Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/232/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P., bývajúceho v P., proti

žalovanému P., bývajúcemu v M., zastúpenému JUDr. I., advokátkou so sídlom v M.,

o zaplatenie 3 896,97 € (117 400 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Martin

pod sp. zn. , o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline

z 11. februára 2009, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Martin rozsudkom zo 6. marca 2008 č.k. -38 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku sumu

100 000 Sk s 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 200 000 Sk od 1. januára 2005 do

1. februára 2006 a 6 % úrokom z omeškania zo sumy 100 000 Sk od 2. februára 2006 až do

zaplatenia. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania 7 044 Sk.

V odôvodnení uviedol, že v konaní bolo výsluchom účastníkov konania a svedkyne

M. preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola v júni 2004 uzavretá ústna zmluva

o pôžičke na sumu 200 000 Sk s dobou splatnosti do konca roku 2004, ako i že žalovaný

1. februára 2006 poskytol žalobcovi čiastočné plnenie vo výške 100 000 Sk. Keďže

nesplatenou zostala pôžička v sume 100 000 Sk, súd o povinnosti žalovaného zaplatiť tento

zvyšok pôžičky rozhodol podľa . O povinnosti žalovaného

zaplatiť úroky z omeškania rozhodol podľa a o náhrade

trov konania súd rozhodol podľa

Na odvolanie žalobcu (proti výroku o náhrade trov konania) a žalovaného

(v zaväzujúcom výroku) Krajský súd v Žiline rozsudkom z 11. februára 2009 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť

žalobcovi 100 000 Sk potvrdil; vo výroku o príslušenstve rozsudok súdu prvého stupňa

zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 6 % ročne

zo sumy 100 000 Sk od 11. júla 2007 do zaplatenia; vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

Žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania 762,52 €. Po opakovaní dokazovania

dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa o existencii záväzkového vzťahu medzi

účastníkmi konania vzniknutého uzavretím ústnej zmluvy o pôžičke v sume 200 000 Sk

a o vrátení jej časti vo výške 100 000 Sk žalovaným 1. februára 2006. Pokiaľ ide o dobu

splatnosti pôžičky ustálenú súdom prvého stupňa, v tejto časti odvolací súd považoval jeho

rozhodnutie za vecne nesprávne, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal dohodu o dobe

splatnosti pôžičky do 31. decembra 2004. Z toho dôvodu za prevzatie výzvy na vrátenie

pôžičky považoval v zmysle doručenie žaloby žalovanému

(9. júla 2007). Keďže suma 100 000 Sk bola žalovaným uhradená žalobcovi pred doručením

žaloby, žalobcovi vzniklo právo na úroky z omeškania zo sumy 100 000 Sk od 11. júla 2007

až do zaplatenia ( ods. l ), a preto žalobu vo zvyšnej časti

príslušenstva zamietol. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol na základe pomerného

úspechu žalobcu a žalovaného v spore podľa

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný. Navrhol, aby dovolací súd

zrušil rozsudky súdov oboch stupňov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dovolanie odôvodnil tým, že mu postupom súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom

( ), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ). Za nesprávny považoval postup súdov, keď

vychádzali zo svedeckej výpovede M., dcéry žalobcu, ktorá nebola prítomná pri odovzdávaní

pôžičky a za stavu, kedy vykonané dôkazy nepostačovali na prijatie náležitého záveru pre

rozhodnutie vo veci samej, nevyužili možnosť vykonať aj iné ním navrhované nepriame

dôkazy, pričom tento postup nevysvetlili (nezdôvodnili). Bol toho názoru, že týmto postupom

mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Žalobca sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či mimoriadny opravný prostriedok žalovaného je procesne prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Pokiaľ odvolací súd rozhodol rozsudkom, je dovolanie

proti nemu prípustné, ak je napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo

rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ) alebo potvrdzujúci rozsudok,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku vyslovil, že je

dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238

ods. 3). Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol rozsudkom alebo uznesením, pripúšťa

dovolanie proti jeho rozhodnutiu vtedy, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou zo závažných procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto

ustanovenia (ide o nedostatky v právomoci súdu, v spôsobilosti byť účastníkom konania,

v riadnom zastúpení procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Dovolanie žalovaného smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu ako celku, t.j. proti

výrokom, ktorým odvolací súd a/ potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti istiny

100 000 Sk, b/ zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že 1/ žalovaného zaviazal zaplatiť

žalobcovi úroky z omeškania 6 % ročne zo sumy 100 000 Sk od 11. júla 2007 do zaplatenia

a 2/ zamietol žalobu vo zvyšnej časti príslušenstva (úrokov z omeškania).

1. Pokiaľ odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti istiny 100 000 Sk,

proti tejto časti rozhodnutia odvolacieho súdu nie sú splnené podmienky prípustnosti

dovolania v zmysle až 3 , lebo dovolanie žalovaného nesmeruje proti

zmeňujúcemu rozsudku, odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci (ktorý v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, a preto ani nevyslovil právny

názor) a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu.

2. Pokiaľ dovolací súd vo výroku o príslušenstve zmenil rozsudok súdu prvého stupňa,

treba uviesť, že podľa prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu

rozsudku je založená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého

stupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy, ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci posúdili

oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti

účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ

nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci

alebo deklarujúci práva a povinnosti v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide

o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací

súd formálne rozhodol alebo ako formálne svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko

(vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle, či

práva a povinnosti účastníkov v danom právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie je

ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj

v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva

a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci

rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.

V konaní o príslušenstve žalovanej pohľadávky rozsudkom súdu prvého stupňa bol

žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania 8 % ročne zo sumy 200 000 Sk od

1. januára 2005 do 1. februára 2006 a úroky z omeškania 6 % ročne zo sumy 100 000 Sk od

2. februára 2006 do zaplatenia. Odvolací súd v tejto časti zmenil rozsudok tak, že

žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 6 % ročne zo sumy

100 000 Sk od 11. júla 2007 do zaplatenia, a vo zvyšnej časti žalobu o tomto nároku zamietol.

Odvolací súd teda v časti o zaplatenie úroku z omeškania 6 % ročne zo sumy 100 000 Sk od

11. júla 2007 do zaplatenia potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, posúdil práva a povinnosti

účastníkov tohto právneho vzťahu rovnako ako súd prvého stupňa, navyše aj z rovnakého

právneho dôvodu (práva na úroky z omeškania vyplývajúce zo zákona - § 517 ods. 2

); preto nejde v tejto časti o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok.

Keďže sa v tomto prípade odvolací súd neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu,

nakoľko tento doposiaľ vo veci nerozhodoval a odvolací súd rovnako nevyslovil, že dovolanie

je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, prípustnosť

dovolania žalovaného nie je podľa až 3 daná.

3. Pokiaľ dovolanie žalovaného smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým žalobu vo zvyšnej časti ohľadne príslušenstva zamietol, prípustnosť jeho

dovolania nie je daná z dôvodu, že uvedeným výrokom dovolateľ nebol žiadnym spôsobom

dotknutý na svojich subjektívnych právach (§ 240 ods. 1 prvá veta O.s.p). Z účelu dovolania

totiž nevyplýva, že každému účastníkovi prislúcha právo podať dovolanie. Toto právo nie je

dané tomu účastníkovi, v neprospech ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo

a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý vo svojich právach (viď aj R 50/1999); v tejto časti

preto žalovaný nie je oprávnenou osobou na podanie dovolania.

4. So zreteľom na obsah dovolania žalovaného, ktorý uviedol, že v konaní došlo k inej

vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie ( ), je nutné

v danom prípade zdôrazniť, že ak je dovolanie neprípustné podľa , dovolací súd

sa nemôže zaoberať vadami vychádzajúcimi z dôvodov podľa

Zároveň je potrebné osobitne uviesť, že spája prípustnosť dovolania výlučne len

so závažnými procesnými vadami, a s výhradne tými, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť. Iné

procesné vady (procesné vady inej povahy, než sú vady taxatívne vymedzené v )

a tiež iné nesprávnosti než sú vady postupu súdu v konaní (napríklad nesprávnosti, ku ktorým

došlo v rámci právneho posudzovania veci), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohoto

ustanovenia.

5. Vzhľadom na ustanovenie , veta druhá , ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či už to

účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na

skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal predovšetkým otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle až e/ a

netvrdil a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali

dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom

odvolacieho súdu nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizáciu tých procesných práv účastníka

konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

písm. f/ ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci v občianskom súdnom

konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie

ich práv, viď napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41

), navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení ( ), vyjadriť sa

k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom ( )]. Dovolací súd

v danom prípade z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo

postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou žalovanému realizáciu jeho procesných práv.

Dovolateľ súdom nižších stupňov vytýka, že nevykonali ním navrhnuté dôkazy (napr.

vyžiadaním výpisu z účtu žalobcu a podobne); nevykonali ani iné (ďalšie) než navrhnuté

dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a v tomto smere svoje rozhodnutia neodôvodnili;

vykonaný dôkaz výsluchom svedkyne M. nesprávne vyhodnotili. Pokiaľ ide o námietku

nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov, je súdna prax jednotná v názore, že ak súd

niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam

a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti

konať pred súdom v zmysle ustanovenia (viď R 37/1993, R 125/1999

a R 6/2000). Dovolací súd dodáva, že z obsahu zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého

stupňa z 5. marca 2008 i pred odvolacím súdom z 3. novembra 2008 (č.l. 31 - 34, č.l. 72 - 73

spisu) vyplýva, že žalovaný nemal iné návrhy na vykonanie dôkazov, než tie ktoré súdy

vykonali. Pre úplnosť je vhodné zdôrazniť, že k procesným právam účastníka nepatrí, ako sa

dovolateľ mylne domnieva, aby bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý dôkaz.

Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu,

a nie účastníkovi konania ( ods. l , ). Ak súd prípadne aj

rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo

nadbytočné), nemôže to byť považované za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť

konať pred súdom. K ďalšej námietke žalovaného treba dodať, že súd neodníme účastníkovi

možnosť pred ním konať ani tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných

dôkazov; jeho rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo

osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237

písm. f/ Pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných

skutkových zistení, keďže si v zmysle vety tretej nezabezpečili ďalšie

dôkazy pre správne posúdenie veci, ide po stránke obsahovej o námietku, že v konaní došlo

k tzv. inej (než v vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola

síce relevantným dovolacím dôvodom ( ), sama osebe by ale

nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle

Dovolateľ v mimoriadnom opravnom prostriedku namietal aj to, že rozsudky súdov

oboch nižších súdov nie sú dostatočne zdôvodnené pokiaľ ide o nevykonanie iných dôkazov

nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. K tomu treba uviesť, že vykonanie iných dôkazov

súdom bez návrhu (ex officio) podľa vety tretej je možné len výnimočne,

pretože sporové konanie (vzťahujúce sa na uvedený prípad) vychádza z rešpektovania zásady

rovnosti účastníkov konania a princípu kontradiktórnosti konania. Súd rozhoduje o tom, ktoré

z navrhnutých dôkazov účastníkmi konania vykoná na preukázanie ich tvrdení. V tejto

súvislosti ustanovenie súdu ukladá vysvetliť v odôvodnení rozsudku

dôvody, pre ktoré nedošlo k vykonaniu navrhnutého dokazovania. Povinnosťou súdu nie je

zdôvodňovať prečo nedošlo (ex officio) nad uvedený rámec k vykonaniu aj iných dôkazov

( veta tretia ). Vychádza sa z toho, že ak je vykonanie dokazovania, ktoré

navrhnú účastníci konania pre rozhodnutie vo veci postačujúce, nie je logicky potrebné

osobitne vysvetľovať dôvody nevykonania iných (ďalších) dôkazov. Z odôvodnenia

napadnutých rozsudkov vyplýva, že súdy považovali vykonané dokazovanie za postačujúce

pre rozhodnutie vo veci samej, neboli preto povinné osobitne vysvetľovať nevykonanie iných

(ďalších) dôkazov. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd

musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia

rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce

skutkový a právny základ rozhodnutia (). Vychádzajúc z toho dospel dovolací súd

k záveru, že právo žalovaného na riadne odôvodnenie rozhodnutia porušené nebolo.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu obsahuje nielen vysvetlenie skutkových zistení

a záverov, ku ktorým súd dospel, ale tiež primerané právne posúdenie týchto záverov (pozn.

dovolací súd nemá oprávnenie zaujímať stanovisko k otázke správnosti právneho posúdenia

veci vzhľadom na procesnú neprípustnosť dovolania).

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalovaného podľa Občianskeho súdneho

poriadku procesne neprípustné. So zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok

odmietol podľa v spojení s , ako smerujúci

proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Žalobca v dovolacom konaní nepodal návrh na

rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto mu ich náhradu dovolací súd

nepriznal ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. októbra 2009

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková