Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
382/369831.eacac4.pdf
PDF · 117.38 KB
No categories available
5Cdo/147/2008
Najvyšší súd 5 Cdo 147/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci vyhlásenia za mŕtvu J. H., rod. N.,
nar. X., zastúpenej opatrovníčkou M. M., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Komárno, za
účasti účastníkov konania 1/ L. A., P., M., 2/ J. H., bývajúceho v M., 3/ Ing. M. S., bývajúcej
v N., 4/ Ing. B. H., bývajúceho v N., zastúpených Mgr. E. S., advokátkou v N., o oprave dňa
uvedeného v rozhodnutí ako deň smrti, ktorá je vedená na Okresnom súde Komárno pod
sp.zn. Nc 1005/96, o dovolaní účastníkov konania 1/ - 4/ proti uzneseniu Krajského súdu v
Nitre z 31. marca 2008, sp.zn. 8 Co 18/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie účastníkov konania 1/ - 4/ o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Komárno uznesením zo 6. decembra 2007, č.k. Nc 1005/1996-408
opravil vo výrokovej časti rozsudku Okresného súdu Komárno sp.zn. Nc 960/1993 zo dňa
16. júla 1993 časť, ktorou bol určený za deň smrti nezvestnej J. H., rod. N., nar. X. v N.,
naposledy bytom N., X. tak, že: „Za deň smrti nezvestnej súd určuje X..“ Zároveň vyslovil, že
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Dospel k záveru, že bolo
jednoznačne preukázané, že nezvestná nezomrela dňa X., tento deň prežila a zomrela v iný
deň, a to dňa X.. Preto podľa § 199 ods. 2 O.s.p. opravil deň, ktorý je uvedený v rozhodnutí
ako deň smrti nezvestnej v rozsudku o vyhlásení za mŕtveho v súlade s úmrtným listom
nezvestnej.
Krajský súd v Nitre na odvolanie účastníkov konania 1/ - 4/ uznesením z 31. marca
2008, sp.zn. 8 Co 18/2008 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu. Mal za to, že súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav vo veci,
dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam a vec správne
právne posúdil.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podali dovolanie účastníci konania 1/ - 4/,
ktorí navrhli uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, prípadne
zrušiť aj rozhodnutie prvostupňového súdu. Prípustnosť dovolania odôvodnili ustanovením
§ 237 písm. a/, b/, c/, d/, f/ O.s.p. a odôvodnili ho aj dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. Namietali, že odvolací súd rozhodoval o veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov a v ktorej sa už prv právoplatne rozhodlo. Taktiež namietali, že súd prvého stupňa
nedoplnil dokazovanie tak, ako mu to bolo uložené v uznesení odvolacieho súdu z 31. októbra
2006, sp.zn. 8 Co 181/2006. Tvrdili, že v spise sa nenachádza žiadne procesné rozhodnutie
o pribratí účastníkov do konania, z ktorého by bol zrejmý okruh účastníkov a ich procesné
postavenie a z toho vyplývajúce procesné oprávnenia. Odňatie možnosti pred súdom videli
dovolatelia v tom, že odvolací súd rozhodol vo veci v ich neprítomnosti, hoci s prejednaním
veci bez nariadenia pojednávania výslovne nesúhlasili. Mali za to, že rozhodnutie
odvolacieho súdu nie je úplné, pretože súd sa nevysporiadal so všetkými v konaní vznesenými
návrhmi a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ktoré by boli spoľahlivým podkladom
pre rozhodnutie. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberali skutkový a právny stav veci.
Opatrovníčka sa k dovolaniu účastníkov konania 1/ - 4/ nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak sa ním napáda
zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 O.s.p. v znení do 15. októbra 2008),
alebo potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2
písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho
vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených
uznesení. Odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a vo svojom uznesení
nevyslovil, že je proti nemu dovolanie prípustné. V danej veci nejde ani o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2
písm. b/ O.s.p.) a ani o jeho uznanie (neuznanie) alebo vyhlásenie za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nedostatok
návrhu na začatie konania, ktorý podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom
nebola v konaní zistená.
So zreteľom na dovolateľmi tvrdené dôvody prípustnosti dovolania sa dovolací súd
osobitne zameral na otázky, či konanie nie je postihnuté vadami uvedenými v ustanoveniach
§ 237 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ O.s.p.
Dovolatelia v dovolaní namietali, že v konaní sa rozhodovalo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, táto námietka
dovolateľov nie je dôvodná, nakoľko konanie o oprave dňa, ktorý je uvedený v rozhodnutí
ako deň smrti, vo veci vyhlásenia za mŕtveho, je nepochybne konaním v občianskoprávnej
veci v zmysle § 7 ods. 1 O.s.p. (viď § 199 O.s.p.).
Dovolatelia ďalej prípustnosť dovolania vyvodzujú aj z toho, že v konaní došlo k vade
v zmysle ustanovenia § 237 písm. b/, c/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. b/ a c/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania a ak účastník konania nemal procesnú spôsobilosť byť účastníkom
konania a nebol riadne zastúpený.
Podmienkou, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania je, že
musí byť na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť
subjektov mať procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom
konania. Ide teda o procesnú subjektivitu. Túto spôsobilosť upravuje Občiansky súdny
poriadok v ustanovení § 19 tak, že ju má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak
len ten, komu ju zákon priznáva. Citované ustanovenie sa teda odvoláva na hmotné právo, t.j.
Podľa § 7 Občianskeho zákonníka spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti
vzniká narodením a smrťou táto spôsobilosť zanikne. V zmysle jeho ustanovenia § 18
spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby.
Ďalšou procesnou podmienkou, aby mohol účastník v konaní vystupovať, je jeho
procesná spôsobilosť, t.j. spôsobilosť na právne úkony, ktorá vzniká u fyzických osôb
v plnom rozsahu plnoletosťou (§ 8 Obč. zák.). Kto je v danom konaní jeho účastníkom
vymedzuje právo procesné.
Z uvedeného teda vyplýva, že dovolatelia mali v priebehu súdneho konania a aj
v súčasnosti v dovolacom konaní majú spôsobilosť byť účastníkom konania, ako aj plnú
procesnú spôsobilosť.
K námietke dovolateľov, že v spise sa nenachádza žiadne procesné rozhodnutie
o pribratí účastníkov do konania, dovolací súd uvádza, že takéto rozhodnutie nebolo potrebné,
nakoľko dovolatelia v konaní vystupujú ako právni nástupcovia (dediči) pôvodného účastníka
Ing. B. H..
Taktiež nie je dôvodná ani námietka dovolateľov, že konanie je postihnuté vadou
v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.
Podľa ustanovenia § 237 písm. d/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej
istej veci sa už prv začalo konanie.
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo
stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania
a tých istých osôb. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného a naopak). Ten istý predmet konania je
daný, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých
skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. vyplýva z rovnakého skutku). Konanie sa
týka tých istých osôb v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných
účastníkov (či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Pre posúdenie, či je daná
prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil
skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne
rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne, resp. inak.
V danej veci nejde o vadu res iudicata, nakoľko konania vedené na Okresnom súde
Komárno pod sp.zn. Nc 960/1993 a Nc 1005/1996 sa navzájom odlišujú svojím predmetom.
Kým predmetom konania vedeného pod sp.zn. Nc 960/1993 bol návrh na vyhlásenie za mŕtvu
nezvestnú J. H., v konaní vedenom pod sp.zn. Nc 1005/1996 súd rozhodoval o oprave dňa,
ktorý je uvedený v rozsudku Okresného súdu Komárno zo 16. júla 1993, sp.zn. Nc 960/1993
ako deň smrti nezvestnej J. H. (ide o osobitné výslovne zákonom upravené konanie).
Dovolatelia ďalej namietali, že postupom odvolacieho súdu im bola odňatá možnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde.
K odňatiu možnosti dovolateľov pred súdom konať malo podľa ich názoru dôjsť tým,
že odvolací súd rozhodol vo veci v ich neprítomnosti, hoci s prejednaním veci bez nariadenia
pojednávania výslovne nesúhlasili.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (účinného do 15.10.2008) na prejednanie odvolania nariadi
predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie. Pojednávanie netreba nariaďovať, ak
odvolanie smeruje proti uzneseniu (§ 214 ods. 2 písm. c/ O.s.p. účinného do 15.10.2008) a ak
ide o rozhodnutie o spôsobilosti na právne úkony, o vyslovení prípustnosti prevzatia alebo
držania v ústave zdravotnej starostlivosti alebo o vyhlásení za mŕtveho (§ 214 ods. 2 písm. d/
O.s.p. účinného do 15.10.2008).
V danom prípade odvolanie účastníkov konania 1/ - 4/ smerovalo proti uzneseniu
prvostupňového súdu vydanému vo veci vyhlásenia za mŕtveho. Ak teda odvolací súd
rozhodol o odvolaní účastníkov konania 1/ - 4/ bez nariadenia pojednávania, svojím
postupom, ktorý bol v súlade so zákonom, neodňal dovolateľom možnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ ide o námietku dovolateľov, že prvostupňový súd nedoplnil dokazovanie
uložené odvolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení z 31. októbra 2006, sp.zn.
8 Co 181/2006, táto nie je dôvodná, nakoľko súd prvého stupňa po tom, ako mu bola vec
vrátená na ďalšie konanie, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia údajov
týkajúcich sa nezvestnej a jej rodinných príslušníkov. Dovolací súd poukazuje tiež
na skutočnosť, že aj keď odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení dal súdu prvého stupňa
pokyn na doplnenie dokazovania, prípadným nerešpektovaním tohto pokynu by sa
prvostupňový súd neodchýlil od záväzného právneho názoru odvolacieho súdu v zmysle
§ 226 O.s.p., nakoľko za záväzný právny názor odvolacieho súdu nemožno považovať jeho
pokyny na ďalší postup súdu prvého stupňa po procesnej stránke, napríklad na doplnenie
dokazovania za účelom zistenia skutkového stavu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je
dôvodná ani námietka dovolateľov týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej
odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., ktoré ustanovenie sa primerane použije aj na uznesenie
(§ 167 ods. 2 O.s.p.), v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).
Skutočnosť, že by konanie bolo prípadne postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho
prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie účastníkov konania 1/ - 4/ ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho
konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ v spojení
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. novembra 2009
JUDr. Ladislav G ó r á s z , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková