Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
4d4/369614.ec78de.pdf
PDF · 129.49 KB
No categories available
3Cdo/232/2009
Najvyšší súd 3 Cdo 232/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P., bývajúceho v P., proti
žalovanému P., bývajúcemu v M., zastúpenému JUDr. I., advokátkou so sídlom v M.,
o zaplatenie 3 896,97 € (117 400 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Martin
pod sp. zn. 5 C 204/2007, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
z 11. februára 2009, sp. zn. 6 Co 173/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin rozsudkom zo 6. marca 2008 č.k. 5 C 204/2007-38 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku sumu
100 000 Sk s 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 200 000 Sk od 1. januára 2005 do
1. februára 2006 a 6 % úrokom z omeškania zo sumy 100 000 Sk od 2. februára 2006 až do
zaplatenia. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania 7 044 Sk.
V odôvodnení uviedol, že v konaní bolo výsluchom účastníkov konania a svedkyne
M. preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola v júni 2004 uzavretá ústna zmluva
o pôžičke na sumu 200 000 Sk s dobou splatnosti do konca roku 2004, ako i že žalovaný
1. februára 2006 poskytol žalobcovi čiastočné plnenie vo výške 100 000 Sk. Keďže
nesplatenou zostala pôžička v sume 100 000 Sk, súd o povinnosti žalovaného zaplatiť tento
zvyšok pôžičky rozhodol podľa § 657 Občianskeho zákonníka. O povinnosti žalovaného
zaplatiť úroky z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a o náhrade
trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalobcu (proti výroku o náhrade trov konania) a žalovaného
(v zaväzujúcom výroku) Krajský súd v Žiline rozsudkom z 11. februára 2009 sp. zn.
6 Co 173/2008 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi 100 000 Sk potvrdil; vo výroku o príslušenstve rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 6 % ročne
zo sumy 100 000 Sk od 11. júla 2007 do zaplatenia; vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
Žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania 762,52 €. Po opakovaní dokazovania
dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa o existencii záväzkového vzťahu medzi
účastníkmi konania vzniknutého uzavretím ústnej zmluvy o pôžičke v sume 200 000 Sk
a o vrátení jej časti vo výške 100 000 Sk žalovaným 1. februára 2006. Pokiaľ ide o dobu
splatnosti pôžičky ustálenú súdom prvého stupňa, v tejto časti odvolací súd považoval jeho
rozhodnutie za vecne nesprávne, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal dohodu o dobe
splatnosti pôžičky do 31. decembra 2004. Z toho dôvodu za prevzatie výzvy na vrátenie
pôžičky považoval v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka doručenie žaloby žalovanému
(9. júla 2007). Keďže suma 100 000 Sk bola žalovaným uhradená žalobcovi pred doručením
žaloby, žalobcovi vzniklo právo na úroky z omeškania zo sumy 100 000 Sk od 11. júla 2007
až do zaplatenia (§ 517 ods. l Občianskeho zákonníka), a preto žalobu vo zvyšnej časti
príslušenstva zamietol. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol na základe pomerného
úspechu žalobcu a žalovaného v spore podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný. Navrhol, aby dovolací súd
zrušil rozsudky súdov oboch stupňov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Dovolanie odôvodnil tým, že mu postupom súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O.s.p.), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Za nesprávny považoval postup súdov, keď
vychádzali zo svedeckej výpovede M., dcéry žalobcu, ktorá nebola prítomná pri odovzdávaní
pôžičky a za stavu, kedy vykonané dôkazy nepostačovali na prijatie náležitého záveru pre
rozhodnutie vo veci samej, nevyužili možnosť vykonať aj iné ním navrhované nepriame
dôkazy, pričom tento postup nevysvetlili (nezdôvodnili). Bol toho názoru, že týmto postupom
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Žalobca sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či mimoriadny opravný prostriedok žalovaného je procesne prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ odvolací súd rozhodol rozsudkom, je dovolanie
proti nemu prípustné, ak je napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo
rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.) alebo potvrdzujúci rozsudok,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku vyslovil, že je
dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238
ods. 3). Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol rozsudkom alebo uznesením, pripúšťa
§ 237 O.s.p. dovolanie proti jeho rozhodnutiu vtedy, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou zo závažných procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto
ustanovenia (ide o nedostatky v právomoci súdu, v spôsobilosti byť účastníkom konania,
v riadnom zastúpení procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Dovolanie žalovaného smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu ako celku, t.j. proti
výrokom, ktorým odvolací súd a/ potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti istiny
100 000 Sk, b/ zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že 1/ žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobcovi úroky z omeškania 6 % ročne zo sumy 100 000 Sk od 11. júla 2007 do zaplatenia
a 2/ zamietol žalobu vo zvyšnej časti príslušenstva (úrokov z omeškania).
1. Pokiaľ odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti istiny 100 000 Sk,
proti tejto časti rozhodnutia odvolacieho súdu nie sú splnené podmienky prípustnosti
dovolania v zmysle § 238 ods. 1 až 3 O.s.p., lebo dovolanie žalovaného nesmeruje proti
zmeňujúcemu rozsudku, odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (ktorý v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, a preto ani nevyslovil právny
názor) a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu.
2. Pokiaľ dovolací súd vo výroku o príslušenstve zmenil rozsudok súdu prvého stupňa,
treba uviesť, že podľa § 238 ods. 1 O.s.p. prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu
rozsudku je založená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého
stupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy, ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci posúdili
oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti
účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ
nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci
alebo deklarujúci práva a povinnosti v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide
o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací
súd formálne rozhodol alebo ako formálne svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko
(vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle, či
práva a povinnosti účastníkov v danom právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie je
ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj
v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva
a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci
rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.
V konaní o príslušenstve žalovanej pohľadávky rozsudkom súdu prvého stupňa bol
žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania 8 % ročne zo sumy 200 000 Sk od
1. januára 2005 do 1. februára 2006 a úroky z omeškania 6 % ročne zo sumy 100 000 Sk od
2. februára 2006 do zaplatenia. Odvolací súd v tejto časti zmenil rozsudok tak, že
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 6 % ročne zo sumy
100 000 Sk od 11. júla 2007 do zaplatenia, a vo zvyšnej časti žalobu o tomto nároku zamietol.
Odvolací súd teda v časti o zaplatenie úroku z omeškania 6 % ročne zo sumy 100 000 Sk od
11. júla 2007 do zaplatenia potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, posúdil práva a povinnosti
účastníkov tohto právneho vzťahu rovnako ako súd prvého stupňa, navyše aj z rovnakého
právneho dôvodu (práva na úroky z omeškania vyplývajúce zo zákona - § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka); preto nejde v tejto časti o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok.
Keďže sa v tomto prípade odvolací súd neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu,
nakoľko tento doposiaľ vo veci nerozhodoval a odvolací súd rovnako nevyslovil, že dovolanie
je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, prípustnosť
dovolania žalovaného nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. daná.
3. Pokiaľ dovolanie žalovaného smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým žalobu vo zvyšnej časti ohľadne príslušenstva zamietol, prípustnosť jeho
dovolania nie je daná z dôvodu, že uvedeným výrokom dovolateľ nebol žiadnym spôsobom
dotknutý na svojich subjektívnych právach (§ 240 ods. 1 prvá veta O.s.p). Z účelu dovolania
totiž nevyplýva, že každému účastníkovi prislúcha právo podať dovolanie. Toto právo nie je
dané tomu účastníkovi, v neprospech ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo
a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý vo svojich právach (viď aj R 50/1999); v tejto časti
preto žalovaný nie je oprávnenou osobou na podanie dovolania.
4. So zreteľom na obsah dovolania žalovaného, ktorý uviedol, že v konaní došlo k inej
vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), je nutné
v danom prípade zdôrazniť, že ak je dovolanie neprípustné podľa § 238 O.s.p., dovolací súd
sa nemôže zaoberať vadami vychádzajúcimi z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Zároveň je potrebné osobitne uviesť, že § 237 O.s.p. spája prípustnosť dovolania výlučne len
so závažnými procesnými vadami, a s výhradne tými, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť. Iné
procesné vady (procesné vady inej povahy, než sú vady taxatívne vymedzené v § 237 O.s.p.)
a tiež iné nesprávnosti než sú vady postupu súdu v konaní (napríklad nesprávnosti, ku ktorým
došlo v rámci právneho posudzovania veci), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohoto
ustanovenia.
5. Vzhľadom na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to
účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na
skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal predovšetkým otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom
odvolacieho súdu nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizáciu tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie
ich práv, viď napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41
O.s.p.), navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 O.s.p.), vyjadriť sa
k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.)]. Dovolací súd
v danom prípade z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo
postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou žalovanému realizáciu jeho procesných práv.
Dovolateľ súdom nižších stupňov vytýka, že nevykonali ním navrhnuté dôkazy (napr.
vyžiadaním výpisu z účtu žalobcu a podobne); nevykonali ani iné (ďalšie) než navrhnuté
dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a v tomto smere svoje rozhodnutia neodôvodnili;
vykonaný dôkaz výsluchom svedkyne M. nesprávne vyhodnotili. Pokiaľ ide o námietku
nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov, je súdna prax jednotná v názore, že ak súd
niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam
a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti
konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999
a R 6/2000). Dovolací súd dodáva, že z obsahu zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého
stupňa z 5. marca 2008 i pred odvolacím súdom z 3. novembra 2008 (č.l. 31 - 34, č.l. 72 - 73
spisu) vyplýva, že žalovaný nemal iné návrhy na vykonanie dôkazov, než tie ktoré súdy
vykonali. Pre úplnosť je vhodné zdôrazniť, že k procesným právam účastníka nepatrí, ako sa
dovolateľ mylne domnieva, aby bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý dôkaz.
Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu,
a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 211 ods. 3 O.s.p.). Ak súd prípadne aj
rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo
nadbytočné), nemôže to byť považované za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť
konať pred súdom. K ďalšej námietke žalovaného treba dodať, že súd neodníme účastníkovi
možnosť pred ním konať ani tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných
dôkazov; jeho rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo
osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných
skutkových zistení, keďže si v zmysle § 120 ods. 1 vety tretej O.s.p. nezabezpečili ďalšie
dôkazy pre správne posúdenie veci, ide po stránke obsahovej o námietku, že v konaní došlo
k tzv. inej (než v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola
síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama osebe by ale
nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Dovolateľ v mimoriadnom opravnom prostriedku namietal aj to, že rozsudky súdov
oboch nižších súdov nie sú dostatočne zdôvodnené pokiaľ ide o nevykonanie iných dôkazov
nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. K tomu treba uviesť, že vykonanie iných dôkazov
súdom bez návrhu (ex officio) podľa § 120 ods. 1 vety tretej O.s.p. je možné len výnimočne,
pretože sporové konanie (vzťahujúce sa na uvedený prípad) vychádza z rešpektovania zásady
rovnosti účastníkov konania a princípu kontradiktórnosti konania. Súd rozhoduje o tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov účastníkmi konania vykoná na preukázanie ich tvrdení. V tejto
súvislosti ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. súdu ukladá vysvetliť v odôvodnení rozsudku
dôvody, pre ktoré nedošlo k vykonaniu navrhnutého dokazovania. Povinnosťou súdu nie je
zdôvodňovať prečo nedošlo (ex officio) nad uvedený rámec k vykonaniu aj iných dôkazov
(§ 120 ods. 1 veta tretia O.s.p.). Vychádza sa z toho, že ak je vykonanie dokazovania, ktoré
navrhnú účastníci konania pre rozhodnutie vo veci postačujúce, nie je logicky potrebné
osobitne vysvetľovať dôvody nevykonania iných (ďalších) dôkazov. Z odôvodnenia
napadnutých rozsudkov vyplýva, že súdy považovali vykonané dokazovanie za postačujúce
pre rozhodnutie vo veci samej, neboli preto povinné osobitne vysvetľovať nevykonanie iných
(ďalších) dôkazov. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd
musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia
rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce
skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Vychádzajúc z toho dospel dovolací súd
k záveru, že právo žalovaného na riadne odôvodnenie rozhodnutia porušené nebolo.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu obsahuje nielen vysvetlenie skutkových zistení
a záverov, ku ktorým súd dospel, ale tiež primerané právne posúdenie týchto záverov (pozn.
dovolací súd nemá oprávnenie zaujímať stanovisko k otázke správnosti právneho posúdenia
veci vzhľadom na procesnú neprípustnosť dovolania).
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalovaného podľa Občianskeho súdneho
poriadku procesne neprípustné. So zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/, c/ O.s.p. ako smerujúci
proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobca v dovolacom konaní nepodal návrh na
rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto mu ich náhradu dovolací súd
nepriznal (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. októbra 2009
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková