Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
933/376485.ca66f9.pdf
PDF · 200.89 KB
No categories available
2Obdo/22/2008
Najvyšší súd 2 Obdo 22/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: JUDr. I.K., správca
konkurznej podstaty úpadcu S.M.S., IČO: X. proti žalovanému: S.M.M., IČO: X.,
zastúpenému JUDr. Ľ.K., advokátkou, Advokátska kancelária, U.H., o zaplatenie 30 788,73
Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 17Cb 250/2000,
o dovolaní spoločnosti K.L.K., IČO: X., zastúpenej JUDr. M.V., advokátom, Advokátska
kancelária, ul. Š.K. proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach, č. k. 1Cob/113/2007-423 zo
dňa 12. 2. 2009, právoplatného dňa 9. 4. 2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č. k.
1Cob/113/2007-423 zo dňa 12. 2. 2009, právoplatné dňa 9. 4. 2009 a uznesenie Okresného
súdu Michalovce, č. k. 17Cb/250/2000-322 zo dňa 28. 2. 2005 z r u š u j e a vec v r a c i a
Okresnému súdu Michalovce na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e:
Okresný súd Michalovce (súd prvého stupňa) uznesením, č. k. 17Cb 250/2000-322
zo dňa 28. 2. 2005 zamietol návrh žalobkyne na zámenu účastníka na strane žalobcu zo dňa
6. 12. 2004. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. účinného
v čase podania návrhu na zámenu a tým, že tomuto návrhu nebolo možné vyhovieť, pretože
nenastala právna skutočnosť, s ktorou § 92 ods. 3 O.s.p. spája prechod práv alebo povinností.
Za túto právnu skutočnosť nepovažoval prechod práv a povinností zo žalobkyne
na spoločnosť K.K. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 11. 2000 tvrdiac, že
žalobkyňa, teda správkyňa konkurznej podstaty nemohla platne postúpiť pohľadávky, ktoré
už zanikli započítaním v dohode zo dňa 30. 6. 1999, v dohode zo dňa
2. 8. 1999 a zápočtom zo dňa 24. 2. 2000. Preto vyhodnotil právny úkon urobený žalobkyňou,
t. j. Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 11. 2000 za neplatný podľa § 37 ods. 2
Občianskeho zákonníka, domnievajúc sa, že išlo o právny úkon, ktorého predmetom
je plnenie nemožné. Podľa názoru súdu prvého stupňa, žalobou uplatnená pohľadávka v časti,
v ktorej pohľadávky zanikli započítaním v zmysle dohôd zo dňa 30. 6. 1999 a 2. 8. 1999,
vôbec neboli súčasťou konkurznej podstaty a teda nemohli byť ani súčasťou zmluvy
o postúpení pohľadávok. K tomuto záveru, rozhodujúcemu pre posúdenie návrhu žalobkyne
na zámenu účastníka na strane žalobcu, dospel odvolací súd na základe listinných dôkazov
predložených žalobkyňou aj žalovaným, z ktorých mu vyplynulo, že v konaní 4K 136/99 bol
na majetok úpadcu vyhlásený Krajským súdom v Košiciach dňa 9. 8. 1999 konkurz.
Pred vyhlásením konkurzu došlo k dohodám o započítaní pohľadávok úpadcu a žalovaného,
a to dňa 30. 6. 1999 do výšky 13 626 663,89 Sk a dňa 2. 8. 1999 do výšky 32 623,50 Sk
a k jednostrannému zápočtu zo strany žalovaného dňa 24. 2. 2000 do výšky 121 176,60 Sk,
pričom predmetom týchto zápočtov boli pohľadávky uplatnené v tomto konaní. Prvostupňový
súd nebral na zreteľ opravné opatrenie vydané Krajským súdom v Košiciach ako súdom
konkurzným dňa 10. 11. 2004, ktorým tento súd na žiadosť žalobkyne konvalidoval
nedostatok svojho opatrenia zo dňa 21. 11. 2000 nahradením slovného spojenia „kúpna
zmluva“ slovným spojením „zmluva o postúpení pohľadávok“, tak, aby bolo zrejmé,
že v súlade s § 27 zákona o konkurze a vyrovnaní vydal súhlas s postúpením pohľadávok
a nie s predajom majetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty mimo dražby pre
spoločnosť K.K.. Uvedený nedostatok opatrenia konkurzného súdu zo dňa 21. 11. 2000 bol
totiž príčinou zamietnutia už skôr podaného návrhu žalobkyne na zámenu účastníka konania
na strane žalobcu uznesením Okresného súdu Michalovce, č. k.
17Cb 250/2000-297 zo dňa 27. 2. 2004, právoplatným dňa 30. 6. 2004, v spojení
s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Cob 54/2004-307 zo dňa
31. 5. 2004. Nevzhliadnutie dôvodu na vyhovenie znovu podanému návrhu žalobkyne
na zámenu účastníka na strane žalobcu ani po vydaní opravného opatrenia konkurzného súdu
zo dňa 10. 11. 2004 vysvetlil súd prvého stupňa tým, že ani po jeho vydaní nedošlo
k rozhodujúcej zmene v prospech vyhovenia návrhu na zámenu. Poukázal na to,
že v opravnom opatrení súhlasil konkurzný súd s postúpením pohľadávok úpadcu patriaceho
do konkurznej podstaty za rovnakých podmienok, aké boli aj v opatrení zo dňa 21. 11. 2000,
iba s výslovnou úpravou súhlasu s postúpením pohľadávok. Za významný dôvod, svedčiaci
v neprospech pripustenia zámeny účastníka na strane žalobcu, označil to, že opravné
opatrenie konkurzného súdu bolo vydané dňa 10. 11. 2004, pričom zmluva o postúpení
pohľadávok je datovaná dňom 22. 11. 2000, čiže predchádza súhlas konkurzného súdu
s postúpením pohľadávok.
Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) uznesením, č. k. 1Cob/113/2007-423 zo dňa
12. 2. 2009 odmietol odvolanie podané spoločnosťou K., a. s. (zmena právnej formy
z akciovej spoločnosti na spoločnosť s ručením obmedzeným odo dňa 31. 12. 2008, predtým
od 23. 6. 1999 do 30. 12. 2008 obchodné meno: K., a. s., odo dňa 31. 12. 2008 obchodné
meno: K. K., s. r. o.) proti prvostupňovému rozhodnutiu s odkazom na ustanovenie § 218
O.s.p. bez konkretizovania odseku, resp. písmena tohto aplikovaného paragrafu.
Po podrobnom rozbore foriem účastníctva v zmysle § 90 a § 94 ods. 1 O.s.p. v nadväznosti
na § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. odvolací súd konštatoval, že nastala právna skutočnosť
predpokladaná v § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. a uznal, že obchodná spoločnosť K. K.,
s. r. o. je účastníkom toho štádia konania, v ktorom sa rozhoduje o jej vstupe do konania
a teda aj osobou oprávnenou podať odvolanie. Napriek tomu považoval za potrebné odvolanie
odmietnuť, dôvodiac tým, že vo veci samej už bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom
Okresného súdu Michalovce, č. k. 17Cb 250/2000-347 zo dňa 12. 10. 2005, právoplatným
dňa 19. 10. 2006 a ak by vyhovel návrhu na vstup spoločnosti K. K., s. r. o.
na miesto terajšej žalobkyne v čase, keď už je vo veci právoplatne rozhodnuté, vytvoril by
predpoklad pre revokovanie rozhodnutia vo veci samej, čo mimo zákonných prostriedkov
nie je prípustné. V tejto súvislosti zdôraznil, že rozhodovanie v otázkach účastníkov konania
je aktuálne a má význam len počas konania vo veci samej, lebo po právoplatnom ukončení
veci samej z povahy veci vyplýva, že akékoľvek rozhodovanie (zmena, zámena, pristúpenie)
v otázkach účastníctva je bezpredmetné.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala spoločnosť K. K., s. r. o. prostredníctvom
splnomocneného advokáta, dodržiac zákonom stanovenú lehotu, dovolanie. Prípustnosť
dovolania vyvodil dovolateľ z ustanovenia § 237 písm. f) O.s.p. tvrdiac, že sa mu ako
účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Dovolanie odôvodnil
s poukazom na ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a) a c) O.s.p., t. j., že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237 a že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Odňatie možnosti konať pred súdom odôvodnil tým, že v čase postúpenia pohľadávok
neupravovalo ustanovenie § 92 O.s.p. zmenu účastníkov, iba pristúpenie účastníka a zámenu.
V zmysle judikatúry platilo, že ak došlo k singulárnej sukcesii v priebehu občianskeho
súdneho konania, súd vzal zámenu na vedomie a konal s novým účastníkom. V týchto
intenciách postupoval súd prvého stupňa, keď po postúpení pohľadávok zámenu na strane
žalobcu zobral na vedomie v prvej zápisnici z pojednávania po uzatvorení zmluvy o postúpení
pohľadávok a konal so spoločnosťou K.K. ako so žalobcom až do 3. 6. 2002, kedy bol
vyhlásený prvý rozsudok vo veci samej. Dovolateľ zastáva názor, že následné uznesenia súdu
prvého stupňa, ktorými návrhy správkyne konkurznej podstaty na zámenu účastníkov konania
stále zamietal, vrátane toho posledného zo dňa 28. 2. 2005, nemôžu právne obstáť, ak sa
singulárna sukcesia vzala na vedenie v zápisnici z pojednávania. A ak už raz prvostupňový
súd konštatoval singulárnu sukcesiu do zápisnice z pojednávania ešte v priebehu roka 2001,
jeho súčasné rozhodovanie o zámene nie je právne možné a je procesne zmätočné. V tomto
zmätočnom postupe súdov videl dovolateľ odňatie možnosti konať pred súdom spôsobom
predpokladaným Občianskym súdnym poriadkom.
Nesprávne právne posúdenie veci videl v tom, že odvolací súd v napadnutom uznesení
považuje konanie v danej veci za právoplatne skončené, čo však, podľa názoru dovolateľa,
nie je právne možné, pretože žalobcom bol dovolateľ, tzn. K. K., s. r. o. od podpisu Zmluvy
o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 11. 2000 a tejto spoločnosti už nebol druhý rozsudok vo
veci samej doručený, takže rozsudok nemohol nadobudnúť právoplatnosť, z čoho vyplýva, že
vec nemôže byť právoplatne skončená. Argumentáciu odvolacieho súdu ohľadom nemožnosti
revokovania rozhodnutia vo veci samej vyvrátil tvrdením, že práve pre nedostatok riadneho
doručenia rozsudku účastníkovi konania, tzn. dovolateľovi, by v žiadnom prípade nešlo
o revokovanie rozhodnutia vo veci samej mimo zákonných prostriedkov. Dovolateľ vyslovil
domnienku, že odvolací súd mal o odvolaní rozhodnúť tak, že napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu mal zrušiť a vysloviť záväzný právny názor, že k zmene na strane
žalobcu došlo už tým, že súd prvého stupňa túto zmenu vzal na vedomie v zápisnici
z pojednávania po postúpení pohľadávok.
Dovolateľ považoval za potrebné vyjadriť svoje stanovisko aj k neustálemu napádaniu
platnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 11. 2000. Uviedol na správnu mieru,
že konkurzný súd opatrením zo dňa 21. 11. 2000 súhlasil s predajom pohľadávok úpadcu
v prospech K., a. s., pričom v znení výroku tohto opatrenia stálo, že špecifikácia pohľadávok
bude súčasťou kúpnej zmluvy. Keďže správkyňa konkurznej podstaty uzatvorila nie kúpnu
zmluvu, ale zmluvu o postúpení pohľadávok podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka,
súdy konajúce v danej veci videli v tomto rozpor s § 27 zákona č. 328/1991
Zb. o konkurze a vyrovnaní, čím označili zmluvu o postúpení pohľadávok za neplatnú podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti dovolateľ poznamenal, že ide o argumentáciu
len Okresného súdu Michalovce a Krajského súdu v Košiciach, lebo všetky ostatné súdy
v rámci Slovenskej republiky citovanú zmluvu o postúpení pohľadávok bezvýhradne
akceptovali a odmietli akýkoľvek predpojatý formalizmus. Dovolateľ ďalej upriamil
pozornosť na to, že prvostupňový aj odvolací súd nepatričnou aplikáciou právnych noriem
dospeli k absurdnému záveru, ktorý sa musí odmietnuť, pretože inštitút postúpenia
pohľadávok je jediný právny nástroj, s ktorého využitím je možné zachovať existenciu
obligácie za súčasnej zámeny osoby na veriteľskej strane, pričom cesiou prechádza
pohľadávka na nového veriteľa v tom stave, v akom existovala v okamihu postúpenia.
Vzhľadom na to, že v danej veci ide o pohľadávky z obchodného styku a v Obchodnom
zákonníku absentuje komplexná úprava postúpenia pohľadávok, zdôraznil, že aj pre obchodné
záväzkové vzťahy platí právna úprava obsiahnutá v § 524 až § 530 Občianskeho zákonníka,
čo je stabilne konštatované v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Preto je
aj pri predaji pohľadávok patriacich do konkurznej podstaty nevyhnuté použitie ustanovení
§ 524 až § 530 Občianskeho zákonníka. Pomocou citácie a výkladu § 409 Obchodného
zákonníka ozrejmil formálnu nemožnosť uzavretia kúpnej zmluvy podľa Obchodného
zákonníka pri pohľadávkach z obchodného styku s akcentom na skutočnosť, že predaj
pohľadávky podľa § 409 Obchodného zákonníka, podobne ako aj podľa Občianskeho
zákonníka, je pojmovo celkom vylúčený a právne nemožný. Námietka dovolateľa smerovala
aj k nesprávnemu záveru súdu prvého stupňa, ktorým súd vyvodil neplatnosť Zmluvy
o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 11. 2000 z § 27 zákona o konkurze a vyrovnaní.
Vyčerpávajúcim výkladom tohto ustanovenia demonštroval pochybenie súdu prvého stupňa.
Uviedol, že pokiaľ prvostupňový súd argumentoval v prospech svojho názoru ustanovením
§ 27 ods. 1 a 3 zákona o konkurze a vyrovnaní, tak v prípade týchto ustanovení
ide o všeobecné ustanovenia týkajúce sa speňažovania konkurznej podstaty. Pozornosti súdov
však ušlo to, čo je uvedené v odseku 7 citovaného ustanovenia, podľa ktorého správca môže
jednou zmluvou speňažiť majetok, ktorý slúži na prevádzkovanie podniku alebo časti
podniku, pričom na túto zmluvu sa primerane vzťahujú ustanovenia osobitného predpisu
a odkaz cez poznámku 4da znie na ustanovenia §§ 476 - 488 Obchodného zákonníka
(predtým znenie § 27 ods. 3, poznámka 4c), čo je zmluva o predaji podniku. V ustanoveniach
upravujúcich zmluvu o predaji podniku sa nachádza § 477 ods. 2 Obchodného zákonníka,
podľa ktorého prechod pohľadávok sa inak spravuje ustanoveniami o postúpení pohľadávok.
Pri zohľadnení ustanovenia § 477 ods. 2 Obchodného zákonníka sa nutne dospeje k § 524
a nasl. Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, či sa pohľadávky nachádzajú alebo
nenachádzajú v konkurznej podstate. Záverečné vyjadrenia dovolateľa smerovali k Zmluve
o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 11. 2000 konštatujúc, že ak má dôjsť k prevodu
pohľadávok z obchodného styku na ďalší subjekt, čiže k singulárnej sukcesii, bez ohľadu
na to, či sa pohľadávky nachádzajú v režime konkurzného zákona alebo nie, potom je
nevyhnutné uzatvoriť formálne zmluvu o postúpení pohľadávok podľa § 524 a nasl.
Občianskeho zákonníka, pretože v opačnom prípade k zámene osoby na veriteľskej strane
nedôjde. Uviedol, že ak aj konkurzný súd použil vo svojom opatrení chybné slovné spojenie,
bol správca konkurznej podstaty povinný postupovať podľa platnej právnej úpravy a uzatvoriť
zmluvu o postúpení pohľadávok podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a nie kúpnu
zmluvu podľa § 409 Obchodného zákonníka.
Dovolacím petitom sa domáhal zrušenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu
(uznesenia Krajského súdu v Košiciach, č. k. 1Cob/113/2007-423 zo dňa 12. 2. 2009,
právoplatného dňa 9. 4. 2009) a pre rovnaké vady i uznesenia súdu prvého stupňa (uznesenia
Okresného súdu Michalovce, č. k. 17Cb/250/2000-322 zo dňa 28. 2. 2005) a vrátenia veci
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Z rovnakých dôvodov žiadal zrušiť, ako rozsudok
odvolacieho súdu, tak aj rozsudok súdu prvého stupňa.
K dovolaniu sa podaním zo dňa 10. 7. 2009 vyjadril žalovaný. Stotožňujúc sa so
správnosťou dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, pri súčasnej neakceptácii
dôvodov dovolania spoločnosti K. K., s. r. o., navrhol dovolanie zamietnuť. V súvislosti
s dovolateľom vytknutému odňatiu možnosti konať pred súdom poznamenal,
že existencia zmätočnosti postupu podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p. je daná i vtedy, ak súd
pred vydaním rozhodnutia vôbec neumožnil žalovanému sa k veci vyjadriť. V danom prípade
právny predchodca K.K. sa k veci vyjadril a za jeho účasti súd vydal rozhodnutie, ktoré je
v prevažnej miere totožné s rozhodnutím zo dňa 12. 10. 2005. V konaní predložil všetky
dôkazy a vyjadril sa k všetkým bodom obrany žalovaného. Jeho tvrdenia
sú totožné s tvrdeniami správkyne konkurznej podstaty a obaja použili v konaní tie isté
dôvody i tie isté dôkazné prostriedky. Z vyššie uvedeného vyplynulo žalovanému, že súd
rozhodoval za rovnakej skutkovej i dôkaznej situácie bez ohľadu na to, kto by bol účastníkom
konania na strane žalobcu. Upozornil, že počas konania v danej veci spolupracovala
správkyňa konkurznej podstaty so spoločnosťou K., a. s. a teda táto spoločnosť mala
vedomosť o každom kroku súdu, nehovoriac o tom, že mala vedomosť aj o vydaní
rozhodnutia vo veci samej. Žalovanému nebolo zrejmé, na základe akých právnych predpisov
doručoval súd prvého stupňa dovolateľovi dva roky po vydaní rozhodnutia vo veci samej
a rok po jeho právoplatnosti uznesenie č. l. 322, zvlášť, keď išlo o rozhodnutie, ktoré bolo
doručené žalobkyni navrhujúcej zámenu účastníkov, a ktorá voči tomuto uzneseniu nepodala
odvolanie. V tejto súvislosti poukázal na fakt, že súd prvého stupňa rozhodoval o zámene
účastníkov ešte pred vydaním tohto uznesenia, a to uznesením č. l. 297 zo dňa 7. 2. 2004,
proti ktorému podala žalobkyňa odvolanie a odvolací súd uznesením č. l. 307 zo dňa 31. 5.
2004 potvrdil napadnuté uznesenie. K námietke dovolateľa, týkajúcej sa neustáleho
spochybňovania platnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 11. 2000, žalovaný
odprezentoval názor, podľa ktorého súd nemôže dodatočne konvalidovať právny úkon,
ktorého predpokladom platnosti bol predchádzajúci súhlas v súlade so zákonom o konkurze
a vyrovnaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie bolo podané proti právoplatnému uzneseniu odvolacieho súdu v zákonnej lehote
účastníkom konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpeným advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.)
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,
že dovolanie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu
odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne
dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O.s.p, ktoré
spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací
súd, ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom, z úradnej povinnosti
(§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Existenciu vád konania uvedených v ustanovení § 237 O.s.p.
dovolateľ tvrdil, a to konkrétne uvedenú pod písmenom f).
Podľa § 237 písm. f) O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f) O.s.p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré
právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky, okrem zákonov
aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).
Právo na súdnu ochranu ako súčasť práva na spravodlivý proces zahŕňa aj právo byť
účastníkom konania. Za porušenie tohto práva treba považovať dovolaním napadnuté
rozhodnutie, ako aj naň nadväzujúce rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorými bola
spoločnosti K. K., s. r. o. ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom, čo sa
rovná odmietnutiu spravodlivosti. Odňatím možnosti konať pred súdom
sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva. O zmätočnosť sa jedná vtedy, ak išlo o postup
nesprávny a tento nesprávny postup súdu sa prejavil v priebehu konania. Rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté zmätočnosťou nielen vtedy, ak k odňatiu možnosti konať pred
súdom došlo v priebehu odvolacieho konania, ale i vtedy, keď došlo k odňatiu možnosti
konať pred súdom prvého stupňa a odvolací súd nevykonal nápravu, čo mohol urobiť tým,
že by účastníkovi umožnil realizáciu procesných práv, z ktorých bol súdom prvého stupňa
vylúčený.
Z obsahu spisu vyplýva, že v preskúmavanej veci je jednoznačne daná existencia vád
konania spočívajúcich jednak v odňatí možnosti dovolateľa konať pred súdom (§ 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.), ako aj v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Podľa § 241 ods. 2 písm. a) a c) O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým,
že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 a rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom
posúdení veci.
Podľa § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ak nejde o vady uvedené v § 237, neprihliada
na vady, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Podľa § 243a ods. 3 O.s.p. o dovolaní proti uzneseniu sa rozhoduje vždy bez
pojednávania.
Podľa § 243b ods. 3 O.s.p., ak má aj rozhodnutie súdu prvého stupňa vady, pre ktoré
sa zrušilo rozhodnutie odvolacieho súdu, zruší dovolací súd aj toto rozhodnutie. Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie, podľa povahy veci vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,
zastaví konanie, prípadne postúpi vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa (JUDr. I.K., správkyňa konkurznej podstaty
úpadcu S.M.) sa návrhom na vydanie platobného rozkazu domáhala zaviazať žalovaného k
zaplateniu sumy 927 541,20 Sk s príslušenstvom titulom neuhradených faktúr s odkazom na
zákon o konkurze a vyrovnaní, podľa ktorého sa dňom vyhlásenia konkurzu všetky
pohľadávky úpadcu voči tretím osobám stávajú splatnými. Prvostupňový súd návrhu vyhovel
vydaním platobného rozkazu, č. k. 1Rob 1443/1999-102
zo dňa 22. 2. 2000, proti ktorému podal žalovaný včas odôvodnený odpor, čím sa platobný
rozkaz zrušil a súd prvého stupňa nariadil vo veci pojednávanie. Počas konania oznámila
žalobkyňa svojim podaním zo dňa 29. 11. 2000 (č. l. 132) prvostupňovému súdu,
že na základe opatrenia Krajského súdu v Košiciach, č. k. 4K 136/1999-119 (č. l. 128) zo dňa
10. 8. 2000 postúpila Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 11. 2000 podľa § 524
a nasl. Občianskeho zákonníka žalované pohľadávky v označenej veci proti žalovanému
ako dlžníkovi na spoločnosť K.., IČO: X..
Na základe výzvy súdu žalobkyňa podaním zo dňa 27. 6. 2001 (č. l. 135) predložila Zmluvu
o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 11. 2000 a navrhla pripustiť zámenu účastníka konania
na strane žalobcu v zmysle § 92 ods. 2 O.s.p. v znení zákona č. 223/1999 Z. z. účinného
od 4. 9. 1999 do 31. 12. 2001, teda účinného v rozhodnom čase, a to tak, že pôvodná
žalobkyňa vystúpi z konania a na jej miesto vstúpi spoločnosť K.K.. Podaním zo dňa 7. 8.
2001 (č. l. 136) oznámil postupník, tzn. spoločnosť K.K. súdu,
že súhlasí so vstupom do konania na strane žalobcu a trvá na podanej žalobe. Na pojednávaní
konanom dňa 24. 10. 2001 (č. l. 140 - 141) prvostupňový súd zaprotokoloval do zápisnice
o pojednávaní, že bez rozhodovania o zámene konštatuje, že na základe zistených dôkazov
predložených žalobkyňou došlo k postúpeniu pohľadávky uplatnenej pôvodnou žalobkyňou
v žalobe Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 11. 2000 na spoločnosť K., a. s. K.,
ktorá oznámila súdu, že vstupuje do konania na strane žalobcu a trvá na podanej žalobe a teda
je žalobcom v tomto konaní. Od toho okamihu pokračoval súd prvého stupňa v konaní so
spoločnosťou K.K. ako so žalobcom. Rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, vydaný
dňa 3. 6. 2002 (č. l. 238) vyhovel žalobe v časti, v časti konanie zastavil a v časti žalobu
zamietol. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti podal odvolanie žalobca a vo
vyhovujúcej časti žalovaný. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozhodol
o odvolaniach proti prvostupňovému rozsudku svojim uznesením, č. k. 3Cob 86/2002-290
zo dňa 31. 10. 2003, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a odvolanie žalovaného ako oneskorene podané odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b)
O.s.p. Zrušujúci výrok odôvodnil nesprávnym postupom súdu prvého stupňa, ktorý podľa
neho nerozhodol o návrhu pôvodnej žalobkyne na zámenu účastníka na strane žalobcu podľa
ustanovení § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. v znení zákona č. 501/2001 Z. z. účinného od 1. 1. 2002
vydaním uznesenia. Usúdil, že súd prvého stupňa pochybil, keď nerozhodol o návrhu
žalobkyne na zámenu účastníkov na strane žalobcu, pretože bez toho, aby zistil, či skutočne
nastala právna skutočnosť v intenciách § 92 ods. 2 O.s.p. v znení zákona č. 501/2001 Z. z.
účinného od 1. 1. 2002, v konaní pokračoval s obchodnou spoločnosťou K., a. s. K., a to bez
toho, aby rozhodol o zámene. Ďalšie pochybenie vzhliadol odvolací súd v postupe súdu
prvého stupňa, keď za právnu skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo
prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, považoval Zmluvu o postúpení pohľadávok
zo dňa 22. 11. 2000, bez toho, aby zistil, či správca konkurznej podstaty bol oprávnený
uzavrieť zmluvu o postúpení pohľadávok. Nesprávne skonštatoval, že žalobkyňa uzavrela
zmluvu o postúpení pohľadávok bez toho, aby konkurzný súd vydal opatrenie, v ktorom by
súhlasil s postúpením pohľadávok a takisto nesprávne uviedol, že v predloženom spise,
ani v konkurznom spise sa takéto opatrenie nenachádza. Z vyššie opísaných nesprávnych
tvrdení napokon vyvodil, že žalobkyňa nemohla nijako platne a teda ani zmluvou o postúpení
pohľadávok previesť žalobou uplatnenú pohľadávku na iný subjekt a pokiaľ tak urobila,
obišla zákon, a preto je tento právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný.
Odvolací súd vyslovil názor, že súd prvého stupňa mal zamietnuť návrh na vstup spoločnosti
K., a. s. K. do konania namiesto doterajšej žalobkyne. Aj v prípade, ak by bolo vydané
opatrenie konkurzného súdu, teda súhlas na postúpenie pohľadávok, pričom súd prvého
stupňa správne zistil, že pohľadávky žalobkyne voči žalovanému, minimálne vo výške 823
273,20 Sk, zanikli na základe dohôd o vzájomnom započítaní pohľadávok, preto postúpenie
pohľadávok nebolo možné. Ak by aj žalobkyňa takéto pohľadávky postúpila, bol by tento
právny úkon neplatný, pretože predmetom tohto právneho úkonu by bolo nemožné plnenie
podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V intenciách odvolacieho súdu súd prvého stupňa
vydal dňa 27. 2. 2004 uznesenie (č. l. 297), ktorým návrh žalobkyne zo dňa 27. 6. 2001 na
zámenu účastníka na strane žalobcu zamietol s odkazom na § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. v znení
zákona č. 501/2001 Z. z. účinného od 1. 1. 2002 a v podstate z rovnakých dôvodov, ktoré
vymenoval vo svojom rozhodnutí aj odvolací súd, s tým rozdielom, že súd prvého stupňa
zistil, že konkurzný súd vydal opatrenie zo dňa 21. 11. 2000, ktorým súhlasil s predajom
majetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty mimo dražby pre spoločnosť K.,
a. s. K.. Napriek tomuto zisteniu skonštatoval, že uzatvorením Zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 22. 11. 2000 žalobkyňa obišla § 27 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní a porušila aj opatrenie konkurzného súdu zo dňa 21. 11. 2000, ktorým konkurzný
súd súhlasil s predajom majetku úpadcu pre spoločnosť K., a. s. K. formou kúpnej zmluvy,
a preto je tento právny úkon, spočívajúci v postúpení pohľadávok formou zmluvy o postúpení
pohľadávok, neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Záverom zhrnul,
že keďže postúpenie žalovanej pohľadávky formou zmluvy o postúpení pohľadávok
je neplatným právnym úkonom žalobkyne, nenastala právna skutočnosť, s ktorou právne
predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností podľa § 92 ods. 2 O.s.p. v znení
účinnom od 1. 1. 2002, a preto návrh žalobkyne na zámenu účastníka na strane žalobcu
zamietol.
Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podala odvolanie žalobkyňa (č. l. 299 - 302)
domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila,
že prvostupňový súd nepochybil, keď zmenu účastníka na strane žalobcu iba vzal na vedomie,
pretože v tom čase zmenu účastníkov ustanovenie § 92 O.s.p. účinné v rozhodnom čase,
t. j. do 31. 12. 2001, neupravovalo (upravovalo iba pristúpenie účastníka a zámenu).
Poukázala na vtedajšiu judikatúru, podľa ktorej, ak došlo k singulárnej sukcesii v priebehu
občianskeho súdneho konania, súd vzal zmenu na vedomie a konal s novým účastníkom.
Vyslovila presvedčenie, že ak prvostupňový súd už raz konštatoval singulárnu sukcesiu
do zápisnice z pojednávania ešte v priebehu roku 2001, jeho súčasné rozhodovanie o zámene
nie je právne možné a je procesne zmätočné. Podotkla, že rozhodnutie odvolacieho súdu,
v ktorom nesprávne aplikoval § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. v znení novely vykonanej zákonom
č. 501/2001 Z. z. účinnej od 1. 1. 2002, nemôže byť pre okresný súd záväzné.
O odvolaní žalobkyne rozhodol odvolací súd uznesením zo dňa 31. 5. 2004 (č. l. 307),
ktorým napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne podľa § 219
O.s.p.. V odôvodnení síce použil ustanovenie § 92 O.s.p., ale nie je možné zistiť, či v znení
účinnom v rozhodnom čase alebo v znení vykonanom novelou O.s.p. - zákonom č. 501/2001
Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2002. Na žiadosť žalobkyne vykonal konkurzný súd opravu
opatrenia zo dňa 21. 11. 2000 vydaním opravného uznesenia zo dňa 10. 11. 2004 (č. l. 315)
tak že nesprávny výraz „kúpna zmluva“ nahradil správnym výrazom „zmluva o postúpení
pohľadávok“ a tak konvalidoval nedostatok predchádzajúceho opatrenia. Po vydaní tohto
opravného opatrenia navrhla žalobkyňa znovu podaním zo dňa 14. 12. 2004 (č. l. 318)
zámenu účastníka konania na strane žalobcu za splnenia podmienok uvedených v § 92 ods. 2
a 3 O.s.p. účinného od 1. 1. 2002 (preukázanie postúpenia a súhlas toho, kto má vstúpiť
do konania na strane žalobcu). Súd prvého stupňa opäť návrhu na zámenu nevyhovel a svojim
uznesením zo dňa 28. 2. 2005 (č. l. 322), ktoré je napadnuté dovolaním, jej návrh zamietol
s odôvodnením, že ani po vydaní opravného opatrenia konkurzného súdu nedošlo
k rozhodujúcej zmene v prospech vyhovenia návrhu na zámenu účastníka, s osobitným
poukázaním na to, že zmluva o postúpení pohľadávok dátumovo predchádza súhlas
konkurzného súdu obsiahnutý v opravnom opatrení, čo je vylúčené. Ďalej sa súd prvého
stupňa zaoberal vecnou stránkou sporu, keď uzavrel, že žalobkyňa nemohla zmluvou
o postúpení pohľadávok platne postúpiť pohľadávky, ktoré už zanikli tým, že pred
vyhlásením konkurzu došlo k dohodám o započítaní pohľadávok úpadcu a žalovaného,
a to dohodou zo dňa 30. 6. 1999 do výšky 13 626 663,89 Sk a dohodou zo dňa 2. 8. 1999
do výšky 32 623,50 Sk, ako aj k jednostrannému zápočtu zo strany žalovaného zo dňa
24. 2. 2000 vo výške 121 176,60 Sk, pričom predmetom týchto zápočtov boli pohľadávky
uplatnené predmetnou žalobou. Preto vyhodnotil tento právny úkon žalobkyne, t. j. Zmluvu
o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 11. 2000 za neplatený právny úkon v zmysle § 37 ods. 2
Občianskeho zákonníka, ktorého predmetom je nemožné plnenie.
Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí jej návrhu na zámenu účastníka
na strane žalobcu podala žalobkyňa odvolanie podaním zo dňa 31. 3. 2005 (č. l. 324 - 327),
žiadajúc zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie, argumentujúc totožnými dôvodmi ako v prípade jej prvého odvolania proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa na č. l. 297.
O odvolaní žalobkyne bolo rozhodnuté súdom prvého stupňa dňa 16. 5. 2005, ktorým
zastavil konanie o odvolaní žalobkyne pre nezaplatenie súdneho poplatku za podané
odvolanie s odkazom na § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov. O nezákonnosti vydania tohto uznesenia, ako aj nezákonnosti
vyzvania žalobkyne na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie podané proti procesnému
rozhodnutiu súdu, sa dovolací súd zmieňuje v ďalšej časti svojho odôvodnenia. Dňa 12. 10.
2005 vydal súd prvého stupňa rozsudok vo veci samej (č. l. 347 - 357), ktorým žalobu
zamietol a uložil neúspešnému žalobcovi povinnosť zaplatiť úspešnému žalovanému trovy
konania v sume 37 100 Sk v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Proti rozsudku
sa odvolala žalobkyňa podaním zo dňa 17. 1. 2006 (č. l. 359 - 363). Súd prvého stupňa
rozhodol o jej odvolaní uznesením zo dňa 25. 9. 2006 (č. l. 400), ktorým konanie o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku súdu prvého stupňa zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku
za podané odvolanie za aplikácie § 5 ods. 1 písm. a), § 10 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Podaním zo dňa 24. 8. 2007
doručil dovolateľ, t. j. spoločnosť K.K. súdu prvého stupňa žiadosť o doručenie všetkých
rozhodnutí oboch súdov nižších stupňov, ktoré mu, ako účastníkovi konania, s ktorým sa
malo konať, ale nekonalo, mali byť doručené, avšak neboli po dátume 15. 1. 2004, kedy
prestal súd prvého stupňa s ním, ako účastníkom konania, konať. Žiadosť o doručenie
rozhodnutí odvodil z odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR I. ÚS 75/07-12 zo dňa 24. 5.
2007, ktorým ústavný súd odmietol jeho sťažnosť ako neprípustnú, pretože sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu poskytuje O.s.p. na ochranu jeho základných práv.
Na základe tejto žiadosti doručil súd prvého stupňa dovolateľovi rozhodnutia tak
prvostupňového súdu, ako aj súdu odvolacieho, nachádzajúce sa na č. l. 297, 307, 322, 347,
387 a 400. Následne po ich doručení podala spoločnosť K.K. odvolanie proti uzneseniu súdu
prvého stupňa zo dňa 28. 2. 2005 (č. l. 322), ktorým bol zamietnutý návrh žalobkyne na
zámenu účastníka konania na strane žalobcu. Použila identické dôvody odvolania, aké
predtým použila žalobkyňa vo svojich odvolaniach proti rozhodnutiam súdov prvého stupňa
o zamietnutí jej návrhov na zámenu účastníka, s akcentom na odňatie možnosti konať pred
súdom. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozhodol o odvolaní spoločnosti K. K., s. r.
o. (zmena právnej formy a obchodného mena) uznesením zo dňa 12. 2. 2009 (č. l. 423),
ktorým odmietol odvolanie tejto spoločnosti s odkazom na ustanovenie § 218 O.s.p. bez
riadneho špecifikovania odseku, resp. písmena tohto paragrafu. Odvolací súd, napriek
konštatácii, že obchodná spoločnosť K. K.,
s. r. o. je účastníkom konania, a preto aj osobou oprávnenou podať odvolanie, odôvodnil
odmietnutie jej odvolania tým, že vo veci samej už bolo právoplatne rozhodnuté
a rozhodovanie o otázkach účastníctva je aktuálne a má význam len počas konania vo veci
samej. Po jej právoplatnom ukončení z povahy veci vyplýva, že akékoľvek revokovanie
(zmena, zámena, pripustenie) v otázkach účastníctva je bezpredmetné. Záverom zhrnul, že ak
by vyhovel návrhu na vstup uvedenej spoločnosti do konania namiesto terajšej žalobkyne
v čase, keď už je vo veci právoplatne rozhodnuté, vytvoril by predpoklad pre revokovanie
rozhodnutia vo veci samej, čo mimo zákonných prostriedkov nie je prípustné. Spoločnosť K.
K., s. r. o. využil možnosť danú mu O.s.p. na podanie mimoriadneho opravného prostriedku
a podal proti danému uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie podaním zo dňa 7. 5. 2009 (č. l.
428 - 432), ktoré je predmetom tohto konania na dovolacom súde.
Podľa § 92 ods. 2 O.s.p. v znení zákona č. 223/1999 Z. z. účinného od 4. 9. 1999
do 31. 12. 2001 (ďalej len „účinného v rozhodnom čase“), za súhlasu účastníkov môže súd
pripustiť, aby navrhovateľ alebo odporca z konania vystúpili a aby na jeho miesto vstúpil
niekto iný. Ak má byť takto zmenený navrhovateľ, treba, aby s tým súhlasil i ten, kto má
na jeho miesto vstúpiť.
Podľa § 92 ods. 2 O.s.p. v znení zákona č. 501/2001 Z. z. účinného od 1. 1. 2002, ak po
začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo
prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli
tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania
na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti
prevedené alebo na koho prešli.
Podľa § 92 ods. 3 O.s.p. v znení zákona č. 501/2001 Z. z. účinného od 1. 1. 2002
súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená
v odseku 2 a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu
alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním
návrhu na začatie konania zostávajú zachované.
Z dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že Krajský súd
v Košiciach ako súd odvolací rozhodol o odmietnutí odvolania podaného spoločnosťou K. K.,
s. r. o. proti prvostupňovému rozhodnutiu, s odkazom na ustanovenie § 218 O.s.p. bez toho,
aby konkretizoval zvolenú aplikáciu § 218 O.s.p. uvedením jeho odseku, resp. písmena.
Dovolací súd dáva do pozornosti odvolacieho súdu, že ním použité ustanovenie § 218 O.s.p.
vymenúva v odseku 1 taxatívnym spôsobom možnosti označené písmenami a) až e), ako
dôvody, ktorých splnením dochádza k odmietnutiu odvolania odvolacím súdom. Keďže nejde
o výpočet demonštratívny, ktorý by dával odvolaciemu súdu možnosť aplikovať § 218 odsek
1 O.s.p. aj na prípady neoznačené písmenami a) až e), neprichádzala v danom prípade do
úvahy aplikácia § 218 O.s.p. odvolacím súdom, pretože dôvod, pre ktorý odvolací súd
odmietol odvolanie v dovolaním napadnutom uznesení, nie je možné subsumovať pod žiadny
z dôvodov odmietnutia odvolania taxatívne uvedených v ustanovení § 218 ods. 1 písm. a) až
e) O.s.p..
V súvislosti s vyhodnocovaním opodstatnenosti dovolateľom vytýkanej vady konania,
spočívajúcej v odňatí možnosti dovolateľa konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p),
treba privoliť argumentácii dovolateľa obsiahnutej v dovolaní, že v čase postúpenia
pohľadávok (Zmluva o postúpení pohľadávok je datovaná dňom 22. 11. 2000 /č. l. 136a
- 136c/; Návrh žalobkyne na zámenu účastníkov je datovaný dňom 25. 6. 2001, doručený
súdu prvého stupňa dňa 27. 6. 2001 /č. l. 135/; Súhlas spoločnosti K.K.
so vstupom do konania na strane žalobcu je datovaný dňom 3. 8. 2001, doručený súdu prvého
stupňa dňa 7. 8. 2001 /č. l. 136/) neupravovalo ustanovenie § 92 O.s.p. v znení účinnom
do 31. 12. 2001 zmenu účastníkov, iba pristúpenie účastníka a zámenu. Ustanovenie § 92
ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 223/1999 Z. z. účinného od 4. 9. 1999 do 31. 12. 2001, čiže
v znení účinnom v rozhodnom čase, pojednávalo o pristúpení ďalšieho účastníka do konania
a vyššie citované ustanovenie § 92 ods. 2 O.s.p., účinné v rozhodnom čase, sa vzťahovalo
k problematike zámeny účastníkov, ktorú v prvej vete ponímalo tak, že za súhlasu účastníkov
mohol súd pripustiť, aby navrhovateľ alebo odporca z konania vystúpili a aby na jeho miesto
vstúpil niekto iný. Druhá veta druhého odseku § 92 O.s.p. účinného v rozhodnom čase
uvádzala podmienku, že ak má byť takto zmenený navrhovateľ, treba, aby s tým súhlasil i ten,
kto má na jeho miesto vstúpiť. Na pravde sa zakladá tiež tvrdenie dovolateľa, že pri
procesnom postupe v zmysle judikatúry v tom období platilo, že ak došlo k singulárnej
sukcesii v priebehu občianskeho súdneho konania, súd za splnenia podmienok uvedených
v ustanovení § 92 ods. 2 O.s.p. účinnom v rozhodnom čase vzal zámenu na vedomie a konal
s novým účastníkom. Takýto procesný postup správne aplikoval v danej veci aj súd prvého
stupňa, keď po oznámení žalobkyne, ako postupcu, o postúpení pohľadávok spolu
s predložením zmluvy o postúpení pohľadávok, ako dôkazu preukazujúceho ich skutočné
postúpenie a po doručení súhlasu spoločnosti K.K. ako postupníka
so vstupom do konania namiesto pôvodnej žalobkyne, požadovanú zámenu účastníka
na strane žalobcu zobral na vedomie v Zápisnici o pojednávaní zo dňa 24. 10. 2001,
nachádzajúcej sa v spise na č. l. 140 – 141 a ďalej konal už len so spoločnosťou K.K. ako so
žalobcom. Dovolací súd sa však nestotožňuje s názorom dovolateľa,
že prvostupňový súd s ním ako žalobcom konal do 3. 6. 2002, kedy bol vyhlásený prvý
rozsudok vo veci samej (č. l. 238). Zo spisového materiálu nachádzajúceho sa na č. l. 294
(pokyn zákonnej sudkyne kancelárii zo dňa 7. 1. 2004 na doručovanie uznesenia Krajského
súdu v Košiciach, č. k. 3Cob 86/2002-290 zo dňa 31. 10. 2003, právoplatného dňa 16. 1.
2004, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Michalovce, č. k. 17Cb 250/2000-
238 zo dňa 3. 6. 2002 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie), dovolaciemu súdu
vyplynulo, že súd prvého stupňa s ním ako žalobcom prestal konať až dňa 8. 1. 2004, kedy
bolo zo súdu na doručenie vypravené uvedené uznesenie odvolacieho súdu jeho právnemu
zástupcovi JUDr. M.V., ktorý ho prevzal dňa 15. 1. 2004. Súhlasne s názorom dovolateľa, aj
dovolací súd uzatvára, že všetky následné uznesenia súdu prvého stupňa, ktorými návrhy
správkyne konkurznej podstaty na zámenu účastníka konania
na strane žalobcu zamietol, nemôžu právne obstáť, ak už raz prvostupňový súd vzal
singulárnu sukcesiu, po vzhliadnutí splnenia podmienok kladených na pripustenie tejto
zámeny v ustanovení § 92 ods. 2 O.s.p. účinného v rozhodnom čase na vedenie v zápisnici
o pojednávaní zo dňa 24. 10. 2001. Každé ďalšie rozhodovania súdu prvého stupňa o zámene,
ktoré boli súdom prvého stupňa realizované po tomto dátume, nemožno vyhodnotiť inak ako
procesne zmätočné. Správne preto vzhliadol dovolateľ v tomto zmätočnom postupe súdov
odňatie možnosti konať pred súdom spôsobom predpokladaným Občianskym súdnym
poriadkom.
Argumenty žalovaného, vyslovené v jeho vyjadrení sa k dovolaniu o neexistencii
zmätočnosti postupu podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p. v danom konaní, ktorá je daná preto,
lebo pred vydaním prvého rozsudku vo veci samej (č. l. 238 - 247) umožnil prvostupňový súd
právnemu predchodcovi K.K. sa k veci vyjadriť a za jeho účasti súd vydal rozsudok, ktorý je
v prevažnej miere totožný s druhým rozsudkom vo veci samej zo dňa
12. 10. 2005 (č. l. 347 - 357); ako aj jeho argumenty o tom, že dovolateľ predložil v konaní
všetky dôkazy a vyjadril sa k všetkým bodom obrany žalovaného a že jeho tvrdenia
sú totožné s tvrdeniami správkyne konkurznej podstaty a obaja použili v konaní tie isté
dôvody i tie isté dôkazné prostriedky a tiež ďalší argument o tom, že správkyňa konkurznej
podstaty spolupracovala počas konania so spoločnosťou K., a. s. a teda táto spoločnosť mala
vedomosť o každom kroku súdu a teda mala vedomosť aj o vydaní rozhodnutia vo veci samej;
z ktorých žalovaný argumentačne vyvodil, že súd rozhodoval za rovnakej skutkovej
i dôkaznej situácie bez ohľadu na to, kto by bol účastníkom konania na strane žalobcu,
dovolací súd vyhodnotil ako neopodstatnené a nič nemeniace na skutočnosti, že dovolateľovi
bola ako účastníkovi konania, s ktorým súd nekonal, hoci konať mal, upretá možnosť konať
pred súdom. Nemožno totiž v žiadnom prípade vychádzať z ničím nepodloženého
hypotetického predpokladu, že keby bolo s dovolateľom ako riadnym účastníkom konania
konané aj po tom, čo s ním súd prvého stupňa konať prestal dňa 8. 1. 2004 (ako to vyplýva
z listinného dôkazu /úpravy vo veci konajúcej sudkyni kancelárii zo dňa 7. 1. 2004/,
nachádzajúceho sa v spise na č. l. 294, na základe ktorého súd prvého stupňa doručoval
dovolateľovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu uznesenie Krajského súdu v Košiciach,
č. k. 3Cob 86/2002-290 zo dňa 31. 10. 2003, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok Okresného
súdu Michalovce, č. k. 17Cb 250/2000-238 zo dňa 3. 6. 2002 a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie, pričom právny zástupca dovolateľa ho prevzal dňa 15. 1. 2004 a následne
dňa 16. 1. 2004 nadobudlo právoplatnosť), bol by urobil v konaní rovnaké úkony, predložil by
totožné dôkazy a uplatňoval by svoje práva presne tak isto, ako to robila žalobkyňa v čase,
keď s ňou ako účastníčkou konania už konané byť nemalo. Je absolútne vylúčené a bez
právneho významu dávať na roveň konanie správkyne konkurznej podstaty v tomto konaní
s domnelým konaním dovolateľa. Neobstojí ani polemizovanie žalovaného nad tým,
že keďže, okrem už uvedeného, správkyňa konkurznej podstaty spolupracovala počas celého
konania so spoločnosťou K., a. s., a preto táto mala vedomosť o každom kroku súdu a teda aj
o vydaní rozhodnutia vo veci samej, rozhodoval súd za rovnakej skutkovej a dôkaznej situácie
bez ohľadu na to, kto by bol účastníkom konania na strane žalobcu.
Nie je taktiež pravdivým názor žalovaného, že prvostupňovým súdom vydané prvé
rozhodnutie vo veci samej (č. l. 238) je v prevažnej miere totožné s druhým rozhodnutím
vo veci samej zo dňa 12. 10. 2005 (č. l. 347), pretože porovnaním výrokových častí oboch
týchto rozsudkov je zrejmé, že pokiaľ prvým rozsudkom bolo žalobe čiastočne vyhovené,
v časti súd konanie zastavil a v časti žalobu zamietol, tak druhým rozsudkom bola žaloba
zamietnutá celkom. Napokon nesprávnym je aj tvrdenie žalovaného, že proti dovolaním
napadnutému uzneseniu z č. l. 322 nepodala odvolanie žalobkyňa, hoci jej bolo doručené.
Žalobkyňa podala proti nemu odvolanie, ktoré sa v spise nachádza na č. l. 324 až 327, avšak
na základe nezákonného postupu súdu prvého stupňa vysvetleného nižšie, ktorým jej súd
odňal možnosť konať pred súdom, keď pre nezaplatenie súdneho poplatku za podané
odvolanie, ktoré nebol oprávnený vyrubiť, pretože jej odvolanie nesmerovalo proti
rozhodnutiu vo veci samej, ale procesnému rozhodnutiu, svojim uznesením na č. l. 332
konanie o odvolaní zastavil.
Čo sa týka ďalšej z vád konania, spôsobilej k podaniu dovolania ako mimoriadneho
opravného prostriedku, a to dovolateľom vytknutého nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd v zhode s názorom dovolateľa, prezentovanom
v jeho dovolaní, konštatuje pochybenie odvolacieho súdu jeho nesprávnym vyhodnotením
predmetného konania ako právoplatne skončeného. V odôvodnení dovolaním napadnutého
uznesenia možno pozorovať určitú schizofréniu odvolacieho súdu, keď na jednej strane
odvolací súd uznal, že dovolateľ mal byť a je účastníkom konania od podpisu Zmluvy
o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 11. 2000, pričom na strane druhej opomenul, že ak mu
ako ním uznanému účastníkovi konania nebol doručený rozsudok vo veci samej, nemohol
predsa tento rozsudok nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť, z čoho jednoznačne
vyplýva, že daná vec nemôže byť právoplatne skončená. Práve pre nedostatok riadneho
doručenia rozsudku jednému z účastníkov konania, t. j. dovolateľovi, by v žiadnom prípade
odvolací súd nevytvoril predpoklad na revokovanie rozhodnutia vo veci samej mimo
zákonných prostriedkov, keby bol vyhovel návrhu na vstup dovolateľa na miesto pôvodnej
žalobkyne v čase, keď síce bolo vo veci samej rozhodnuté, ale nie právoplatne, ako sa mylne
domnieva odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je nepochybné, že odvolací súd
aj súd prvého stupňa svojim postupom odňali dovolateľovi ako účastníkovi konania možnosť
konať pred súdom, čo je identické s odmietnutím spravodlivosti. Postupom tak odvolacieho,
ako aj prvostupňového súdu bola dovolateľovi ako účastníkovi konania znemožnená
realizácia jeho procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Niet pochýb
o tom, že sa jednalo o zmätočnosť, pretože išlo o nesprávny postup oboch súdov nižších
stupňov a tento nesprávny postup súdov sa prejavil v priebehu odvolacieho i prvostupňového
konania. Je evidentné, že nielen rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté zmätočnosťou,
pretože k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v priebehu odvolacieho konania,
ale zmätočnosťou trpí i rozhodnutie prvostupňového súdu, nakoľko k odňatiu možnosti
dovolateľa konať pred súdom došlo už počas prvostupňového konania a odvolací súd
nevykonal nápravu, čo mohol urobiť tým, že by dovolateľovi umožnil realizáciu procesných
práv, z ktorých bol súdom prvého stupňa vylúčený.
Dovolací súd nepovažuje za podstatné vyjadrovať sa k námietkam dovolateľa, ani na ne
sa vzťahujúcim argumentom žalovaného obsiahnutým vo vyjadrení sa k dovolaniu, týkajúcim
sa vecnej stránky prejednávanej veci, pretože predmetom dovolacieho konania je rozhodnúť
o procesných vadách konania vyplývajúcich z pochybení oboch súdov nižších stupňov.
Dovolací súd vyslovuje záväzný právny názor, podľa ktorého došlo k zámene účastníka
na strane žalobcu akceptáciou tejto zámeny v Zápisnici o pojednávaní zo dňa 24. 10. 2001
(č. l. 140 - 141), v ktorej súd prvého stupňa na č. l. 141 v odseku druhom a treťom správne
za použitia v tej dobe, t. j. v rozhodnom čase, platného a účinného ustanovenia § 92 ods. 2
O.s.p. upravujúceho zámenu účastníkov konania a za súčasného dodržania zákonného
procesného postupu uplatňovaného súdmi pri rozhodovaní o zámene účastníkov v rozhodnom
čase, tzn. bez vydania písomného rozhodnutia o zámene, rozhodol o uskutočnení uvedenej
zámeny zaprotokolovaním do zápisnice: „Súd konštatuje zo zistených dôkazov predložených
žalobcom na čl. 132, 135 a 136 aj s prílohami, že došlo k postúpeniu pohľadávky uplatnenej
pôvodným žalobcom v žalobe a zmluvou o postúpení zo dňa 22. 11. 2000 na spoločnosť K., a.
s,. K., ktorá podaním na čl. 136 oznámila súdu, že vstupuje do konania
na strane žalobcu a trvá na podanej žalobe. Súd bez rozhodovania o zámene konštatuje, že na
základe uvedených právnych skutočností predloženými listinnými dôkazmi žalobcom v tomto
konaní je spoločnosť K., a. s. so sídlom K.M..“. Odo dňa 7. 8. 2001,
t. j. odo dňa doručenia oznámenia spoločnosti K.K. súdu prvého stupňa o jej vstupe do
konania na strane žalobcu namiesto pôvodnej žalobkyne a zotrvaní na podanej žalobe, mal
súd prvého stupňa konať s touto spoločnosťou ako so žalobcom počas celého konania.
Žiadosti dovolateľa o zrušenie rozhodnutia vo veci samej, tzn. rozsudku Okresného
súdu Michalovce, č. k. 17Cb 250/2000-347 zo dňa 12. 10. 2005, ktorým súd prvého stupňa
žalobu zamietol a uložil neúspešnému žalobcovi zaplatiť žalovanému trovy konania v sume
37 100 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku, podľa súdu prvého stupňa právoplatného
dňa 19. 10. 2006 v spojení s uznesením Okresného súdu Michalovce, č. k. 17Cb 250/2000-
400 zo dňa 25. 9. 2006, ktorým bolo prvostupňovým súdom zastavené konanie o odvolaní
žalobcu proti uvedenému rozsudku pre nezaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, nebolo
možné vyhovieť vzhľadom k tomu, že v prípade oboch rozhodnutí ide o rozhodnutia súdu
prvého stupňa, voči ktorým nie je daná prípustnosť dovolania. Z ustanovenia § 236 ods. 1
O.s.p. jasne vyplýva, že dovolaním možno napadnúť len právoplatné rozhodnutie odvolacieho
súdu. Dovolací súd však, v súvislosti s citovaným rozsudkom vo veci samej a naň
nadväzujúcim uznesením prvostupňového súdu uvádza, že ich nedoručením dovolateľovi
ako účastníkovi konania do vlastných rúk nemohlo prísť k nadobudnutiu ich právoplatnosti
a vykonateľnosti, nakoľko neboli doručené v súlade s § 158 ods. 2 O.s.p., resp. § 168 ods. 2
O.s.p. všetkým účastníkom konania.
Dovolací súd považoval za potrebné vysporiadať sa aj, so síce dovolaním
nenapadnutým, ale časovo skorším rozhodnutím súdu prvého stupňa a naň nadväzujúcim
rozhodnutím odvolacieho súdu, ktoré sú obsahom spisu, konkrétne s uznesením Okresného
súdu Michalovce, č. k. 17Cb 250/2000-297 zo dňa 27. 2. 2004, s vyznačenou právoplatnosťou
ku dňu 30. 6. 2004, ktorým prvostupňový súd zamietol skorší návrh žalobkyne na zámenu
účastníka na strane žalobcu, v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu
v Košiciach, č. k. 2Cob 54/2004-307 zo dňa 31. 5. 2004. Dovolací súd je tohto názoru,
že uvedené uznesenie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť pre jeho nedoručenie všetkým
účastníkom tohto úseku konania, t. j. úseku, v ktorom sa rozhodovalo o pripustení alebo
nepripustení spoločnosti K.K. do tohto konania na strane žalobcu. Z doručeniek pripnutých na
č. l. 298 a doručeniek pripnutých na č. l. 309 je zrejmé, že obe rozhodnutia boli doručené len
žalobkyni a právnemu zástupcovi žalovaného. Ani zamietajúce uznesenie prvostupňového
súdu (č. l. 297) a ani potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu neboli doručené spoločnosti
K.K.. Keďže táto spoločnosť udelila súhlas
so vstupom do konania na strane žalobcu v súlade s § 92 ods. 2 O.s.p. účinného v rozhodnom
čase a trvala na podanej žalobe, bola teda účastníkom konania pre tento jeho úsek a mali jej
byť zo strany prvostupňového súdu doručené obe rozhodnutia.
Procesná vada podľa ustanovenia § 237 písm. f) O.s.p, spočívajúca v odňatí možnosti
účastníka konať pred súdom, zakladá prípustnosť dovolania a je zároveň tiež dôvodom,
pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie vydané
v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne.
So zreteľom na uvedené, odvolací súd nesprávnym rozhodnutím o odmietnutí
odvolania odňal účastníkovi konania, t. j. spoločnosti K. K., s. r. o., K. možnosť konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolaním napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil. Keďže aj uznesenie súdu
prvého stupňa, ktorým prvostupňový súd zamietol návrh žalobkyne na zámenu účastníka
konania na strane žalobcu, vykazuje vady, pre ktoré bolo potrebné v dovolacom konaní zrušiť
rozhodnutie odvolacieho súdu, zrušil dovolací súd aj uznesenie súdu prvého stupňa (č. l. 322)
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243 ods. 3 O.s.p.).
Nemožno nechať bez povšimnutia, že okrem všetkých vyššie vytknutých vád konania
spôsobených nesprávnym postupom oboch súdov nižších stupňov, dopustil sa súd prvého
stupňa závažného procesného pochybenia, keď Výzvou zo dňa 4. 4. 2005 (č. l. 328) vyzval
žalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie (č. l. 324 - 327) podané proti
uzneseniu súdu prvého stupňa procesnej povahy (č. l. 322), ktorým súd zamietol návrh
žalobkyne na zámenu účastníka na strane žalobcu zo dňa 6. 12. 2004. Dovolací súd dôrazne
upozorňuje súd prvého stupňa, že vyzvaním odvolateľky na zaplatenie súdneho poplatku
za odvolanie proti procesnému uzneseniu s odkazom na položku 1a Sadzobníka súdnych
poplatkov konal protizákonne, pretože podľa zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov nie je prípustné vyrubovať súdne poplatky za podané
odvolania proti procesným rozhodnutiam súdov. Aj keď samotná formulácia zákonného
ustanovenia (platného v čase vydaného rozhodnutia) nevyslovuje priamo povinnosť platenia
súdneho poplatku za podané odvolanie vo veci samej, z výkladu pojmov obsiahnutých
v zákone je zrejmé, že poplatková povinnosť sa viaže na odvolanie sa vo veci samej a nie
proti procesným rozhodnutiam vydaným v danej veci. V nadväznosti na uvedené pochybenie,
nesprávnym, nezákonným a odnímajúcim žalobkyni ako odvolateľke možnosť konať pred
súdom, je aj následné uznesenie prvostupňového súdu nachádzajúce sa na č. l. 332, ktorým
tento súd zastavil konanie o odvolaní žalobkyne podané proti vyššie opísanému uzneseniu
procesnej povahy pre nezaplatenie vyrubeného súdneho poplatku s odkazom na ustanovenie
§ 10 ods. 1 veta druhá citovaného zákona o súdnych poplatkoch. Týmto rozhodnutím bolo
závažným spôsobom zasiahnuté do práv žalobkyne znemožnením domôcť sa svojich práv
v odvolacom konaní.
Dovolací súd považuje za potrebné dodať, že súd prvého stupňa použil nesprávnu
formuláciu výroku svojho uznesenia nachádzajúceho sa na č. l. 297, ako aj výroku dovolaním
napadnutého uznesenia (č. l. 322), ktorými zamietol návrhy žalobkyne na zámenu účastníka
na strane žalobcu, keď namiesto správneho výrazu „nepripúšťa“ použil nesprávny výraz
„zamieta“. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 92 ods. 3 O.s.p. v znení zákona
č. 501/2001 Z. z., ktorým bol s účinnosťou od 1. 1. 2002 novelizovaný § 92 O.s.p., čiže
podľa ktorého, ako bolo už vyššie ozrejmené, nesprávne súd prvého stupňa postupoval,
má enunciát uznesenia, ktorým súd rozhoduje o návrhu navrhovateľa alebo toho, na koho boli
práva a povinnosti prevedené alebo na koho prešli, na zmenu účastníka podľa § 92 ods. 2
O.s.p. v znení účinnom po 1. 1. 2002 správne znieť tak, že súd pripúšťa, resp. nepripúšťa,
aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo
povinnosti prevedené alebo na koho prešli. Týmto sa, ako vidno, súd prvého stupňa dôsledne
neriadil. Rovnako aj v prípade, ak by bol prvostupňový súd rozhodoval o návrhoch žalobkyne
na zámenu účastníka v súlade s § 92 ods. 2 O.s.p. účinným v rozhodnom čase, t. j. účinným
do 31. 12. 2001, bolo potrebné použiť vo výroku uznesenia termín „pripúšťa“,
resp. „nepripúšťa“, ktorý v prípade aplikácie § 92 ods. 2 O.s.p. účinného v rozhodnom čase
vyplýva priamo z jeho znenia.
Podľa § 243 ods. 1 O.s.p., ak dôjde k zrušeniu napadnutého uznesenia, súd, ktorého
rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval
o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného
a dovolacieho konania.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. novembra 2009
JUDr. Jozef Štefanko, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.