Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
cbc/369822.a12be2.pdf
PDF · 100.23 KB
No categories available
5Cdo/277/2009
Najvyšší súd 5 Cdo 277/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa V. M., bývajúceho
v Ž., zastúpeného JUDr. V. J., advokátkou v Ž., proti odporcovi I. C., bývajúcemu v Ž.,
o zaplatenie 341,23 € (10 280,60 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žilina
pod sp.zn. 14 C 286/2001, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
z 13. mája 2009, sp.zn. 6 Co 37/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie navrhovateľa o d m i e t a .
Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Žilina rozsudkom z 13. novembra 2008, č.k. 14 C 286/2001-155 zamietol
návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi zaplatenia 10 280,60 Sk spolu
so 17,6 % úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy od 1. júna 2001 do zaplatenia, ako aj
náhrady trov konania. Navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania
vo výške 13 730,-- Sk k rukám právneho zástupcu odporcu a Slovenskej republike
preddavkovo vyplatené trovy konania 1 374,-- Sk na účet Okresného súdu Žilina, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nebolo jednoznačne
preukázané, že by škodu spôsobil odporca alebo že by za škodu objektívne zodpovedal.
Krajský súd v Žiline na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 13. mája 2009, sp.zn.
6 Co 37/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219
ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V celom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal za to, že
súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie danej
veci a vecne správne rozhodol.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ, ktorý navrhol
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V dovolaní namietal
nesprávne závery odvolacieho súdu a nesprávne právne posúdenie veci. Mal za to, že
konajúce súdy pochybili pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov. V dôvodoch
dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci, tak ako ho uvádzal v konaní pred
súdmi.
Odporca sa k dovolaniu navrhovateľa nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je
prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci
doposiaľ nerozhodoval.
Prípustnosť dovolania navrhovateľa vylučuje aj ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p., podľa
ktorého dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej
mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa
neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie
nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu
podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu
na prvostupňovom súde.
Dňa 22. júna 2001, kedy bol návrh podaný na Okresný súd Žilina, bola minimálna
mzda podľa § 1 písm. b/ nariadenia vlády č. 298/2000 Z.z. 4 400,-- Sk (146,05 €) a jej
trojnásobok predstavoval sumu 13 200,-- Sk (438,16 €). Suma 10 280,60 Sk (341,23 €),
zaplatenia ktorej sa navrhovateľ v konaní domáha, teda neprevyšuje trojnásobok minimálnej
mzdy v deň podania návrhu na prvostupňovom súde a preto dovolanie navrhovateľa nie je
prípustné ani podľa tohto ustanovenia § 238 ods. 5 O.s.p.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, nedostatok návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
Pokiaľ navrhovateľ v dovolaní namieta, že konajúce súdy pochybili pri uplatnení
zásady voľného hodnotenia dôkazov, treba uviesť, že v zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí
súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo
uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237
O.s.p.. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, že nesprávne
vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie
procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.).
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky však odporcovi náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. novembra 2009
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková