000 Sk ako rozdielu medzi sumou 450 000 Sk
(poskytnutou pôvodne pre účely združenia, na nákup počítača zn. Macintosh) a sumou
200 000 Sk, ktorú žalovaný vrátil žalobkyni; na tom nič nemení, že nešlo o pôžičku v zmysle
§ 657 Občianskeho zákonníka, ale o investíciu v zmysle § 831 až § 833 Občianskeho
zákonníka. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Nitre rozsudkom zo 16. decembra 2005 sp. zn.
7 Co 72/2005 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej
zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni do 3 dní 133 058 Sk (s bližšie
vymedzeným príslušenstvom) a 250 000 Sk (s bližšie určeným príslušenstvom); žalobu vo
zvyšku zamietol. Rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov
prvostupňového a odvolacieho konania. Oboch účastníkov napokon zaviazal nahradiť štátu
trovy konania. Na odôvodnenie rozhodnutia vo veci samej uviedol, že oproti výsledkom
dokazovania, ktoré vykonal súd prvého stupňa, dospel zopakovaním dokazovania k čiastočne
odlišným skutkovým záverom. V časti konania o zaplatenie 297 911,50 Sk zaujal odvolací
súd záver o (len) čiastočnej opodstatnenosti žaloby. Žalobkyňa v daňovom priznaní za rok
1995 uviedla, že mala príjem 329 707 Sk. Keďže nepreukázala konkrétny zdroj tohto príjmu,
odvolací súd považoval celý tento príjem za súčet všetkých peňažných prostriedkov, ktoré
v roku 1995 vybrala z pokladne združenia. Pokiaľ teda znalec vyjadril čistý obchodný
majetok sumou 1 028 996,02 Sk, konečný stav na vyporiadanie predstavoval 699 289 Sk
(1 028 996,02 – 329 707 Sk); polovica z toho je 349 644,50 Sk. Žalovaný už žalobkyni
zaplatil 109 492,10 Sk, preto by jej mal zaplatiť ešte 159 152,40 Sk. Keďže žalobkyňa
nepožadovala náhradu za polovicu nedobytných pohľadávok (26 094,40 Sk), odvolací súd na
celkové vyporiadanie uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalobkyni 133 058 Sk. Pokiaľ ide
o časť žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia 142 585 Sk, odvolací súd na základe
výsledkov doplneného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa ničím nepreukázala vznik
ňou tvrdenej majetkovej ujmy v tejto výške (§ 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a že žaloba
je v tejto časti neopodstatnená. Odvolaním napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa,
ukladajúci žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 250 000 Sk s príslušenstvom, odvolací
súd označil za založený na vecne správnych a úplných skutkových zisteniach, i keď právne
nemali byť posúdené podľa § 836 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale podľa § 657 a § 516
Občianskeho zákonníka. Príslušenstvo (úroky z omeškania) určil podľa § 517 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, pričom do omeškania s plnením sumy
133 058 Sk sa žalovaný dostal 7. februára 1997 (kedy uplynula v žalobe uvedená lehota
15 dní) a s plnením sumy 250 000 Sk uplynutím lehoty 3 dní od rozšírenia žaloby (doručenej
mu 10. februára 1997). Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil odvolací súd poukazom na
§ 224 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p. a § 148 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadli dovolaniami obaja účastníci konania. Dovolací súd
rozsudkom z 26. júla 2007 sp. zn. 3 Cdo 256/2006 odmietol dovolanie žalovaného; zrušil
zmeňujúci výrok rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 16. decembra 2005 sp. zn.
7 Co 72/2005 v časti, v ktorej bola žaloba vo zvyšku zamietnutá; tento rozsudok zrušil tiež vo
výroku o náhrade trov konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Nitre na
ďalšie konanie. Vo svojich dôvodoch konštatoval, že pre záver odvolacieho súdu
o (ne)uskutočnení výberov žalobkyňou bolo potrebné zopakovať dokazovanie ako celok
nielen listinnými dôkazmi, ale aj výsluchmi svedkov a účastníkov konania, bez ktorých
odvolací súd nemohol mať dostatočný podklad pre záver o nesprávnosti skutkových záverov
súdu prvého stupňa. Zmenou rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd porušil § 213
O.s.p., konanie zaťažil procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., preto jeho
dôsledkom bolo zrušenie napadnutého výroku rozsudku odvolacieho súdu vo výroku
o zamietnutí žaloby v rozsahu 164 853,50 Sk (297 911,50 Sk - 133 058 Sk) s príslušenstvom
a vrátenie veci v rozsahu zrušenia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Pokiaľ dovolanie
žalobkyne smerovalo proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bola zamietnutá jej
žaloba o zaplatenie 142 585 Sk s príslušenstvom, v tejto časti toto považoval dovolací súd za
dôvodné, preto rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti zrušil a v zrušenom rozsahu vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Poukázal, že z listinných dôkazov, ktorými odvolací súd
doplnil dokazovanie, totiž zatiaľ nad všetky pochybnosti nevyplýva, že by žalobkyňa mala
vedomosť o tom, že P. a R. plnia pracovné úlohy pre združenie a v úmysle realizovať
spoločné zámery združenia, a nie pre žalovaného a v úmysle realizovať jeho individuálne
zámery. Rovnako zatiaľ nebola jednoznačne preukázaná jej vedomosť o tom, že menovaným
vyplatené peňažné prostriedky sú ich odmenou za činnosť v prospech združenia (a nie
žalovaného). Záver odvolacieho súdu, že žalobkyňa napriek poučeniu v zmysle § 120 ods. 4
O.s.p. neoznačila žiadny dôkaz na preukázanie vzniku majetkovej ujmy, vyčíslenej vo výške
jednej polovice sumy vyplatenej ako odmena uvedeným osobám, dovolací súd považoval za
nesprávny. Na preukázanie ujmy tejto povahy a tejto podstaty označila už v žalobe dôkazy
spôsobom, ktorý odvolaciemu súdu umožňoval posúdiť opodstatnenosť jej žaloby. Dovolanie
žalovaného v celom jeho rozsahu považoval dovolací súd za procesne neprípustné, a preto ho
odmietol.
V ďalšom konaní Krajský súd v Nitre (v poradní druhým) rozsudkom z 30. júna 2008
sp. zn. 7 Co 197/2007 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že
žalovanému uložil povinnosť v lehote 3 dní zaplatiť žalobkyni sumu 142 585 Sk so 16,2 %
úrokmi z omeškania od 14. februára 1997 do zaplatenia spolu s náhradou trov konania vo
výške 145 943 Sk s tým, že žalobu vo zvyšku zamietol. Vychádzajúc z výsledkov
opakovaného dokazovania vrátane výsluchov účastníkov konania a svedkyne I. dospel
k rovnakému skutkovému i právnemu záveru, aký uviedol vo svojom skoršom rozsudku.
Odvolací súd považoval príjem 329 707 Sk za súčet všetkých peňažných prostriedkov, ktoré
v roku 1995 žalobkyňa vybrala z pokladne združenia. Vychádzajúc z čistého obchodného
majetku stanoveného znalcom 1 028 996,02 Sk, konečný stav na vyporiadanie mal
predstavovať 699 289 Sk (1 028 996,02 – 329 707 Sk) a jeho polovica 349 644,50 Sk.
Žalovaný v priebehu konania zaplatil žalobkyni 190 492,10 Sk, preto rozdiel predstavuje
159 152,40 Sk (349 644,50 Sk – 190 492,10 Sk). Žalobkyňa uznala, že bude znášať polovicu
nedobytných pohľadávok 26 094,40 Sk (½ z 52 188,80 Sk), odvolací súd potom vychádzal
z toho, že žalovaný má na celkové vyporiadanie uhradiť žalobkyni 133 058 Sk. Pokiaľ ide
o časť žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia 142 585 Sk, odvolací súd poukázal
na názor vyslovený dovolacím súdom a ďalej vychádzal zo skutkového záveru zaujatého
v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku. Podľa tohto žalovaný vyplatil 285 170
Sk ako odmenu na základe mandátnej zmluvy R. a P. bez súhlasu žalobkyne, napriek tomu, že
tento bol podľa zmluvy nutný. Obranu žalovaného, že žalobkyňa musela o činnosti vedieť
odvolací súd vzhľadom na zákonnú úpravu a obsah zmluvy o združení, nepovažoval za
právne významnú. Žalobkyňa svoju vedomosť popierala a žalovaný dôkazy v tomto smere
nenavrhol.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa tak, že žaloba sa vo zvyšnej časti zamieta (t.j. o zaplatenie 164 853,50 Sk
s príslušenstvom, nakoľko suma 133 058 Sk s príslušenstvom bola žalobkyni právoplatne
priznaná rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo 16. decembra 2005 sp. zn. 7 Co 72/2005),
napadla dovolaním žalobkyňa. Žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu
v napadnutom rozsahu zrušil a vec tomuto súdu vrátil na ďalšie konanie. Uviedla, že odvolací
súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.) a konanie je postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Predovšetkým namietala nesprávne vyhodnotenie
dôkazov odvolacím súdom, ak tento dospel k záveru, že žalobkyňa vybrala z pokladne
združenia 329 707 Sk. Túto skutočnosť nepreukazujú výpovede účastníkov ani svedkyne S.,
ide o ničím nepreukázanú fikciu, ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný na
seba prevzal povinnosť viesť účtovníctvo v združení, mal preto povinnosť preukázať ako
s peniazmi nakladal (tiež to, či a aké peniaze dal žalobkyni). Príjmy združenia neboli
žalovaným vedené na dohodnutom účte, súd mal preto preskúmať účet žalobcu
(č. 7864142-172/0900) a zistiť, či tam uvedené príjmy nepatria do združenia. Súd nesprávne
vyhodnotil dôkazy, ak dospel k záveru, že ďalšie príjmy žalobkyne pozostávali
z predmetného združenia bez tohto, aby pripustil, že tak žalobkyňa, ako aj žalovaný mali
mimo týchto aj iné príjmy.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu označil rozsudok odvolacieho súdu za vecne správny
a žiadal dovolanie zamietnuť. Poukázal (o.i.) na výpoveď žalobkyne, v ktorej táto uviedla, že
účtovníctvo združenia sa viedlo v zošite a viedol ho žalovaný. V uvedenom zošite sa uvádzajú
presné sumy a podľa nich žalovaná v roku 1995 prijala 112 000 Sk, v roku 1996 prijala
210 000 Sk a od 6. júla 1995 do 26. februára 1996 prijala minimálne 322 000 Sk. Správnosť
údajov v zošite žalobkyňa potvrdila podpismi. Žalobkyňa prijala svoj podiel zo združenia vo
výške 645 550 Sk (190 492 Sk podiel na zisku za rok 1996, 322 000 Sk výbery z pokladne,
133 058 Sk na základe právoplatného rozhodnutia súdu v tomto konaní). Vychádzajúc zo
znaleckého posudku znalca I. pripadala na jedného spoločníka združenia výplata 488 403,60
Sk. Žalobkyňa prijala bez právneho dôvodu 157 146 Sk.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je riadne zastúpená
advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne nie
je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody neposudzuje dovolací súd iba podľa toho,
ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní,
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu
tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Uvedené procesné vady neboli
v dovolaní tvrdené a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
Povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo
vydané v konaní zaťaženom procesnou vadou, nie je daná len vo vzťahu k procesným vadám
v zmysle § 237 O.s.p., ale tiež vo vzťahu k procesným vadám inej závažnej povahy (tzv. iným
vadám), pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p.). So
zreteľom na dôvody dovolania dovolací súd skúmal, či v prejednávanej veci nedošlo k takejto
procesnej vade v zmysle právnej úpravy platnej v čase rozhodovania súdov – Občianskeho
súdneho poriadku v znení platnom do 14. októbra 2008 (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 213 ods. 1 OSP platí, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako
ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 4. Podľa § 213 ods. 2
OSP ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.
Odvolací súd zmení rozhodnutie, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani
na jeho zrušenie (§ 221 ods. l) [§ 220 ods. 1 OSP]. Z citovaných zákonných ustanovení
vyplýva, ak odvolací súd považuje skutkový stav, tak ako ho zistil súd prvého stupňa za
neúplný, nedostatočný alebo nesprávny, môže tento súdom prvého stupňa zistený skutkový
stav zmeniť len vtedy, ak dokazovanie opakuje alebo ho doplní vykonaním ďalších dôkazov
za splnenia podmienok v zmysle § 213 ods. 3 a 4 OSP. Ustanovenie § 213 ods. 2 OSP
umožňuje odvolaciemu súdu, aby na základe opakovaného dokazovania dospel k vlastnému
zisteniu skutkového stavu, ktoré môže byť odlišné od skutkového zistenia, ktoré urobil súd
prvého stupňa. Ak sa však odvolací súd chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvého
stupňa na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, musí dokazovanie sám
opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle
§ 132 OSP. Len takýto postup je aj v súlade so zásadou priamosti a ústnosti
občianskoprávneho konania. Je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým
zisteniam, vedúcim k záveru o nedôvodnosti žaloby, dospel iba na základe prehodnotenia
dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa.
V tejto súvislosti treba ešte doplniť, že jednou zo základných zásad občianskeho súdneho
konania je zásada dvojinštančnosti tohto konania. Odvolací súd preskúmava správnosť
skutkových zistení súdu prvého stupňa a právneho posúdenia veci, ku ktorému súd prvého
stupňa na základe skutkových zistení v rozhodnutí dospel, ako i správnosť konania, ktoré
predchádzalo vydaniu rozhodnutia súdu prvého stupňa. V prípade, ak súd prvého stupňa
dospeje na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, alebo ak
k správnemu rozhodnutiu o veci sú potrebné pre rozhodnutie podstatné a zásadne významné
skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa nezistil, sú dané podmienky pre zmenu
rozhodnutia súdu prvého stupňa len vtedy, ak odvolací súd dokazovanie opakuje alebo ho
doplní (§ 213 ods. 2 až 4 OSP); dôsledkom porušenia týchto procesných ustanovení
odvolacím súdom je nesprávne rozhodnutie vo veci a tým zaťaženie odvolacieho konania
vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa, pokiaľ ide o nárok na vzájomné vysporiadanie
členov združenia v dôsledku jeho zrušenia k 31. júlu 1996, dospel k záveru, že podiely na
majetku získanom pri výkone spoločnej činnosti žalobkyne a žalovaného v združení bez
právnej subjektivity uzavretej v zmysle § 829 Občianskeho zákonníka ku dňu rozpustenia
združenia sú rovnaké. Polovica z čistého obchodného majetku združenia pripadajúcu na
žalobkyňu je 514 498 Sk (½ z 1 028 996,02 Sk). Z uvedenej sumy už žalovaný zaplatil
žalobkyni 190 492,10 Sk. Žalobkyňa ďalej znáša aj polovicu nedobytných pohľadávok
združenia 26 094,40 Sk (½ z 52 188,80 Sk). Výška podielu žalobkyne z majetku združenia,
ktorú bol žalovaný povinný v rámci vzájomného vysporiadania ku dňu rozpustenia združenia
vyplatiť je 297 911,50 Sk s príslušenstvom (514 498 Sk - 190 492,10 Sk - 26 094,40 Sk)
vychádzajúc zo záveru o nepreukázaní hotovostných výberov peňažných prostriedkov
žalobkyňou z pokladne združenia.
Odvolací súd po opakovaní dokazovania, riadiac sa pritom právnym názorom dovolacieho
súdu vysloveným vo veci sp. zn. 3 Cdo 256/2006, v odôvodnení svojho rozsudku odkázal na
skutkový stav a jeho právne závery, ktoré prezentoval vo svojom predchádzajúcom rozsudku
(rozsudok zo 16. decembra 2005 sp. zn. 7 Co 72/2005). Tieto doplnil o zistenie, že žalobkyňa
mala priznané príjmy zo združenia v daňovom priznaní za rok 1995 v sume 329 707 Sk.
Žalobkyňa ani dodatočne neobjasnila, z akých iných obchodných činností mala príjmy.
Odvolací súd považoval údaj o príjme 329 707 Sk uvedený v jej daňovom priznaní za sumy,
ktoré žalobkyňa prijala (vybrala) so súhlasom žalovaného z pokladne združenia. Vychádzajúc
z uvedeného odvolací súd na rozdiel od zistenia znalca B. za skutočný stav pokladne
k 31. decembru 1995 považoval stav finančných prostriedkov 114 271,55 Sk (443 978,15 Sk
– 329 707 Sk). Na základe toho konečný stav na vyporiadanie k 31. júlu 1996 bol 699 289 Sk,
z ktorého polovica je 349 644,50 Sk, pričom po zohľadnení platby žalovaného v prospech
žalobkyne vo výške 190 492,10 Sk a nedobytnej pohľadávky pripadajúcej na žalobkyňu 26
094,402 Sk, zostáva na vyrovnanie zo strany žalovaného suma 133 058 Sk. Vo zvyšnej časti
nároku na vzájomné vysporiadanie majetku rozpusteného združenia (164 853,50 Sk) odvolací
súd žalobu zamietol.
Za skutkové zistenie, ktoré nemá podľa obsahu spisu oporu vo vykonanom dokazovaní, je
potrebné považovať výsledok hodnotenia dôkazov, ktoré nezodpovedá postupu
vyplývajúcemu z § 132 OSP, pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov a vyjadrenia účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli v konaní najavo, pretože súd
prehliadol rozhodné skutočnosti, ktoré boli prevedenými dôkazmi preukázané alebo vyšli
v konaní najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov je z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti logický rozpor, alebo ktorý je v rozpore
s § 133 až 135 OSP. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní v podstatnej
časti vtedy, ak sa týka skutočnosti, ktoré boli významné pre posúdenie veci z hľadiska
hmotného (prípadne procesného) práva.
Dovolací súd sa stotožňuje s odvolacím súdom, ktorý z hľadiska vzájomného majetkového
vysporiadania sa členov po rozpustení združenia považoval bez ďalšieho za relevantnú
skutočnosť o prijatí peňažných prostriedkov jedným zo spoločníkov združenia (žalobkyňou)
z majetku združenia počas jeho činnosti.
Skutočnosti o vyberaní peňazí žalobkyňou vyplývali nielen z tvrdenia žalovaného (č.l. 96
spisu) a svedkyne S. (č.l. 122 spisu), ale aj z vyjadrenia žalobkyne (č.l. 97 a 98 spisu).
Žalobkyňa ani v dovolacom konaní nepoprela, že vyberala peniaze z pokladne združenia
a neoznačila dôkazy preukazujúce zdroj príjmov uvádzaných v jej daňovom priznaní za rok
1995, o ktorých „len“ tvrdí, že ich mohla mať aj z inej podnikateľskej činnosti, než bola jej
činnosť v dotknutom združení. V ďalšom polemizuje s hodnotením jednotlivých dôkazov
odvolacím súdom a interpretuje z nich vlastné hodnotiace skutkové závery. Pokiaľ teda
odvolací súd pri inak nespornej skutočnosti o prevzatí peňazí žalobkyňou z prostriedkov
združenia pri ich výške vychádzal z majetkového priznania žalobkyne z dani z príjmov
fyzickej osoby, nemožno z uvedeného hľadiska hodnotiace závery súdu vychádzajúce aj
z listinného dôkazu spracovaného daňovníčkou (žalobkyňou) považovať za také, ktoré by
nemali podľa obsahu spisu oporu vo vykonanom dokazovaní, ktoré by nezodpovedali postupu
vyplývajúcemu z § 132 OSP. Správne odvolací súd vychádzal z toho, že daňovník v daňovom
priznaní uvádza reálne preukázateľné údaje a ak žalobkyňa nevedela súdu preukázať pôvod
príjmov z podnikateľskej činnosti dosiahnutej v roku 1995, je len logickým vyústením, že
odvolací súd uvedené príjmy považoval za reálne preukázateľné a existujúce v rámci
podnikateľskej činnosti žalobkyne uskutočňovanej práve v dotknutom združení. V tejto
súvislosti neobstojí argumentácia dovolateľky ohľadne dôkazného bremena, ktoré podľa jej
názoru nesie žalovaný. Vychádzajúc zo skutočnosti, ktorá nebola medzi účastníkmi sporná
o tom, že žalobkyňa viackrát prevzala peniaze z pokladne združenia, bolo povinnosťou súdu
v zmysle § 120 ods. 1 OSP vykonať, resp. prihliadnuť na už vykonané dôkazy, z ktorých táto
skutočnosť (vrátane jej výšky) v konaní vyšla najavo. Povinnosťou účastníka konania,
ktorému je takto zistená skutočnosť spôsobilá nepriaznivo zvrátiť výsledok sporu má právo
označiť alebo predložiť dôkazy na jej vyvrátenie (ťaží ho dôkazné bremeno).
Pocesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho
neúspech v spore.
Dovolací súd vzhľadom na obsah námietok dovolateľky poznamenáva, že dovolacím
dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. možno napadnúť iba výsledok činnosti súdu pri
hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého však vyplýva len zo spôsobu, ako k nemu súd
dospel. Zistením, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné
rozumieť iba také zistenie, ktoré je pre rozhodnutie súdu právne významné. Ak však v tomto
smere nie je možné súdu vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho
skutkovými závermi [napr. že súd nemal uveriť svedkovi a mal vychádzať z iného dôkazu
(napr. listinného), že niektorý z dôkazov nie je dôležitý a mali sa zabezpečiť iné dôkazy
a podobne]. Uvedené znamená, že hodnotenie dôkazov, a teda ani skutkové zistenia ako jeho
výsledok, z iných než z vyššie uvedených dôvodov, nemožno dovolaním úspešne napadnúť.
Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu
vysloveným vo veci sp. zn. 3 Cdo 256/2006 v potrebnom rozsahu opakoval dokazovanie
v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, pri hodnotení dôkazov sa riadil § 132 až 136 OSP
a pri tom postupe sa nedopustil vady § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. V dovolaní sa preto
neopodstatnene uvádza, že v konaní došlo k procesnej vade tejto povahy.
Dovolateľka v dovolaní namietala, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva aj
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Bližšie neuviedla,
v čom uvedený dôvod vidí. Ak dovolateľ podáva dovolanie z dôvodu uvedeného v § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p., nestačí len samotné poukázanie na označenie, alebo text tohto
zákonného ustanovenia. Nevyhnutnou náležitosťou dovolania je v takomto prípade
vymedzenie, ktorý právny záver a z akých dôvodov nepovažuje za správny. Pokiaľ v dovolaní
chýba táto (osobitná) náležitosť, nie je vymedzený obsah prieskumnej činnosti dovolacieho
súdu a rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuté dovolaním nemožno preskúmať z hľadiska
opodstatnenosti takto „uplatneného“ dovolacieho dôvodu (viď napríklad rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. mája 2007 sp. zn. 3 Cdo 61/2006, ktoré bolo
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 36/2007). Dovolateľka v podanom dovolaní
nevymedzila právny záver odvolacieho súdu, o ktorom by tvrdila, že je nesprávny,
dovolaciemu súdu nebol vymedzený obsah prieskumnej činnosti v tomto smere, a preto
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo možné z tohto hľadiska vecne posúdiť.
Z dôvodov uvedených vyššie dovolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa neoprávnene
napadla rozsudok odvolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie
zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd žalovanému nepriznal náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania (§ 151 ods. 1
O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2009
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková