Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
127/376998.251317.pdf
PDF · 138.15 KB
No categories available
2Cdo/179/2008
Najvyšší súd 2 Cdo 179/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Slovenskej republiky –
zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Štefanovičova 5, proti žalovanej H. B., bývajúcej v Z., zastúpenej JUDr. P. B., advokátom, so
sídlom v H., o určenie vlastníctva, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn.
11 C 2747/1999, o dovolaní žalobkyne a Slovenskej republiky – Lesopoľnohospodárskeho
majetku Ulič, š. p., proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 25. januára 2008 sp. zn.
3 Co 141/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie žalobkyne a dovolanie Slovenskej republiky – Lesopoľnohospodárskeho
majetku Ulič, š. p., o d m i e t a .
Žalovanej sa náhrada trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné rozsudkom z 27. septembra 2000 č. k. 11 C 2747/99 – 132 určil, že
vo vlastníctve Slovenskej republiky v správe Lesopoľnohospodárskeho majetku Ulič, š. p.
2
sú nehnuteľnosti parcely č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere
2 2 2
X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné
2 2
pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X.
2 2
o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. o výmere mlesné pozemky, č. X.
2 2 2
o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. m
2 2
lesné pozemky, č. X.o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č.
2 2
X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X.
2 2 2
mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné
2 2
pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X.
2 2 2
o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. m
2 2
lesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č.
2 2
X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X.
2 2 2
mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné
2
pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. m2 lesné pozemky, č. X.
2 2
o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mzapísané na LV č. X. kat. územie P., z
dôvodu, že žalovaná nemohla k nim nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Žalobu o
2
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam parcele č. X. o výmere X. mlesné pozemky,
2 2
č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X.
2 2 2
mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné
2 2
pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X.
2 2 2
o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. m
2 2
lesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky,
2 2
č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X.
2 2 2
mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné
2 2
pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky vylúčil
na samostatné konanie (napriek vykonanému dokazovaniu nie je zrejmý spôsob údajného
prevodu z pôvodného vlastníka na žalovanú a bude potrebné vykonať ďalšie dokazovanie) a
konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. X. kat. územie
2 2
P. parcelám č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X.
2 2
o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere
2 2 2
X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné
2 2
pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o
2 2 2
výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. mlesné pozemky, č. X. o výmere X. m
2
lesné pozemky, č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. lesné pozemky), č. X. o výmere
2 2
X. mtrv. tráv. porast (t. č. lesné pozemky), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č.
2 2
X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les),
2 2
č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č.
2 2
les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t.
2 2
č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast
2 2
(t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv.
2 2
porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv.
2 2
tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. m
2
trv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X.
2 2
mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. . o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X.
2 2
mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere
2 2
X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X.
2 2
o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č.
2 2
X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast
2 2
(t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. m
2
trv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X.
2 2
mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere
2 2
X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X.
2 2
o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č.
2 2
X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les),
2 2
č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č.
2 2
les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast
2 2
(t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. m
2
trv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X.
2 2
mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere
2 2
X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X.
2 2
o výmere X. mtrv. tráv. porast (t. č. les), č. X. o výmere X. mlúka (t. č. les), č. X. o výmere
2 2 2
X. mlúka (t. č. les), č. X. o výmere X. mlúka (t. č. les), č. X. o výmere X. mlúka (t. č. les)
zastavil (späťvzatie žaloby). Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov
konania vo výške 350 845 Sk (§ 142 ods. 1 O. s. p.) a na účet súdu súdny poplatok vo výške
100 000 Sk (§ 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch) do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.
Krajský súd v Prešove uznesením z 27. júna 2001 sp. zn. 4 Co 298/01, 4 Co 385/01 na
odvolanie žalovanej (Slovenskej republike – Lesopoľnohospodárskemu majetku Ulič, š. p.)
rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti a vo výroku o trovách konania zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zmenil uznesenie súdu prvého stupňa z 11. 1. 2001 tak,
že žalovanej priznal oslobodenie od súdneho poplatku. Dospel k záveru o nedostatočnom
skúmaní podmienok konania, keď bolo potrebné skúmať aktívnu legitimáciu žalobkyne
a to tak podľa § 21 ods. 2 O. s. p. ako aj z hľadiska správy majetku štátu.
Okresný súd Humenné (v poradí druhým) rozsudkom z 20. mája 2002 č. k. 11 C 2747/99-
220 žalobu zamietol a žalobkyni (Slovenskej republike – Lesopoľnohospodárskemu majetku
Ulič, š. p.) uložil povinnosť zaplatiť žalovanej trovy konania vo výške 838 541 Sk do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Nestotožnil sa s názorom žalobkyne, podľa ktorého predmetné
nehnuteľnosti prešli na štát postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb., keď v pozemkových
knihách bola urobená iba poznámka zamýšľaného prevzatia, pričom rozhodnutie o prevzatí
samotnom vydané nikdy nebolo. Poukázal na to, že inštitút poznámky zamýšľaného prevzatia
nie je v tomto zákone zvlášť upravený, naopak zákon priamo (§ 14 ods. 3) odkazuje na
náhradový zákon. Podľa jeho názoru z týchto zákonov a vykonávacích predpisov vyplýva, že
samotným vyslovením záboru, ani rozhodnutím o zamýšľanom prevzatí sa právne postavenie
vlastníka dotknutých nehnuteľností meniť nemôže. Od poznámky zamýšľaného prevzatia beží
prekluzívna lehota 30 dní, po ktorej márnom uplynutí sa už nemožno domáhať uznania
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam voči štátu, podmienkou nadobudnutia vlastníctva
k zabraným, t. j. do záboru pojatým nehnuteľnostiam štátom síce bola poznámka
zamýšľaného prevzatia, ktorá však bola len poznámkou a ničím iným a táto vlastnícke právo
sama osebe nemenila. Samotné prevzatie znamenalo vklad vlastníckeho práva pre štát do
pozemkovej knihy, pričom k vkladu sa vyžadovala tzv. vkladná listina, ktorou v prípade
prevzatia zabraných nehnuteľností štátom podľa predpisov o pozemkovej reforme bol
tzv. výrok správneho úradu, ktorý je súdne vykonateľný. Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb.
z predpokladov vzniku vlastníctva štátu k zabraným nehnuteľnostiam vyžadoval úradné
rozhodnutie, nie pozemkového úradu, ale príslušného ministerstva poľnohospodárstva. Potom
z hľadiska prechodu vlastníckeho práva na štát je rozhodujúce to, či bolo vydané správne
rozhodnutie o prevzatí a či nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. Takéto rozhodnutie
žalobkyňa nepredložila a tým neuniesla dôkaznú povinnosť. Súčasne vyslovil pochybnosť
o danosti aktívnej legitimácie na strane žalobkyne (štátna organizácia lesného hospodárstva
zastupuje štát a neznámych vlastníkov len vo veciach lesných pozemkov vo vlastníctve štátu
a lesných pozemkov, ktorých vlastník nie je známy). O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O. s. p.
Krajský súd v Prešove (v poradí druhým rozhodnutím) rozsudkom z 30. júna 2003 sp. zn.
4 Co 543/02 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, žalobkyni (Slovenskej
republike – Lesopoľnohospodárskemu majetku Ulič, š. p.) uložil povinnosť zaplatiť žalovanej
trovy odvolacieho konania 451 746,10 Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a pripustil
dovolanie na otázky, či poznámka zamýšľaného prevodu je dôvodom pre vznik vlastníctva
štátu (súdna aj právnická prax nedáva priestor pre jednoznačný záver), či fyzické prevzatie
nahrádza rozhodnutie príslušného správneho orgánu o odovzdaní veci do vlastníctva
a či si mohla za predpokladu dobromyseľnosti žalobkyňa započítať držbu pred 31. 12. 1992
(odvolací súd na to odpovedal záporne). Uviedol, že podľa zákona č. 142/1947 Zb.
vlastníctvo zabraných nehnuteľností prechádzalo na štát prevzatím (predpokladala už právna
úprava pozemkovej reformy vykonaná zákonom č. 215/1919 Zb., č. 329/1920 Zb. a predpismi
na nich nadväzujúcimi) a za rozhodujúce považoval posúdenie právneho významu poznámky
zamýšľaného prevzatia v pozemkových knihách (či už sama osebe znamenala prechod
vlastníctva na štát), pričom nielen judikatúra, ale aj právna veda bola toho názoru, že
rozhodujúce je prevzatie totožné s vkladom vlastníckeho práva. Po účinnosti zákona
č. 141/1950 Zb. (tzv. stredný občiansky zákonník) sa však už intabulácia pre vznik
vlastníckeho práva nevyžadovala a prevzatie bolo to, čo zostalo. Ku vkladu vlastníckeho
práva sa vyžadovala vkladná listina, ktorou v prípade prevzatia zabraných nehnuteľností
štátom podľa predpisov o pozemkovej reforme bol výrok správneho úradu a po účinnosti
uvedeného občianskeho zákonníka z predpokladov vzniku vlastníctva štátu k zabraným
nehnuteľnostiam zostáva práve len úradné rozhodnutie (ministerstva poľnohospodárstva).
Tvrdenie žalobkyne o vydržaní tiež neobstojí, pretože inštitút držby bol zavedený až návrhom
z roku 1982 s tým, že hnuteľnú či nehnuteľnú vec mohol vydržať len občan (§ 135a zákona
č. 131/1982 Zb.). Preto sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 27. októbra 2004 sp. zn. 4 Cdo 158/03
na dovolanie žalobkyne rozsudok krajského súdu z 30. júna 2003 a rozsudok okresného
súdu z 20. mája 2002 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Uviedol, že
z ustanovenia § 21 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že za štát pred súdom koná pracovník toho
štátneho orgánu, ktorého sa vec týka, alebo poverený pracovník iného štátneho orgánu. Iba
procesné úkony osoby vymedzenej v ustanovení § 21 ods. 2 sú úkonmi urobenými v mene
štátu a za štát. Preto je nutné vzhľadom k predmetu konania určiť štátny orgán, o ktorého vec
ide. Štátny podnik však nie je štátnym orgánom a nemá oprávnenie konať za štát, uvedený
v ustanovení § 21ods. 2 O. s. p. a ani iný právny predpis neoprávňuje štátny podnik konať
v občianskom súdnom konaní za štát. Zásada oddelenia štátu a štátneho podniku je napokon
uvedená v § 5 ods. 1, 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku. Preto je zrejmé, že
v danej veci Lesopoľnohospodársky majetok Ulič, š. p. nie je oprávnený konať za štát. Štátny
podnik totiž nemá naliehavý právny záujem na určení, že štát je vlastníkom (§ 80 písm. c/
O. s. p.). Pokiaľ štátny podnik v konaní vystupuje za štát, nie je splnená podmienka konania,
ktorou je právne relevantný prejav vôle žalobkyne alebo osoby, ktorej úkony sú
na strane žalobkyne, smerujúce k začatiu konania. Nedostatok takéhoto prejavu vôle je
neodstrániteľnou prekážkou konania. V prejednávanej veci s poukazom na predmet konania
a dôvody žaloby bude nutné, aby bolo vyjasnené, kto má byť žalobcom alebo žalobcami
a bude nutné zabezpečiť presné a správne označenie žalobcu alebo žalobcov postupom podľa
ustanovenia § 43 O. s. p. Až potom bude možné vo veci rozhodovať. Z uvedeného vyplýva,
že konanie odvolacie i prvostupňové bolo postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ku ktorej musel prihliadať.
Okresný súd Humenné (v poradí tretím) rozsudkom zo 17. mája 2007 č. k.
11 C 2747/1999-392 (po pripustení zámeny účastníkov konania tak, že z konania vystupuje
žalobkyňa Slovenská republika v zastúpení Lesopoľnohospodársky majetok Ulič, š. p.,
a na jeho miesto do konania vstupuje ako žalobkyňa Slovenská republika – v zastúpení
Ministerstvo financií SR uznesením z 31. 1. 2007 – č.l. 360) žalobu zamietol, konanie
o nariadenie predbežného opatrenia zastavil a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanej
trovy konania vo výške 1 679 558 Sk k rukám právneho zástupcu a vo výške 392 146 Sk
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že novooznačená žalobkyňa nemôže byť
v konaní aktívne legitimovanou, pretože v súlade s § 21 ods. 2 O. s. p. štát by mal zastupovať
pracovník štátneho orgánu, ktorého sa vec týka alebo pracovník iného štátneho orgánu.
Vzhľadom na predmet konania by to mal byť pracovník Ministerstva poľnohospodárstva SR.
Existuje aj zákonná úprava, ktorá je vo vzťahu k § 21 ods. 2 O. s. p. v pomere špeciality, ide
o ustanovenie § 34 ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb., podľa ktorého štátna organizácia lesného
hospodárstva vo veciach lesných pozemkov vo vlastníctve štátu a lesných pozemkov, ktorých
vlastník nie je známy, zastupuje štát. V mene štátu nemôže ale vystupovať Ministerstvo
financií SR. Napriek tomu sa zaoberal aj skutkovým stavom a právnym posúdením danej veci.
Dospel k záveru, že ani na základe jedného z dôvodov, t. j. konfiškácie, poznámky
zamýšľaného prevodu a vydržania, o ktoré žalobkyňa opierala svoju žalobu, sa štát nemohol
stať vlastníkom predmetných nehnuteľností vzhľadom na uvedené skutočnosti. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Krajský súd v Prešove (v poradí tretím rozhodnutím) rozsudkom z 25. januára 2008 sp. zn.
3 Co 141/2007 na odvolanie žalobkyne a Slovenskej republiky – Lesopoľnohodpodárskeho
majetku Ulič, š. p., rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a trovách konania potvrdil
a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanej trovy odvolacieho konania 435 695 Sk
k rukám právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolanie Slovenskej
republiky – Lesopoľnohospodárskeho majetku Ulič, š. p., odmietol ako odvolanie podané
neoprávnenou osobou (§ 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne
o nerešpektovaní právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky SR súdom prvého
stupňa, pretože v čase jeho rozhodovania platilo ustanovenie § 21 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého za štát pred súdom koná pracovník toho štátneho orgánu, ktorého sa vec týka,
alebo poverený pracovník iného štátneho orgánu. Po novele Občianskeho súdneho poriadku
(zákon č. 273/2007 Z. z.) § 21 ods. 2 znie tak, že za štát pred súdom koná štátny orgán
v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je
oprávnená podľa osobitného predpisu, čo znamená v tomto znení zásah do posudzovania
otázky, či ide o podmienku konania alebo otázku vecnej legitimácie. Kým znenie pred
1. 7. 2007 predpokladalo, že pred súdom koná zamestnanec štátneho orgánu, ktorého sa vec
týka alebo poverený zamestnanec iného štátneho orgánu, bolo jasné, že ak konal niekto iný
za štát, bol to nedostatok podmienky konania, ktorý bol odstrániteľný. V tomto prípade súd
mohol vyzvať príslušný štátny orgán, aby nedostatok napravil a ak sa tak nestalo, mohol
konanie zastaviť. Nová situácia je tu však v tom, že teraz koná za štát buď štátny orgán
alebo právnická osoba. Nejde o zastúpenie (či poverenie) ako to bolo v pôvodnom znení, ale
o subjekt samotný. Teraz už nemôže za štát vystupovať štátny orgán bez právnej subjektivity,
kým pred novelou to teoreticky bolo možné. Subjektivita nemusí byť úplná, ale musí byť
v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi. Preto nejde o otázku podmienky
konania, ale o podmienku vecnej legitimácie, teda dôvodnosti žaloby samej. V súvislosti
s aplikáciou ustanovenia § 21 ods. 2 O. s. p. poukázal na ustanovenie § 372o ods. 1, podľa
ktorého ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konanie začaté pred 1. 7. 2007, ak
nie je ďalej ustanovené inak. Právne účinky úkonov, ktoré nastali pred 1. 7. 2007 zostávajú
zachované. Tým podľa jeho názoru obstojí dôvod, ktorý súd prvého stupňa označil za hlavný
dôvod pre zamietnutie žaloby, t. j. nedostatok aktívnej legitimácie žalobkyne. A ak by
prvostupňový súd bol úplne rešpektoval názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, musel
by konanie bez všetkého zastaviť, pretože z odôvodnenia jeho rozsudku možno jednoznačne
vyvodiť, že otázka nedostatku správneho označenia toho, kto vystupuje v mene štátu, je
neodstrániteľnou podmienkou konania. Odvolací súd však so zreteľom na znenie novely § 21
ods. 2 O. s. p., ktoré ako aktuálny predpis musí aplikovať, nemohol rozsudok súdu prvého
stupňa zrušiť s následným zastavením konania. Podľa názoru odvolacieho súdu už
ustanovením čl. I ods. 11 zákona č. 256/2001 Z. z. došlo k uzákoneniu špeciálnej spôsobilosti
vystupovať v mene štátnej organizácie lesného hospodárstva, t. j. ešte predtým, než takéto
ustanovenie podchytila aj novela O. s. p., ktorým sa mení a dopĺňa zákon SNR č. 330/1991
Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch,
pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov. Tým je
podľa neho odpovedané aj na otázku žalobkyne špecifikovanú pred odvolacím súdom, t. j.
ktorý orgán štátnej správy je oprávnený zastupovať Slovenskú republiku v konaní o určení
vlastníckeho práva. Týmto subjektom je pôvodná žalobkyňa, ktorá ako správca nehnuteľností
sa domáha určenia svojho vlastníckeho práva. I pri určitých pochybnostiach o možnosti
odvodzovať toto oprávnenie z ustanovenia § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. treba
zdôrazniť, že od účinnosti zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch, t. j. od 1. 9. 2005, vyplýva
oprávnenie tohto subjektu konať za štát aj z ustanovenia § 50 ods. 6 uvedeného zákona,
v zmysle ktorého správca lesného majetku vo vlastníctve štátu, najmä zabezpečuje ochranu
takéhoto majetku a zastupuje štát ako vlastníka v konaní pred súdom. Pretože právnym
prostriedkom ochrany práv vlastníka je aj žaloba o určenie vlastníckeho práva, podľa názoru
odvolacieho súdu je správca lesného majetku oprávnený konať za štát aj v súdnych
konaniach, predmetom ktorých je určenie vlastníctva k tomuto majetku, ak je vlastníctvo
spochybňované v priebehu faktického výkonu správy takéhoto majetku, vykonávanej ako
správa majetku vo vlastníctve štátu. Pretože po novele O. s. p. uskutočnenej zákonom
č. 273/2007 Z. z. nie je už nedostatok zastupovania štátu neodstrániteľným nedostatkom
podmienky konania, ale nedostatkom vecnej legitimácie, je rozhodnutie súdu prvého stupňa
vecne správne a z dôvodu procesnej legitimácie sa ďalšími dôvodmi, pre ktoré bola žaloba
zamietnutá (okrem nedostatku aktívnej legitimácie) nezaoberal. O trovách konania rozhodol
podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa a Slovenská republika –
Lesopoľnohospodársky majetok Ulič, š. p. Žalobkyňa ako dôvod uviedla, že krajský súd
sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2
O. s. p.), ktorý jednoznačne vyslovil záver, že štátny podnik (ktorým Lesopoľnohospodársky
majetok Ulič je) nemôže v sporoch o určenie vlastníckeho práva zastupovať Slovenskú
republiku. Ani jeden zo súdov nižších stupňov toto stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky neakceptoval. Podľa jeho názoru došlo k procesnému pochybeniu odvolacieho súdu
tým, že pripustil v konaní aktívnu účasť osoby, ktorá nie je účastníkom konania a nesprávne
právne posúdil otázku aktívnej legitimácie s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky aj v obdobnej veci. Argument odvolacieho súdu, podľa ktorého
posúdenie aktívnej legitimácie bolo v súlade s novelou Občianskeho súdneho poriadku
považoval za bezpredmetný z dôvodu, že súd prvého stupňa vydal rozsudok (a posudzoval
aktívnu legitimáciu) ešte 17. 5. 2007. Za nepravdivé považoval tvrdenie o nepreukázaní
prechodu vlastníctva na štát, pretože bolo predložené rozhodnutie konfiškačnej komisie
z 28. 11. 1946 (rozhodnutie v zmysle zákona č. 104/1945 Zb.) a jednoznačne z neho vyplýva,
že ide o konečné rozhodnutie, ktorým prechádza vlastníctvo určeného majetku na štát ku dňu
1. 3. 1945. Nespochybnil tvrdenie, že poznámka zamýšľaného prevodu nie je titulom pre
nadobudnutie vlastníckeho práva štátu k nehnuteľnostiam, i keď bolo nadbytočné sa ním
zaoberať, pretože v tom čase sa už nehnuteľnosti nachádzali vo vlastníctve štátu (rozhodnutie
o konfiškácii). Za správny nepovažoval záver o nenadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním,
nakoľko k vydržaniu mohlo dôjsť pred účinnosťou Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. na
základe Občianskeho zákonníka z roku 1950, ktorý vydržanie nelimitoval na fyzické osoby
a lehotu na premlčanie určil 10 rokov (za podmienky nepretržitej držby), pričom príslušná
lesná organizácia užívala pôdu od roku 1948, do účinnosti zákona č. 40/1964 Zb. uplynula
minimálne 15 ročná nepretržitá držba. Toto konštatovanie bolo ale len v rovine teoretickej
vzhľadom na prechod vlastníckeho práva na štát na základe rozhodnutia o konfiškácii. Žiadal
rozsudky súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie okresnému súdu.
Slovenská republika – Lesopoľnohospodársky majetok Ulič, š. p., podala dovolanie proti
výroku krajského súdu, ktorým odmietol jej dovolanie. Navrhla ho v tejto časti zrušiť a vec
v rozsahu zrušenia vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Namietala odňatie jej možnosti
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) s poukazom na znenie novely O. s. p. účinnej od
1. 7. 2007 a nesprávny postup súdu prvého stupňa v tom smere, že po vstupe do konania
Ministerstva financií SR za účastníka Slovenskú republiku pripustil zmenu účastníka podľa
§ 92 O. s. p. Účastníkom konania totiž vždy bola a aj je Slovenská republika a preto
sa nejednalo o zmenu účastníka v konaní, ale iba zástupcu, ktorý tohto účastníka bude
zastupovať.
Žalovaná navrhla dovolanie žalobkyne ako neprípustné odmietnuť. Poukázala na to, že
skutkový základ, z ktorého vychádzal pri právnom posúdení veci dovolací súd, sa zmenil.
Odvolací súd už teda nebol viazaný právnym záverom dovolacieho súdu v zrušujúcom
rozhodnutí. Dôvodom pre zrušenie rozhodnutí súdov nižších stupňov bol záver, že štátny
podnik nie je štátnym orgánom a nemá oprávnenie konať za štát v zmysle § 21 ods. 2 O. s. p.
V tom čase ale toto ustanovenie platilo v znení, podľa ktorého za štát pred súdom koná
poverený pracovník toho štátneho orgánu, ktorého sa vec týka, alebo poverený pracovník
iného štátneho orgánu. Novela Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 273/2007 Z. z.)
znamená svojím znením § 21 ods. 2 zásah do posudzovania otázky, či ide o podmienku
konania alebo otázku vecnej legitimácie. Po vyslovení právneho názoru dovolacieho súdu
(v zrušujúcom rozhodnutí), že štátny podnik nemá naliehavý právny záujem na určení, že štát
je vlastníkom, štátny podnik vystupujúci za štát nie je relevantný prejavovať vôľu za štát a ide
o neodstrániteľnú prekážku konania došlo k zmenám hmotnoprávnych aj procesných noriem
a to ako ustanovenia § 21 O. s. p. tak aj zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch (nadobudol
účinnosť 1. 9. 2005) a preto odvolací súd nebol viazaný právnym názorom dovolacieho súdu
v otázke posúdenia vecnej aktívnej legitimácie. Preto ani neexistuje dôvod dovolania
uvedený v § 238 ods. 2 O. s. p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas (Slovenská republika – zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej
republiky) účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), najskôr skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. a proti rozsudku odvolacieho
súdu je prípustné v prípadoch uvedených v § 238 O. s. p.
Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci a napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo
výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom prípustnosť dovolania
nevyslovil. Dovolací súd v tejto veci však rozhodoval a dovolateľ prípustnosť dovolania
odvodzuje z ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p., t. j., že sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 27. októbra 2004 sp. zn. 4 Cdo 158/03
(č.l. 303), ktorým zrušil rozsudok krajského súdu z 30. júna 2003 a okresného súdu
z 20. mája 2002 vychádzajúc zo znenia § 21 ods. 2 O. s. p. v tom čase platného vyslovil,
že štátny podnik nie je štátnym orgánom a nemá oprávnenie konať za štát a ani iný právny
predpis neoprávňuje štátny podnik konať v občianskom súdnom konaní za štát, prečo v danej
veci Lesopoľnohospodársky majetok Ulič, š. p., nie je oprávnený konať za štát, keď štátny
podnik nemá naliehavý právny záujem na určení, že štát je vlastníkom (§ 80 písm. c/
O. s. p.). Pokiaľ štátny podnik vystupuje za štát, nie je splnená podmienka konania, čo je
neodstrániteľnou prekážkou konania. Preto s poukazom na predmet konania a dôvody žaloby
po vyjasnení kto má byť žalobcom alebo žalobcami bude nutné zabezpečiť presné a správne
označenie žalobcu alebo žalobcov (§ 43 O. s. p.) a následne vo veci rozhodovať.
Novelou Občianskeho súdneho poriadku uskutočnenou zákonom č. 273/2007 Z. z. sa
zmenilo znenie § 21 ods. 2, podľa ktorého za štát pred súdom koná pracovník toho štátneho
orgánu, ktorého sa vec týka, alebo poverený pracovník iného štátneho orgánu (a z ktorého
znenia vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom zrušujúcom rozhodnutí)
s účinnosťou od 1. 7. 2007 tak, že za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti
ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa
osobitného predpisu, čo znamená zásah do posudzovania otázky, či ide o podmienku konania
alebo otázku vecnej legitimácie, ako správne uviedol odvolací súd. Teda znenie § 21 ods. 2
O. s. p. pred novelou predpokladalo, že pred súdom koná zamestnanec štátneho orgánu,
ktorého sa vec týka alebo poverený zamestnanec iného štátneho orgánu a preto ak konal
za štát niekto iný, bol to nedostatok podmienky konania, ktorý bol odstrániteľný. Súd mohol
vyzvať príslušný štátny orgán, aby nedostatok napravil a ak by sa tak nestalo, mohol konanie
zastaviť. Po novele však koná za štát buď štátny orgán alebo právnická osoba a nejde
o zastúpenie (či poverenie) ako pred novelou, ale o subjekt samotný s právnou subjektivitou,
ktorá nemusí byť úplná, ale musí byť v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými
predpismi. Preto nejde o otázku podmienky konania, ale o podmienku vecnej legitimácie, teda
dôvodnosti žaloby samej. V súvislosti s aplikáciou § 21 ods. 2 O. s. p. (v novom znení)
správne odvolací súd poukázal na ustanovenie § 372o ods. 1 O. s. p., podľa ktorého
ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. 7. 2007, ak nie je ďalej
ustanovené inak. Právne účinky úkonov, ktoré nastali pred 1. 7. 2007 zostávajú zachované.
Z uvedeného, keď po vyslovení právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
že štátny podnik nemá naliehavý právny záujem na určení, že štát je vlastníkom, štátny
podnik vystupujúci za štát nie je relevantný prejavovať vôľu za štát a ide o neodstrániteľnú
prekážku konania, prečo je potrebné vyjasniť otázku aktívnej vecnej legitimácie postupom
podľa § 43 O. s. p., došlo k zmene procesného predpisu, vyplýva, že odvolací súd
vychádzajúc zo znenia § 21 ods. 2 O. s. p. po novele, nebol týmto právnym názorom viazaný
a nemožno preto dospieť k záveru, že bol daný dovolací dôvod podľa § 238 ods. 2 O. s. p.
Preto dovolanie žalobkyne podľa tohto ustanovenia nie je prípustné. Žalobkyňa netvrdila
žiadny dôvod prípustnosti dovolania uvedený v § 237 O. s. p. a existenciu niektorého z nich
nezistil ani dovolací súd.
Žalobkyňa namietala že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (i súdu prvého stupňa)
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Nesprávne právne posúdenie veci je nepochybne dovolacím dôvodom, nezakladá však
prípustnosť dovolania (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby toto tvrdenie dovolateľa bolo opodstatnené, nezakladalo by
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
použil správny právny predpis a či ho správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil správne právne závery, prichádzalo do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci nešlo). Obdobne to platí i vo vzťahu
k dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., t. j. ak by konanie bolo postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Keďže dovolanie
žalobkyne nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti
právneho posúdenia veci odvolacím súdom, resp. zaoberať sa tzv. inou vadou konania, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Keďže v tejto veci dovolanie nie je prípustné, dovolací súd ho odmietol v súlade s § 243b
ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nezaoberal sa otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala, nakoľko nepodala návrh na ich priznanie
(§ 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1
O. s. p.).
Dovolanie Slovenskej republiky – Lesopoľnohospodársky majetok Ulič, š. p., dovolací súd
podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odmietol ako dovolanie
podané neoprávnenou osobou, pretože nie je účastníkom konania (uznesením z 31. 1. 2007
súd prvého stupňa pripustil zámenu účastníka konania na strane žalobcu).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. októbra 2009
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Emília Kišacová