Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sža/60/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora

Belka a členov senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD.

v právnej veci navrhovateľa: A. nar. X., v meste K., naposledy bytom v zahraničí: K.,

zast. JUDr. M., advokátom, M., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,

Migračný úrad, Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č.

ČAS: MU-647//PO-Ž/2007 zo dňa 27. júna 2007, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave č. k. -48 zo dňa 3. júna 2009 takto

r o z h o d o l

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. - 48 zo dňa 3. júna 2009 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie

č. ČAS: MU-647//PO-Ž/2007 zo dňa 27. júna 2007, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13c

ods. 1 a Z.z o azyle a zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl, podľa

§ 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 mu neposkytol doplnkovú ochranu a rozhodol, že v jeho prípade

neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona

č. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov do Arménska.

Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu z pohľadu podaného

opravného prostriedku zo dňa 14.8.2007, nakoľko z neho bolo podľa krajského súdu zrejmé,

že navrhovateľ sa s rozhodnutím odporcu neuspokojil. Krajský súd uviedol, že nepreskúmaval

rozhodnutie z pohľadu dôvodov uvedených v doplnení návrhu, pretože tieto námietky boli

vznesené po uplynutí lehoty na podanie opravného prostriedku.

Navrhovateľovi boli rozhodnutie odporcu doručené 20.8.2007, posledným dňom

lehoty bol deň 20.8.2007, preto na námietky navrhovateľa uplatnené po tejto lehote (dňa

6.3.2008), neprihliadol.

Krajský súd stotožnil so záverom odporcu, že navrhovateľ je nedôveryhodnou osobou.

Poukázal na to, že sám navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku uvádzal, že pokiaľ ide

o dôvody jeho žiadosti o azyl, vo všetkom klamal. Teda osoba navrhovateľa bola dôvodne

odporcom vyhodnotená ako nedôveryhodná, a preto ak navrhovateľovi azyl neudelil,

rozhodol správne a zákonne. Nad rámec tejto argumentácie krajský súd uviedol,

že s poukazom na obsah výpovede navrhovateľa pred políciou je nanajvýš pravdepodobné,

že o azyl požiadal z ekonomických dôvodov.

Pokiaľ ide o neposkytnutie doplnkovej ochrany, krajský súd uviedol, že navrhovateľ

nebol nikdy trestne stíhaný a teda mu nehrozí uloženie či výkon trestu smrti. Nebol objektom

neľudského a ponižujúceho zaobchádzania (svoje tvrdenie v tomto smere prehlásil

v opravnom prostriedku za klamstvo), nič nenasvedčuje tomu, že by sa stal objektom takéhoto

zaobchádzania po svojom návrate do Arménska, kde niet vnútroštátneho či medzinárodného

ozbrojeného konfliktu.

Krajský súd sa napokon stotožnil aj so závermi a zisteniami odporcu o tom,

že v prípade navrhovateľa neboli zistené skutočnosti brániace jeho návratu do krajiny pôvodu

z dôvodov ustanovených v § 58 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že dňa

1.8.2007 bol odporcovi doručený návrh navrhovateľa v ruskom jazyku vzťahujúci

sa na rozhodnutie odporcu zo dňa 27. júna 2007, ktorý odporca nesprávne považoval

za opravný prostriedok. Tento bol dňa 14.8.2007 doručený krajskému súdu. Na jeho základe

bolo začaté konanie o opravnom prostriedku.

Dňa 22.8.2008 v zákonom stanovenej lehote na podanie opravného prostriedku bol

krajskému súdu doručený opravný prostriedok vyhotovený jeho právnym zástupcom.

Následne dňa 24.1.2008 krajský súd zastavil konanie o podanom návrhu právneho zástupcu

navrhovateľa, a to podľa .

Navrhovateľ uviedol že preklad navrhovateľom podaného návrhu bol vypracovaný

až dňa 11.12.2008, teda rok potom, čo bolo dňa 24.1.2008 zastavené konanie o návrhu

právneho zástupcu navrhovateľa.

Dňa 4.3.2003 zaslal právny zástupca krajskému súdu žiadosť, aby bol ním podaný

opravný prostriedok považovaný za doplnenie navrhovateľom podaného návrhu.

Dňa 28.1.2009 vyzval krajský súd právneho zástupcu navrhovateľa, aby odstránil vady

návrhu podaného navrhovateľom. Následne listom zo dňa 4.3.2008 právny zástupca

krajskému súdu oznámil a súd požiadal, aby bol opravný prostriedok podaný právnym

zástupcom považovaný za doplnenie návrhu. Vyjadril presvedčenie, že vady podaného návrhu

boli v celom rozsahu odstránené uvedeným opravným prostriedkom.

Keďže krajský súd neprihliadol na podaný opravný prostriedok právneho zástupcu

navrhovateľa a dôvody v ňom uvedené, má za to, že navrhovateľ bol uvedeným postupom

krajského súdu ukrátený na svojich právach.

Za spoľahlivo zistený stav veci nemožno podľa navrhovateľa považovať skutočnosť,

že bol s ním vykonaný len jeden pohovor. Prevádzačmi bol upozornený na to, že nemá

uvádzať pravdu a keďže na Slovensku nikoho nepoznal, riadil sa ich pokynmi.

Poukázal na to, že odporca v čase vydania rozhodnutia vedel, že navrhovateľ

vystupoval pod tromi rôznymi menami. Dňa 4.6.2007 však bola odporcovi zaslaná

informácia Oddelenia hraničnej kontroly PZ Petrovce, že navrhovateľ sa volá S. a je občanom

Uzbekistanu. Tieto rozpory však odporca neodstránil. Otázka štátnej príslušnosti žiadateľa

o azyl je podľa navrhovateľa dôležitá nielen pri rozhodovaní o azyle, či doplnkovej ochrany,

ale je významná aj pri rozhodovaní o prekážke jeho administratívneho vyhostenia. Poukázal

na to, že navrhovateľ je z Uzbekistanu a posudzovať splnenie podmienok administratívneho

vyhostenia podľa relevantných správ o Arménsku nemožno.

Skutočnosť, že odporca sa nevysporiadal s dvomi rôznymi štátnymi príslušnosťami

svedčí o tom, že nie je možné tvrdiť, že skutkový stav bol náležite zistený, čím je porušený

jeden zo základných princípov správneho konania.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok

potvrdiť ako vecne správny. Zopakoval argumenty pre ktoré vyhodnotil osobu navrhovateľa

ako nedôveryhodnú, čo bolo dôvodom negatívneho rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu,

doplnkovej ochrany ako aj ohľadne výroku o neexistencii prekážok administratívneho

vyhostenia podľa osobitného zákona.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,

že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia , s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 8. októbra 2009 ( a ).

Podľa § 8 písm. a/ zákona o azyle a (v znení účinnom do 31.12.2007) ministerstvo

udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu

opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských

dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu,

alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd

(písm. b/).

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento

zákon neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny

pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne

súhlasí (ods. 1).

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať

na území Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej

republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1 ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky

uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa § 13c ods. 1 ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,

ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi

poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži

doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany

podľa § 15b ods. 1 písm. d), vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka

administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. 9a)

Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne

vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti,

náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo

v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo

trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený

trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť

uložený.

Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho

sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine

alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť

štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo

pre Slovenskú republiku (ods. 2).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone

o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok

taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t.j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť

preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd

a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania

azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta

).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu

navrhovateľovi na území SR, o neposkytnutí doplnkovej ochrany a rozhodnutie o tom,

že neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona

o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho

pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom

prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelenie azylu navrhovateľovi na území

Slovenskej republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania z dôvodov

taxatívne uvedených v zákone o azyle, pre vyhodnotenie osoby žiadateľa za osobu

nedôveryhodnú. S takýmto záverom bolo potrebné súhlasiť.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité

dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ

o krajine pôvodu, (Správa MZV USA o dodržiavaní ľudských práv v krajine z 25.2.2004

a 28.2.2005, informácie MZV SR o Arménsku z 26.6.2007, súhrnné informácie spracované

Odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MU zo dňa 6.3.2007) z ktorých stručne

popísal spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na posúdenie žiadosti

navrhovateľa v súvislosti dôvodmi, pre ktoré žiadal o udelenie azylu a na možné riziká

návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.

Z obsahu administratívneho spisu (z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 4.4.2007)

vyplynulo, že navrhovateľ ako dôvod žiadosti o azyl uviedol, že počas návratu do Arménska

v roku 2003 ho príbuzní jeho matky uniesli a zavreli do pivnice a zadržiavali ho tam dva roky.

Žiadali, aby prijal islamské náboženstvo a aby bojoval proti Arménsku. Keďže je kresťan,

odmietol to, načo ho fyzicky týrali a žiadali ho, aby sa prostredníctvom svojich príbuzných

vykúpil. Začiatkom roku 2005 ho oslobodili ruské vojská. Odviezli ho do tábora na okraji

Jerevanu, po niekoľkých mesiacoch z tábora odišiel. Začiatkom roka 2007 vycestoval

z Arménska do zahraničia, pretože príbuzní matky sa mu vyhrážali, že ho zabijú. Na otázku,

čoho sa obáva v prípade návratu do krajinu pôvodu, uviedol, že má strach.

Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že navrhovateľ vystupoval

v predmetnom azylovom konaní pod menom A. nar. X., za krajinu pôvodu označil

Arménsko.

Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo vyhodnotenie

navrhovateľa zo strany odporcu osobou nedôveryhodnou. Odporca v rozhodnutí poukázal

na to, že navrhovateľ v prvom konaní požiadal o azyl z dôvodu, že je bezdomovec, nemá

rodinu, ani prácu, a preto chce zostať žiť na Slovensku. V priebehu konania opustil záchytný

tábor, vrátil sa do Arménska. Konanie bolo zastavené. V novom konaní odôvodnil svoj

odchod tým, že obdržal správu o tom, že matka by ho chcela pred smrťou vidieť. Po príchode

do Arménska bol svojimi príbuznými unesený, uväznený a týraný. Taktiež sa dozvedel,

že správa od matky bola lesť. Od konca roku 2003 do začiatku roka 2005 bol príbuznými

väznený v pivnici. Začiatkom roka 2005 ho oslobodila ruská armáda. V tejto súvislosti

odporca poukázal na to, že Arménsko je suverénnym štátom od roku 1991 a zo správ o krajine

pôvodu nevyplynulo, že by mala na území Arménska vykonávať akékoľvek operácie ruská

armáda. Začiatkom roka 2007 (teda po dvoch rokoch od únosu) sa rozhodol z krajiny

vycestovať, pretože sa mu príbuzní vyhrážali zabitím. Podľa odporcu takéto tvrdenie vyznieva

nedôveryhodne, rovnako poukázal na rozpory v jeho výpovediach ohľadne spôsobu

vycestovania a trasy.

Za nedôveryhodné odporca vyhodnotil aj tvrdenie navrhovateľa ohľadne obavy

z možnej pomsty azerbajdžanských bojovníkov za jeho účasť v bojoch. V tejto súvislosti

odporca poukázal na skutočnosť, že v roku 1994 bolo uzavreté prímerie medzi Arménskom

a Azerbajdžanom. Pokiaľ teda odporca vyhodnotil osobu navrhovateľa vzhľadom na rozpory

vo výpovediach za nedôveryhodnú osobu a z tohto dôvodu navrhovateľovi azyl neudelil

a krajský súd považoval rozhodnutie odporcu na základe uvedeného za zákonné a vecne

správne, nepochybil.

Konanie o azyl je osobité najmä tým, že žiadateľ je spravidla v dôkaznej núdzi, nie je

schopný podoprieť svoje vyhlásenia dokladmi alebo inými dôkazmi, preto posúdenie

dôveryhodnosti príbehu, ktorý predostiera odporcovi závisí predovšetkým od posúdenia

dôveryhodnosti jeho osoby, ktorú si odporca o navrhovateľovi vytvára v priebehu celého

administratívneho konania.

Dôveryhodnosť osoby žiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na nedostatok

listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými

by preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti

na celkové správanie navrhovateľa v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní

pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia

musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu

a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svojej osoby.

Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového

hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere

reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu

v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi

pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti

alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory

vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná.

Z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že rozpory vo výpovediach navrhovateľa

nebolo možné považovať za nepatrné, či zanedbateľné, napokon navrhovateľ sám priznal,

že o dôvodoch žiadosti ako aj o pravej identite v azylovom konaní klamal.

Nedôveryhodnosť tvrdení navrhovateľa pre ich rozpornosť, objektívne znemožnila

odporcovi zistiť u navrhovateľa nielen podmienky pre udelenie azylu, ale aj podmienky

pre udelenie doplnkovej ochrany.

Odvolací súd v tejto súvislosti považoval námietku navrhovateľa uplatnenú v odvolaní

proti rozsudku, podľa ktorej odporca pochybil, keď sa nevysporiadal s dvomi rôznymi

štátnymi príslušnosťami a preto nie je možné tvrdiť, že skutkový stav bol náležite zistený,

za námietku nedôvodnú.

Odporca pri nedostatku dokladov, ktorými by navrhovateľ preukazoval svoju

totožnosť, vychádza logicky z údajov, ktoré navrhovateľ o svojej osobnej anamnéze

v azylovom konaní uvedie.

Rovnako aj okruh dokazovania, na ktoré sa odporca v azylovom konaní

zameriava, závisí od okruhu okolností, ktoré navrhovateľ v priebehu administratívneho

konania na odôvodnenie svoje žiadosti o azyl uvedie.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa

(správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov

a skutočností, ktoré navrhovateľ (žiadateľ o azyl) v priebehu správneho konania

uviedol.

Pokiaľ teda navrhovateľ vystupoval v správnom konaní pod ním uvedenou

identitou a štátnou príslušnosťou krajiny, ktorú označil za krajinu svojho pôvodu,

nemožno odporcovi vyčítať, že z takýchto údajov pri rozhodovaní vychádzal a že jeho

skutkové zisťovanie a vyhodnocovanie situácie v krajine pôvodu sa vzťahovalo

ku krajine, ktorú navrhovateľ označil za krajinu svojho pôvodu.

Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací

súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho

pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,

ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané

či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej

ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,

teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie

inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej

miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.

V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené

dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované

v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu

uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.

Odvolací súd k záveru, že odporca aj v tej časti rozhodnutia, ktorou rozhodol o tom,

že u navrhovateľa neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia do Arménska podľa § 58

ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov náležite zistil skutkový stav a správne naň aplikoval

citované ustanovenia zákona o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky v podrobnostiach

na tento správny záver odkazuje. Je potrebné tiež zdôrazniť, že existenciu prekážky

vyhostenia podľa osobitného predpisu posudzoval odporca správne nie k dobe, kedy

navrhovateľ krajinu opustil, ale k dobe svojho rozhodnutia a v postupe odporcu a jeho

záveroch nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval za nedôvodné aj odvolacie námietky

navrhovateľa, ktoré sa vzťahovali k procesným otázkam. O návrhu právneho zástupcu

navrhovateľa zo dňa 22.8.2007 rozhodol krajský súd tak, že konanie podľa

v spojení s uznesením č. k. -13 dňa 24.1.2008 zastavil, keďže

tomuto návrhu predchádzalo podanie (opravný prostriedok) navrhovateľa zo dňa 14.8.2007.

Predmetné uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 20.2.2008, preto nebol

možné sa účinne domáhať preskúmania rozhodnutia z dôvodov, ktoré uvádzal právny

zástupca navrhovateľa v podaní zo dňa 22.8.2007 a nebolo možné ani účinne žiadať,

aby krajský súd opravný prostriedok podaný právnym zástupcom považoval za doplnenie

návrhu.

Pokiaľ teda krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie len v rozsahu dôvodov

uvedených v opravnom prostriedku zo dňa 14.8.2007 a na dôvody opravného prostriedku

podaného právnym zástupcom navrhovateľa podaním zo dňa 22.8.2007 neprihliadol,

nepochybil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s právnym názorom krajského súdu uvedeným

v napadnutom rozsudku stotožnil v plnom rozsahu a s poukazom na jeho správny právny

názor, ktorý nebolo možné spochybniť námietkami uplatnenými navrhovateľom v odvolaní,

dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu bolo v súlade so zákonom. Preto napadnutý rozsudok

krajského súdu, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil, bolo potrebné podľa

v spojení s ako vecne správne potvrdiť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a , tak, že navrhovateľovi, ktorý

nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 20. októbra 2009

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová