Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/217/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci starostlivosti súdu

o maloletého Š. V., narodeného X., bývajúceho v H., Česká republika, v konaní zastúpený

kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, dieťa rodičov K. V.,

nar. X., bývajúcej v H., Česká republika, t.č. bývajúcej v P., zastúpenej JUDr. A. N.,

advokátom v P., a R. V., narodeného X., bývajúceho v H., Česká republika, za účasti

vedľajšieho účastníka Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, Bratislava,

Špitálska 8, v konaní o nariadenie návratu maloletého Š. V. do Českej republiky, vedenej

na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. , o dovolaní matky proti uzneseniu

Krajského súdu v Prešove z 20. februára 2009 sp. zn. ,

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov uznesením z 6. novembra 2008 č.k. -44 nariadil

návrat maloletého Š. V., narodeného X. v H. na územie

Českej republiky. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení uviedol, že maloletý návratom do krajiny obvyklého pobytu nie je vystavený

žiadnej fyzickej alebo duševnej ujme alebo aby tým bolo dieťa privedené do neznesiteľnej

situácie v zmysle čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov

detí zo dňa 25.10.1980. Matka neoprávnene odňala otcovi možnosť podieľať sa na jeho ďalšej

výchove. Nebolo zistené, že by maloletý Š. bol vystavený nejakej duševnej ujme

v spoločnosti otca, naopak zo zhodných výpovedí rodičov je zjavné, že maloletý k otcovi má

veľmi pozitívny vzťah. Maloletý počas spolužitia rodičov mal riadne zabezpečené bývanie,

obaja rodičia mali príjem, ktorý postačoval na krytie chodu domácnosti. Problémy podľa

výpovedi rodičov sú viac menej psychického charakteru, ktoré súvisia s rozchodom rodičov

ale nie zo správania sa otca k maloletému aj keď nastáva iná situácia odchodom matky

z trvalého bydliska.

Krajský súd v Prešove na odvolanie matky uznesením z 20. februára 2009 č.k.

-72 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a vyslovil, že žiaden z účastníkov

nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že namietané

nesprávne právne posúdenie podmienok pre nariadenie návratu maloletého Š. na územie

Českej republiky matkou nepovažoval za dôvodné. Je pravdou, že súd prvého stupňa

v odôvodnení rozhodnutia poukázal len na Haagsky dohovor z roku 1980, ktorým sú viazané

všetky členské štáty medzi ktorými sa aj aplikuje naďalej s tým však, že nové nariadenie

Brusel II. len dopĺňa Haagsky dohovor z roku 1980 o ustanovenia, ktoré sa uplatňujú

v prípadoch únosu dieťaťa medzi členskými štátmi. Stotožnil sa so záverom súdu prvého

stupňa, že boli preukázané všetky zákonné procesné podmienky vo vzťahu ku konaniu

o návrat dieťaťa do krajiny pôvodu, keď súd prvého stupňa správne rozhodol pokiaľ návrat

maloletého Š. na územie Českej republiky nariadil.

Matka podala proti uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého prípustnosť

vyvodzovala z ustanovenia Navrhla zrušiť uznesenie odvolacieho ako

aj prvostupňového súdu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že

postupom prvostupňového ako aj odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom, keď súd prvého stupňa vykonal dňa 6.11.2008 pojednávanie a to i napriek tomu, že

požiadala o odročenie pojednávania z dôvodu svojej práceneschopnosti, o čom predložila aj

lekárske potvrdenie. Poukázala na skutočnosť, že prvostupňový súd zistený skutkový stav

posudzoval podľa Haagskeho dohovoru, pričom odvolací súd skutkový stav právne posúdil

podľa nariadenia Rady ES č. 2201/2003 zo dňa 27.11.2003 – Nariadenie Brusel II. a to

i napriek tomu, aby ju vyzval, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrila.

Odvolací súd jej svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom, pretože nepostupoval

podľa Namietala postup odvolacieho súdu aj v tom smere, že až na

odvolacom pojednávaní jej bolo doručené písomné vyjadrenie vedľajšieho účastníka, pričom

ju odvolací súd nevyzval a nepoučil, či súhlasí s tým, aby sa konalo odvolacie pojednávanie

napriek tomu, že jej bolo doručené písomné vyjadrenie vedľajšieho účastníka a nemala

možnosť sa s týmto oboznámiť, poradiť sa so svojim zástupcom a primerane reagovať na

dôvody uvedené vo vyjadrení. Aj keď odvolací súd vypočul ju na odvolacom pojednávaní,

nevypočul ju k okolnostiam podstatným pre posúdenie veci, nezistil skutočnosti, ktoré by boli

dôvodom na odmietnutie navrátenia dieťaťa podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru a to aj

napriek tomu, že dovolateľka navrhla vykonať dokazovanie na objasnenie týchto skutočností.

Odvolací súd, ktorý postupoval podľa nariadenia Brusel II. vo vzťahu k odmietnutiu návratu

dieťaťa neskúmal podmienky stanovené v čl. 11 ods. 4, t.j., že súd môže odmietnuť návrat

dieťaťa podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru, ak sa nepreukázalo, resp. preukázalo,

že sa nevykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.

Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva ako súd posudzoval túto otázku ako

ju mal za preukázanú, resp. za nepreukázanú. V tomto smere je rozhodnutie odvolacieho súdu

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo je tiež jedným z dôvodov odňatia možnosti

konať pred súdom.

Otec vo svojom vyjadrení k dovolaniu matky navrhol dovolanie zamietnuť, pričom

sa stotožnil s rozhodnutím prvostupňového ako aj odvolacieho súdu. Poukázal na skutočnosť,

že matka de facto rešpektovala napadnuté rozhodnutia, vrátila sa s maloletým Š. aj maloletou

B. do Českej republiky, prechodný pobyt udáva v K.. V súčasnosti sa zdržiava striedavo

i s deťmi v Čechách aj na Slovensku, kde podala na príslušnom súde návrh na zverenie oboch

detí do jej starostlivosti. Okresný súd v Hradci Králové jej návrhu vyhovel a rozhodnutím

sp. zn. Onc 95/2009-92, ktoré nadobudlo 17.6.2009 právoplatnosť zveril obe deti do výchovy

matky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ), či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré v zmysle a nasl. možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu v prípadoch uvedených v ustanovení až g/ a proti rozsudku

odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených v ustanovení , proti

uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné v prípadoch uvedených v ustanovení

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Pokiaľ

dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný,

ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu ( ),

alebo odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1

písm. b/ ) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,

že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

( ), alebo ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia ( ), alebo ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky ( ). Keďže

dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených

v , je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom

dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či už

to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na

skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu uzneseniu ale

sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou zo

závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu

o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej

alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska

ustanovenia pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie

odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v ale nastáva až vtedy,

ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení

skutočne trpí.

So zreteľom na dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, že

v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/

).

Odňatie možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny priadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

K odňatiu možnosti matky maloletého pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť

tým, že súd prvého stupňa vykonal 6.11.2008 pojednávanie a to i napriek tomu, že požiadala

o odročenie pojednávania z dôvodu svojej práceneschopnosti, o čom predložila aj lekárske

potvrdenie.

K uvedenej námietke je potrebné uviesť, že z obsahu spisu je zrejmé, že odvolací

súd na odvolacom pojednávaní 20. februára 2009 vypočul matku maloletého, táto mala

možnosť sa vyjadriť k dôkazom, mala možnosť zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť sa

k dokazovaniu i k právnej stránke veci, čo aj učinila. Došlo teda k zhojeniu vady uvedenej

v odňatí možnosti konať pred súdom prvého stupňa. Dohovor

o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách

pojednávanie vykonať verejne a teda účastník mal právo byť osobne prítomný na pojednávaní

a k veci sa vyjadriť. Ak teda rozhodol súd prvého stupňa síce na pojednávaní ale bez účasti

dovolateľky a odvolací súd nariadil pojednávanie a zhojil túto vadu, je možné uzavrieť,

že dovolateľke v prejednávanej veci nebola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

).

Dovolateľka ďalej namieta, že k odňatiu možnosti jej konať pred súdom malo dôjsť aj

tým, že na odvolacom pojednávaní 20.2.2009 a ani predtým odvolací súd nevyzval

účastníkov, aby sa vyjadrili k možnému použitiu právneho predpisu Nariadenie rady ES

č. 2201/2003 zo dňa 27.11.2003 – Nariadenie Brusel II. a to i napriek tomu, že odvolací súd

zistený skutkový stav právne posudzoval podľa nariadenia Brusel II., ktorá povinnosť mu

vyplýva z ustanovenia

Z obsahu spisu ako aj z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že

odvolací súd neposudzoval právnu problematiku podľa iného právneho predpisu ako súd

prvého stupňa, keď v odôvodnení rozhodnutia súladne so súdom prvého stupňa argumentoval

Haagskym dohovorom z roku 1980 ako aj Nariadením ES č. 2201/2003 zo dňa 27.11.2003

(nariadenie Brusel II.), ktoré dopĺňa Haagsky dohovor z roku 1980, teda v žiadnom prípade

nejde o použitie iného právneho predpisu a teda ani nebol náležitý postup podľa § 213 ods. 2

ako sa mylne domnieva dovolateľka. Takýmto postupom odvolacieho súdu teda

nedošlo k odňatiu možnosti dovolateľke konať pred súdom.

Dovolateľka ďalej namieta, že až na odvolacom pojednávaní jej bolo doručené

písomné vyjadrenie vedľajšieho účastníka, pričom odvolacím súdom nebola vyzvaná

a poučená, či súhlasí s tým, aby sa konalo odvolacie pojednávanie, napriek tomu, že jej bolo

doručené písomné vyjadrenie vedľajšieho účastníka a nemala možnosť sa s týmto oboznámiť,

poradiť sa so svojim zástupcom a primerane reagovať na dôvody uvedené vo vyjadrení.

Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba

považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania

druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov konaní pred súdom,

čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na

spravodlivý proces. Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 20. februára 2009

je zrejmé, že predsedníčka senátu krátkou cestou doručila právnemu zástupcovi matky

maloletého JUDr. N. vyjadrenie vedľajšieho účastníka k odvolaniu matky zo dňa 10.2.2009.

Predmetné vyjadrenie bolo doručené taktiež právnej zástupkyni otca maloletého

a kolíznemu opatrovníkovi. Zo zápisnice pred odvolacím súdom nevyplýva a ani to

dovolateľka netvrdí, že by právny zástupca dovolateľky alebo dovolateľka požiadala

odvolací súd o odročenie pojednávania z dôvodu oboznámenia sa a vyjadrenia k vyjadreniu

vedľajšieho účastníka, či prípadne o prerušenie konania z dôvodu oboznámenia sa

s predmetným vyjadrením vedľajšieho účastníka. Uvedené nasvedčuje tomu, že dovolateľka

nemala žiadne výhrady k vedeniu odvolacieho pojednávania, mala možnosť sa s predmetným

vyjadrením vedľajšieho účastníka oboznámiť, konzultovať so svojim zástupcom ako aj

primerane reagovať na dôvody uvedené vo vyjadrení. Nebolo možné odvolacie konanie preto

považovať za nespravodlivé v zmysle už definovaných princípov. Dovolací súd preto dospel

k záveru, že nedošlo u dovolateľky k odňatiu možnosti konať pred súdom.

Dovolateľka namieta, že aj keď odvolací súd vypočul dovolateľku na odvolacom

pojednávaní, nevypočul ju k okolnostiam podstatným pre posúdenie veci. Súd prvého stupňa

nezistil skutočnosti, ktoré by boli dôvodom na odmietnutie navrátenia dieťaťa podľa čl. 13

Haagskeho dohovoru a to aj napriek tomu, že dovolateľka navrhovala vykonať dokazovanie

na objasnenie týchto skutočností. Odvolací súd, ktorý postupoval podľa nariadenia Brusel II.

vo vzťahu k odmietnutiu návratu dieťaťa, neskúmal podmienky stanovené v čl. 11 ods. 4,

t.j. že súd môže odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru, ak

sa nepreukázalo, resp. preukázalo, že sa nevykonali primerané opatrenia na zabezpečenie

ochrany dieťaťa po jeho návrate. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva ako

súd posudzoval túto otázku, ako ju mal za preukázanú, resp. za nepreukázanú. V tomto smere

je rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo je tiež jedným

z dôvodov odňatia možnosti konať pred súdom.

K týmto námietkam je potrebné uviesť, že nejde o relevantné procesné vady (tzv.

zmätočnosti) v zmysle ustanovenia , ktorými by bola dovolateľke odňatá

možnosť konať pred súdom. Podľa názoru dovolacieho súdu ani v zmysle ustanovenia § 241

ods. 2 dôvodom dovolania nemôže byť samo o sebe nesprávne skutkové zistenie.

Dovolanie totiž nie je „ďalším odvolaním“ ale je mimoriadnym opravným prostriedkom

určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných ( a )

a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, tak ani

prieskumom nimi vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je totiž konanie pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové

závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže

vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,

v ktorej by mohol preskúmavať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať

správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci

nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá

možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám

vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa

ustanovenia , in fine (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

V tejto súvislosti treba dodať, že neobstojí ani námietka dovolateľky

o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatok dôvodov, teda nebol

naplnený dovolací dôvod odňatia možnosti dovolateľke konať pred súdom.

Nakoľko prípustnosť dovolania matke maloletého nemožno vyvodiť z ustanovenia

ani z , odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie

v súlade s ustanovením v spojení s ,

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti a námietok

dovolateľky.

O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa

v spojení s a

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. októbra 2009

JUDr. Martin V l a d i k, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: