Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d01/377061.f6d079.pdf
PDF · 103.37 KB
No categories available
5Obo/237/2004
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Obo/237/2004
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky
JUDr. Zuzany Ďurišovej a členov JUDr. Júlie Horskej a JUDr. I. Izakovičovej v právnej veci
žalobcu JUDr. I. J., S., P., správcu konkurznej podstaty úpadcu R., a. s. v konkurze, J., K.,
proti žalovanému
v 1. rade C., a. s. S. v likvidácii, P., S., IČO: X. a žalovanému v 2. rade C. F., a. s., D., O.,
Č., IČO: X., zastúpenému JUDr. J. Z., advokátkou, A., K., o neplatnosť uznania dlhu, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26. apríla 2004 č. k. 2Cb
1501/02-39, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 26. apríla 2004 č. k 2Cb 1501/02-36
p o t v r d z u j e .
Žalovaným n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal určenia neplatnosti dlhu dohodou zo dňa 10. 09. 2001. V žalobe uviedol, že jeho
predchodca uzavrel dňa 31. 08. 2001 zmluvu o postúpení pohľadávky 85 615 916,45 Sk
a 38 327 173,60 Sk so žalovaným v 2. rade. Táto zmluva nebola právne účinná, preto
od nej žalobca odstúpil, takže veriteľom sa stal M. a. s. a dlžníkom žalovaný v 1. rade
Pôvodný veriteľ H., a. s. postúpil zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 24. 08. 2001 svoju
pohľadávku na spoločnosť M., a. s. a v konaní vystupoval len na žiadosť
a so súhlasom spoločnosti M. a. s., podľa § 530 Obč. zák. Oznámenie o postúpení pohľadávok
v prospech M. a. s., zo dňa 26. 09. 2001 bolo žalovanému dlžníkovi doručené dňa 27. 09.
2001 spoločnosť H. a. s., nemohla preto postúpiť dňa 31. 08. 2001 pohľadávku, ktorú už
nevlastnila. Naliehavý právny záujem videl žalobca v tom,
že na Najvyššom súde bol vedený spor sp. zn. MObdo V 4/2002 a súdne rozhodnutie vydané
v tomto konaní by v prípade úspechu pomohlo žalobcovi na odvolacom súde. Po vykonanom
dokazovaní dospel súd k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť, pretože nie je splnená
podmienka naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Právny vzťah z ktorého
záväzok vznikol, už bol platne rozhodnutý, preto sa nemožno domáhať určenia, či právny
vzťah vznikol alebo nie. Po začatí konania bol na majetok žalobcu vyhlásený konkurz,
takže účastníkom konania sa stal jeho správca konkurznej podstaty, ktorý nemá naliehavý
právny záujem na určení vlastníckeho práva úpadcu. Ak má za to, že úpadca je vlastníkom
veci, zapíše je do súpisu konkurznej podstaty a oprávnený veriteľ má možnosť podať
príslušnú žalobu podľa zákona o konkurze a vyrovnaní. Úspešným žalovaným súd priznal
náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p., ktorých výšku upresnil opravným
uznesením zo dňa 17. 02. 2004.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie s návrhom, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením zo 17. 02. 2004 č. k. 2Cb 1501/02-39
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd vychádzajúc
z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci vyvodil nesprávny právny záver, a napriek
skutočnosti, že na majetok žalobcu bol uznesením Krajského súdu v Košiciach z 28. 01. 2003
vyhlásený konkurz, neprerušil konanie v zmysle § 14 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní v znení neskorších predpisov ( ďalej len „ ZKV“ ) a rozhodol vo veci bez
výslovného súhlasu správcu. V danom prípade sa konanie týka majetku, ktorý bol zahrnutý
do konkurznej podstaty a ide o spor krajne rizikový na škodu úpadcu.
Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Namietal tvrdenie žalobcu,
že ide o konanie vo veci, týkajúcej sa majetku zahrnutého do konkurznej podstaty úpadcu,
pretože predmetom konania je určenie neplatnosti uznania dlhu a jeho výsledok nemá žiadne
následky na majetok patriaci do podstaty. K prerušeniu konania podľa § 14 ZKV
preto nedošlo. K otázke naliehavého právneho záujmu uviedol, že ten by bol preukázaný
iba vtedy ak by bez požadovaného určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo jeho právne
postavenie by sa stalo neistým. O takýto prípad však nejde, nakoľko žalobca sám uviedol,
35 Obo/237/2004
že svoje pohľadávky postúpil zmluvou na iného, čím zanikli všetky jeho práva s nimi spojené,
vrátane aktívnej legitimácie uplatniť práva z týchto pohľadávok.
Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu rovnako navrhol napadnutý rozsudok
potvrdiť ako vecne správny. Poukázal na skutočnosť, že žalobca sa podanou žalobou domáha
určenia neplatnosti uznania dlhu, ktorý uznal žalovaný v 1. rade voči žalovanému v 2. rade,
takže zjavne nejde o pohľadávku, ktorá by mala byť uspokojená z konkurznej podstaty,
ani sa netýka majetku patriaceho do podstaty úpadcu. Aplikácia ust. § 14 ods. 1 písm. d/ ZKV
o prerušení konania tu teda zjavne nie je dôvodná. Navyše žaloba bola zmietnutá z dôvodu
nepreukázania naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti uznania dlhu, ku ktorému
došlo po postúpení pohľadávky medzi žalovanými v 1. a 2. rade. Práva a povinnosti z uznania
dlhu zaväzujú iba jeho účastníkov a nemajú žiadne dôsledky pre žalobcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo veci konal ako súd odvolací ( § 10
ods. 2 O. s. p. ), prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Odvolací súd sa predovšetkým zaoberal námietkou žalobcu, že po vyhlásení konkurzu
na majetok pôvodného žalobcu malo dôjsť zo zákona ( § 14 ods. 1 písm. d/ ZKV )
k prerušeniu konania, preto súd nemal bez výslovného súhlasu správcu pokračovať v konaní
a rozhodnúť vo veci.
Podľa § 14 ods. 1 písm. d/ zákona o konkurze a vyrovnaní v relevantnom znení
účinnom v čase vyhlásenia konkurzu ( 28. 01. 2003 ), súdne a iné konania podľa osobitného
predpisu ( napríklad Občiansky súdny poriadok ), ktoré sa začali pred vyhlásením konkurzu,
sa prerušujú, ak sa týkajú majetku patriaceho do podstaty alebo ak sa týkajú nárokov,
ktoré majú byť z podstaty uspokojené. Prejednávané veci sa žalobca žalobou podľa
§ 80 písm. c/ O. s. p. domáha určenia neplatnosti uznania dlhu zo dňa 10. 09. 2001,
ktorým žalovaný v 1. rade ako dlžník uznal svoj dlh vo výške 38 327 173,60 Sk
s príslušenstvom a 85 615 916,45 Sk s príslušenstvom voči žalovanému v 2. rade
ako veriteľovi. Dôvodom neplatnosti tohto právneho úkonu by mala byť skutočnosť,
že žalovaný v 2. rade nie je veriteľom týchto pohľadávok. Zaplatenie oboch pohľadávok
je resp. bolo predmetom súdnych konaní, v ktorých žalobca nebol účastníkom. Predmetom
tohto konania je určenie neplatnosti uznania dlhu, kedy jeho výsledok bez ohľadu na úspech
či neúspech žalobcu nemôže mať žiadne následky na majetok patriaci do podstaty,
45 Obo/237/2004
preto vyhlásením konkurzu nedošlo zo zákona k jeho prerušeniu. Navyše vychádzajú
zo skutočnosti, že uznanie dlhu zakladá vyvrátiteľnú právnu domienku, že dlh v čase uznania
vo vzťahu k veriteľovi, ktorému je uznanie adresované, existoval, v prípade, že sa preukáže
opak, stane sa tento právny úkon bez ďalšieho irelevantným. Z uvedeným nakoniec súvisí
aj otázka existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení.
Podľa ústavnej judikatúry naliehavý právny záujem je daný za predpokladu existencie
aktuálneho stavu objektívnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením
žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno odstrániť iným právnym prostriedkom,
pričom nie je rozhodujúce, ako táto neistota vznikla. Táto podmienka v prípade žalobcu
naplnená nie je, pretože rozhodnutie v tejto veci bez ohľadu na výsledok konania nijako
nemôže ovplyvniť právne postavenie žalobcu.
Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani výsledok konania, ktoré bolo vedené
na Najvyššom súde pod sp. zn. 4 Obdo V 4/2002 a na ktoré poukazoval žalobca v súvislosti
s jeho naliehavým právnym záujmom, pretože išlo o dovolacie konanie medzi účastníkmi H.,
a. s. Košice a žalovaným v 1. rade v spore o zaplatenie 85 615 916,45 Sk s príslušenstvom,
v ktorom žalobca nie je účastníkom.
Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa je vecne správne, a preto ho podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
V odvolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho
konania podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p, vznikli im však iba trovy u titulu
právneho zastúpenia, ktorí si v zákonnej lehote nevyčíslili, preto im náhrada trov odvolacieho
konania nebola priznaná.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 10. novembra 2009
JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blažíčková