Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f47/368804.2e7de5.pdf
PDF · 128.25 KB
No categories available
8Sža/60/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8Sža/60/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora
Belka a členov senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD.
v právnej veci navrhovateľa: A. nar. X., v meste K., naposledy bytom v zahraničí: K.,
zast. JUDr. M., advokátom, M., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
Migračný úrad, Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č.
ČAS: MU-647//PO-Ž/2007 zo dňa 27. júna 2007, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz 163/2007-48 zo dňa 3. júna 2009 takto
r o z h o d o l
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz 163/2007- 48 zo dňa 3. júna 2009 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie
č. ČAS: MU-647//PO-Ž/2007 zo dňa 27. júna 2007, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13c
ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z o azyle a zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl, podľa
§ 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 mu neposkytol doplnkovú ochranu a rozhodol, že v jeho prípade
neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona
č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov do Arménska.
Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu z pohľadu podaného
opravného prostriedku zo dňa 14.8.2007, nakoľko z neho bolo podľa krajského súdu zrejmé,
že navrhovateľ sa s rozhodnutím odporcu neuspokojil. Krajský súd uviedol, že nepreskúmaval
rozhodnutie z pohľadu dôvodov uvedených v doplnení návrhu, pretože tieto námietky boli
vznesené po uplynutí lehoty na podanie opravného prostriedku.
Navrhovateľovi boli rozhodnutie odporcu doručené 20.8.2007, posledným dňom
lehoty bol deň 20.8.2007, preto na námietky navrhovateľa uplatnené po tejto lehote (dňa
6.3.2008), neprihliadol.
Krajský súd stotožnil so záverom odporcu, že navrhovateľ je nedôveryhodnou osobou.
Poukázal na to, že sám navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku uvádzal, že pokiaľ ide
o dôvody jeho žiadosti o azyl, vo všetkom klamal. Teda osoba navrhovateľa bola dôvodne
odporcom vyhodnotená ako nedôveryhodná, a preto ak navrhovateľovi azyl neudelil,
rozhodol správne a zákonne. Nad rámec tejto argumentácie krajský súd uviedol,
že s poukazom na obsah výpovede navrhovateľa pred políciou je nanajvýš pravdepodobné,
že o azyl požiadal z ekonomických dôvodov.
Pokiaľ ide o neposkytnutie doplnkovej ochrany, krajský súd uviedol, že navrhovateľ
nebol nikdy trestne stíhaný a teda mu nehrozí uloženie či výkon trestu smrti. Nebol objektom
neľudského a ponižujúceho zaobchádzania (svoje tvrdenie v tomto smere prehlásil
v opravnom prostriedku za klamstvo), nič nenasvedčuje tomu, že by sa stal objektom takéhoto
zaobchádzania po svojom návrate do Arménska, kde niet vnútroštátneho či medzinárodného
ozbrojeného konfliktu.
Krajský súd sa napokon stotožnil aj so závermi a zisteniami odporcu o tom,
že v prípade navrhovateľa neboli zistené skutočnosti brániace jeho návratu do krajiny pôvodu
z dôvodov ustanovených v § 58 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že dňa
1.8.2007 bol odporcovi doručený návrh navrhovateľa v ruskom jazyku vzťahujúci
sa na rozhodnutie odporcu zo dňa 27. júna 2007, ktorý odporca nesprávne považoval
za opravný prostriedok. Tento bol dňa 14.8.2007 doručený krajskému súdu. Na jeho základe
bolo začaté konanie o opravnom prostriedku.
Dňa 22.8.2008 v zákonom stanovenej lehote na podanie opravného prostriedku bol
krajskému súdu doručený opravný prostriedok vyhotovený jeho právnym zástupcom.
Následne dňa 24.1.2008 krajský súd zastavil konanie o podanom návrhu právneho zástupcu
navrhovateľa, a to podľa § 83 OSP.
Navrhovateľ uviedol že preklad navrhovateľom podaného návrhu bol vypracovaný
až dňa 11.12.2008, teda rok potom, čo bolo dňa 24.1.2008 zastavené konanie o návrhu
právneho zástupcu navrhovateľa.
Dňa 4.3.2003 zaslal právny zástupca krajskému súdu žiadosť, aby bol ním podaný
opravný prostriedok považovaný za doplnenie navrhovateľom podaného návrhu.
Dňa 28.1.2009 vyzval krajský súd právneho zástupcu navrhovateľa, aby odstránil vady
návrhu podaného navrhovateľom. Následne listom zo dňa 4.3.2008 právny zástupca
krajskému súdu oznámil a súd požiadal, aby bol opravný prostriedok podaný právnym
zástupcom považovaný za doplnenie návrhu. Vyjadril presvedčenie, že vady podaného návrhu
boli v celom rozsahu odstránené uvedeným opravným prostriedkom.
Keďže krajský súd neprihliadol na podaný opravný prostriedok právneho zástupcu
navrhovateľa a dôvody v ňom uvedené, má za to, že navrhovateľ bol uvedeným postupom
krajského súdu ukrátený na svojich právach.
Za spoľahlivo zistený stav veci nemožno podľa navrhovateľa považovať skutočnosť,
že bol s ním vykonaný len jeden pohovor. Prevádzačmi bol upozornený na to, že nemá
uvádzať pravdu a keďže na Slovensku nikoho nepoznal, riadil sa ich pokynmi.
Poukázal na to, že odporca v čase vydania rozhodnutia vedel, že navrhovateľ
vystupoval pod tromi rôznymi menami. Dňa 4.6.2007 však bola odporcovi zaslaná
informácia Oddelenia hraničnej kontroly PZ Petrovce, že navrhovateľ sa volá S. a je občanom
Uzbekistanu. Tieto rozpory však odporca neodstránil. Otázka štátnej príslušnosti žiadateľa
o azyl je podľa navrhovateľa dôležitá nielen pri rozhodovaní o azyle, či doplnkovej ochrany,
ale je významná aj pri rozhodovaní o prekážke jeho administratívneho vyhostenia. Poukázal
na to, že navrhovateľ je z Uzbekistanu a posudzovať splnenie podmienok administratívneho
vyhostenia podľa relevantných správ o Arménsku nemožno.
Skutočnosť, že odporca sa nevysporiadal s dvomi rôznymi štátnymi príslušnosťami
svedčí o tom, že nie je možné tvrdiť, že skutkový stav bol náležite zistený, čím je porušený
jeden zo základných princípov správneho konania.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok
potvrdiť ako vecne správny. Zopakoval argumenty pre ktoré vyhodnotil osobu navrhovateľa
ako nedôveryhodnú, čo bolo dôvodom negatívneho rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu,
doplnkovej ochrany ako aj ohľadne výroku o neexistencii prekážok administratívneho
vyhostenia podľa osobitného zákona.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,
že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 8. októbra 2009 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Podľa § 8 písm. a/ zákona o azyle a (v znení účinnom do 31.12.2007) ministerstvo
udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských
dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu,
alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd
(písm. b/).
Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento
zákon neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne
súhlasí (ods. 1).
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej
republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13c ods. 1 ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,
ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži
doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany
podľa § 15b ods. 1 písm. d), vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka
administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. 9a)
Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne
vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti,
náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo
v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo
trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený
trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť
uložený.
Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho
sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine
alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť
štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo
pre Slovenskú republiku (ods. 2).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone
o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok
taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t.j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť
preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu
navrhovateľovi na území SR, o neposkytnutí doplnkovej ochrany a rozhodnutie o tom,
že neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona
o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho
pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom
prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia odporcu.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelenie azylu navrhovateľovi na území
Slovenskej republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania z dôvodov
taxatívne uvedených v zákone o azyle, pre vyhodnotenie osoby žiadateľa za osobu
nedôveryhodnú. S takýmto záverom bolo potrebné súhlasiť.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ
o krajine pôvodu, (Správa MZV USA o dodržiavaní ľudských práv v krajine z 25.2.2004
a 28.2.2005, informácie MZV SR o Arménsku z 26.6.2007, súhrnné informácie spracované
Odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MU zo dňa 6.3.2007) z ktorých stručne
popísal spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na posúdenie žiadosti
navrhovateľa v súvislosti dôvodmi, pre ktoré žiadal o udelenie azylu a na možné riziká
návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.
Z obsahu administratívneho spisu (z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 4.4.2007)
vyplynulo, že navrhovateľ ako dôvod žiadosti o azyl uviedol, že počas návratu do Arménska
v roku 2003 ho príbuzní jeho matky uniesli a zavreli do pivnice a zadržiavali ho tam dva roky.
Žiadali, aby prijal islamské náboženstvo a aby bojoval proti Arménsku. Keďže je kresťan,
odmietol to, načo ho fyzicky týrali a žiadali ho, aby sa prostredníctvom svojich príbuzných
vykúpil. Začiatkom roku 2005 ho oslobodili ruské vojská. Odviezli ho do tábora na okraji
Jerevanu, po niekoľkých mesiacoch z tábora odišiel. Začiatkom roka 2007 vycestoval
z Arménska do zahraničia, pretože príbuzní matky sa mu vyhrážali, že ho zabijú. Na otázku,
čoho sa obáva v prípade návratu do krajinu pôvodu, uviedol, že má strach.
Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že navrhovateľ vystupoval
v predmetnom azylovom konaní pod menom A. nar. X., za krajinu pôvodu označil
Arménsko.
Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo vyhodnotenie
navrhovateľa zo strany odporcu osobou nedôveryhodnou. Odporca v rozhodnutí poukázal
na to, že navrhovateľ v prvom konaní požiadal o azyl z dôvodu, že je bezdomovec, nemá
rodinu, ani prácu, a preto chce zostať žiť na Slovensku. V priebehu konania opustil záchytný
tábor, vrátil sa do Arménska. Konanie bolo zastavené. V novom konaní odôvodnil svoj
odchod tým, že obdržal správu o tom, že matka by ho chcela pred smrťou vidieť. Po príchode
do Arménska bol svojimi príbuznými unesený, uväznený a týraný. Taktiež sa dozvedel,
že správa od matky bola lesť. Od konca roku 2003 do začiatku roka 2005 bol príbuznými
väznený v pivnici. Začiatkom roka 2005 ho oslobodila ruská armáda. V tejto súvislosti
odporca poukázal na to, že Arménsko je suverénnym štátom od roku 1991 a zo správ o krajine
pôvodu nevyplynulo, že by mala na území Arménska vykonávať akékoľvek operácie ruská
armáda. Začiatkom roka 2007 (teda po dvoch rokoch od únosu) sa rozhodol z krajiny
vycestovať, pretože sa mu príbuzní vyhrážali zabitím. Podľa odporcu takéto tvrdenie vyznieva
nedôveryhodne, rovnako poukázal na rozpory v jeho výpovediach ohľadne spôsobu
vycestovania a trasy.
Za nedôveryhodné odporca vyhodnotil aj tvrdenie navrhovateľa ohľadne obavy
z možnej pomsty azerbajdžanských bojovníkov za jeho účasť v bojoch. V tejto súvislosti
odporca poukázal na skutočnosť, že v roku 1994 bolo uzavreté prímerie medzi Arménskom
a Azerbajdžanom. Pokiaľ teda odporca vyhodnotil osobu navrhovateľa vzhľadom na rozpory
vo výpovediach za nedôveryhodnú osobu a z tohto dôvodu navrhovateľovi azyl neudelil
a krajský súd považoval rozhodnutie odporcu na základe uvedeného za zákonné a vecne
správne, nepochybil.
Konanie o azyl je osobité najmä tým, že žiadateľ je spravidla v dôkaznej núdzi, nie je
schopný podoprieť svoje vyhlásenia dokladmi alebo inými dôkazmi, preto posúdenie
dôveryhodnosti príbehu, ktorý predostiera odporcovi závisí predovšetkým od posúdenia
dôveryhodnosti jeho osoby, ktorú si odporca o navrhovateľovi vytvára v priebehu celého
administratívneho konania.
Dôveryhodnosť osoby žiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na nedostatok
listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými
by preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti
na celkové správanie navrhovateľa v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní
pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia
musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu
a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svojej osoby.
Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového
hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere
reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu
v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi
pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti
alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory
vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná.
Z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že rozpory vo výpovediach navrhovateľa
nebolo možné považovať za nepatrné, či zanedbateľné, napokon navrhovateľ sám priznal,
že o dôvodoch žiadosti ako aj o pravej identite v azylovom konaní klamal.
Nedôveryhodnosť tvrdení navrhovateľa pre ich rozpornosť, objektívne znemožnila
odporcovi zistiť u navrhovateľa nielen podmienky pre udelenie azylu, ale aj podmienky
pre udelenie doplnkovej ochrany.
Odvolací súd v tejto súvislosti považoval námietku navrhovateľa uplatnenú v odvolaní
proti rozsudku, podľa ktorej odporca pochybil, keď sa nevysporiadal s dvomi rôznymi
štátnymi príslušnosťami a preto nie je možné tvrdiť, že skutkový stav bol náležite zistený,
za námietku nedôvodnú.
Odporca pri nedostatku dokladov, ktorými by navrhovateľ preukazoval svoju
totožnosť, vychádza logicky z údajov, ktoré navrhovateľ o svojej osobnej anamnéze
v azylovom konaní uvedie.
Rovnako aj okruh dokazovania, na ktoré sa odporca v azylovom konaní
zameriava, závisí od okruhu okolností, ktoré navrhovateľ v priebehu administratívneho
konania na odôvodnenie svoje žiadosti o azyl uvedie.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa
§ 32 zákona č. 71/1967 Zb. (správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov
a skutočností, ktoré navrhovateľ (žiadateľ o azyl) v priebehu správneho konania
uviedol.
Pokiaľ teda navrhovateľ vystupoval v správnom konaní pod ním uvedenou
identitou a štátnou príslušnosťou krajiny, ktorú označil za krajinu svojho pôvodu,
nemožno odporcovi vyčítať, že z takýchto údajov pri rozhodovaní vychádzal a že jeho
skutkové zisťovanie a vyhodnocovanie situácie v krajine pôvodu sa vzťahovalo
ku krajine, ktorú navrhovateľ označil za krajinu svojho pôvodu.
Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací
súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho
pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,
ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané
či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej
ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,
teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie
inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej
miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené
dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu
uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.
Odvolací súd k záveru, že odporca aj v tej časti rozhodnutia, ktorou rozhodol o tom,
že u navrhovateľa neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia do Arménska podľa § 58
ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov náležite zistil skutkový stav a správne naň aplikoval
citované ustanovenia zákona o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky v podrobnostiach
na tento správny záver odkazuje. Je potrebné tiež zdôrazniť, že existenciu prekážky
vyhostenia podľa osobitného predpisu posudzoval odporca správne nie k dobe, kedy
navrhovateľ krajinu opustil, ale k dobe svojho rozhodnutia a v postupe odporcu a jeho
záveroch nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval za nedôvodné aj odvolacie námietky
navrhovateľa, ktoré sa vzťahovali k procesným otázkam. O návrhu právneho zástupcu
navrhovateľa zo dňa 22.8.2007 rozhodol krajský súd tak, že konanie podľa § 104 ods. 1 OSP
v spojení s § 83 OSP uznesením č. k. 9Saz 174/2007-13 dňa 24.1.2008 zastavil, keďže
tomuto návrhu predchádzalo podanie (opravný prostriedok) navrhovateľa zo dňa 14.8.2007.
Predmetné uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 20.2.2008, preto nebol
možné sa účinne domáhať preskúmania rozhodnutia z dôvodov, ktoré uvádzal právny
zástupca navrhovateľa v podaní zo dňa 22.8.2007 a nebolo možné ani účinne žiadať,
aby krajský súd opravný prostriedok podaný právnym zástupcom považoval za doplnenie
návrhu.
Pokiaľ teda krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie len v rozsahu dôvodov
uvedených v opravnom prostriedku zo dňa 14.8.2007 a na dôvody opravného prostriedku
podaného právnym zástupcom navrhovateľa podaním zo dňa 22.8.2007 neprihliadol,
nepochybil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s právnym názorom krajského súdu uvedeným
v napadnutom rozsudku stotožnil v plnom rozsahu a s poukazom na jeho správny právny
názor, ktorý nebolo možné spochybniť námietkami uplatnenými navrhovateľom v odvolaní,
dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu bolo v súlade so zákonom. Preto napadnutý rozsudok
krajského súdu, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil, bolo potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c OSP ako vecne správne potvrdiť.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ktorý
nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 20. októbra 2009
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová