Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
315/368820.9eafb5.pdf
PDF · 122.95 KB
No categories available
9So/35/2009
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy
Hanzelovej a členiek senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Ľubice Filovej, v právnej veci
navrhovateľa : I. E., proti odporkyni : Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava, Ul. 129.
augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutí o výške úrazovej renty,
o odvolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 21Sd/257/2008-
30 z 10. decembra 2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
10. decembra 2008, č.k. 21Sd/257/2008-30, p o t v r d z u j e.
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom krajského súdu bolo zrušené rozhodnutie odporkyne č. 222-4717/08-506
z 22. júla 2008 a rozhodnutie č. 222-5601/2008 z 9. septembra 2008 z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP a vec bola vrátená odporkyni
na ďalšie konanie.
Krajský súd dôvodil tým, že mal z napadnutých rozhodnutí i stanovísk odporcu
preukázané, že odporca sa platnou právnou úpravou neriadil a to napriek skutočnosti, že v tej
istej veci už vydané viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici i Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí zo dňa 25. apríla 2007 č. konania
2So 139/2006 vyslovil jednoznačný právny názor, ktorým bol odporca povinný riadiť sa.
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľovi bola k 31. decembru 2003 vyplácaná
náhrada za stratu na zárobku a že nárok na jej výplatu trval aj po tomto dni. Výška náhrady
k 31. decembru 2003 nebola medzi navrhovateľom a jeho zamestnávateľom sporná, odporca
bol preto povinný bez akéhokoľvek ďalšieho prepočítavania prevziať výplatu úrazovej renty
vo výške, v ktorej bola náhrada vyplácaná k 31. decembru 2003. Podľa navrhovateľa mala
byť táto náhrada za stratu na zárobku doplácaná do výšky 15.873 Sk. Keďže zo žiadneho
ustanovenia zákona o sociálnom poistení nevyplýva oprávnenie odporcu prepočítavať výšku
náhrady za stratu na zárobku vyplácanú k 31. decembru 2003, t.z. za obdobie pred účinnosťou
zákona o sociálnom poistení a úrazovú rentu vyplácať od 1. januára 2004 v nižšej sume, ako
bola vyplácaná a bez sporu medzi navrhovateľom a zamestnávateľom k 31. decembru 2003
navrhovateľovi patrila, je akékoľvek prepočítavanie rozhodovaním o výške dávky pred
1. januárom 2004 a na takéto rozhodovanie odporca nie je oprávnený. Odporca je preto
povinný po zistení, aká bola vyplácaná náhrada za stratu na zárobku zamestnávateľom
k 31. decembru 2003, prevziať túto výplatu náhrady a od tejto odvodiť všetky zákonné
zvýšenia podľa § 293b zákona o sociálnom poistení. Súd vyslovil povinnosť odporkyne
v ďalšom konaní postupovať v súlade so zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení.
Zistiť výšku náhrady za stratu na zárobku navrhovateľa, ktorá bola vyplácaná
zamestnávateľom navrhovateľovi k 31. decembru 2003, túto považovať od 1. januára 2004
podľa § 272 ods. 3 zákona za úrazovú rentu a v tejto výške ju aj vyplácať. Od tejto sumy
potom odvodiť sumu zvýšenia podľa jednotlivých zákonných úprav a v takejto správnej
zákonnej výške ju i vyplácať.
Odporkyňa podala proti rozsudku krajského súdu odvolanie a žiadala jeho zmenu
a potvrdenie zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí. V dôvodoch odvolania odporkyňa
poukázala na to, že navrhovateľovi bola dňa 17. októbra 1991 zistená choroba z povolania.
Sociálna poisťovňa, pobočka Banská Bystrica, prevzala podľa § 272 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon“), od bývalého zamestnávateľa
navrhovateľa SHP H. a.s. (ďalej len „zamestnávateľ“), výplatu plnení z titulu jeho
zodpovednosti za škodu v dôsledku choroby z povolania. Pri posudzovaní nároku na výplatu
plnení, podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, od zamestnávateľa navrhovateľa
podľa § 272 ods. 2 zákona, Sociálna poisťovňa zistila, že tento vyplácal navrhovateľovi
náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v nesprávnej výške, pretože
pri každej následnej valorizácii priemerného zárobku navrhovateľa pred vznikom škody
valorizoval už predtým valorizované zárobky. Takýto postup je v rozpore s príslušnými
právnymi predpismi účinnými do 31. decembra 2003, podľa ktorých sa mali valorizovať
priemerné zárobky poškodených pred vznikom škody. Ak by zamestnávateľ navrhovateľa
postupoval v súlade s právnymi predpismi určujúcimi percento valorizácie a jej postup, dospel
vy v roku 2003 k priemernému valorizovanému zárobku pred vznikom škody v sume
7918 Sk, ktorá sa mala transformovať na úrazovú rentu navrhovateľa. Skutočnosť, že bývalý
zamestnávateľ navrhovateľa vyplácal navrhovateľovi sumu, na ktorú nemal navrhovateľ
nárok podľa vtedy platných právnych predpisov a výšku ktorej nevie preukázať, neoprávňuje
Sociálnu poisťovňu, aby vyplácala navrhovateľovi sumu, na ktorú nemal a nemá nárok ani
podľa predpisov platných do 31. decembra 2003 a ani podľa predpisov platných po 1. januári
2004. Podrobný výpočet straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ktorá
navrhovateľovi patrila k 31. decembru 2003, a jej následné zvyšovanie je obsahom
meritórneho rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie, zo dňa 9. septembra 2008. Odporkyňa
viac krát vysvetlila navrhovateľovi spôsob určenia výpočtu správnej výšky úrazovej renty,
ktorá mu patrí od 1. januára 2004.
Odporkyňa ďalej uviedla, že dňa 22. júla 2008 odporkyňa vydala valorizačné
rozhodnutie, ktorým od 1. júla 2008 zvýšila navrhovateľovi úrazovú rentu podľa § 89 ods. 8
zákona v súlade s § 82 ods. 1 a 3 zákona v znení zákona č. 555/2007 Z.z. a v súlade
s opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 136/2008
Z.z., ktorým sa ustanovuje percento zvýšenia dôchodkovej dávky v roku 2008. Uviedla, že
Sociálna poisťovňa nemôže prevziať nároky, ktoré vyplácal zamestnávateľ v rozpore
s predpismi účinnými do 31. decembra 2003 alebo nad rámec týchto predpisov. Zo strany
zamestnávateľa tak išlo o poskytovanie plnenia bez právneho dôvodu, takže na strane
zamestnanca – poberateľa takýchto dávok vzniklo bezdôvodné obohatenie. Povinnosťou
Sociálnej poisťovne je v zmysle ustanovení zákona od 1. januára 2004 posúdiť nárok
na transformáciu náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, pri uznaní
invalidity alebo čiastočnej invalidity alebo náhradu za stratu na dôchodku a túto náhradu
transformovať nie v sume, v akej bola táto náhrada poškodeným vyplácaná
k 31. decembru 2003, ale v sume, v akej patrila podľa predpisov účinných do 31. decembra
2003. Zistenie výšky transformovanej úrazovej renty nie je rozhodovaním o náhrade
za stratu na zárobku za obdobie pred 1. januárom 2004, ale je podľa § 272 ods. 2 zákona
v nadväznosti na § 259 ods. 1 zákona posúdením nároku na výšku výplaty úrazovej renty
po 1. januári 2004. Poukázala na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vo veciach 6 So 141/2006, 6 So 69/2006, 7 So 203/2007, 3 Sžnč 14/2007 a Krajského súdu
v Banskej Bystrici 26Sd/129/2008.
Navrhovateľ žiadal prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Najvyšší súd, ako súd odvolací, preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok a konanie,
ktoré jeho vydaniu predchádzalo, v medziach podaného odvolania a dospel k záveru, že
odvolaniu odporkyne nie je možné vyhovieť z týchto dôvodov:
Je nesporné, že o prejednávanom nároku navrhovateľa už Najvyšší súd rozhodol
rozsudkom 2So 139/2006 z 25. apríla 2007. V danom čase tak rozhodol o potvrdení rozsudku
krajského súdu, ktorý dospel k záveru, že z preskúmavaného rozhodnutia sa nedá zistiť, ako
odporkyňa dospela k výške úrazovej renty vyplácanej po 1. januári 2004 a či od účinnosti
ZSP, t.j. od 1. januára 2004 bolo začaté konanie, v ktorom by došlo k zmene výšky úrazovej
renty, ktorá sa do 31. decembra 2003 vyplácala ako náhrada za stratu na zárobku. Podľa
krajského súdu bolo pre posúdenie veci rozhodujúce rozhodnutie, ktorým došlo k zníženiu
úrazovej renty od 1. januára 2004 a v prípade, že toto rozhodnutie je nepreskúmateľné, potom
je nepreskúmateľné i rozhodnutie o zvýšení úrazovej renty od 1. januára 2005 (rozsudok
krajského súdu 21Sd 435/05-39 z 21. októbra 2005). Najvyšší súd v potvrdzujúcom rozsudku
o.i. uviedol, že odporkyňa je povinná bez ďalšieho prevziať výplatu úrazovej renty vo výške,
v ktorej bola náhrada vyplácaná k 31. decembru 2003, pretože zo žiadneho ustanovenia ZSP
odporkyni nevyplýva oprávnenie prepočítavať výšku náhrady za stratu na zárobku vyplácanú
k 21. decembru 2003 a vyplácať ju v nižšej sume ako bola vyplácaná a bez sporu medzi
navrhovateľom a zamestnávateľom k 31. decembru 2003 patrila. Prepočítavanie je vlastne
rozhodnutím o výške dávky pred 1. januárom 2004 a na také rozhodovanie odporkyňa nie je
oprávnená. Uvedené súdne rozhodnutia sa vzťahovali k rozhodnutiu odporkyne z 28. februára
2005, ktoré nebolo náležite odôvodnené a z ktorého vôbec nevyplývalo, ako bola stanovená
a aká bola výška úrazovej renty poukazovaná navrhovateľovi po 1. januári 2004, a ktorá bola
predmetným rozhodnutím valorizovaná podľa § 293b. Až v priebehu súdneho preskúmavania
predmetného rozhodnutia odporkyňa vyjadrila tvrdenie, že náhrada straty na zárobku
vyplácaná zamestnávateľom bola „nesprávne určená“, čo je podstatným dôvodom uvedeným
aj v rozhodnutiach, ktoré sú predmetom prieskumu v tomto prebiehajúcom konaní.
Odvolací súd skúmaním doterajšej spisovej dokumentácie predloženej odporkyňou
a medzičasom vydaných rozhodnutí nezistil opodstatnenosť predmetného tvrdenia odporkyne,
v tom zmysle, ako vyplýva aj z podaného odvolania. Odvolací súd predovšetkým konštatuje,
že zo spisu a ani z rozhodnutí odporkyne nevyplýva výpočet dokladujúci časový vývoj
valorizácie priemerného zárobku dosahovaného pred vznikom škody, iba výsledné tvrdenie
odporkyne o nesprávnosti výpočtu zamestnávateľa v konfrontácii s výpočtom odporkyne;
rovnako zo spisu nevyplýva, aké písomnosti a výpočty o vyplácanej náhrade odporkyňa
prevzala. Rozhodnutie z 22. júla 2008, ktoré je predmetom tohto konania, je rovnako
nepreskúmateľné, ako už bolo uvedené vo vzťahu k rozhodnutiu z 28. februára 2005, pričom
následné rozhodnutie z 9. septembra 2008 neobsahuje podstatné skutočnosti pre posúdenie
veci a to porovnávací výpočet zamestnávateľom stanoveného „valorizovaného pôvodného
zárobku“ a „valorizovaného pôvodného zárobku“ uvedeného v tabuľke výpočtu náhrady
preskúmavaného rozhodnutia.
Podľa ustálenej súdnej praxe, s poukazom na funkciu správneho súdnictva,
preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, nie je úlohou súdu vyhľadávať
argumentáciu preskúmavaného rozhodnutia vo vyjadreniach odporkyne, prípadne v spisovej
dokumentácii, ani dopĺňať argumenty preskúmavaného rozhodnutia.
Kritérium preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti rozhodnutia odporkyne nespĺňajú.
Z týchto dôvodov je zrušenie rozhodnutia odporkyne dôvodné aj podľa § 250j ods. 2 písm. d/
OSP.
Pokiaľ súd zrušil rozhodnutie odporkyne pre nesprávne právne posúdenie veci (§ 250j
ods. 2 písm. a/ OSP), odvolací súd zotrváva na právnom názore, ktorý vyslovil v rozsudku
2So 139/2006 ako všeobecné kritérium pre posúdenie veci, pretože doposiaľ z rozhodnutí
odporkyne nevyplynula taká zmena skutkových okolností prípadu, ktorá by odôvodňovala
zmenu tohto stanoviska.
Z týchto dôvodov odvolací súd prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. októbra 2009
JUDr. Ida Hanzelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová