Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
452/370067.8bdf87.pdf
PDF · 115.37 KB
No categories available
5Cdo/260/2009
Najvyšší súd 5 Cdo 260/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A. G., bývajúcej v B.,
zastúpenej JUDr. D. K., advokátom v B., proti žalovanému D. D. Š., so sídlom v H., IČO: X.,
o zaplatenie 15 320,05 €, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp.zn.
14 C 98/2005, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 30. júna 2009, sp.zn. 13 Co 123/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie žalobkyne o d m i e t a .
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom z 18. marca 2009, č.k. 14 C 98/2005-105
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 7 879,47 € spoločne so 6 % úrokom
z omeškania od 21. mája 2005 až do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku. Žalobu v časti týkajúcej sa sumy 7 440,58 € spoločne so 6 % úrokom z omeškania
od 21. mája 2005 až do zaplatenia zamietol. Zároveň vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania. Dospel k záveru, že vzhľadom na neplatnú výpoveď zo dňa
22. mája 2000, ktorá bola daná žalobkyni zo strany žalovaného, vzniklo žalobkyni voči
žalovanému jednak právo na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru
v zmysle § 61 ods. 1 Zákonníka práce (zákon č. 65/1995 Zb. v znení účinnom k 1. októbru
2000) za obdobie od 1. októbra 2000 do 22. februára 2005 a jednak právo na náhradu platu
z titulu neprideľovania práce pre iné prekážky na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3
Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z.) v spojení s § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z.
o výkone práce vo verejnom záujme (oba zákony v znení účinnom k 23. februáru 2005)
za obdobie od 23. februára 2005 do 31. marca 2005. Súd akceptoval žalovaným vznesenú
námietku premlčania a uplatnené nároky žalobkyni priznal iba od 16. júna 2002. Do tohto dňa
považoval nároky žalobkyne za premlčané. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 30. júna 2009,
sp.zn. 13 Co 123/2009 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, pokiaľ žaloba žalobkyne
v časti týkajúcej sa sumy 7 440,58 € spoločne so 6 % úrokom z omeškania od 21. mája 2005
až do zaplatenia bola zamietnutá a vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté, že žiadny
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p.
potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového
súdu. V nenapadnutej časti, pokiaľ žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni 7 879,47 €
spoločne so 6 % úrokom z omeškania od 21. mája 2005 až do zaplatenia, všetko do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku, zostal rozsudok prvostupňového súdu nedotknutý.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá navrhla
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom
odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Za takú vadu označila
skutočnosť, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania. Nesúhlasila
s názorom odvolacieho súdu, že neplatné rozviazanie pracovného pomeru sa nestane
neplatným na základe rozhodnutia súdu, ale je neplatným od samého začiatku a právoplatné
rozhodnutie súdu o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru iba deklaruje správnosť
názoru zúčastnenej osoby o tom, že rozviazanie pracovného pomeru je neplatné.
Za nesprávny považovala tiež názor odvolacieho súdu, že premlčacia lehota pre nárok
na náhradu mzdy podľa ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce z titulu neplatného
rozviazania pracovného pomeru plynie od času, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi,
že trvá na ďalšom zamestnávaní. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový
a právny stav veci, tak ako ho uvádzala v konaní pred súdmi.
Žalovaný považoval napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za vecne správny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je
prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci
doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na žalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.
K odňatiu možnosti žalobkyne pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť tým,
že odvolací súd rozhodol vo veci dňa 30. júna 2009 bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (účinného od 15.10.2008 – ďalej len O.s.p.) na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého
stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, a c/ to vyžaduje dôležitý verejný
záujem.
Podľa § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v ostatných prípadoch možno
o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a/, b/, c/ O.s.p. vyplýva, že bez pojednávania
nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak
- zistí, že je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať
(zopakovať) dôkazy,
- súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,
- to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
V predmetnej veci je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu
prvého stupňa, teda mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a o veci aj
správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu
ani o verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu
osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach
a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie
vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní odvolací súd
v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie,
ak to považuje za potrebné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k právnemu záveru, že tým, že
odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1, 2
O.s.p. nebola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemožneniu realizácie jej procesných práv, priznaných jej
v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jej práv a právom chránených
záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu odnímajúci účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je
možné považovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo
preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa žalobkyni znemožnila realizácia
jej procesných práv, priznaných jej v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jej práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. októbra 2009
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková