Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
fa8/369570.a16544.pdf
PDF · 110.26 KB
No categories available
2Cdo/217/2009
Najvyšší súd 2 Cdo 217/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci starostlivosti súdu
o maloletého Š. V., narodeného X., bývajúceho v H., Česká republika, v konaní zastúpený
kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, dieťa rodičov K. V.,
nar. X., bývajúcej v H., Česká republika, t.č. bývajúcej v P., zastúpenej JUDr. A. N.,
advokátom v P., a R. V., narodeného X., bývajúceho v H., Česká republika, za účasti
vedľajšieho účastníka Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, Bratislava,
Špitálska 8, v konaní o nariadenie návratu maloletého Š. V. do Českej republiky, vedenej
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 24 P 187/2008, o dovolaní matky proti uzneseniu
Krajského súdu v Prešove z 20. februára 2009 sp. zn. 4 CoP 2/2009,
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov uznesením z 6. novembra 2008 č.k. 24 P 187/2008-44 nariadil
návrat maloletého Š. V., narodeného X. v H. na územie
Českej republiky. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení uviedol, že maloletý návratom do krajiny obvyklého pobytu nie je vystavený
žiadnej fyzickej alebo duševnej ujme alebo aby tým bolo dieťa privedené do neznesiteľnej
situácie v zmysle čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov
detí zo dňa 25.10.1980. Matka neoprávnene odňala otcovi možnosť podieľať sa na jeho ďalšej
výchove. Nebolo zistené, že by maloletý Š. bol vystavený nejakej duševnej ujme
v spoločnosti otca, naopak zo zhodných výpovedí rodičov je zjavné, že maloletý k otcovi má
veľmi pozitívny vzťah. Maloletý počas spolužitia rodičov mal riadne zabezpečené bývanie,
obaja rodičia mali príjem, ktorý postačoval na krytie chodu domácnosti. Problémy podľa
výpovedi rodičov sú viac menej psychického charakteru, ktoré súvisia s rozchodom rodičov
ale nie zo správania sa otca k maloletému aj keď nastáva iná situácia odchodom matky
z trvalého bydliska.
Krajský súd v Prešove na odvolanie matky uznesením z 20. februára 2009 č.k.
4 CoP 2/2009-72 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a vyslovil, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že namietané
nesprávne právne posúdenie podmienok pre nariadenie návratu maloletého Š. na územie
Českej republiky matkou nepovažoval za dôvodné. Je pravdou, že súd prvého stupňa
v odôvodnení rozhodnutia poukázal len na Haagsky dohovor z roku 1980, ktorým sú viazané
všetky členské štáty medzi ktorými sa aj aplikuje naďalej s tým však, že nové nariadenie
Brusel II. len dopĺňa Haagsky dohovor z roku 1980 o ustanovenia, ktoré sa uplatňujú
v prípadoch únosu dieťaťa medzi členskými štátmi. Stotožnil sa so záverom súdu prvého
stupňa, že boli preukázané všetky zákonné procesné podmienky vo vzťahu ku konaniu
o návrat dieťaťa do krajiny pôvodu, keď súd prvého stupňa správne rozhodol pokiaľ návrat
maloletého Š. na územie Českej republiky nariadil.
Matka podala proti uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého prípustnosť
vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Navrhla zrušiť uznesenie odvolacieho ako
aj prvostupňového súdu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že
postupom prvostupňového ako aj odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom, keď súd prvého stupňa vykonal dňa 6.11.2008 pojednávanie a to i napriek tomu, že
požiadala o odročenie pojednávania z dôvodu svojej práceneschopnosti, o čom predložila aj
lekárske potvrdenie. Poukázala na skutočnosť, že prvostupňový súd zistený skutkový stav
posudzoval podľa Haagskeho dohovoru, pričom odvolací súd skutkový stav právne posúdil
podľa nariadenia Rady ES č. 2201/2003 zo dňa 27.11.2003 – Nariadenie Brusel II. a to
i napriek tomu, aby ju vyzval, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrila.
Odvolací súd jej svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom, pretože nepostupoval
podľa § 213 ods. 2 O.s.p. Namietala postup odvolacieho súdu aj v tom smere, že až na
odvolacom pojednávaní jej bolo doručené písomné vyjadrenie vedľajšieho účastníka, pričom
ju odvolací súd nevyzval a nepoučil, či súhlasí s tým, aby sa konalo odvolacie pojednávanie
napriek tomu, že jej bolo doručené písomné vyjadrenie vedľajšieho účastníka a nemala
možnosť sa s týmto oboznámiť, poradiť sa so svojim zástupcom a primerane reagovať na
dôvody uvedené vo vyjadrení. Aj keď odvolací súd vypočul ju na odvolacom pojednávaní,
nevypočul ju k okolnostiam podstatným pre posúdenie veci, nezistil skutočnosti, ktoré by boli
dôvodom na odmietnutie navrátenia dieťaťa podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru a to aj
napriek tomu, že dovolateľka navrhla vykonať dokazovanie na objasnenie týchto skutočností.
Odvolací súd, ktorý postupoval podľa nariadenia Brusel II. vo vzťahu k odmietnutiu návratu
dieťaťa neskúmal podmienky stanovené v čl. 11 ods. 4, t.j., že súd môže odmietnuť návrat
dieťaťa podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru, ak sa nepreukázalo, resp. preukázalo,
že sa nevykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.
Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva ako súd posudzoval túto otázku ako
ju mal za preukázanú, resp. za nepreukázanú. V tomto smere je rozhodnutie odvolacieho súdu
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo je tiež jedným z dôvodov odňatia možnosti
konať pred súdom.
Otec vo svojom vyjadrení k dovolaniu matky navrhol dovolanie zamietnuť, pričom
sa stotožnil s rozhodnutím prvostupňového ako aj odvolacieho súdu. Poukázal na skutočnosť,
že matka de facto rešpektovala napadnuté rozhodnutia, vrátila sa s maloletým Š. aj maloletou
B. do Českej republiky, prechodný pobyt udáva v K.. V súčasnosti sa zdržiava striedavo
i s deťmi v Čechách aj na Slovensku, kde podala na príslušnom súde návrh na zverenie oboch
detí do jej starostlivosti. Okresný súd v Hradci Králové jej návrhu vyhovel a rozhodnutím
sp. zn. Onc 95/2009-92, ktoré nadobudlo 17.6.2009 právoplatnosť zveril obe deti do výchovy
matky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O.s.p. možno napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. a proti rozsudku
odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 O.s.p., proti
uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné v prípadoch uvedených v ustanovení § 239 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Pokiaľ
dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný,
ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.),
alebo odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1
písm. b/ O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,
že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
(§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), alebo ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Keďže
dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených
v § 239 ods. 1, 2 O.s.p. je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok
dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už
to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na
skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu uzneseniu ale
sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou zo
závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej
alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska
ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p. ale nastáva až vtedy,
ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení
skutočne trpí.
So zreteľom na dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, že
v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
Odňatie možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny priadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
K odňatiu možnosti matky maloletého pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť
tým, že súd prvého stupňa vykonal 6.11.2008 pojednávanie a to i napriek tomu, že požiadala
o odročenie pojednávania z dôvodu svojej práceneschopnosti, o čom predložila aj lekárske
potvrdenie.
K uvedenej námietke je potrebné uviesť, že z obsahu spisu je zrejmé, že odvolací
súd na odvolacom pojednávaní 20. februára 2009 vypočul matku maloletého, táto mala
možnosť sa vyjadriť k dôkazom, mala možnosť zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci, čo aj učinila. Došlo teda k zhojeniu vady uvedenej
v § 237 písm. f/ O.s.p. odňatí možnosti konať pred súdom prvého stupňa. Dohovor
o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách
pojednávanie vykonať verejne a teda účastník mal právo byť osobne prítomný na pojednávaní
a k veci sa vyjadriť. Ak teda rozhodol súd prvého stupňa síce na pojednávaní ale bez účasti
dovolateľky a odvolací súd nariadil pojednávanie a zhojil túto vadu, je možné uzavrieť,
že dovolateľke v prejednávanej veci nebola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
Dovolateľka ďalej namieta, že k odňatiu možnosti jej konať pred súdom malo dôjsť aj
tým, že na odvolacom pojednávaní 20.2.2009 a ani predtým odvolací súd nevyzval
účastníkov, aby sa vyjadrili k možnému použitiu právneho predpisu Nariadenie rady ES
č. 2201/2003 zo dňa 27.11.2003 – Nariadenie Brusel II. a to i napriek tomu, že odvolací súd
zistený skutkový stav právne posudzoval podľa nariadenia Brusel II., ktorá povinnosť mu
vyplýva z ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p.
Z obsahu spisu ako aj z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že
odvolací súd neposudzoval právnu problematiku podľa iného právneho predpisu ako súd
prvého stupňa, keď v odôvodnení rozhodnutia súladne so súdom prvého stupňa argumentoval
Haagskym dohovorom z roku 1980 ako aj Nariadením ES č. 2201/2003 zo dňa 27.11.2003
(nariadenie Brusel II.), ktoré dopĺňa Haagsky dohovor z roku 1980, teda v žiadnom prípade
nejde o použitie iného právneho predpisu a teda ani nebol náležitý postup podľa § 213 ods. 2
O.s.p. ako sa mylne domnieva dovolateľka. Takýmto postupom odvolacieho súdu teda
nedošlo k odňatiu možnosti dovolateľke konať pred súdom.
Dovolateľka ďalej namieta, že až na odvolacom pojednávaní jej bolo doručené
písomné vyjadrenie vedľajšieho účastníka, pričom odvolacím súdom nebola vyzvaná
a poučená, či súhlasí s tým, aby sa konalo odvolacie pojednávanie, napriek tomu, že jej bolo
doručené písomné vyjadrenie vedľajšieho účastníka a nemala možnosť sa s týmto oboznámiť,
poradiť sa so svojim zástupcom a primerane reagovať na dôvody uvedené vo vyjadrení.
Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba
považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania
druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov konaní pred súdom,
čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na
spravodlivý proces. Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 20. februára 2009
je zrejmé, že predsedníčka senátu krátkou cestou doručila právnemu zástupcovi matky
maloletého JUDr. N. vyjadrenie vedľajšieho účastníka k odvolaniu matky zo dňa 10.2.2009.
Predmetné vyjadrenie bolo doručené taktiež právnej zástupkyni otca maloletého
a kolíznemu opatrovníkovi. Zo zápisnice pred odvolacím súdom nevyplýva a ani to
dovolateľka netvrdí, že by právny zástupca dovolateľky alebo dovolateľka požiadala
odvolací súd o odročenie pojednávania z dôvodu oboznámenia sa a vyjadrenia k vyjadreniu
vedľajšieho účastníka, či prípadne o prerušenie konania z dôvodu oboznámenia sa
s predmetným vyjadrením vedľajšieho účastníka. Uvedené nasvedčuje tomu, že dovolateľka
nemala žiadne výhrady k vedeniu odvolacieho pojednávania, mala možnosť sa s predmetným
vyjadrením vedľajšieho účastníka oboznámiť, konzultovať so svojim zástupcom ako aj
primerane reagovať na dôvody uvedené vo vyjadrení. Nebolo možné odvolacie konanie preto
považovať za nespravodlivé v zmysle už definovaných princípov. Dovolací súd preto dospel
k záveru, že nedošlo u dovolateľky k odňatiu možnosti konať pred súdom.
Dovolateľka namieta, že aj keď odvolací súd vypočul dovolateľku na odvolacom
pojednávaní, nevypočul ju k okolnostiam podstatným pre posúdenie veci. Súd prvého stupňa
nezistil skutočnosti, ktoré by boli dôvodom na odmietnutie navrátenia dieťaťa podľa čl. 13
Haagskeho dohovoru a to aj napriek tomu, že dovolateľka navrhovala vykonať dokazovanie
na objasnenie týchto skutočností. Odvolací súd, ktorý postupoval podľa nariadenia Brusel II.
vo vzťahu k odmietnutiu návratu dieťaťa, neskúmal podmienky stanovené v čl. 11 ods. 4,
t.j. že súd môže odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru, ak
sa nepreukázalo, resp. preukázalo, že sa nevykonali primerané opatrenia na zabezpečenie
ochrany dieťaťa po jeho návrate. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva ako
súd posudzoval túto otázku, ako ju mal za preukázanú, resp. za nepreukázanú. V tomto smere
je rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo je tiež jedným
z dôvodov odňatia možnosti konať pred súdom.
K týmto námietkam je potrebné uviesť, že nejde o relevantné procesné vady (tzv.
zmätočnosti) v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., ktorými by bola dovolateľke odňatá
možnosť konať pred súdom. Podľa názoru dovolacieho súdu ani v zmysle ustanovenia § 241
ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo o sebe nesprávne skutkové zistenie.
Dovolanie totiž nie je „ďalším odvolaním“ ale je mimoriadnym opravným prostriedkom
určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, tak ani
prieskumom nimi vykonaného dokazovania.
Ťažisko dokazovania je totiž konanie pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové
závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže
vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,
v ktorej by mohol preskúmavať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať
správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci
nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá
možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám
vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa
ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
V tejto súvislosti treba dodať, že neobstojí ani námietka dovolateľky
o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatok dôvodov, teda nebol
naplnený dovolací dôvod odňatia možnosti dovolateľke konať pred súdom.
Nakoľko prípustnosť dovolania matke maloletého nemožno vyvodiť z ustanovenia
§ 239 O.s.p. ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie
v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti a námietok
dovolateľky.
O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. októbra 2009
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: