Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5MCdo/18/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Sone

Mesiarkinovej, v právnej veci navrhovateľa: P. K., bývajúci v P., proti odporcovi: R. B.,

bývajúci v P., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp.zn.

, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti

rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš zo 16. apríla 2007 č.k. -190 a rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. septembra 2007 č.k. , takto

rozhodol:

Mimoriadne dovolanie z a m i e t a .

Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Veľký Krtíš (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 16. apríla 2007 č.k.

-190, v spojení s opravným uznesením zo 14. februára 2008 č.k. 6 C 231/2004-

227, rozhodol tak, že „odporca je povinný sa v budúcnosti zdržiavať výroku na osobu

navrhovateľa, ktorý odznel na zasadnutí Obecného zastupiteľstva Obce P. dňa 11.02.2004 a to

,udavač´.“ Odporcovi uložil povinnosť „odvolať výrok udavač na najbližšom zasadnutí

Obecného zastupiteľstva Obce P. a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“ Návrh

na začatie konania vo zvyšku zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že odporcovi

nepriznal ich náhradu. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu a aplikujúc na vec

ustanovenia a , v znení neskorších

predpisov (O.z.) dospel k záveru, že návrh na začatie konania, ktorým sa navrhovateľ

domáhal ochrany svojej osobnosti proti viacerým zásahom odporcu, je dôvodný len sčasti.

Výpoveďami svedkov mal za preukázané, že „zo strany odporcu odznel výraz

na navrhovateľa udavač“. Takéto označenie navrhovateľa odporcom ale bolo neprimerané

a pôsobilo urážlivo, keďže vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by konanie

navrhovateľa naplnilo znaky takého konania, ktoré by bolo možné „podľa krátkeho slovníku

slovenského jazyka IV“ považovať za udavačské („niekoho udávať, obyčajne s nečestným

zámerom“). Vypočutí svedkovia nedosvedčili tvrdenia odporcu, že navrhovateľ písal podania

na iných a že mal s nimi konflikty. Vychádzajúc z uvedeného ustálil, že je odôvodnený návrh

navrhovateľa, aby odporcovi bola uložená povinnosť „v budúcnosti zdržiavať sa výroku

na osobu navrhovateľa, že je udavač“ a povinnosť odvolať tento výrok na najbližšom

zasadnutí obecného zastupiteľstva. V ostatných častiach nepovažoval návrh za opodstatnený

a ako taký ho vo zvyšku zamietol.

Na odvolanie odporcu Krajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd) rozsudkom

z 18. septembra 2007 sp.zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Dospel k záveru, že rozhodnutie

súdu prvého stupňa je správne. Výpoveďami svedkov mal tiež za preukázané, že odporca

vo vzťahu k navrhovateľovi skutočne použil označenie udavač. Odporca nepreukázal, že by

výrok na adresu navrhovateľa použil dôvodne. Odvolací súd preto mal za to, že „ide o výraz

neprimeraný a urážlivý, ktorý neprimerane zasiahol do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti

navrhovateľa“.

Proti rozsudkom súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu v častiach, ktorými bolo

návrhu na začatie konania vyhovené, podal generálny prokurátor Slovenskej republiky

(dovolateľ) mimoriadne dovolanie. Navrhol rozhodnutia súdov nižších stupňov v ich

napadnutých častiach zmeniť tak, že sa návrh zamieta. Uviedol, že mimoriadne dovolanie

podáva na podnet odporcu, pretože napadnutými časťami rozhodnutí bol porušený zákon,

pričom ochranu práv a zákonom chránených záujmov odporcu nie je možné dosiahnuť inými

právnymi prostriedkami. Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, že napadnuté časti rozhodnutí

súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci

(dovolací dôvod podľa ). Podľa dovolateľa súdy nižších stupňov

„neposúdili priliehavo danosť predpokladov na poskytnutie súdnej ochrany občianskej cti

a ľudskej dôstojnosti navrhovateľovi v súvislosti s odporcovým označením navrhovateľa ako

udavača dňa 11. februára 2004.“ Uviedol, že súdy vyhodnotili odporcovo označenie

navrhovateľa výrazom „udavač“ ako neoprávnené, resp. protiprávne (odvolací súd použil

výraz „nedôvodné“) vo vzťahu ku všetkým aktivitám navrhovateľa opisovaným

v odporcovom vystúpení dňa 11. februára 2004 počas rokovania obecného zastupiteľstva,

teda aj vo vzťahu k tvrdeniu o činnosti navrhovateľa ako bývalého spolupracovníka bývalej Š.

B.. Na odôvodnenie mimoriadneho dovolania tiež uviedol:

„Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa si vyžiadal správu Ú. P. N. z 27.

februára 2007 sp.zn. D. (č.l. 161 súdneho spisu), ktorého obsahom je potvrdenie, že

navrhovateľ bol evidovaný v agentúrnych zväzkoch KS-ZNB, S-ŠtB B. vo zväzku reg.č. X.,

arch.č. X. a dňa 12. apríla 2007 si vyhotovil kópiu z označeného registračného zväzku

z webovej stránky Ú. P. N., ktoré preukazuje, že navrhovateľ bol evidovaný ako agent

s krycím menom ,K.´ (č.l. 166, 167 spisu). Nepochybne teda prednes odporcu o

navrhovateľovi ako registrovanom agentovi bývalej Š. B. bol pravdivý a mal spojitosť

s hodnotiacim výrokom navrhovateľa ako udavača. Napriek tomu, že označenie fyzickej

osoby verejným prehlásením za udavača môže subjektívne, ale aj objektívne vyvolať

s prihliadnutím na skutkové okolnosti difamujúce účinky, súdna prax dospela už prv k záveru,

že pôvodca takého zásahu sa zbaví občianskoprávnej sankcie v zmysle , len ak

preukáže, že jeho tvrdenia boli pravdivé (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vo veci sp.zn. publikovaný pod č. 45/2003 ZSP). Preto treba

poukázať na vyššie spomínané, súdom prvého stupňa vykonané listinné dôkazy preukazujúce

pravdivosť tvrdenia odporcu o registrácii navrhovateľa ako agenta bývalej Š. B., ktorá bola

v dobe neslobody zložkou represívneho systému policajných štruktúr zameraná na potláčanie

prirodzených ľudských práv a občianskych slobôd. Z odôvodnenia rozsudku oboch

procesných súdov vyplýva, že preukázanú skutočnosť pravdivosti časti prednesov odporcu na

adresu navrhovateľa v kontexte na jeho označenie ako udavača, nebrali do úvahy pri

posudzovaní oprávnenosti, resp. protiprávnosti zásahu do sféry cti a dôstojnosti navrhovateľa.

Súdy v konaní sa náležite nevysporiadali s konfliktom uplatneného práva navrhovateľa na

ochranu osobnosti a realizovaným právom odporcu šíriť verejne informácie zaručeným v ČI.

26 ods. 1 a ods. 2 . Označenie navrhovateľa, ako to vyplýva z

dokazovania, nadväzovalo na informáciu, tvoriacu časť ústneho prejavu odporcu na adresu

navrhovateľa, že ten bol registrovaným agentom bývalej Š. B., ktorá vychádzala zo

sprístupnených a zverejnených informácii Ú. P. N. na jeho webových stránkach, ktoré

sprístupňovanie a zverejňovanie je náplňou pôsobnosti a úloh označeného ústavu [§ 1 písm.

b/, a , (Zákona o pamäti národa)].

Pri hodnotení protiprávnosti zásahu odporcovým výrokom označujúcim navrhovateľa za

udavača, najmä jeho intenzity, ktorou mal poškodiť navrhovateľovo právo na česť

a dôstojnosť, súdy vychádzali iba zo všeobecne vnímaného významu pojmu ,udavač´, najmä

vo význame jeho pejoratívneho uplatnenia. Neprihliadli na súvislosť použitia tohto výroku

práve na registrovanú činnosť navrhovateľa ako agenta a na jej posudzovanie verejnosťou. Ak

úlohou agentov bývalej ŠtB bola aktívna činnosť spočívajúca vo vyhľadávaní, overovaní,

zhromažďovaní informácií o spoluobčanoch a odovzdávanie takých informácií

profesionálnym príslušníkom, resp. zložkám vtedy pôsobiaceho represívneho bezpečnostného

aparátu zameraného o. i. aj na potlačenie prirodzených ľudských práv a slobôd, tak taká

činnosť je vo všeobecnosti hodnotená ako spoločensky reprobovaná s negatívnym citovým

zafarbením. Súčasť tejto činnosti spočívajúca v odovzdávaní informácií je celospoločensky

chápaná ako udavačstvo, ktoré spravidla vykonávali registrovaní tajní spolupracovníci

vedome. Označenie činnosti tajného spolupracovníka v postavení agenta bývalej ŠtB bežne

používaným populárnym zástupným výrazom udavač, preto nie je teda nepriliehavým

výrazom, ktorý navyše dôvodne zachováva aj svoj spoločensky hanlivý význam. Pritom

spolupráca s bývalou ŠtB ako represívnou zložkou štátu v období neslobody je natrvalo

odmietnutia hodnou aktivitou a pravdivú informáciu o takom pôsobení fyzickej osoby aj s

použitím výroku ,udavač´ nemožno posudzovať ako zásah do jej ochrany osobnosti napriek

difamujúcim účinkom. Sama registrácia takej osoby v postavení agenta bývalej ŠtB nesie so

sebou následok spravidla trvalého zníženia jej občianskej cti, či ľudskej dôstojnosti. Nemožno

jej teda priznať právo na ochranu osobnosti, ak uplatnený výraz súvisel práve s registráciou

jej pôsobenia agenta bývalej ŠtB, lebo nepresiahol svojou mierou intenzitu, ktorú už nemožno

v demokratickej spoločnosti tolerovať, lebo vybočuje z medzí slušnosti, či nárokov kladených

na komunikáciu v takej spoločnosti (judikovaný názor v Náleze Ústavného súdu Českej

republiky sp.zn. č. N 19/17 Sb. NÚ 133). Ak teda bolo preukázané, že tvrdenie

odporcu o minulosti navrhovateľa ako agenta bývalej ŠtB bolo pravdivé, označenie

navrhovateľa za udavača o. i. aj v súvislosti s touto minulosťou, nemožno hodnotiť za

urážlivé v intenzite odporujúcej požiadavkám miery slušnosti a zdvorilosti komunikácie

v demokratickej spoločnosti. Nebolo teda možné vyvodiť ako priliehavý právny záver, že

navrhovateľ požíva ochranu osobnosti v požadovanej forme. Právny záver uplatnený súdmi

pri rozhodovaní vo veci, že použitie výroku ,udavač´ voči navrhovateľovi bolo

neopodstatnené (v zmysle neoprávnenosti) vo vzťahu ku všetkým prednesom odporcu

vysloveným na osobu navrhovateľa a na jeho činnosť v minulosti, tak nezodpovedal

skutkovému stavu, ako vyplýval z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa.

Odvolací súd si namiesto zmeny rozsudku súdu prvého stupňa osvojil jeho právne posúdenie

veci odporujúce ust. , lebo ho aplikoval nesprávne, vzhľadom na skutkový stav

vyplývajúci z vykonaných dôkazov. Odvolací súd teda správne použitý právny predpis

nesprávne vyložil a naviac na zistený skutkový stav ho vo veci aj nesprávne aplikoval.“

Navrhovateľ vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu okrem iného uviedol, že v čase

podania návrhu na začatie konania na ochranu jeho osobnosti žiaden z účastníkov „nemal

tušenie“ o záznamoch v materiáloch bývalej Š. B.; tie boli zverejnené až neskoršie.

Vystúpenie odporcu na zasadnutí obecného zastupiteľstva sa nedotýkalo záznamov v

materiáloch bývalej Š. B.. „Na potvrdenie svojho tvrdenia ,udavač´ vtedy označil, že som udal

Ing. P. K., JUDr. S. C. a I. M.“.

Odporca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu sa stotožnil s argumentáciou

dovolateľa v ňom obsiahnutou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok

( ), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

v spojení s ) a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.

I v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky

(štvrtá hlava štvrtej časti ), tak ako v konaní o dovolaní účastníka (tretia hlava štvrtej

časti ), je dovolací súd viazaný rozsahom dovolania, ako aj uplatneným dovolacím

dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia ( v spojení s

). Obligatórne sa zaoberá len vadami konania uvedenými v a inými vadami,

pokiaľ tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť, dovolací súd sa predovšetkým zaoberal

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len

na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).

Dovolateľ vady konania v zmysle v dovolaní výslovne nenamietal

a v dovolacom konaní žiadna z týchto vád ani nevyšla najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak ju dovolateľ

nenamieta, je procesná vada, ktorá, na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v ,

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení

upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Iné vady, mimo vád uvedených

v , sú spôsobilým dovolacím dôvodom len za predpokladu, že mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Medzi také vady patrí skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho

súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu veci z dôvodu, že

súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami

, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z iného

skutkového základu než súd prvého stupňa bez toho, že by postupoval podľa § 213 ods. 2

v znení do 15. októbra 2008 a pod.

V mimoriadnom dovolaní dovolateľ výslovne nenamietal ani takéto iné procesné vady

a v dovolacom konaní žiadna z takýchto vád ani nevyšla najavo.

Jediným dovolateľom uplatneným dovolacím dôvodom, ktorý je z hľadiska § 243f

ods. 1 písm. c/ prípustný, je, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolateľ tento dovolací dôvod spája s podľa neho nesprávnou

aplikáciou ustanovenia § 11 O.z. na zistený skutkový stav. Dochádza k záveru a tvrdí, že „ak

teda bolo preukázané, že tvrdenia odporcu o minulosti navrhovateľa ako agenta bývalej ŠtB

bolo pravdivé, označenie navrhovateľa za udavača o.i. aj v súvislosti s touto minulosťou,

nemožno hodnotiť za urážlivé v intenzite odporujúcej požiadavkám miery slušnosti

a zdvorilosti komunikácie v demokratickej spoločnosti.“ Tiež dodáva, že „označenie

navrhovateľa, ako to vyplýva z dokazovania, nadväzovalo na informáciu, tvoriacu časť

ústneho prejavu odporcu na adresu navrhovateľa, že ten bol registrovaným agentom bývalej

Š. B.“ a dochádza k záveru, že „nemožno jej (rozumej fyzickej osobe – poznámka

dovolacieho súdu) teda priznať právo na ochranu osobnosti, ak uplatnený výraz súvisel práve

s registráciou jej pôsobenia agenta bývalej ŠtB.“

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ vychádza z toho, že odporca použil na adresu

navrhovateľa (inak hanlivý) výrok „udavač“ v súvislosti s jeho evidovaním v materiáloch

bývalej Š. B.. Tento záver dovolateľa, z ktorého vyvodzuje opodstatnenosť svojho

mimoriadneho opravného prostriedku, ale neprihliada na predmet a priebeh konania pred

súdmi, na nimi zistený stav veci a spôsob a rozsah ich rozhodnutia.

Z obsahu spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že:

- návrhom na začatie konania navrhovateľ sa domáhal, okrem iných právnych

prostriedkov a spôsobov ochrany jeho osobnostných práv, aby odporcovi bola uložená

povinnosť „v budúcnosti sa zdržiavať výrokov na osobu navrhovateľa, ktoré odzneli

na zasadnutí Obecného zastupiteľstva obce P. (2x), ide o nepravdivé tvrdenia“,

- odporca vo vyjadrení k návrhu na začatie konania z 21. marca 2006, súdu doručenom

22. marca 2006 (č.l. 54 a nasl. spisu), okrem iného, uviedol nasledovné: „Až o rok neskôr,

v dobe, keď už bol tento návrh podaný, po odtajnení a zverejnení zväzkov ŠtB, som sa

dozvedel, ako som už hore uviedol, že od začiatku 70 rokov minulého storočia je P. K.

evidovaný ako dobrovoľný agent ŠtB s krycím menom K., čo ma však ale vôbec

neprekvapilo. O tom, že je to človek takých morálnych ,kvalít´ napovedá jeho udávanie nie

len mojej, ale aj iných osôb v jeho blízkosti. Pre istotu k tomuto jeho ,eštebáckemu exempóre´

napíšem, toto som ešte nahlas pred nikým nepovedal, lebo aj za toto by ma P. K. určite niekde

udal“,

- zmeneným návrhom na začatie konania, pripusteným uznesením súdu prvého stupňa

z 28. novembra 2006 č.k. -122, navrhovateľ, reagujúc okrem iného aj

na vyjadrenie odporcu z 21. marca 2006, okrem iných právnych prostriedkov a spôsobov

ochrany jeho osobnostných práv, sa domáhal, aby odporcovi bola uložená povinnosť

„v budúcnosti sa zdržiavať výrokov na osobu navrhovateľa, ktoré odzneli na zasadnutí

Obecného zastupiteľstva obce P. dňa 11. februára 2004, a to: udavač, udavačská sviňa, ...

písomne odvolať výroky na osobu navrhovateľa uvedené vo vyjadrení zo dňa 21. marca 2006,

a to, že navrhovateľ bol agentom ŠtB, ...“,

- zo zápisnice zo zasadnutia Obecného zastupiteľstva Obce P. konaného 11. februára

2004, ani z výpovedí svedkov vypočutých v konaní (Ing. P. K., Z. T., Š. S., M. P., M. M.,

Ing. J. T., Ing. S. C., I. M., Ing. Z. B.), nevyplýva, že by odporca nazval navrhovateľa

na zasadnutí Obecného zastupiteľstva obce P. dňa 11. februára 2004 udavačom v súvislosti

s jeho aktivitami v bývalej Štátnej bezpečnosti,

- súd prvého stupňa rozsudkom zo 16. apríla 2007 č.k. -190, v spojení

s opravným uznesením zo 14. februára 2008 č.k. -227, rozhodol tak, že „odporca

je povinný sa v budúcnosti zdržiavať výroku na osobu navrhovateľa, ktorý odznel

na zasadnutí Obecného zastupiteľstva Obce P. dňa 11.02.2004 a to ,udavač´“ a odporcovi

uložil povinnosť odvolať výrok „udavač“ na najbližšom zasadnutí Obecného zastupiteľstva

Obce P. a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh na začatie konania vo zvyšku

(teda aj v časti, ktorou sa navrhovateľ domáhal splnenia povinnosti odporcom písomne

odvolať výroky na jeho osobu, uvedené vo vyjadrení zo dňa 21. marca 2006, a to, že

navrhovateľ bol agentom ŠtB), zamietol.

v priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti

zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj

súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. I keď neurčuje, čo všetko treba považovať

za zásah do osobnosti fyzickej osoby v zmysle predmetného ustanovenia a ani nepodáva

výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva,

zásahom v zmysle § 11 O.z. bezpochyby je tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie

(zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito

znakmi je predovšetkým neoprávnenosť a nedovolenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah

do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon

práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza), ďalej objektívna

spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, príčinná súvislosť medzi

zásahom a porušením osobnostných práv.

Zásahom objektívne spôsobilým negatívne dopadnúť na osobnosť navrhovateľa, proti

ktorému súdy nižších stupňov poskytli ochranu v podobe a rozsahu uvedenom v ich

rozhodnutiach, bolo v predmetnej veci vystúpenie odporcu na zasadnutí Obecného

zastupiteľstva Obce P. dňa 11. februára 2004, v ktorom navrhovateľa nazval udavačom

(porovnaj prvý výrok rozsudku súdu prvého stupňa). Z obsahu spisu ale nevyplýva, že by

predmetné označenie navrhovateľa bolo spájané s jeho evidovaním v materiáloch bývalej Š.

B.. To, že navrhovateľ bol evidovaný v materiáloch bývalej Š. B., vyšlo najavo až neskoršie,

v priebehu konania súdu (porovnaj vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania z 21.

marca 2006, súdu doručené 22. marca 2006). Ochrany svojich práv proti zásahu

spočívajúcemu v jeho označení za agenta bývalej Š.B. sa navrhovateľ domáhal v inej časti

(zmeneného) návrhu, ktorá bola zamietnutá z dôvodu, že vyjadrenie subjektívneho názoru v

rámci uplatňovania si procesných práv účastníkom nemožno považovať za zásah do

osobnostných práv inej fyzickej osoby.

Nemá teda oporu v spise súdu tvrdenie dovolateľa v mimoriadnom dovolaní, že

„označenie navrhovateľa, ako to vyplýva z dokazovania, nadväzovalo na informáciu, tvoriacu

časť ústneho prejavu odporcu na adresu navrhovateľa, že ten bol registrovaným agentom

bývalej Š.B.“. Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí nevyplýva ani to, že „súdy vyhodnotili

odporcovo označenie navrhovateľa výrazom udavač ako neoprávnené, resp. protiprávne

(odvolací súd použil výraz ,nedôvodné´) vo vzťahu ku všetkým aktivitám navrhovateľa

opisovaných v odporcovom vystúpení dňa 11. februára 2004 počas rokovania obecného

zastupiteľstva, teda aj vo vzťahu k tvrdeniu o činnosti navrhovateľa ako bývalého

spolupracovníka bývalej Š. B. (ŠtB).“

Otázku, či určité konanie má znaky zásahu objektívne spôsobilého zasiahnuť do práv

fyzickej osoby chránených ustanovením § 11 O.z., treba vždy posúdiť s prihliadnutím

na okolnosti, ktoré tu boli v čase zásahu, proti ktorému sa navrhovateľ ochrany domáha; nie je

prípustné, aby sa toto konanie posudzovalo s prihliadnutím na okolnosti, ktoré tu v čase

konania (zásahu) neboli a vyšli najavo až dodatočne, ako to nesprávne robí dovolateľ

v mimoriadnom dovolaní.

Z týchto dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora Slovenskej republiky nepovažoval za dôvodné, a podľa § 243b

ods. 1 v spojení s ho zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania

a ktorý úspech nemal ( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky

navrhovateľovi ale náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože si ich neuplatnil

( s použitím ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku ďalší opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 14. októbra 2009

JUDr. Ladislav Górász, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková