Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Tdo/39/2009

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Milana Karabína a sudcov JUDr. Juraja Klimenta a JUDr. Tatiany Biednikovej

v trestnej veci proti obvinenej D. J. pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 3

Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, vedenej na Okresnom súde v Trnave pod sp. zn.

, na neverejnom zasadnutí konanom 18. novembra 2009 v Bratislave rozhodol

o dovolaní obvinenej D. J. proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 21. mája 2009, sp. zn.

,

t a k t o :

Podľa dovolanie obvinenej D. J. sa o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu v Trnave z 24. júna 2008, sp. zn. , bola

obvinená D. J. uznaná za vinnú z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 3

Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 na tom skutkovom základe, že

v mieste trvalého bydliska v T. prevzala od vtedajšieho manžela – poškodeného P. J.

v presne nezistenom čase od decembra 1998 do 13. januára 1999 sumu 40.000,- Sk a v presne

nezistenom čase od 11. júna 1999 do 17. augusta 1999 sumu 100 000 Sk za účelom ich

vloženia na jej účet č. X., vedený v P. s tým, že na jeho žiadosť mu tieto finančné prostriedky

odovzdá, obžalovaná pritom mala vedomosť, že uvedené peniaze nepatria do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, nakoľko ich poškodený získal ako dar od svojej matky, na svoj

účet vložila dňa 21. decembra 1998 sumu 30 000 Sk, dňa 13. januára 1999 sumu 37 000 Sk

dňa 25. júna 1999 sumu 96 000 Sk a dňa 17. augusta 1999 sumu 112 000 Sk. pričom dňa

8. júna 1999 vybrala z uvedeného účtu hotovosť 77 000 Sk, kedy na účte zostala suma

cca 1 531 Sk a dňa 3. decembra 1999 z účtu vybrala hotovosť 150 000 Sk, kedy na účte

zostala suma cca vo výške 14 202 Sk, na opakované žiadosti poškodeného na vydanie

prevzatých finančných prostriedkov reagovala viacnásobným odkladaním vyplatenia

do rozvodu ich manželstva a dňa 20. decembra 1999 po skončení pojednávania pred budovou

Okresného súdu v Trnave poškodenému odmietla prevzaté finančné prostriedky vrátiť a tieto

si ponechala, čím spôsobila P. J. škodu vo výške 140 000 Sk.

Za to jej bol podľa § 248 ods. 3 Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005, uložený

trest odňatia slobody vo výmere 14 (štrnásť) mesiacov, výkon ktorého jej bol podľa § 58

ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005, podmienečne odložený

na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dvoch) rokov.

Podľa bola obvinenej D. J. uložená povinnosť nahradiť

poškodenému P. J. škodu vo výške 140 000 Sk.

Krajský súd v Trnave uznesením z 21. mája 2009, sp. zn. , odvolanie

obvinenej D. J. podané proti vyššie uvedenému rozsudku okresného súdu podľa

ako nedôvodné zamietol.

Citované uznesenie Krajského súdu v Trnave napadla obvinená D. J. dovolaním

podaným prostredníctvom jej obhajcu, a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c/

a písm. i/ , ktoré spočívajú v tom, že zásadným spôsobom bolo porušené právo na

obhajobu (písm. c/) a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného

skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia (písm. i/).

Obvinená namietala, že prostriedkami trestnej represie, v rozpore s princípom jej

subsidiarity, sa voči nej postupovalo v prípade, v ktorom sa mali uplatniť len prostriedky

občianskeho práva, pričom v občianskoprávnom konaní by poškodený neuniesol ani dôkazné

bremeno, že predmetné finančné prostriedky dostal a že tie isté odovzdal obvinenej a že patrili

výlučne do jeho vlastníctva. Tým, že poškodený urobil právnu chybu a svoj domnelý nárok

vymáhal inou žalobou, pôvodne na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov,

čím sa premlčal, neznamená, že sa to dá napraviť cez právo trestné.

Ďalej obvinená poukázala v dovolaní na to, že sa súd nevyrovnal s takými právne

závažnými argumentmi jej obhajoby, ako je nedostatok znakov trestného činu vo vznesenom

obvinený, premlčanie trestného stíhania a právny omyl, ako aj to, či išlo o dar, ktorý mal

dostať len poškodený, alebo to bol dar pre oboch od svedkyne A. J., matky poškodeného

a potom by z pohľadu obvinenej nešlo u nej o cudziu vec.

V prvom argumente sa opierala o to, že skutok uvedený vo vznesenom obvinení

neobsahoval také znaky, ktoré by ho charakterizovali ako trestný čin. Skutok podľa nej

neobsahoval nič, čo by malo znamenať zverenie veci a jej neoprávnené použitie. Uviedla,

že až v obžalobe sa objavili slová, že poškodený mal dať predmetné peniaze obvinenej s tým,

že mu ich na jeho žiadosť odovzdá. Popritom namietala, že na vrátení veci neboli dohodnutí

a že ich poškodený od nej pýtal späť, až keď sa dozvedel, že sa chce rozviesť (teda nie

z dôvodu nakladania s peniazmi v rozpore s účelom zverenia).

V druhom argumente obvinená poukazovala na to, že trestné stíhanie pre skutok

popísaný v obžalobe je premlčaný aj za predpokladu, že by sa bol naozaj stal a v tomto smere

považuje za nesprávne už rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. ,

z 24. apríla 2008 a aj teraz dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu, lebo pokiaľ

nebolo presne známe, kedy sa mal skutok stať, alebo do úvahy prichádzalo viacero alternatív,

nemožno si to vyložiť v neprospech obvinenej, ale uplatniť zásadu in dubio pro reo, zatiaľ

čo krajský súd zobral do úvahy ten dátum skutku, ktorý mu vyhovoval aj pokiaľ išlo o otázku

premlčania, hoci ak by sa skutok naozaj stal, tak by sa musel stať v momente, keď poškodený

prvýkrát požiadal obvinenú o vrátenie peňazí.

Napokon v tretej argumentácii zdôvodňujúcej dovolanie obvinená rozoberala právny

omyl s poukazom na to, že keby nevedela, že predmetné finančné prostriedky nepatria

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, išlo by o právny omyl spočívajúci v omyle

o mimotrestných normách, ktorý sa posudzuje podľa zásad o skutkovom omyle a jej trestná

zodpovednosť by bola vylúčená. Namietala, že keď poškodený do návrhu na vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov zaradil aj predmetné finančné prostriedky, prečo

by ona mala považovať tento majetok za výlučný majetok poškodeného.

Pri štvrtom argumente za najviac sporné považuje, či peniaze boli darom od matky

poškodeného výlučne len pre poškodeného, alebo boli darom pre oboch, keď poškodený ešte

aj na hlavnom pojednávaní uvádzal, že sumu 140 000 Sk dostal na kúpu vozidla, čo tvrdila

i svedkyňa A. J., pričom dovtedy mali vozidlo spoločné.

V takom prípade nemohla by obvinená s peniazmi neoprávnene nakladať, pretože by

boli z titulu spoločného daru v podielovom spoluvlastníctve a patrili by rovnako obom

až do vyporiadania podielového spoluvlastníctva.

Z týchto dôvodov obvinená navrhla, aby dovolací súd rozsudkom vyslovil porušenie

zákona v ustanoveniach, o ktoré opiera dôvody dovolania a aby zrušil napadnuté uznesenie

a prikázal Krajskému súdu v Trnave, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval

a rozhodol v inom zložení senátu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však zistil, že podané dovolanie je potrebné

odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa ( ).

Podľa dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom

bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa dovolanie je možné podať, ak je rozhodnutie

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací

súd nemôže skúmať a meniť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zisťuje, že obhajovacie práva obvinenej ani

v prípravnom konaní ani v konaní pred súdom nijako neboli porušené a nie to ešte zásadným

spôsobom, ktorý sa predpokladá v ustanovení Vykonávanie

dôkazov v prípravnom konaní i v konaní pred súdom, ako aj celé konanie prebiehalo

za dodržania obhajovacích práv obvinenej, ktoré neboli nijako narušené.

Zdôrazniť treba, že za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať to, že súdy

sa nestotožnili s obhajobou obvinenej, že inak než ona s jej obhajcom, hodnotili dôkazy

a že rozhodli v rozpore s predstavou obvinenej. Oprávnenia, ktoré sú dané výlučne

obvinenému, či už v prípravnom konaní alebo na hlavnom pojednávaní, v zmysle Trestného

poriadku boli dodržané. Rovnako aj obhajca obvinenej vo všetkých štádiách konania mal

zachované práva, ktoré sú mu dané v zmysle a bolo na ňom, ktoré z nich využil

a uplatnil v prospech obvinenej. Nebolo zistené, že by bol v tom smere nejako obmedzovaný.

To, že sa nevyhovelo jeho návrhom, medzi iným aj v otázke premlčania trestného stíhania,

čo uplatňoval už v prípravnom konaní, neznamená, že by právo obvinenej na obhajobu bolo

porušené.

K danej otázke premlčania trestného stíhania, ktorú obvinená znovu naniesla

aj v dovolaní, treba poznamenať, že bola správne vyriešená a uzavretá v rozhodnutí Krajského

súdu v Trnave z 24. apríla 2008, sp. zn. . Tam vyslovený právny názor,

že za začiatok plynutia premlčacej lehoty treba považovať čas, keď obvinená odmietla

poškodenému peniaze vrátiť, čo bolo 20. decembra 1999, kedy došlo k dokonaniu trestného

činu, treba považovať za správny a súladný so zákonom a tohto právneho názoru sa potom

držal aj prvostupňový súd v neskoršom konaní.

Pokiaľ ide o dovolací dôvod uvádzaný v dovolaní podľa ,

je nutné zdôrazniť, že rozsah prieskumného oprávnenia dovolacieho súdu je v zmysle vyššie

citovaného ustanovenia obmedzený na právne posúdenie ustálených skutkových zistení.

Dovolací súd nie je legitimovaný posudzovať ani úplnosť skutkových zistení ustálených

súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní, a rovnako ani hodnotenie dôkazov vykonaných

v pôvodnom konaní.

Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie

všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení

nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený, bez ďalšieho, prehodnocovať

vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní

o dovolaní sám vykonávať.

Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu

uvedeného v je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým

zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.

V danom prípade sa krajský súd stotožnil so skutkovými i právnymi závermi

prvostupňového súdu. Poznamenať treba, že totožnosť skutku uvedeného v rozsudku súdu

prvého stupňa je vo vzťahu k obžalobe, resp. obvineniu, zachovávaná totožnosťou následku.

Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná aspoň totožnosť konania alebo totožnosť

následku.

Medzi skutkové otázky patrilo i zistenie, či obvinená vedela, že predmetné finančné

prostriedky nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a že teda nemohla s nimi

nakladať ako so svojou vecou. To bolo otázkou dokazovania a vyhodnotenia dôkazov

a dovolací súd tieto skutkové závery týkajúce sa subjektívnej stránky predmetného trestného

činu nemôže prehodnocovať na základe iných úvah predostretých dovolaním obvinenej,

pretože tieto vychádzajú z iných skutkových verzií, na základe odlišného hodnotenia dôkazov

oproti súdom prvého a druhého stupňa, a to by bolo v rozpore so znením druhej vety § 371

ods. 1 písm. i/

Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom

konaní (ktorých správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže hodnotiť) bol podradený

pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v . Tak ako je

skutok opísaný v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa, mohol byť a podľa názoru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj správne bol posúdený ako trestný čin sprenevery

podľa § 248 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005. Úvahy obvinenej

o právnom omyle o dare spoločne pre oboch, pre obvineného aj pre ňu a že nešlo potom

o nakladanie s cudzou vecou, vychádzajú z iných skutkových verzií, na základe iného

hodnotenia dôkazov, než k akému dospeli súdy oboch stupňov. Sú preto z hľadiska

uplatneného dovolacieho dôvodu irelevantné, lebo sú v podstate polemikou s tým, čo súdy

skutkovo ustálili a čo nemožno v dovolaní prehodnocovať.

Treba dodať, že Najvyšší súd Slovenskej republiky okrem toho, že nezistil pochybenie

v právnej kvalifikácii skutku, nezistil ani iné nesprávne použitie hmotnoprávneho

ustanovenia.

Keďže neboli zistené dôvody dovolania predpokladané , o ktoré

sa dovolanie opiera, bolo potrebné rozhodnúť tak, ako sa uvádza vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 18. novembra 2009

JUDr. Milan K a r a b í n, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová