Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
56b/367860.00010b.pdf
PDF · 115.56 KB
No categories available
3Obdo/36/2009
Najvyšší súd 3 Obdo 36/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky S., s miestom
podnikania P.Ž., IČO: X., právne zastúpenej JUDr. V.J., advokátom, so sídlom M.Ž. proti
odporcovi P.Ž., so sídlom V.Ž., IČO: X., právne zastúpenému JUDr. I.M., advokátom,
so sídlom H.Ž., o zaplatenie sumy 82,87 Eur (2 496,50 Sk)
s príslušenstvom, na dovolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
zo 4. februára 2009, č. k. 13Cob/55/2008-81, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky o d m i e t a.
Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd v Žiline rozsudkom z 8.8.2007, č. k. 11 Cb 380/2006-52 žalobu zamietol.
Konštatoval, že v konaní nebolo zistené, že by medzi účastníkmi neexistovala dohoda
o potrebe výmeny vadného čapu riadenia. Nepreukázaná však zostala skutočnosť, či medzi
účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o dielo, teda či navrhovateľka akceptovala skutočnosť,
že vada bude vykonaná s úhradou alebo naopak, či navrhovateľka s vykonaním opravy
súhlasila s tým, že sa bude jednať o bezplatnú záručnú opravu. Preto sa súd v konaní zaoberal
tiež ďalšou súvisiacou otázkou, a to prípadným preukázaním vzniku bezdôvodného
obohatenia na strane odporcu v prípade, ak navrhovateľka síce s výmenou čapu súhlasila,
avšak predpokladala alebo žiadala bezplatnú výmenu v rámci záruky. Ako už bolo vyššie
preukázané, v tomto prípade súd zistil, že záručná doba na vozidlo skončila pred uplatnením
tejto vady, a teda táto oprava nemohla byť posudzovaná a uskutočnená ako bezplatná záručná
oprava. Ak však medzi účastníkmi nedošlo k dohode o vykonaní diela, ktoré by predstavovalo
opravu vadného čapu riadenia a k dohode o cene, nedošlo by medzi účastníkmi ani
k uzavretiu zmluvy o dielo. Preto by v tomto prípade prichádzalo do úvahy vyporiadanie
účastníkov podľa zásad upravujúcich bezdôvodné obohatenie. Navrhovateľka tvrdí,
že bezdôvodné obohatenie na strane odporcu vzniklo vo výške 2 496,50 Sk, čo predstavuje
celú cenu opravy, vrátane materiálu a práce. V tomto prípade by výška bezdôvodného
obohatenia na strane odporcu predstavovala rozdiel medzi plnením, ktoré odporca
od navrhovateľky prevzal a plnením, ktoré navrhovateľke výmenou čapu poskytol. Vzhľadom
k tomu, že medzi účastníkmi nebol preukázaný právny vzťah zo zmluvy o dielo, nemožno
v tomto prípade akceptovať vyporiadanie zmluvného vzťahu tým spôsobom, že by
navrhovateľka uhradila odporcovi celú cenu opravy podľa cenníkových cien prác a materiálu.
V tomto prípade by podľa zásad vyporiadania bezdôvodného obohatenia mohol odporca
požadovať len to, o čo sa zhodnotilo vozidlo navrhovateľky. Vadný čap riadenia sa totiž
spracovaním stal súčasťou vozidla a bez tohto čapu by vozidlo bolo nepojazdné, a teda
nefunkčné. Navrhovateľka by teda mohla v konaní uplatňovať len rozdiel medzi tým,
čo odporcovi uhradila a tým, o čo sa bezdôvodným obohatením prijatým vo forme vykonanej
opravy a zhodnotenia vozidla sama obohatila. Na preukázanie týchto skutočností však
navrhovateľka súdu žiadne dôkazy nepreukázala a takéto skutkové tvrdenie v konaní
ani nevzniesla. Dôkazné bremeno ohľadom preukazovania výšky bezdôvodného obohatenia
pritom zaťažuje navrhovateľku, ktorá je povinná súdu predložiť alebo navrhnúť vykonanie
takých dôkazov, z ktorých bude možné výšku bezdôvodného obohatenia na strane odporcu
zistiť. Žiadne takéto dôkazy však navrhovateľka v konaní neprodukovala, a teda výšku
bezdôvodného obohatenia, ktorú požaduje, nijakým spôsobom nepreukázala. V súvislosti
s vyjadreniami navrhovateľky, respektíve jej právneho zástupcu treba tiež upozorniť
na rozpor, ktorý je v týchto vyjadreniach obsiahnutý. Navrhovateľka na jednej strane tvrdí,
že si voči odporcovi uplatnila ústnu reklamáciu vady - vadného čapu riadenia a žiadala
uskutočnenie bezplatnej opravy a na druhej strane tvrdí, že o vade nevedela, s výmenou
nesúhlasila a o výmene sa dozvedela až pri preberaní vozidla. Tieto dve skutkové tvrdenia
navrhovateľky sú v príkrom rozpore a navzájom sa vylučujú.
Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľky
je v celom rozsahu skutkovo a právne nedôvodný. Navrhovateľka svoje skutkové tvrdenia
nepreukázala. Nebolo zistené, že by odporca bol povinný vadu odstrániť bezplatne a nebolo
ani zistené, že na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie v navrhovateľkou tvrdenej
výške. Preto súd návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietol.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací rozsudkom zo 4.2.2009, č. k. 13 Cob 55/2008-
81 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.
Na odôvodnenie rozhodnutia odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa vo veci
vykonal dostatočné dokazovanie, z ktorého vyvodil dostatočné a správne skutkové zistenia,
na ktoré aplikoval správne právne predpisy a dospel k vecne správnemu právnemu záveru.
Keďže odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa
v celom rozsahu, vrátane tej časti, ktorá sa týkala odôvodnenia nepreukázania vzniku nároku
navrhovateľky na vydanie bezdôvodného obohatenia od odporcu a jeho výšky, odvolací súd
sa podľa § 219 ods. 2 O.s.p. obmedzil len na skonštatovanie vecnej správnosti dôvodov
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a v odôvodnení svojho rozsudku na ne odkázal.
Odvolací súd v odôvodnení poukázal na to, že výmenu čapu riadenia navrhovateľka
nenamietala, teda táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná, pričom relevantným bolo
posúdenie otázky, či táto oprava - výmena čapu riadenia bola alebo nebola opravou záručnou.
V posudzovanom prípade navrhovateľka nepreukázala, že išlo o záručnú opravu. Súd prvého
stupňa správne vyhodnotil, že 2-ročná zmluvná záruka začala plynúť dňa 14. októbra 2004
a mala uplynúť dňa 14. októbra 2006, avšak k jej predčasnému skončeniu došlo už dňa
30. mája 2005, ako vyplynulo z dôkazov založených na č. l. spisu 43 a 45.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala navrhovateľka prostredníctvom právneho
zástupcu v zákonnej lehote dovolanie, v ktorom uviedla, že jej ako účastníkovi konania bola
postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom a tiež, že konanie je postihnuté aj inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ustanovenia § 241 ods. 2
písm. b) O.s.p.
Podľa navrhovateľky nesprávne posúdenie veci odvolacím súdom,
ale aj prvostupňovým súdom, spočíva v tom, že súdy sa nezaoberali jej prednesmi
a argumentáciou v celom ich prezentovanom rozsahu, pričom opomenutie sa týkalo takých
skutočností, ktoré boli a sú pre rozhodnutie súdov podstatné. Poukázala na to, že zo znenia
odseku 3 Záručných podmienok C. vyplýva, že zánik práv zo záruky pri nedodržaní
predpísaných intervalov servisných prehliadok nastáva iba v prípade, ak vo veci je
preukázaná vzniknutá porucha, nedodržiavanie predpísaného intervalu servisných prehliadok,
ako aj príčinná súvislosť medzi nedodržiavaním predpísaného intervalu servisných prehliadok
a vznikom poruchy. Teda povedané inak, že porucha vznikla iba preto, že neboli dodržané
predpísané intervaly servisných prehliadok. Odvolací súd sa však v napadnutom rozhodnutí
touto podstatnou skutočnosťou podaného odvolania vôbec nezaoberal, iba konštatoval,
že sa stotožnil so závermi prvostupňového súdu. Takýto postup súdov podľa dovolateľky
urobil z odseku 3 Záručných podmienok C. opomenutý dôkaz.
Navrhovateľka v dovolaní ďalej uviedla, že „z predpísaných postupov pri úsilí
o dosiahnutie práva v súdnom konaní (zásadám spravodlivého procesu), vyplývajúcich
z Listiny základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) treba zrejme rozumieť tak, že v spojení
s O.s.p. musí byt’ daná účastníkovi nielen možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov a vyjadriť
sa k vykonaným dôkazom a nielen povinnosť súdu účastníka vypočuť, ale tiež povinnosť
súdu, pokiaľ na ne neprihliada, vo svojom rozhodnutí vyložiť, z akých dôvodov (s poukazom
na hmotnoprávne predpisy, ktoré aplikoval a právnym záverom, ku ktorým na skutkovom
základe dospel) neprihliadol na poukázanú hmotnoprávnu úpravu prezentovanú účastníkom.
Ak to súd neurobí, je jeho rozhodnutie zaťažené vadami, ktoré musia byt’ kvalifikované
nielen ako porušenie všeobecných procesných predpisov (O.s.p.), ale sú tiež v rozpore
s ustanovením čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ústavného práva účastníka
na spravodlivý súdny proces“. Podľa názoru navrhovateľky odvolací súd sa v napadnutom
rozhodnutí stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, ktorým sa prvostupňový súd
ani nezaoberal. Týmto postupom jej súdy odňali možnosť konať pred súdom a neumožnili jej
prezentovať vlastný pohľad a hodnotenie tohto dôkazu. Na základe vyššie uvedených
skutočností navrhovateľka navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu
a priznal jej právo na náhradu trov konania.
Odporca vo vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, že navrhovateľka prípustnosť
dovolania odôvodňuje ustanovením § 237 písm. f) O.s.p. a tým, že postupom súdu jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázal na to, že od samého začatia súdneho konania
v predmetnej právnej veci bola navrhovateľka zastúpená právnym zástupcom, ktorý spísal
návrh na začatie konania a zúčastňoval sa všetkých pojednávaní, tak na Okresnom súde
v Žiline, ako aj na Krajskom súde v Žiline. Navrhovateľka ako účastník konania bola
v konaní riadne zastúpená a neobstojí preto jej tvrdenie, že jej bola postupom súdu odňatá
možnosť konať pred súdom. Ďalej uviedol, že k právnym záverom v napadnutom rozhodnutí
dospel Krajský súd v Žiline, ale aj Okresný súd v Žiline na základe vykonaného rozsiahleho
dokazovania vo veci a po dôkladnom oboznámení sa a vyhodnotení vykonaných dôkazov.
Nesúhlasil preto s tým, že navrhovateľke bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred
súdom a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky zamietol,
keďže nie sú dané dôvody na podanie dovolania podľa ust. § 237 a nasl. O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania zastúpená advokátom (§ 240 ods. 1 a § 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) najskôr
skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá aj právna úprava
jeho prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu
len v prípadoch, v ktorých to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania proti tomuto rozhodnutiu v zmysle § 238 O.s.p. nie je daná.
Vzhľadom na uvedené dovolanie navrhovateľky môže byť prípustné iba vtedy, ak by
konanie, v ktorom bol napadnutý rozsudok vydaný, bolo postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Uvedené ustanovenie totiž stanovuje, že dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak je konanie súdu, v ktorom bolo
napadnuté rozhodnutie vydané, postihnuté niektorou z vád uvedených v predmetnom
ustanovení. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva
pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p.
Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa
ust.§ 238 O.s.p., ale so zreteľom na obsah dovolania sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ust. § 237 O.s.p. Citované ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Podľa navrhovateľky je dôvodom prípustnosti jej dovolania vada spočívajúca v odňatí
možnosti konať pred súdom podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Naplnenie znakov tejto
vady vidí v tom, že súdy sa nezaoberali jej prednesmi a argumentáciou v celom ich
prezentovanom rozsahu, pričom opomenutie sa týkalo takých skutočností, ktoré boli
pre rozhodnutie súdov podstatné. Týmto postupom jej súdy neumožnili prezentovať vlastný
pohľad a vlastné hodnotenie dôkazu a odňali jej možnosť konať pred súdom.
Navrhovateľkou vymedzené dôvody dovolania nenapĺňajú pojmové znaky vady
konania podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., pretože pod odňatím možnosti konať pred
súdom v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť taký vadný procesný postup súdu, ktorým
sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom
súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Podľa ust. § 18 O.s.p. účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie
a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.
O vyššie uvedený prípad podľa ust. § 237 písm. f/ O.s.p. v prejednávanej veci nejde
z dôvodu, že všeobecný súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade
s právnymi predpismi a navrhovateľke neznemožnil uplatniť procesné práva priznané jej
právnym poriadkom na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov. Súčasťou obsahu
práva na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia (obsiahnutého v základnom práve
na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd) nie je povinnosť súdu reagovať na každý argument účastníka konania. Povinnosťou
súdu je dať v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia odpovede na právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že odvolací súd v rámci odvolacieho konania
v predmetnej právnej veci si neosvojil právne posúdenie výsledkov dokazovania z pohľadu
dovolateľky, nemôže viesť k záveru o porušení dovolateľkou označených základných práv
zaručených v ústave a dohovore.
Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového
stavu veci, keďže sa v konaní vyskytol podľa jej názoru „opomenutý dôkaz“ v súvislosti
s odsekom 3 Záručných podmienok C., treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241
ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo o sebe nesprávne skutkové zistenie.
Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom
určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných vád (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/
O.s.p.) a vád hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). I z týchto dôvodov je možné
dovolanie podať iba v prípade, keď je prípustné.
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania navrhovateľky nemožno vyvodiť
zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. dovolanie odmietol, pretože
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní navrhovateľka nebola úspešná, preto právo na náhradu trov
dovolacieho konania vzniklo odporcovi (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však odporcovi nepriznal náhradu trov dovolacieho
konania, keďže v tomto konaní si náhradu trov dovolacieho konania neuplatnil (§ 243b ods. 4
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 151 ods.1 O.s.p.).
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. novembra 2009
JUDr. Beata Miničová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.