Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
cfd/367470.cd46fd.pdf
PDF · 142.44 KB
No categories available
2Obo/90/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 2Obo/90/2009
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa
Štefanku a sudkýň JUDr. Ivany Izakovičovej a JUDr. Anny Petruľakovej, v právnej veci
žalobcu: O., O., S., proti žalovanému: JUDr. I.B., advokát, Advokátska kancelária, B., V.,
správcovi konkurznej podstaty úpadcu R., „v konkurze“, so sídlom v J., o určenie pravosti
pohľadávky vo výške 16 596,96 Eur (500 000,– Sk), na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 02. júla 2009 č. k.
54 Cbi 155/2001-181, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 02. júla 2009 č. k 54 Cbi 155/2001- 181 p o t v r d z u j e .
Žalovanému n e p r i z n á v a náhradu odvolacích trov.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol žalobu žalobcu a zaviazal
ho zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 1 158,17 Eur (34 891,– Sk), keď proti
žalovanému v 1. rade R. v dôsledku späťvzatia žaloby v tejto časti konanie zastavil.
Predmetom žaloby proti druhožalovanému správcovi konkurznej podstaty,
JUDr. I.B., B., V., bolo určenie pravosti pohľadávky
vo výške 16 596,96 Eur (500 000,– Sk), z titulu lokalizačného poplatku a daní
z nehnuteľnosti. V žalobe uviedol, že Krajský súd v Banskej Bystrici č. k. 47–24 K 32/01–38
svojim rozhodnutím zo dňa 22. 02. 2001, vyhlásil konkurz na majetok žalovaného
v rade 1. a za správcu konkurznej podstaty, ustanovil žalovaného v rade druhom.
V konkurznom konaní žalobca dňa 23. 04. 2001 prihlásil pohľadávku vo výške 25 524,85 Eur
(768 961,50 Sk), ktorej nárok, čo do pravosti a jej právneho dôvodu, poprel žalovaný
v rade 2. dňa 11. 05. 2001 na prieskumnom pojednávaní. Ako dôvod popretia časti
prihláseného nároku žalovaný v rade 2., uviedol skutočnosť, že uznanie dlhu je vyvrátiteľnou
právnou domnienkou a z toho titulu nebol podľa neho predložený dôkaz o pravosti časti
pohľadávky. Žalobca ďalej uviedol, že R., bolo Obci S., dlžné za neplatenie lokalizačného
poplatku za rok 1991 a 1992 a za daň z nehnuteľnosti
za rok 1993 aj s penálmi sumu 33 405,83 Eur (1 006 384,– Sk). Špecifikáciu tejto sumy
uviedol prvostupňový súd na strane 2 napadnutého rozsudku.
Dňa 08. 12. 1993 došlo k dohode medzi R. s Obcou S. a to takej, že sa odpustila časť
dlhu. Dlžníkovi – žalovanému zostala
na splatenie suma 16 596,96 Eur (500 000,– Sk), ktorá sa mala viesť ako bezúročná pôžička
v trvaní maximálne 10 rokov. Roľnícke družstvo ako záruku za dlžnú sumu, schválilo
uplatnenie záložného práva na pomernú časť nehnuteľnosti družstva – šesť b. j. S., čo je
doložené výpisom uznesenia č. 154/93 zo dňa 08. 12. 1993 predstavenstva R.. Keďže uvedená
pohľadávka sa nesplácala a družstvo chcelo ponúknuť byty na predaj, uzavrela starostka obce
M. dňa 04. februára 1998 s R., dohodu o zrušení záložného práva a splatení dlhu. Táto dohoda
sa dodatkom zmenila dňa 09. 02. 1998 a dlh mal byť splatený v lehote dvoch rokov. Dňa 30.
11. 2000 po zmene v osobe vedenia obce, požiadal zastupujúci starosta R. o odsúhlasenie
pohľadávok na sumu 25 443,45 Eur
(766 509,30 Sk) s tým, že Roľnícke družstvo malo lehotu 14 dní, aby písomne
zdokumentovalo prípadné rozdiely s upozornením, že ak v stanovenej lehote žalobca neobdrží
pripomienky, bude odsúhlasenie považovať za správne. V určenej lehote sa Roľnícke
družstvo k odsúhlaseniu nevyjadrili, a tak O., považuje svoju pohľadávku
za nespornú. Žalovaný JUDr. I.B., vo vyjadrení k žalobe zo dňa 24. júna 2001 uviedol, že na
prieskumnom pojednávaní časť prihlásenej pohľadávky vo výške 8 525,61 Eur (256 842,50
Sk), uznal a zaradil do prvej triedy časť, vo výške 402,28 Eur (12 119,– Sk), tiež uznal a
zaradil ako pohľadávku proti podstate a časť vo výške 16 596,96 Eur (500 000,– Sk), poprel.
Právny titul časti pohľadávky vo výške 16 596,96 Eur (500 000,– Sk), nebol v rámci
prieskumného konania zdokladovaný a preukázaný. K prihláške pohľadávky neboli doložené
doklady, resp. rozhodnutia, na základe ktorých správca dane vyrubil predmetnú daň, resp.
lokalizačný poplatok. Je pravdou, že žalobca predložil dohodu o vysporiadaní záväzku zo dňa
04. februára 1998, avšak táto dohoda je len vyvrátiteľnou domnienkou, že záväzok v čase
jeho uznania trval, čo vlastne na prieskumnom pojednávaní správca namietol.
Súd uznesením č. k. 54 Cbi/155/01–Že–86 zo dňa 26. mája 2005 konanie voči
žalovanému v prvom rade R. zastavil, vzhľadom na späťvzatie žaloby v tejto časti.
Uznesením č. k. 54 Cbi/155/01–65 zo dňa 11. 06. 2002 súd nariadil znalecké
dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectva, ručné písmo, ktorého vykonaním poveril
znalkyňu P., bytom Z., A.. Súd uložil znalkyni, aby posúdila pravosť podpisu na dokumente
nazvanom „Dohoda o vysporiadaní záväzku podľa § 407 Obchodného zákonníka“ a „Dodatok
k dohode“, ktorý sa týka A.. Znalkyňa vypracovala posudok pod č. ZP 3/2004 zo dňa 15. 03.
2004. V závere znaleckého posudku je uvedené, že podpis na dokumente nazvanom „Dohoda
o vysporiadaní záväzku podľa § 407 Obchodného zákonníka“ a „Dodatok k dohode“, zo dňa
04. 02. 1998, je vlastnoručným podpisom p. A., pričom ide o vykonštruovaný podpis
vymysleného znenia z voľnej ruky.
Uznesením č. k. 54 Cbi/155/2001–Že–95 zo dňa 21. novembra 2007, súd nariadil
kontrolné znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectvo – ručné písmo, ktorého
vykonaním poveril znalca J., N., T.. Súd uložil znalcovi, aby posúdil, či podpisy v poradí
druhej osoby konajúcej za dlžníka umiestnené
na dokumentoch „Dohoda o vysporiadaní záväzku podľa § 407 Obchodného zákonníka“
zo dňa 04. februára 1998 a „Dodatok k dohode“ zo dňa 09. februára 1998 sú vlastnoručnými
podpismi p. A., X., bytom J.. Znalec J., vypracoval znalecký posudok č. 48/2008 zo dňa 27.
mája 2008. Znalec
I. v závere znaleckého posudku uviedol, že podpis „D.“
na „Dohode o vysporiadaní záväzku zo dňa 04. 02. 1998“, sporný podpis označený S-1, nie je
vlastnoručným podpisom svedkyne A.. Ide o falzifikát typu napodobeniny, vytvorený
neznámym pisateľom. Ďalej znalec uviedol, že podpis „D.“ na dodatku k dohode
o vysporiadaní záväzku zo dňa 09. 02. 1998, označený S – 2, je vlastnoručným podpisom
svedkyne A..
Svedkyňa A. uviedla, že v tejto veci už bola vypočúvaná na súde, ako aj na polícii
a z dôvodu časového odstupu si už bližšie okolnosti podpisovania „Dohody o vysporiadaní
záväzku“ zo dňa 04. februára 1998 a „Dodatku k dohode o vysporiadaní záväzku“ zo dňa 04.
februára 1998, nepamätá. V čase podpisovania dokumentov, bola členkou predstavenstva R.
a volala sa A.. K zmene priezviska, napríklad výdajom, nedošlo. Svedkyňa uviedla, že
podpísala ako členka predstavenstva Dohodu o vysporiadaní záväzku podľa § 407
Obchodného zákonníka, medzi dlžníkom R., zastúpené J., predsedkyňou predstavenstva, a A.,
členkou predstavenstva a veriteľom O., zastúpená M., starostkou, zo dňa 04. februára 1998
a taktiež podpísala
aj Dodatok k dohode o vysporiadaní záväzku, uzatvorenej medzi Obcou S. a R. dňa 04.
februára 1998. Nevedela vysvetliť súdu, prečo svedkyňa, ktorá sa volá R., podpísala Dohodu,
aj Dodatok k nej vymysleným menom „D.“. Podľa svedkyne sa obidva dokumenty
podpisovali v jeden deň súčasne.
Prvostupňový súd mal za preukázané, že žalobca si prihlásil pohľadávku v konkurze,
vyhlásenom na majetok úpadcu, kde žalovaný bol ustanovený za správcu konkurznej
podstaty. Žalovaný na prieskumnom pojednávam poprel časť prihlásenej pohľadávky žalobcu
a to vo výške 16 596,96 Eur (500 000,– Sk) z dôvodu, že pohľadávka v tejto výške nebola
preukázaná. Žalobca si preto svoj nárok na určenie pravosti pohľadávky uplatnil žalobou.
Prvostupňový súd skúmal, či pohľadávka žalobcu vo výške 16 596,96 Eur
(500 000,-- Sk), je pravá. Pohľadávka pozostávala z lokalizačného poplatku za rok 1991
(4 137,95 Eur /124 660,– Sk/), lokalizačného poplatku za rok 1992 (4 137,95 Eur
/124 660,-- Sk/), dane z /37 873,– Sk/), penále za rok 1991 (11 048.33 Eur /32 842,– Sk/)
a penále za rok 1992 (6 517,26 Eur /196 339,-- Sk/).
Žalobca so žalovaným sa v roku 1993 mali dohodnúť na výške dlžnej sumy
16 596,96 Eur (500 000,– Sk). Žalobca poukazoval na Dohodu o vysporiadaní záväzku podľa
§ 407 Obchodného zákonníka, medzi dlžníkom R. a veriteľom O., kde bude v I. uvedené, že
veriteľ a dlžník odsúhlasili dňa 08. 12. 1993 pohľadávky obce v sume 33 405,83 Eur
(1 006 384,– Sk). Po vzájomnej dohode určili výšku pohľadávky obce v sume 16 596,96 Eur
(500 000,– Sk) stým, že obec rozhodnutím uplatní svoje pohľadávky formou záložného práva
na šesť b. j. súp. č. 101 v k. ú. Obce S. podľa LV č. X. Na dohode je na druhej strane uvedený
dátum „V. dňa 4.2.98“, za O. je uvedený podpis M. a za R., sú uvedené dva podpisy. V závere
je uvedené, že strany podpisujú túto dohodu s pripojeným dodatkom, ktorý tvorí nedeliteľnú
súčasť tejto zmluvy (dohody). Na „Dodatku k dohode o vysporiadaní záväzku uzatvorenej
medzi Obcou S. a R. dňa 4.2.98“
sú uvedené dátumy „V J. 4.2.98“ a jeden nečitateľný podpis, druhý podpis „D.“ a „V. 9.2.98“
a podpis M..
Prvostupňový súd mal preukázané, že sa jedná o podpisy M., starostky Obce S., J.,
predsedkyne predstavenstva R. a A., členky predstavenstva, ktorá sa však podpísala
vymysleným menom „D.“. Preto tento právny úkon považoval podľa § 37 odsek 1 OZ, za
neplatný.
Vzhľadom na to, že členka predstavenstva R. A., ktorej podpis sa vyžadoval spolu
s podpisom predsedkyne predstavenstva J., podpísala obidve listiny a to Dohodu
o vysporiadam záväzku podľa § 407 Obchodného zákonníka zo dňa 04. februára 1998
a Dodatok k dohode o vysporiadaní záväzku zo dňa 04. februára 1998, vymysleným menom
„D.“, ktoré nemalo a nemá žiadny vzťah k jej osobe, nemožno právny úkon posudzovať ako
urobený vážne v zmysle ust. § 37 ods. 1 OZ.
Podľa ust. § 407 odsek 1 OBZ účinného v čase podpisu obidvoch listín, ak dlžník
písomne uzná svoj záväzok, plynie nová štvorročná premlčacia doba od tohto uznania. Ak sa
uznanie týka iba častí záväzku, plynie nová premlčacia doba ohľadne tejto časti.
Žalobca preukazoval svoj nárok a to Dohodou o vysporiadaní záväzku podľa § 407
Obchodného zákonníka zo dňa 04. februára k dohode o vysporiadaní záväzku zo dňa
04. februára 1998, pričom urobenie týchto právnych úkonov zo strany žalovaného, nespĺňalo
základné podmienky platnosti právneho úkonu stanoveného § 37 odsek 1 OZ. K uznaniu
záväzku zo strany žalovaného, nemohlo dôjsť ani konkludente, nakoľko ust. § 407 odsek 1
OBZ, predpokladá pre platné uznanie záväzku písomnú formu. Z uvedených dôvodov súd
žalobu zamietol.
Úspešnému žalovanému prvostupňový súd priznal aj náhradu trov konania (§ 142
ods. 1 OSP) pozostávajúce z hotových výdavkov a to náhrada znalečného.
Rozsudok prvostupňového súdu napadol odvolaním žalobca.
Ako odvolateľ nesúhlasí s hodnotením dôkazov prvostupňovým súdom a je
presvedčený, že v danom konaní preukázal aj oprávnenosť našej pohľadávky, čo sme lidu
zdokumentovali rôznymi písomnosťami nachádzajúcimi sa v spise súdu. Oprávnenosť
pohľadávky a súhlas s jej výškou prejavil, bola potvrdená aj tým, že bolo zriadené záložné
právo, inak by predsa k založeniu nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností dôjsť nemohlo.
Záložné právo sa nezrušilo z dôvodu, že úpadca svoj dlh voči obci splatil, ale preto, aby sa
byty nachádzajúce v založenej nehnuteľnosti, mohli odpredať nájomníkom, ktorí úpadcovi
zložili už aj zálohy. Keďže vtedajšie vedenie obce nechcelo škodiť vlastným občanom,
súhlasilo so zrušením záložného práva za podmienky, že sa spíše dohoda o vysporiadaní
záväzku. Na základe tejto skutočnosti potom obecné zastupiteľstvo súhlasilo so zrušením
záložného práva. Existencia záložného práva však zdokumentovala oprávnenosť pohľadávky
obce a skutočnosť, z ktorej neskôr vychádzala aj samotná dohoda. Niet preto akýchkoľvek
pochýb o existencii pohľadávky a jej výšky, čo potvrdzujú nielen písomné doklady, ale aj
výpoveď svedkyne K. zo dňa 21. 11. 2001. Preto považuje nárok obce za oprávnený
a v súlade s predloženými dokladmi.
Tak svedkyňa K. ako predsedkyňa predstavenstva pred súdom vypovedali, že uvedené
písomnosti vlastnoručne podpísali. Ak svedok po dosť dlhom časovom úseku povie, že si
presne nepamätá obsah písomnosti, neznamená to, že tento právny úkon bol urobený nie
vážne. Štatutári družstiev podpisovali množstvo dokumentov a nie je ani fyzicky možné
pamätať si ich obsah do detailov. Svedkyne však pred súdom jasne vyjadrili, že dokumenty
podpísali bez nátlaku a dobrovoľne. Preto považujeme uvedené písomnosti za platné,
nesúhlasíme s rozhodnutím súdu v danej veci.
Krajský súd sa nevyporiadal v odôvodnení s dôkazným materiálom, ktorý žalobca
predložil, a ktorý odôvodňoval aj žalobu. Súd veľmi okrajovo odôvodnil svoje rozhodnutie
a z jeho odôvodnenia nie je jasné, že rozhodnutie súdu sa opiera o relevantné konštatovania
vychádzajúce z doložených písomností. Argumentácia súdu o neplatnosti právneho úkonu
z dôvodu, že úkon nebol urobený vážne, neobstojí. Svedkyňa R. okrem toho, že svoj podpis
uznala, nespochybnila svoje rozhodnutie uvedené dokumenty v tom čase podpísať. Svedkyňa
neuviedla, že konala v omyle, a že nepamätá, čo však neznamená, že listiny v minulosti
nepodpisovala ako členka predstavenstva, náležitou vážnosťou. Dokonca dňa
21. 11. 2001 vypovedala, že uvedené listiny podpisovala pred právnikom družstva. Preto
nie je známa skutočnosť, prečo sa súd domnieva, že daný úkon nebol urobený náležité s plnou
vážnosťou, keď vážnosť bola preukázaná priamo na pojednávaniach.
Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 54Cbi/155/2001 bol
vydaný na základe nesprávnych a neúplných skutkových zistení, aj keď mal v spisoch
dostatok relevantných dôkazov.
Na základe toho navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu
zmenil tak, že žalobe žalobcu v celo rozsahu vyhovie a prizná mu aj náhradu trov konania.
V odvolacej odpovedi žalovaný správca konkurznej podstaty uviedol, že s citovaným
rozsudkom krajského súdu súhlasí a plne sa sním stotožňuje a nemá žiadne pochybnosti
o správnosti tohto rozsudku. K dôvodom odvolania sa bližšie nevyjadruje, nakoľko tieto
považuje za bezpredmetné a irelevantné. Podľa jeho názoru súd správne poukázal
na ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí
urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Z uvedeného ustanovenia
zákona vyplýva, že právny úkon nie je urobený vážne (slobodne), ak konajúci nechcel svojím
prejavom vôle vyvolať právne následky, ktoré by inak v dôsledku jeho prejavu nastali. Takto
urobený právny úkon je zásadne neplatný. Súd pri svojom rozhodnutí správne aplikoval
citované ustanovenia zákona. V tomto prípade nemohlo ísť o platný právny úkon, keď
svedkyňa R. na predmetnej listine sa podpísala vymysleným menom D., keď
na iných listinách vždy a všade sa inak podpisovala, obvyklým spôsobom. Teda aj týmto
vymysleným podpisom žiadny. Teda týmto vymysleným podpisom prejavila, že uvedenej
listine neprikladá žiadnu vážnosť. Žiadny znalec nevedel, alebo by nevedel objektívne
posúdiť, či skutočne išlo o podpis svedkyne R. alebo nie. To nie je dôležité. Ide o to, že
pokiaľ to aj svedkyňa R. podpísala, pri tomto jej právnom úkone chýbala vážnosť, čo robí
tento právny úkon neplatným. S poukazom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok
prvostupňového súdu potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, OSP), bez
pojednávania prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania
rozhodnutia § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 OSP) dospel k záveru, že odvolanie nie je právne
dôvodné, prvostupňový súd rozhodol vecne správne, preto jeho rozhodnutie potvrdil (§ 219
OSP).
V podstate odvolací súd sa odvoláva na správne dôvody napadnutého prvostupňového
rozsudku, ktoré v úvode jeho dôvodov zopakoval a na ne odkazuje aj účastníkov. K nim však
odvolací súd dodáva:
Odvolateľ nesúhlasí s postupom prvostupňového súdu pri hodnotení dôkazov (§ 132
OSP) a to hodnotenie výpovede svedkov, hlavne svedkyne R.. Prvostupňový súd vykonal
rozsiahle dokazovanie aj znalecké, ktoré potvrdilo nezodpovedný postoj tejto svedkyne nielen
v tom, že jej právny úkon nie je vážny, ale aj nezodpovedný postoj k čestnému konaniu a
k najzákladnejším občianskym povinnostiam. Vedela a musela vedieť, že listina, ktorú
podpísala iným menom, sa stáva falzifikátom. Podpísala, či už vlastnoručne napísala kohosi
meno (či už existujúceho alebo neexistujúceho) v jasnom úmysle, aby takto podpísaný
dokument postrádal právnu silu, ktorú mu zákon dáva. Prvostupňový súd vyvodil absolútnu
neplatnosť právneho úkonu z § 37 ods. 1 OZ, pričom rozsah tohto právneho úkonu plne
naplňuje aj znaky § 39 OZ. Nie je úlohou súdu v občianskom súdnom konaní
hodnotiť skutok svedkyne z trestnoprávneho hľadiska, ale občianskoprávna zodpovednosť
za vzniknutú škodu tomu, kto ju utrpel, sa javí pravdepodobná.
Postup žalovaného správcu konkurznej podstaty, bol správny, tomu zodpovedá aj
napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu, preto ho odvolací súd potvrdil.
Odvolacie trovy žalovanému nevznikli, preto mu nemohli byť prisúdené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. októbra 2009
JUDr. Jozef Štefanko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Štofaniková