Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
425/370068.46974b.pdf
PDF · 129.67 KB
No categories available
5MCdo/18/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Sone
Mesiarkinovej, v právnej veci navrhovateľa: P. K., bývajúci v P., proti odporcovi: R. B.,
bývajúci v P., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp.zn.
6 C 231/2004, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti
rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš zo 16. apríla 2007 č.k. 6 C 231/04-190 a rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. septembra 2007 č.k. 14 Co 179/07, takto
rozhodol:
Mimoriadne dovolanie z a m i e t a .
Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Veľký Krtíš (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 16. apríla 2007 č.k.
6 C 231/04-190, v spojení s opravným uznesením zo 14. februára 2008 č.k. 6 C 231/2004-
227, rozhodol tak, že „odporca je povinný sa v budúcnosti zdržiavať výroku na osobu
navrhovateľa, ktorý odznel na zasadnutí Obecného zastupiteľstva Obce P. dňa 11.02.2004 a to
,udavač´.“ Odporcovi uložil povinnosť „odvolať výrok udavač na najbližšom zasadnutí
Obecného zastupiteľstva Obce P. a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“ Návrh
na začatie konania vo zvyšku zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že odporcovi
nepriznal ich náhradu. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu a aplikujúc na vec
ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších
predpisov (O.z.) dospel k záveru, že návrh na začatie konania, ktorým sa navrhovateľ
domáhal ochrany svojej osobnosti proti viacerým zásahom odporcu, je dôvodný len sčasti.
Výpoveďami svedkov mal za preukázané, že „zo strany odporcu odznel výraz
na navrhovateľa udavač“. Takéto označenie navrhovateľa odporcom ale bolo neprimerané
a pôsobilo urážlivo, keďže vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by konanie
navrhovateľa naplnilo znaky takého konania, ktoré by bolo možné „podľa krátkeho slovníku
slovenského jazyka IV“ považovať za udavačské („niekoho udávať, obyčajne s nečestným
zámerom“). Vypočutí svedkovia nedosvedčili tvrdenia odporcu, že navrhovateľ písal podania
na iných a že mal s nimi konflikty. Vychádzajúc z uvedeného ustálil, že je odôvodnený návrh
navrhovateľa, aby odporcovi bola uložená povinnosť „v budúcnosti zdržiavať sa výroku
na osobu navrhovateľa, že je udavač“ a povinnosť odvolať tento výrok na najbližšom
zasadnutí obecného zastupiteľstva. V ostatných častiach nepovažoval návrh za opodstatnený
a ako taký ho vo zvyšku zamietol.
Na odvolanie odporcu Krajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd) rozsudkom
z 18. septembra 2007 sp.zn. 14 Co 179/07 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Dospel k záveru, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa je správne. Výpoveďami svedkov mal tiež za preukázané, že odporca
vo vzťahu k navrhovateľovi skutočne použil označenie udavač. Odporca nepreukázal, že by
výrok na adresu navrhovateľa použil dôvodne. Odvolací súd preto mal za to, že „ide o výraz
neprimeraný a urážlivý, ktorý neprimerane zasiahol do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti
navrhovateľa“.
Proti rozsudkom súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu v častiach, ktorými bolo
návrhu na začatie konania vyhovené, podal generálny prokurátor Slovenskej republiky
(dovolateľ) mimoriadne dovolanie. Navrhol rozhodnutia súdov nižších stupňov v ich
napadnutých častiach zmeniť tak, že sa návrh zamieta. Uviedol, že mimoriadne dovolanie
podáva na podnet odporcu, pretože napadnutými časťami rozhodnutí bol porušený zákon,
pričom ochranu práv a zákonom chránených záujmov odporcu nie je možné dosiahnuť inými
právnymi prostriedkami. Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, že napadnuté časti rozhodnutí
súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci
(dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Podľa dovolateľa súdy nižších stupňov
„neposúdili priliehavo danosť predpokladov na poskytnutie súdnej ochrany občianskej cti
a ľudskej dôstojnosti navrhovateľovi v súvislosti s odporcovým označením navrhovateľa ako
udavača dňa 11. februára 2004.“ Uviedol, že súdy vyhodnotili odporcovo označenie
navrhovateľa výrazom „udavač“ ako neoprávnené, resp. protiprávne (odvolací súd použil
výraz „nedôvodné“) vo vzťahu ku všetkým aktivitám navrhovateľa opisovaným
v odporcovom vystúpení dňa 11. februára 2004 počas rokovania obecného zastupiteľstva,
teda aj vo vzťahu k tvrdeniu o činnosti navrhovateľa ako bývalého spolupracovníka bývalej Š.
B.. Na odôvodnenie mimoriadneho dovolania tiež uviedol:
„Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa si vyžiadal správu Ú. P. N. z 27.
februára 2007 sp.zn. D. (č.l. 161 súdneho spisu), ktorého obsahom je potvrdenie, že
navrhovateľ bol evidovaný v agentúrnych zväzkoch KS-ZNB, S-ŠtB B. vo zväzku reg.č. X.,
arch.č. X. a dňa 12. apríla 2007 si vyhotovil kópiu z označeného registračného zväzku
z webovej stránky Ú. P. N., ktoré preukazuje, že navrhovateľ bol evidovaný ako agent
s krycím menom ,K.´ (č.l. 166, 167 spisu). Nepochybne teda prednes odporcu o
navrhovateľovi ako registrovanom agentovi bývalej Š. B. bol pravdivý a mal spojitosť
s hodnotiacim výrokom navrhovateľa ako udavača. Napriek tomu, že označenie fyzickej
osoby verejným prehlásením za udavača môže subjektívne, ale aj objektívne vyvolať
s prihliadnutím na skutkové okolnosti difamujúce účinky, súdna prax dospela už prv k záveru,
že pôvodca takého zásahu sa zbaví občianskoprávnej sankcie v zmysle § 13 ods. 1 OZ, len ak
preukáže, že jeho tvrdenia boli pravdivé (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veci sp.zn. 5 Cdo 39/2000 publikovaný pod č. 45/2003 ZSP). Preto treba
poukázať na vyššie spomínané, súdom prvého stupňa vykonané listinné dôkazy preukazujúce
pravdivosť tvrdenia odporcu o registrácii navrhovateľa ako agenta bývalej Š. B., ktorá bola
v dobe neslobody zložkou represívneho systému policajných štruktúr zameraná na potláčanie
prirodzených ľudských práv a občianskych slobôd. Z odôvodnenia rozsudku oboch
procesných súdov vyplýva, že preukázanú skutočnosť pravdivosti časti prednesov odporcu na
adresu navrhovateľa v kontexte na jeho označenie ako udavača, nebrali do úvahy pri
posudzovaní oprávnenosti, resp. protiprávnosti zásahu do sféry cti a dôstojnosti navrhovateľa.
Súdy v konaní sa náležite nevysporiadali s konfliktom uplatneného práva navrhovateľa na
ochranu osobnosti a realizovaným právom odporcu šíriť verejne informácie zaručeným v ČI.
26 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Označenie navrhovateľa, ako to vyplýva z
dokazovania, nadväzovalo na informáciu, tvoriacu časť ústneho prejavu odporcu na adresu
navrhovateľa, že ten bol registrovaným agentom bývalej Š. B., ktorá vychádzala zo
sprístupnených a zverejnených informácii Ú. P. N. na jeho webových stránkach, ktoré
sprístupňovanie a zverejňovanie je náplňou pôsobnosti a úloh označeného ústavu [§ 1 písm.
b/, § 8 ods. 1 písm. b/ a písm. h/, § 19 ods. 1 zák.č. 553/2002 Z.z. (Zákona o pamäti národa)].
Pri hodnotení protiprávnosti zásahu odporcovým výrokom označujúcim navrhovateľa za
udavača, najmä jeho intenzity, ktorou mal poškodiť navrhovateľovo právo na česť
a dôstojnosť, súdy vychádzali iba zo všeobecne vnímaného významu pojmu ,udavač´, najmä
vo význame jeho pejoratívneho uplatnenia. Neprihliadli na súvislosť použitia tohto výroku
práve na registrovanú činnosť navrhovateľa ako agenta a na jej posudzovanie verejnosťou. Ak
úlohou agentov bývalej ŠtB bola aktívna činnosť spočívajúca vo vyhľadávaní, overovaní,
zhromažďovaní informácií o spoluobčanoch a odovzdávanie takých informácií
profesionálnym príslušníkom, resp. zložkám vtedy pôsobiaceho represívneho bezpečnostného
aparátu zameraného o. i. aj na potlačenie prirodzených ľudských práv a slobôd, tak taká
činnosť je vo všeobecnosti hodnotená ako spoločensky reprobovaná s negatívnym citovým
zafarbením. Súčasť tejto činnosti spočívajúca v odovzdávaní informácií je celospoločensky
chápaná ako udavačstvo, ktoré spravidla vykonávali registrovaní tajní spolupracovníci
vedome. Označenie činnosti tajného spolupracovníka v postavení agenta bývalej ŠtB bežne
používaným populárnym zástupným výrazom udavač, preto nie je teda nepriliehavým
výrazom, ktorý navyše dôvodne zachováva aj svoj spoločensky hanlivý význam. Pritom
spolupráca s bývalou ŠtB ako represívnou zložkou štátu v období neslobody je natrvalo
odmietnutia hodnou aktivitou a pravdivú informáciu o takom pôsobení fyzickej osoby aj s
použitím výroku ,udavač´ nemožno posudzovať ako zásah do jej ochrany osobnosti napriek
difamujúcim účinkom. Sama registrácia takej osoby v postavení agenta bývalej ŠtB nesie so
sebou následok spravidla trvalého zníženia jej občianskej cti, či ľudskej dôstojnosti. Nemožno
jej teda priznať právo na ochranu osobnosti, ak uplatnený výraz súvisel práve s registráciou
jej pôsobenia agenta bývalej ŠtB, lebo nepresiahol svojou mierou intenzitu, ktorú už nemožno
v demokratickej spoločnosti tolerovať, lebo vybočuje z medzí slušnosti, či nárokov kladených
na komunikáciu v takej spoločnosti (judikovaný názor v Náleze Ústavného súdu Českej
republiky sp.zn. I. ÚS 156/99 č. N 19/17 Sb. NÚ 133). Ak teda bolo preukázané, že tvrdenie
odporcu o minulosti navrhovateľa ako agenta bývalej ŠtB bolo pravdivé, označenie
navrhovateľa za udavača o. i. aj v súvislosti s touto minulosťou, nemožno hodnotiť za
urážlivé v intenzite odporujúcej požiadavkám miery slušnosti a zdvorilosti komunikácie
v demokratickej spoločnosti. Nebolo teda možné vyvodiť ako priliehavý právny záver, že
navrhovateľ požíva ochranu osobnosti v požadovanej forme. Právny záver uplatnený súdmi
pri rozhodovaní vo veci, že použitie výroku ,udavač´ voči navrhovateľovi bolo
neopodstatnené (v zmysle neoprávnenosti) vo vzťahu ku všetkým prednesom odporcu
vysloveným na osobu navrhovateľa a na jeho činnosť v minulosti, tak nezodpovedal
skutkovému stavu, ako vyplýval z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa.
Odvolací súd si namiesto zmeny rozsudku súdu prvého stupňa osvojil jeho právne posúdenie
veci odporujúce ust. § 11 OZ, lebo ho aplikoval nesprávne, vzhľadom na skutkový stav
vyplývajúci z vykonaných dôkazov. Odvolací súd teda správne použitý právny predpis
nesprávne vyložil a naviac na zistený skutkový stav ho vo veci aj nesprávne aplikoval.“
Navrhovateľ vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu okrem iného uviedol, že v čase
podania návrhu na začatie konania na ochranu jeho osobnosti žiaden z účastníkov „nemal
tušenie“ o záznamoch v materiáloch bývalej Š. B.; tie boli zverejnené až neskoršie.
Vystúpenie odporcu na zasadnutí obecného zastupiteľstva sa nedotýkalo záznamov v
materiáloch bývalej Š. B.. „Na potvrdenie svojho tvrdenia ,udavač´ vtedy označil, že som udal
Ing. P. K., JUDr. S. C. a I. M.“.
Odporca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu sa stotožnil s argumentáciou
dovolateľa v ňom obsiahnutou.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok
(§ 243g O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.
I v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky
(štvrtá hlava štvrtej časti O.s.p.), tak ako v konaní o dovolaní účastníka (tretia hlava štvrtej
časti O.s.p.), je dovolací súd viazaný rozsahom dovolania, ako aj uplatneným dovolacím
dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1
O.s.p.). Obligatórne sa zaoberá len vadami konania uvedenými v § 237 O.s.p. a inými vadami,
pokiaľ tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť, dovolací súd sa predovšetkým zaoberal
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len
na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).
Dovolateľ vady konania v zmysle § 237 O.s.p. v dovolaní výslovne nenamietal
a v dovolacom konaní žiadna z týchto vád ani nevyšla najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak ju dovolateľ
nenamieta, je procesná vada, ktorá, na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.,
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení
upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Iné vady, mimo vád uvedených
v § 237 O.s.p., sú spôsobilým dovolacím dôvodom len za predpokladu, že mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Medzi také vady patrí skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho
súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu veci z dôvodu, že
súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z iného
skutkového základu než súd prvého stupňa bez toho, že by postupoval podľa § 213 ods. 2
O.s.p. v znení do 15. októbra 2008 a pod.
V mimoriadnom dovolaní dovolateľ výslovne nenamietal ani takéto iné procesné vady
a v dovolacom konaní žiadna z takýchto vád ani nevyšla najavo.
Jediným dovolateľom uplatneným dovolacím dôvodom, ktorý je z hľadiska § 243f
ods. 1 písm. c/ O.s.p. prípustný, je, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolateľ tento dovolací dôvod spája s podľa neho nesprávnou
aplikáciou ustanovenia § 11 O.z. na zistený skutkový stav. Dochádza k záveru a tvrdí, že „ak
teda bolo preukázané, že tvrdenia odporcu o minulosti navrhovateľa ako agenta bývalej ŠtB
bolo pravdivé, označenie navrhovateľa za udavača o.i. aj v súvislosti s touto minulosťou,
nemožno hodnotiť za urážlivé v intenzite odporujúcej požiadavkám miery slušnosti
a zdvorilosti komunikácie v demokratickej spoločnosti.“ Tiež dodáva, že „označenie
navrhovateľa, ako to vyplýva z dokazovania, nadväzovalo na informáciu, tvoriacu časť
ústneho prejavu odporcu na adresu navrhovateľa, že ten bol registrovaným agentom bývalej
Š. B.“ a dochádza k záveru, že „nemožno jej (rozumej fyzickej osobe – poznámka
dovolacieho súdu) teda priznať právo na ochranu osobnosti, ak uplatnený výraz súvisel práve
s registráciou jej pôsobenia agenta bývalej ŠtB.“
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ vychádza z toho, že odporca použil na adresu
navrhovateľa (inak hanlivý) výrok „udavač“ v súvislosti s jeho evidovaním v materiáloch
bývalej Š. B.. Tento záver dovolateľa, z ktorého vyvodzuje opodstatnenosť svojho
mimoriadneho opravného prostriedku, ale neprihliada na predmet a priebeh konania pred
súdmi, na nimi zistený stav veci a spôsob a rozsah ich rozhodnutia.
Z obsahu spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že:
- návrhom na začatie konania navrhovateľ sa domáhal, okrem iných právnych
prostriedkov a spôsobov ochrany jeho osobnostných práv, aby odporcovi bola uložená
povinnosť „v budúcnosti sa zdržiavať výrokov na osobu navrhovateľa, ktoré odzneli
na zasadnutí Obecného zastupiteľstva obce P. (2x), ide o nepravdivé tvrdenia“,
- odporca vo vyjadrení k návrhu na začatie konania z 21. marca 2006, súdu doručenom
22. marca 2006 (č.l. 54 a nasl. spisu), okrem iného, uviedol nasledovné: „Až o rok neskôr,
v dobe, keď už bol tento návrh podaný, po odtajnení a zverejnení zväzkov ŠtB, som sa
dozvedel, ako som už hore uviedol, že od začiatku 70 rokov minulého storočia je P. K.
evidovaný ako dobrovoľný agent ŠtB s krycím menom K., čo ma však ale vôbec
neprekvapilo. O tom, že je to človek takých morálnych ,kvalít´ napovedá jeho udávanie nie
len mojej, ale aj iných osôb v jeho blízkosti. Pre istotu k tomuto jeho ,eštebáckemu exempóre´
napíšem, toto som ešte nahlas pred nikým nepovedal, lebo aj za toto by ma P. K. určite niekde
udal“,
- zmeneným návrhom na začatie konania, pripusteným uznesením súdu prvého stupňa
z 28. novembra 2006 č.k. 6 C 231/2004-122, navrhovateľ, reagujúc okrem iného aj
na vyjadrenie odporcu z 21. marca 2006, okrem iných právnych prostriedkov a spôsobov
ochrany jeho osobnostných práv, sa domáhal, aby odporcovi bola uložená povinnosť
„v budúcnosti sa zdržiavať výrokov na osobu navrhovateľa, ktoré odzneli na zasadnutí
Obecného zastupiteľstva obce P. dňa 11. februára 2004, a to: udavač, udavačská sviňa, ...
písomne odvolať výroky na osobu navrhovateľa uvedené vo vyjadrení zo dňa 21. marca 2006,
a to, že navrhovateľ bol agentom ŠtB, ...“,
- zo zápisnice zo zasadnutia Obecného zastupiteľstva Obce P. konaného 11. februára
2004, ani z výpovedí svedkov vypočutých v konaní (Ing. P. K., Z. T., Š. S., M. P., M. M.,
Ing. J. T., Ing. S. C., I. M., Ing. Z. B.), nevyplýva, že by odporca nazval navrhovateľa
na zasadnutí Obecného zastupiteľstva obce P. dňa 11. februára 2004 udavačom v súvislosti
s jeho aktivitami v bývalej Štátnej bezpečnosti,
- súd prvého stupňa rozsudkom zo 16. apríla 2007 č.k. 6 C 231/04-190, v spojení
s opravným uznesením zo 14. februára 2008 č.k. 6 C 231/2004-227, rozhodol tak, že „odporca
je povinný sa v budúcnosti zdržiavať výroku na osobu navrhovateľa, ktorý odznel
na zasadnutí Obecného zastupiteľstva Obce P. dňa 11.02.2004 a to ,udavač´“ a odporcovi
uložil povinnosť odvolať výrok „udavač“ na najbližšom zasadnutí Obecného zastupiteľstva
Obce P. a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh na začatie konania vo zvyšku
(teda aj v časti, ktorou sa navrhovateľ domáhal splnenia povinnosti odporcom písomne
odvolať výroky na jeho osobu, uvedené vo vyjadrení zo dňa 21. marca 2006, a to, že
navrhovateľ bol agentom ŠtB), zamietol.
Občiansky zákonník v § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti
zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj
súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. I keď neurčuje, čo všetko treba považovať
za zásah do osobnosti fyzickej osoby v zmysle predmetného ustanovenia a ani nepodáva
výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva,
zásahom v zmysle § 11 O.z. bezpochyby je tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie
(zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito
znakmi je predovšetkým neoprávnenosť a nedovolenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah
do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon
práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza), ďalej objektívna
spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, príčinná súvislosť medzi
zásahom a porušením osobnostných práv.
Zásahom objektívne spôsobilým negatívne dopadnúť na osobnosť navrhovateľa, proti
ktorému súdy nižších stupňov poskytli ochranu v podobe a rozsahu uvedenom v ich
rozhodnutiach, bolo v predmetnej veci vystúpenie odporcu na zasadnutí Obecného
zastupiteľstva Obce P. dňa 11. februára 2004, v ktorom navrhovateľa nazval udavačom
(porovnaj prvý výrok rozsudku súdu prvého stupňa). Z obsahu spisu ale nevyplýva, že by
predmetné označenie navrhovateľa bolo spájané s jeho evidovaním v materiáloch bývalej Š.
B.. To, že navrhovateľ bol evidovaný v materiáloch bývalej Š. B., vyšlo najavo až neskoršie,
v priebehu konania súdu (porovnaj vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania z 21.
marca 2006, súdu doručené 22. marca 2006). Ochrany svojich práv proti zásahu
spočívajúcemu v jeho označení za agenta bývalej Š.B. sa navrhovateľ domáhal v inej časti
(zmeneného) návrhu, ktorá bola zamietnutá z dôvodu, že vyjadrenie subjektívneho názoru v
rámci uplatňovania si procesných práv účastníkom nemožno považovať za zásah do
osobnostných práv inej fyzickej osoby.
Nemá teda oporu v spise súdu tvrdenie dovolateľa v mimoriadnom dovolaní, že
„označenie navrhovateľa, ako to vyplýva z dokazovania, nadväzovalo na informáciu, tvoriacu
časť ústneho prejavu odporcu na adresu navrhovateľa, že ten bol registrovaným agentom
bývalej Š.B.“. Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí nevyplýva ani to, že „súdy vyhodnotili
odporcovo označenie navrhovateľa výrazom udavač ako neoprávnené, resp. protiprávne
(odvolací súd použil výraz ,nedôvodné´) vo vzťahu ku všetkým aktivitám navrhovateľa
opisovaných v odporcovom vystúpení dňa 11. februára 2004 počas rokovania obecného
zastupiteľstva, teda aj vo vzťahu k tvrdeniu o činnosti navrhovateľa ako bývalého
spolupracovníka bývalej Š. B. (ŠtB).“
Otázku, či určité konanie má znaky zásahu objektívne spôsobilého zasiahnuť do práv
fyzickej osoby chránených ustanovením § 11 O.z., treba vždy posúdiť s prihliadnutím
na okolnosti, ktoré tu boli v čase zásahu, proti ktorému sa navrhovateľ ochrany domáha; nie je
prípustné, aby sa toto konanie posudzovalo s prihliadnutím na okolnosti, ktoré tu v čase
konania (zásahu) neboli a vyšli najavo až dodatočne, ako to nesprávne robí dovolateľ
v mimoriadnom dovolaní.
Z týchto dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora Slovenskej republiky nepovažoval za dôvodné, a podľa § 243b
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p. ho zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania
a ktorý úspech nemal (§ 148a ods. 2 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
navrhovateľovi ale náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože si ich neuplatnil
(§ 151 ods. 1 s použitím § 243i ods. 2 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku ďalší opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 14. októbra 2009
JUDr. Ladislav Górász, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková