Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d36/368748.695ecf.pdf
PDF · 114.06 KB
No categories available
7So/160/2008
Najvyšší súd
Slovenská republiky 7 So 160/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Marianny Reiffovej, a JUDr. Aleny
Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa Ľ. S., bývajúceho v H., proti odporkyni
Sociálnej poisťovni v Bratislave, Ul.29.augusta č.8, o výšku úrazovej renty, o odvolaní
odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 27.novembra 2007, č.k. 38 Sp 11/2007 -
35, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 27.novembra
2007, č.k. 38 Sp 11/2007 – 35 v spojení s opravným uznesením zo 7. júla 2007, č.k.
38Sp/11/2005-50, p o t v r d z u j e .
Účastníkom nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Trnave rozsudkom z 27.novembra 2007, č.k. 38 Sp 11/2007 – 35, zrušil
rozhodnutie odporkyne z 15. augusta 2006 číslo 22-3444/2006-2573 rozhodnutie odporkyne
z 15. augusta 2006 číslo 22-3445/2006-2573 a rozhodnutie odporkyne z 15. augusta 2006
číslo 22-3446/2006-2573 a vec jej vrátil na ďalšie konanie, pričom navrhovateľovi náhradu
trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že uvedeným I. rozhodnutím odporkyňa
s účinnosťou od 1.januára 2005 zvýšila úrazovú rentu navrhovateľa o 7, 54%, teda o 242 Sk
mesačne podľa § 293b zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), II. rozhodnutím s účinnosťou od 1. júna
2005 zvýšila úrazovú rentu navrhovateľa o 10, 2%, teda o 267 Sk mesačne a III. rozhodnutím
s účinnosťou od 1.júla 2006 zvýšila úrazovú rentu navrhovateľa o 5,95 %, teda o 283 Sk
mesačne s odôvodnením, že odporkyňa nepostupovala v súlade so zákonom, keď základ pre
zvýšenie úrazovej renty vypočítala sama.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie odporkyňa, ktorá tvrdila, že
nárok navrhovateľa na výplatu razovej renty prevzala vo výške, v akej mal navrhovateľ na ňu
nárok, ale namietala, že o výške renty nerozhodla. Z uvedených dôvodov žiadala, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Navrhovateľ žiadal rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny.
Najvyšší súd ako súd odvolací (§ 250s ods.2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok
a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne nie je dôvodné.
Podľa § 272 ods.3 prvej vety zákona o sociálnom poistení náhrada za stratu na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej
invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003 a nárok na
ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to
v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003.
Zo spisov vyplýva, že navrhovateľovi bola k 31.decembru 2003 vyplácaná náhrada za
stratu na zárobku a nárok na jej výplatu trval aj po tomto dni (viď. aj obsah vyjadrenia
odporkyne k odvolaniu ).
Ustanovenie § 272 ods.3 zákona o sociálnom poistení ustanovuje, že vtedy, ak
k 31.decembru 2003 trvá nárok na výplatu náhrady za stratu na zárobku a tento nárok trvá aj
po tomto dni, úrazová renta sa vypláca v sume, v akej patrila k 31.decembru 2003. Pokiaľ
ustanovenie § 272 ods. 3 zákona o sociálnom poistení obsahuje formuláciu, „v sume, v akej
patrila do 31.decembra 2003“, je v danom prípade potrebné za túto sumu považovať sumu
v akej bola náhrada za stratu na zárobku vyplácaná, lebo výška náhrady k 31.decembru 2003
nebola medzi navrhovateľom a jeho zamestnávateľom sporná.
Odporkyňa preto nebola oprávnená pre navrhovateľa záväzným spôsobom
prepočítavať výšku vyplácanej úrazovej renty, ale mala povinnosť túto výplatu prevziať
vo výške, v akej bola vyplácaná k 31.decembru 2003.
Odporkyňa nemohla svojím jednostranným úkonom po vykonaní prepočtu, ktorý
považovala za správny, meniť výrok právoplatného rozsudku súdu o výške náhrady alebo
meniť dohodu účastníkov o výške náhrady. Znova posudzovať nárok na náhradu alebo meniť
jej výšku by mohla len v prípade zmeny pomerov, ku ktorej došlo po účinnosti zákona
o sociálnom poistení a ani v tomto prípade nemohla výrok právoplatného rozsudku súdu alebo
obsah dohody meniť svojvoľne, ale musela sa s ich obsahom vysporiadať.
Zo žiadneho ustanovenia zákona o sociálnom poistení totiž odporkyni nevyplýva
oprávnenie prepočítavať výšku náhrady za stratu na zárobku vyplácanú k 31.decembru 2003
(t.j. za obdobie pred účinnosťou zákona o sociálnom poistení) a úrazovú rentu vyplácať
od 1.januára 2004 v nižšej sume ako bola vyplácaná aj bez sporu medzi navrhovateľom
a zamestnávateľom k 31.decembru 2003. Prepočítanie, ktoré vykonala odporkyňa je
v skutočnosti rozhodovaním o výške dávky pred 1.januárom 2004 a na takéto rozhodovanie
odporkyňa nie je oprávnená.
Treba pripomenúť, že záväzným právnym podkladom pre odporkyňu pri prevzatí
výplaty náhrady za stratu na zárobku (považovanej po 1. januári 2004 za rentu) môže byť
právoplatný rozsudok súdu v prípade, ak už o výške náhrady rozhodol súd, alebo dohoda
medzi zamestnávateľom a zamestnancom (ktorá môže byť písomná, ale aj ústna, prípadne
urobená mlčky).
Pre odporkyňu je rovnako záväzný výrok rozsudku, ako pre účastníkov konania, a ako
aj pre všetky orgány štátu, alebo pre osoby, ktorým štát zveril rozhodovanie na úseku verejnej
správy (odporkyňa je pritom osobou, ktorej štát rozhodovanie na úseku verejnej správy zveril
zákonom). Len zrušenie výroku rozsudku súdu spôsobom, uvedeným v procesných
predpisoch je možné výrok právoplatného rozsudku súdu zrušiť alebo zmeniť.
Rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok má aj dohoda účastníkov, ktorá je pre nich
tiež záväzná (ak zákon nepredpisuje iné náležitosti) od okamihu, kedy sa jej účastníci zhodli
na jej obsahu.
V konkrétnej veci odporkyňa nepreukázala, že by právne významným spôsobom došlo
k zrušeniu dohody alebo rozhodnutia o výške náhrady za stratu na zárobku.
Nedovolený je preto postup odporkyne, ak ako orgán verejnej správy
(právnická osoba na ktorú štát preniesol výkon štátnej správy) svojím konaním nerešpektuje
dohodu účastníkov alebo právoplatné rozhodnutie súdu, ak bolo o náhrade prípadne
rozhodnuté. Takýmto konaním odporkyňa vytvára podmienky pre vykonanie kontrolných
opatrení zo strany štátu s dôsledkami, ktoré kontrolné opatrenia môžu mať za následok.
Odporkyňa 1. januára 2004 vstúpila do práv a povinností zamestnávateľa
navrhovateľa, ktorý zodpovedal za pracovný úraz, nemohla preto jednostranným právnym
úkonom meniť obsah zmluvy o odškodnení pracovného úrazu. Ak sa domnievala, že dohoda
medzi zamestnávateľom a pracovníkom o odškodnení pracovného úrazu (alebo choroby
z povolania) nezodpovedala zákonu, mohla sa s návrhom na vyslovenie neplatnosti takejto
zmluvy obrátiť na súd, ktorý je oprávnený o jej neplatnosti rozhodovať. Len súdnym
rozhodnutím mohla dosiahnuť iné odškodnenie pracovného úrazu, než je to, na ktorom sa
účastníci dohodli.
Takýto dôkaz (súdne rozhodnutie o neplatnosti dohody o výške náhrady za stratu na
zárobku) o nesprávnej výške poskytovanej náhrady však odporkyňa nepredložila, preto
nemožno zistiť, na základe akej právne významnej skutočnosti nevychádzala z výšky
náhrady, na ktorú mal navrhovateľ k 31. decembru 2003 nárok.
Nemožno pritom opomenúť skutočnosť, že aktívne legitimovaná na podanie návrhu na
vyslovenie neplatnosti dohody o výške náhrady je len odporkyňa, lebo len ona môže mať
právny záujem na vyslovení neplatnosti takejto dohody. Navrhovateľ by žalobou o jej
neplatnosť nemohol dosiahnuť ochranu svojich práv, ale práve naopak, výrokom súdu o jej
neplatnosti by mohol byť len ukrátený. Nemôže mať preto právny záujem na podaní žaloby
a nie je preto osobou, ktorá je oprávnená domáhať sa v konaní o vyslovenie neplatnosti
dohody o poskytovanej náhrade súdnej ochrany .
Prepočítaním výšky náhrady len faktickým postupom teda odporkyňa odníma
účastníkovi právo na súdnu ochranu, pričom odporkyni právo na nové prepočítanie výšky
náhrady nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia. Postup odporkyne, ktorým
v skutočnosti dohodu účastníkov, alebo výrok právoplatného rozsudku nerešpektuje,
sa prieči čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má nárok na súdnu
ochranu.
Podľa § 293b zákona o sociálnom poistení úrazová renta a pozostalostná úrazová renta
vyplácané pred 1. januárom 2005 sa zvyšujú od 1. januára 2005 o 7,54% sumy úrazovej renty
alebo pozostalostnej úrazovej renty vyplácanej ku dňu zvýšenia.
Výška náhrady za stratu na zárobku vyplácaná k 31.decembru 2003 je rozhodujúca pre
určenie základu pre zvýšenie úrazovej renty od 1.januára 2005 podľa § 293b zákona
o sociálnom poistení.
Obdobný postup platí aj pri jej zvyšovaní v nasledujúcich rokoch.
Vzhľadom na skutočnosť, že z predloženého administratívneho spisu odporkyne nie
je zrejmé, v akej výške bola náhrada za stratu na zárobku navrhovateľovi vyplácaná
k 31.decembru 2003, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia o zvýšení úrazovej renty
od 1.júla 2006 nezodpovedá obsahu spisu a vykonanému dokazovaniu.
V ďalšom konaní bude úlohou odporkyne zadovážiť si dostatok podkladov
pre zistenie výšky, v akej bola náhrada za stratu na zárobku vyplácaná k 31.decembru
2003, v tejto výške ju od 1. januára 2004 považovať v zmysle § 272 ods.3 zákona o sociálnom
poistení za úrazovú rentu a aj ju vyplácať. O zvýšení úrazovej renty podľa § 293b zákona
o sociálnom poistení od 1. januára 2005 rozhodne znovu, pričom všetky ďalšie zvýšenia
o príslušné percentá odvodí od sumy, v akej bola náhrada za stratu na zárobku vyplácaná
k 31.decembru 2003 ( nie až po tomto dni).
Skutočnosť, že navrhovateľ nepodal opravný prostriedok proti rozhodnutiu o výške
renty (a ani ho podať nemohol, lebo odporkyňa o výške renty nerozhodla, len ju fakticky
vyplácala v nižšej sume, ako patrila), ktorú mu odporkyňa po prevzatí výplaty náhrady za
stratu na zárobku vyplácala , nemôže mať za následok zánik nároku navrhovateľa na plnenie,
ktoré mu patrí podľa právoplatného rozsudku súdu (alebo podľa obsahu dohody medzi
účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu, z ktorého nárok na náhradu vznikol). Právny názor
odporkyne, podľa ktorého nebol súd oprávnený skúmať základ, ku ktorému zvýšenie patrí,
nezodpovedá zákonu, lebo predmetom konania by podľa jej záverov bola len časť rozhodnutia
a nie rozhodnutie v celom rozsahu.
Odvolací súd preto podľa § 219 OSP rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne
správny.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, lebo odporkyňa nebola
v konaní úspešná a navrhovateľovi v odvolacom konaní trovy nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. novembra 2009 JUDr. Elena Závadská, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mária Kráľová