Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
b44/369049.910483.pdf
PDF · 101.78 KB
No categories available
5Cdo/281/2009
Najvyšší súd 5 Cdo 281/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky S., bývajúcej v P.,
zastúpenej JUDr. I., advokátom so sídlom v P., proti odporcovi P., bývajúcemu v P., o zmenu
rozhodnutia o zabezpečenie bytovej náhrady, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod
sp. zn. 11 C 31/2007, na dovolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
z 5. februára 2009, sp. zn. 4 Co 111/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prievidza rozsudkom z 11. januára 2008, č.k. 11 C 31/2007-96 zamietol
návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala zmeny rozhodnutia Okresného súdu Prievidza
sp. zn. 5 C 246/2005 z 8. novembra 2006 tak, že povinnosť odporcu vypratať byt nie je
viazaná na zabezpečenie náhradného bytu. Zároveň žiadala, aby súd uložil odporcovi
povinnosť vypratať byt do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi náhradu trov
konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že mal za preukázané, že navrhovateľka
na základe právoplatného rozhodnutia súdu ako ďalšia nájomníčka bytu má povinnosť
zabezpečiť odporcovi náhradný byt v súvislosti so zrušením práva spoločného nájmu
manželov. Navrhovateľka pre odporcu zabezpečila náhradný 1-izbový byt v P. a odporcovi
oznámila zabezpečenie bytovej náhrady doporučenou zásielkou adresovanou do vlastných
rúk. Obsahom tejto zásielky bolo písomné vyhlásenie navrhovateľky o zabezpečení bytovej
náhrady a nájomná zmluva spísaná s prenajímateľom. Z vykonaného dokazovania mal súd
prvého stupňa za preukázané, že odporca si zásielku neprevzal, hoci sa na adrese trvalého
pobytu zdržiaval. Vychádzajúc z ustanovenia § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka,
prihliadajúc na okolnosti doručovania písomného vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady,
predovšetkým na to, že sa odporca nedozvedel o bytovej náhrade, lebo mu fyzicky písomné
vyhlásenie nebolo doručené, súd prvého stupňa dospel k záveru, že odporcovi nemohla
plynúť 30-dňová prekluzívna lehota na uzavretie nájomnej zmluvy, preto mu nárok na bytovú
náhradu nezanikol. Prvostupňový súd poukázal na to, že navrhovateľka mohla zvoliť iný
spôsob doručovania, napr. osobné doručenie. Pokiaľ aj navrhovateľka doručila osobne
odporcovi na pojednávaní dňa 8.1.2008 písomné vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady,
ktoré odporca prevzal, na splnenie podmienky zabezpečenia bytovej náhrady absentovala
30-dňová lehota na uzavretie nájomnej zmluvy (súd prvého stupňa rozhodol vo veci
11. januára 2008). Pre úplnosť súd prvého stupňa ďalej uviedol, že bytová náhrada
zabezpečená navrhovateľkou pre odporcu bola vyhovujúca, nakoľko byt veľkosťou
a vybavením by zabezpečil pre odporcu ľudsky dôstojné bývanie. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil § 712c ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie navrhovateľky rozsudkom z 5. februára 2009,
sp. zn. 4 Co 111/2008 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p.
potvrdil. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade nebolo možné vychádzať
z fikcie doručenia, že písomné vyhlásenie možno považovať za doručené, hoci sa odporca
o ňom nedozvedel, nakoľko pre doručovanie podľa Občianskeho zákonníka je nutné
aplikovať ustanovenie § 45, resp. § 43 ods. 2 Občianskeho zákonníka. S prihliadnutím
k uvedenému, že písomné vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady nebolo doručené
odporcovi, nemohla mu potom plynúť 30-dňová prekluzívna lehota na uzavretie nájomnej
zmluvy, a preto odporcovi nezanikol nárok na bytovú náhradu v zmysle § 712c ods. 3
Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa v tomto smere správne zistil skutkový stav veci,
vyvodil z neho správny záver, keď konštatoval, že odporcovi nezanikol nárok na bytovú
náhradu, nakoľko mu nebolo doručené písomné vyhlásenie o bytovej náhrade. K tvrdeniu
navrhovateľky v odvolaní, že odporcovi začala od 8.1.2008, kedy mu bolo prehlásenie
prenajímateľa doručené na pojednávaní, plynúť 30-dňová lehota na uzavretie zmluvy, ktorá
uplynula dňa 7.2.2008 (po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa), odvolací súd konštatoval,
že pokiaľ navrhovateľka v odvolaní odvíja svoj nárok aj od iného hmotnoprávneho úkonu, t.j.
doručenia písomného vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady odporcovi na pojednávaní
dňa 8.1.2008, táto okolnosť nemôže byť predmetom preskúmania odvolacím súdom, nakoľko
navrhovateľka svoj nárok vymedzila žalobou na základe iného hmotnoprávneho úkonu.
Neznamená to však, že navrhovateľka sa nemôže v inom konaní domáhať svojho nároku.
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. v spojitosti s § 142
ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka a navrhla
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedla, že po rozhodnutí okresného súdu nastala nová
právna skutočnosť, ktorá jej v čase rozhodovania pred súdom prvého stupňa nebola známa.
V odvolaní na túto novú skutočnosť poukázala, ale odvolací súd napriek jej námietke, na ňu
pri rozhodovaní neprihliadol. Podľa odvolacieho súdu uvedená skutočnosť nebola dôvodom
k tomu, aby postupoval v zmysle § 205a ods. 1 písm. d/ O.s.p. Má za to, že pre jeho
nesprávny právny názor sa tak nevysporiadal s dôkazmi, ktoré bolo potrebné v odvolacom
konaní vykonať. V dovolaní podrobne rozviedla skutkový a právny stav veci tak, ako ho
uvádzala v konaní pred súdmi.
Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie odmietnuť z dôvodu, že
nie je prípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.
V danom prípade dovolaním navrhovateľky nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy nižšieho
stupňa viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
dovolanie žalovanej nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Vzhľadom na uvedené, dovolanie navrhovateľky by bolo prípustné iba vtedy, ak by
konanie, v ktorom bol napadnutý rozsudok vydaný, bolo postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Uvedené ustanovenie totiž ustanovuje, že dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak konanie súdu, v ktorom bolo
napadnuté rozhodnutie vydané, je postihnuté niektorou z vád uvedených v predmetnom
ustanovení. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre
dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na
skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa (aj so zreteľom na obsah
dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. So zreteľom na navrhovateľkou tvrdený dôvod
prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku
opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky:
1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku
postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej
skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať
pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo
všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
Navrhovateľka v dovolaní namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím
dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania
v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia
navrhovateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval),
navrhovateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého
rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by
posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale
v prejednávanej veci nešlo).
Z obsahu dovolania vyplýva, že navrhovateľka namieta nesprávnosť skutkových
zistení odvolacím súdom. Treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom
dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je
„ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len
výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho
skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým
účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou
inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.
Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym
posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto
dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom
konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania navrhovateľky nemožno vyvodiť zo
žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na
odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní nebola navrhovateľka úspešná a právo na náhradu trov
dovolacieho konania vzniklo odporcovi (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal odporcovi náhradu trov dovolacieho konania,
lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť mu trovy
dovolacieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 2. decembra 2009
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková