Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
df8/369023.ab0222.pdf
PDF · 111.85 KB
No categories available
4Cdo/272/2009
Najvyšší súd 4 Cdo 272/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej žalobcu Z. T., bývajúceho v H.,
zastúpeného Mgr. J. K., advokátom so sídlom v M., proti žalovaným 1/ Mgr. K. K.,
bývajúcej vo V., 2/ F. K., bývajúcemu vo V., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom
súde Bratislava II pod sp.zn. 19 C 219/1992, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského
súdu v Bratislave z 11. marca 2009 sp.zn. 2 Co 103/2008 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa
11. marca 2009 sp.zn. 2 Co 103/2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 18. septembra 2007 č.k. 19 C 219/1992-155
zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 54 779,-- Sk, ktorú žalobca pôvodne uplatnil
z titulu poskytnutia mimoriadneho odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia. Zamietnutie žaloby odôvodnil neunesením dôkazného bremena žalobcu, ktorý
v priebehu konania nepredložil lekársky posudok o bolestnom a sťažení spoločenského
uplatnenia, z ktorého by súd mohol vychádzať pri uplatnenom nároku. Z toho dôvodu mu
nemohol nárok priznať. Ďalej uviedol, že v priebehu konania sa žalobca domáhal svojho
nároku aj z titulu nemajetkovej ujmy spôsobenej mu protiprávnym konaním právnym
predchodcom žalovaných. Aj v tejto časti prvostupňový súd žalobu zamietol z dôvodu
neunesenia dôkazného bremena žalobcu. Uviedol, že nárok podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka možno priznať poškodenému len v prípade, ak by zásahom došlo iba k ohrozeniu
jeho zdravia. V prípade, že tento zásah sa skutočne prejavil na zdravotnom stave
poškodeného, je potrebné pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy za vytrpenú bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia aplikovať ustanovenie § 444 Občianskeho zákonníka,
ktorý je vo vzťahu k § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka normou špeciálnou. Žalobca bol
povinný preukázať nielen zásah do svojho zdravia, ale aj splnenie všetkých predpokladov pre
priznanie odškodnenia za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia. Z dôvodov
nepreukázania týchto skutočností žalobu zamietol.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením z 11. marca 2009 sp.zn.
2 Co 103/2008 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil. Odvolací súd založil
svoje rozhodnutie na tom, že žalobca sa v konečnom dôsledku domáhal zaplatenia danej sumy
ako náhrady nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Z citovaného ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka vyplýva, že sa
jedná o práva a záväzky osobnej povahy, ktoré v zmysle § 579 Občianskeho zákonníka
zanikajú smrťou veriteľa a dlžníka. Teda zanikajú smrťou dotknutej osoby a tiež smrťou
pôvodcu zásahu. Pretože žalovaný v priebehu konania zomrel, stratil spôsobilosť byť
účastníkom konania. Jeho smrťou nároky žalobcu zanikli (nemohli prejsť na dedičov
po pôvodcovi zásahu), preto malo byť konanie zastavené ešte v priebehu konania na súde
prvého stupňa. Z toho dôvodu napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa § 221 ods. 1
písm.b/ O.s.p. zrušil a podľa § 107 ods. 1 O.s.p. konanie zastavil.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Napadnuté
uznesenie navrhol zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm.f/ O.s.p. – odňatím možnosti konať pred súdom.
Za odňatie možnosti konať pred súdom považoval rozhodnutie o zastavení konania a postup
súdu, ktorý nesprávne vyhodnotil vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu na možnosť priznať
finančnú sumu aj z iného právneho titulu. Namietal, že povinnosťou žalobcu nie je
špecifikovať právny titul, z akého sa domáha vyplatenia finančnej sumy, postačuje opísanie
skutkového stavu a predloženie dôkazov. Žalobca túto povinnosť splnil a žiadal priznať nárok
z titulu náhrady škody za poškodenie zdravia. Podaním doručeným súdu 28. novembra 2005
sa domáhal od žalovaných zaplatenia sumy 78 544,-- Sk, z akéhokoľvek právneho titulu. Len
preto, že po šestnástich rokoch súd považoval za obtiažne priznať mu finančnú čiastku ako
bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia uviedol, že mu môže priznať finančnú sumu
ako peňažné zadosťučinenie, alebo úroky z omeškania z už vyplatenej majetkovej škody.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti takému
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúce proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
vydaného vo forme uznesenia sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm.c/]
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.c/.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených
uznesení, preto prípustnosť dovolania je vylúčená v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia § 239 ods. 1, 2 O.s.p.
So zreteľom na obsah dovolania a na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.)
prihliadať na existenciu procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť
rozhodnutia, skúmal dovolací súd, či konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, nie
je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. K týmto vadám
prihliada dovolací súd, ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom z úradnej
povinnosti. Dovolací súd sa preto zaoberal otázkou, či nejde o prípad, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník
konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ namietal vadu konania uvedenú v § 237
písm.f/ O.s.p., preto dovolací súd zameral svoje skúmanie na posúdenie existencie tejto vady.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký chybný postup súdu,
ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu
v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Procesný postup odvolacieho súdu, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu
a konanie zastavil má za následok vadu konania v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia,
pre ktorú dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
Podľa § 95 ods. 1 O.s.p. navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh
na začatie konania. Zmenený návrh treba doručiť ostatným účastníkom do vlastných rúk,
pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.
Toto zákonné ustanovenie vyjadruje dispozičné oprávnenie žalobcu, ktoré mu
umožňuje meniť návrh na začatie konania. K tomuto procesnému úkonu žalobcu je však
potrebný súhlas súdu. Zmena návrhu je predovšetkým rozšírenie návrhu, čo do jeho rozsahu,
t.j. žalobca žiada viac, než požadoval v žalobe, ďalej ak žalobca žiada iné plnenie ako je
v návrhu na začatie konania (napr. namiesto vydania veci žiada peňažné plnenie, ak žiada
rovnaké plnenie avšak na základe iného skutkového stavu, než uviedol v návrhu na začatie
konania a pod.). Za zmenu návrhu na začatie konania nemožno považovať, ak žalobca
požaduje menej, než uplatnil v návrhu na začatie konania, ale je potrebné jeho úkon
považovať za čiastočné späťvzatie návrhu v zmysle § 96 ods. 1 O.s.p. O zmenu návrhu
na začatie konania nejde ani v prípade, ak žalobca na základe toho istého skutkového stavu
ako je uvedený v návrhu zmení právnu kvalifikáciu svojho nároku. Takouto zmenou právnej
kvalifikácie súd nie je viazaný, pretože posúdenie právnej kvalifikácie uplatneného nároku
patrí výlučne súdu a žalobca nie je vôbec povinný svoj nárok právne kvalifikovať.
Odvolací súd svoje rozhodnutie založil na tom, že žalobca zmenil svoj návrh
na začatie konania a domáhal sa svojho nároku podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Takýto záver odvolacieho súdu je podľa názoru dovolacieho súdu nesprávny.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou zo dňa 21. septembra 1992
domáhal proti žalovanému V. M. nároku na náhradu škody z ublíženia na zdraví.
Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný ho 28. novembra 1990 pichol vreckovým nožíkom do
stehna. Rozsudkom Obvodného súdu Bratislava 2 zo dňa 13. júna 1991 bol žalovaný uznaný
vinným za úmyselné ublíženie na zdraví a spôsobil mu ťažkú ujmu na zdraví, za čo bol
odsúdený pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1, 3 Trestného zákona. Týmto
protiprávnym konaním mu spôsobil škodu. Žalobca nevyčíslil uplatnenú škodu za bolestné
a sťaženie spoločenského uplatnenia a žiadal ju priznať podľa lekárskeho posudku
a znaleckého posudku. Na pojednávaniach 2. decembra 1992 (č.l. 6), 18. januára 1993 (č.l.
7), 8. februára 1993 (č.l. 8), 15. novembra 1993 (č.l. 17) žiadal znalecké dokazovanie na
vyčíslenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, dal súhlas na zadováženie
jeho zdravotnej dokumentácie. Prvostupňový súd uznesením z 12. januára 1994 č.k.
19 C 219/1992-19 ustanovil na vyčíslenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia
znalca MUDr. J. H., toto uznesenie zrušil uznesením z 15. júla 2003 č.k. 19 C 219/1992-60
a ustanovil za znalca MUDr. J. D.. Pre pracovnú zaneprázdnenosť znalca ustanovil
uznesením z 25. septembra 2003 č.k. 19 C 219/1992-64 za znalca MUDr. B. K., CSc.
Znalec vrátil uznesenie, pretože prestal vykonávať znaleckú činnosť. Pri doručovaní
uznesenia účastníkom konania súd zistil, že žalovaný zomrel X.. Po zistení právnych
nástupcov žalovaného žalobca podaním doručeným súdu 28. novembra 2005 upresnil žalobný
petit tak, že žalovaní sú povinní mu zaplatiť sumu 78 544,-- Sk, resp. u každého do výšky
prevzatého dedičstva. Túto úpravu petitu odôvodnil ustanovením § 460 Občianskeho
zákonníka a § 107 ods. 3 O.s.p. Na pojednávaní 21. novembra 2006 opäť žiadal doplniť
dokazovanie znaleckým posudkom. Na ďalšom pojednávaní 19. apríla 2007 navrhol, aby súd
priznal sumu 54 779,-- Sk ako primerané zadosťučinenie v zmysle § 13 Občianskeho
zákonníka, lebo došlo k porušeniu jeho zdravia. Podaním doručeným súdu 23. apríla 2007
požadoval zaplatenie sumy 54 779,-- Sk ako primerané zadosťučinenie. Uviedol, že nemení
svoj pôvodný návrh zo dňa 28. novembra 2005, ale len rozširuje dôvody priznania
požadovanej náhrady škody. Ďalej uviedol, že ak súd uzná za potrebné pokračovať
v znaleckom dokazovaní a ustanoví znalca na výšku náhrady za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia, žiada o oslobodenie od povinnosti zaplatiť zálohu na znalecké
dokazovanie. Prvostupňový súd potom na pojednávaní 18. septembra 2007 pripustil zmenu
návrhu žalobcu tak, že mení právny titul vyplatenia sumy 54 779,-- Sk z dovtedajšej náhrady
škody na vyplatenie primeraného zadosťučinenia v peniazoch za porušenie osobnostných
práv žalobcu a žalobu zamietol. Napriek tomu, že súd prvého stupňa vyhlásil túto zmenu
právnej kvalifikácie žaloby, z písomného odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že nárok
žalobcu posudzoval z oboch uplatnených nárokov, teda náhradu škody za bolestné
a sťaženie spoločenského uplatnenia a náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2
Proti tomuto zamietajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie.
Namietal nesprávne právne posúdenie veci v zamietajúcej časti týkajúcej sa nemajetkovej
ujmy a v časti náhrady škody neúplne zistený skutkový stav. Odvolanie odôvodnil tým, že súd
mal na jeho žiadosť nariadiť znalecké dokazovanie na vyčíslenie bolestného a sťaženie
spoločenského uplatnenia. Preto žiadal doplniť znalecké dokazovanie. Namietal, že súdy
svojou nečinnosťou a nesprávnym rozhodnutím porušili jeho ústavné právo na spravodlivý
súdny proces a škoda, ktorá mu bola spôsobená na zdraví, je podstatne vyššia ako ním
požadovaná suma. Pokiaľ by mu bola priznaná ako náhrada jeho nemajetkovej ujmy, spor by
bolo možné riešiť rýchlejšie a hospodárnejšie ukončiť.
Odvolací súd potom dovolaním napadnutým uznesením zo dňa 11. marca 2009 sp.zn.
2 Co 103/2008 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a konanie zastavil. Svoje rozhodnutie
založil na tom právnom závere, že predmetom konania zostal iba nárok žalobcu na zaplatenie
nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý neprechádza na dedičov.
Dovolací súd sa s týmto názorom odvolacieho súdu nestotožňuje.
Ako bolo vyššie uvedené, žalobca sa od začiatku konania domáhal náhrady škody
z ublíženia na zdraví (bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia). Žiadal doplniť
dokazovanie znaleckým dokazovaním, čo prvostupňový súd aj akceptoval. V priebehu
konania vzhľadom na dĺžku konania a ťažkosti pri doplňovaní dokazovania znaleckým
posudkom žiadal, aby mu bola priznaná žalovaná suma ako nemajetková ujma do výšky
prevzatého dedičstva žalovanými. Prvostupňový súd síce o tejto zmene právnej kvalifikácie
(nesprávne) rozhodol na pojednávaní, ale si zrejme uvedomil chybu, ktorej sa dopustil
a v dôvodoch písomného rozhodnutia sa podrobne vysporiadal s oboma dôvodmi uplatneného
nároku. Napriek tomu, že žalobca aj v odvolaní namietal obidva dôvody zamietajúcej žaloby,
odvolací súd skonštatoval, že predmetom žaloby zostala iba nemajetková ujma podľa § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd nesprávne vyhodnotil jednotlivé podania
žalobcu, keď uviedol, že žalobca okrem zmeny právnej kvalifikácie zmenil aj skutkové
okolnosti, z ktorých odvodzoval svoj nárok. Žalobca počas celého konania odvodzoval svoj
nárok z ublíženia na zdraví, ktoré mu spôsobil pôvodný žalovaný. Po smrti žalovaného
po prevzatí dedičstva vstúpili do konania žalovaní a žalobca vzhľadom na dĺžku konania
žiadal priznať nárok aj z titulu nemajetkovej ujmy do výšky prevzatého dedičstva žalovanými.
Toto jeho podanie nie je možné kvalifikovať ako zmenu návrhu (zmenu právnej kvalifikácie
a iných skutkových okolností). Odvolací súd tak nesprávne zúžil predmet odvolacieho
konania iba na nemajetkovú ujmu podľa § 13 ods. 2 O.s.p., v podstate dospel k záveru, že už
prvostupňový súd mal konať iba o nemajetkovej ujme, pretože iba táto zostala predmetom
konania a konanie mal zastaviť.
Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodne žalovaný V. M. zomrel X.. V čase jeho smrti
žalobca ešte neuviedol, že sa domáha nároku aj z titulu nemajetkovej ujmy. Svojím podaním
doručeným súdu 28. novembra 2005 iba upresnil svoj nárok voči žalovaným ako dedičom
v zmysle § 460 Občianskeho zákonníka a § 107 ods. 3 O.s.p. Až na pojednávaní 19. apríla
2007 (č.l. 143) prvýkrát uviedol, že žiada priznať svoj nárok podľa § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Tento prejav doplnil písomným podaním doručeným súdu 23. apríla 2007 (č.l.
145). Z toho teda vyplýva, že v čase smrti pôvodného žalovaného nebol žalobcom uplatnený
nárok z titulu nemajetkovej ujmy a preto žalovaní nemohli vstúpiť do konania ako univerzálni
sukcesori. Žalobca tento nárok uplatnil voči dedičom pôvodného žalovaného, ktorí v priebehu
konania spôsobilosť byť účastníkom konania nestratili a preto pokiaľ odvolací súd konanie
zastavil nerozhodol správne.
Pretože odvolací súd zastavením konania zaťažil konanie vadou podľa § 237 písm.f/
O.s.p. dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 2 O.s.p.) a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Povinnosťou odvolacieho súdu bude v novom rozhodnutí rozhodnúť aj o trovách
pôvodného konania a trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2009
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová