Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sž/57/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Aleny Poláčkovej,

PhD., v právnej veci navrhovateľky: M., s.r.o., IČO: X., so sídlom B., zast.: Mgr. Z.,

advokátkou z AK: A., proti odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu so sídlom

Námestie SNP č. 12, 811 06 Bratislava, o opravnom prostriedku navrhovateľky proti

rozhodnutiu odporkyne č. zo dňa 07.07.2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne zo dňa 07.07.2009

č. r u š í a vec v r a c i a odporkyni na ďalšie konanie.

Navrhovateľke sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutím č. zo dňa 07.07.2009 vydanom v správnom konaní

č.: odporkyňa postupom podľa o vysielaní

a retransmisii (ďalej v texte rozhodnutia len „“) uložila navrhovateľke

za porušenie povinnosti jej ustanovenej v tým, že dňa

24.12.2008 o cca 12:10 hod. odvysielala program „Hľadá sa Nemo“, pri ktorom došlo

k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania (ďalej na účely tohto rozsudku

len „JSO“) ustanoveného podľa osobitného predpisu tým, že program klasifikovala

ako nevhodný pre maloletých do 12 rokov, pokutu podľa § 64 ods. 1 písm. d) v spoj. s § 67

ods. 3 písm. c) vo výške 665,– €.

Napadnuté rozhodnutie obsahovalo v prvej časti podrobný písomný prepis jednotlivých

scén programu „Hľadá sa Nemo“.

Po ňom nasledoval opis skutkových zistení a jednotlivé právne argumenty odporkyne,

ktoré odôvodnili jej rozhodnutie. Odporkyňa najmä zdôraznila, že v posudzovanom prípade

došlo k prísnejšej klasifikácii programu, a v dôsledku prísnejšej klasifikácie programu

dochádza k možnému zamedzeniu prístupu maloletých k programom, ktoré sú pre ne vhodné

resp. priamo určené, čo rozhodne nie je účelom JSO a právnej regulácie vysielania z hľadiska

ochrany maloletých ako celku. Zamedzenie prístupu maloletých k programom, ktoré sú

vhodné pre ich vekovú skupinu, je podľa odporkyne nutné posúdiť ako konanie, ktoré je

v rozpore s účelom piatej časti

Odvysielaním programu „Hľadá sa Nemo“ došlo preto k situácii, kedy účastník konania

nesprávne uplatnil klasifikačné kritéria ustanovené v JSO, v dôsledku čoho dostal divák/rodič

nesprávnu informáciu o vhodnosti programu.

Odporkyňa v odôvodnení zdôraznila aj to, že preto, aby JSO bol prínosom pre ochranu

maloletých pred nežiaducimi obsahmi a slúžil rodičom ako informácia o vhodnosti programu,

je nutné vyžadovať plnenie povinnosti stanovenej v aj

v prípade, ak dôjde k použitiu vyššej vekovej kategórie namiesto nižšej.

Ďalej v svojom rozhodnutí odporkyňa odôvodnila, prečo uložila navrhovateľke sankciu

– pokutu v minimálnej výške 665,– €.

Vo včas podanom opravnom prostriedku (odvolaní) doručenom na Najvyšší súd

Slovenskej republiky dňa 17.08.2009 proti hore uvedenému rozhodnutiu odporkyne

navrhovateľka načrtla charakter dotknutého programu – označuje ho ako feature obsahujúci

viacero žánrových postupov, od akčného filmu, cez komédiu, hudobný film až po klasický

rodinný film, či rozprávku. Ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že niekoľkovrstvové plány deja

dokážu dekódovať iba staršie deti, ktoré majú priamu skúsenosť s viacerými filmami rôznych,

vyššie spomínaných žánrov. Podľa navrhovateľky by istotne nenastala žiadna emociálna

porucha, ak by sa filmu prizerali aj mladšie deti, tak či tak, piktogram má len odporúčací

charakter a rodič sa ho môže, ale nemusí pridŕžať.

Navrhovateľka tiež zdôraznila, že program „Hľadá sa Nemo“ obsahuje množstvo scén

sprevádzaných hlasnou hudbou alebo emočne podfarbenou hudbou, vyvolávajúcou pocity

napätia a strachu, kričaním o pomoc, rýchlymi pohybmi, čo môže u malých deti vyvolávať

pocit úzkosti, napätia a strachu (napríklad pri 5‘45“‚21´03“, 33‘04‘, 35‘30“ alebo pri 51´12“).

Tieto scény podľa navrhovateľky napĺňajú podstatu ustanovení § 1 ods. 3) vyhlášky

Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č.

Rovnako navrhovateľka konštatovala, že označením vekovou vhodnosťou od 12 rokov

prišlo k dôslednej aplikácii ustanovení JSO zo strany vysielateľa. Tiež navrhovateľka

podčiarkla, že odporkyňa sa vo svojom rozhodnutí opiera len o svoj výklad zákona,

nepodopiera ho žiadnym ďalším odborným výkladom.

Záverom navrhovateľka navrhla zrušiť napadnuté rozhodnutie odporkyne a zaviazať

ju na náhradu trov konania.

Z vyjadrenia odporkyne zo dňa 29.09.2009 zaslaného na základe výzvy konajúceho

súdu vyplýva, že sa pridržiava právnych argumentov a dôvodov uvedených v napadnutom

rozhodnutí. K argumentom navrhovateľky však navyše uviedla, že neodkrytie plánov filmu,

čím navrhovateľka vidí nepochopenie niektorých scén (hudobne podfarbených akčných scén)

alebo vyjadrení postáv programu (slangových dialógov), nie je legitímnym dôvodom

pre klasifikáciu programu ako nevhodného pre maloletých do 12 rokov.

Ďalej odporkyňa argument navrhovateľky o viacplánových rodinných filmoch

a o nutnosti pristúpiť ku korektnému označeniu filmu označila za zmätočný, nakoľko

skutočnosť, že niektoré aspekty programu smerujú aj voči dospelému divákovi resp. ide

o program určený „pre celú rodinu“, nediskvalifikuje maloletých mladších ako 12 rokov

zo sledovania tohto programu, k čomu v konečnom dôsledku smeruje označenie programu

ako nevhodného pre maloletých do 12 rokov.

Takisto odporkyňa nesúhlasí so závermi navrhovateľky, že obsahoval viacero scén,

ktoré napĺňajú podstatu ustanovení príslušného právneho predpisu o používaní JSO. Naopak,

podľa odporkyne odvysielaním programu „Hľadá sa Nemo“ došlo k situácii, kedy

navrhovateľ nesprávne uplatnil klasifikačné kritéria ustanovené v JSO a to tým spôsobom,

že program nevhodný pre maloletých do 7 rokov označil piktogramom nevhodnosti

do 12 rokov. Pripustenie argumentácie navrhovateľky (cit. odporkyňou: „označenie zdanlivo

prísnejším vekovým kritériom ..... nemôže byť dôvodom na sankcionovanie zo strany

správneho orgánu“), by v konečnom dôsledku znamenalo, že celá právna úprava označovania

programov z hľadiska ich vekovej vhodnosti by stratila svoj význam a stala sa obsolétnou

právnou normou, čo je celkom zrejme v príkrom rozpore s cieľmi právnej úpravy ochrany

maloletých v televíznom a rozhlasovom vysielaní.

Záverom odporkyňa uviedla, že považuje celú argumentáciu navrhovateľky, týkajúcu

sa klasifikácie programu „Hľadá sa Nemo“, za vnútorne kontradiktórnu a zmätočnú

a jej tvrdenia za nepodložené a vágne. Aj preto sa odporkyňa domnieva, že ako správny orgán

v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, následne správne aplikovala relevantné

ustanovenia zákona bez toho, aby jej rozhodnutie vykazovalo formálne, poprípade logické

nedostatky a aby spôsobilo ukrátenie navrhovateľa na jeho právach.

Na základe uvedeného odporkyňa žiadala, aby v súlade s ust. bolo

napadnuté rozhodnutie konajúcim súdom potvrdené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako súd vecne oprávnený

rozhodovať o opravnom prostriedku v tejto veci (

v spoj. s ust. a a nasl. ) preskúmal napadnuté rozhodnutie

ako aj jemu predchádzajúce správne konanie v rozsahu a z dôvodov uvedených v opravnom

prostriedku postupom podľa Tretej hlavy Piatej časti Občiansky súdny

poriadok (v texte rozsudku len „“). Po zistení, že opravný prostriedok bol podaný

oprávnenou osobou v zákonnej 15 – dňovej lehote ( ), nariadil

vo veci pojednávanie ( ) a po jeho verejnom vykonaní dospel k záveru,

že odvolanie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo

z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto postupom podľa

preskúmané rozhodnutie správneho orgánu zrušil a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie.

Nakoľko proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle § 246c ods. 1

v spoj. s nie je prípustný opravný prostriedok, a z uvedeného dôvodu

nie je aplikácia ust. druhá veta možná, preto nie je vo výroku rozsudku

právny dôvod vydania zrušujúceho rozsudku uvedený.

Je jednoznačné, že medzi účastníkmi súdneho konania nie sú sporné skutkové zistenia

odporkyne získané v správnom konaní, ale základným predmetom sporu vedeného

pred Najvyšším súdom je to, či aplikácia príslušnej právnej normy vrátane posúdenia takto

zisteného skutkového stavu odporkyňou je dostatočná na to, aby navrhovateľka mala

povinnosť odvysielaný program označiť ako nevhodný pre maloletých do 7 rokov.

Predovšetkým odporkyňa s prihliadnutím na ust.

a vyhlášky Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. , ktorou

sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych diel,

zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo iných

zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania, dospela k právnemu záveru,

že odvysielaním programu „Hľadá sa Nemo“ došlo k situácii, kedy navrhovateľka nesprávne

uplatnila klasifikačné kritéria ustanovené v JSO, v dôsledku čoho dostal divák/rodič

nesprávnu informáciu o vhodnosti programu. Takisto konštatovala, že na to, aby JSO bol

prínosom pre ochranu maloletých pred nežiaducimi obsahmi a slúžil rodičom ako informácia

o vhodnosti programu, je nutné vyžadovať plnenie povinnosti stanovenej v § 20 ods. 4

aj v prípade, ak dôjde k použitiu vyššej vekovej kategórie namiesto

nižšej.

Podľa na základe klasifikácie programov podľa

vekovej vhodnosti je vysielateľ programovej služby povinný na ochranu maloletých zaviesť

a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu (ďalej

len "jednotný systém označovania").

Podľa vyhlášky Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. ,

ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych diel,

zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo iných

zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania platí, že audiovizuálne diela,

multimediálne diela a programy alebo iné zložky televíznej programovej služby sa klasifikujú

ako nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov, ak obsahujú

a) zobrazenie spôsobujúce pocity strachu a depresie,

b) zobrazenie vytvárajúce predstavu málo bezpečného a neistého prostredia alebo

zobrazujúce bezmocnosť dospelých voči vonkajšiemu svetu a silám, ktoré ohrozujú rodinné

prostredie, alebo zobrazenie iným spôsobom nevhodné vo vzťahu k emočnej a sociálnej

zrelosti maloletých, ak prezentujú ohrozenie rodiny alebo rodičovských vzťahov a vzhľadom

na vek maloletých je predpoklad neadekvátnej interpretácie zobrazeného obsahu,

c) zobrazenie reálneho násilia, najmä zobrazenie následkov na obetiach násilných

trestných činov vrátane zobrazenia následkov na obetiach v dôsledku živelných pohrôm,

dopravných alebo leteckých nešťastí, najmä obrazy zranení, krvi, telesných znetvorení

a utrpenia,

d) zobrazenie negatívnych skúseností detí a následkov násilia alebo nešťastia

na deťoch, zobrazenie zranených alebo umierajúcich detí a detí ako obetí alebo ako svedkov

kriminálnych činov, ktoré by ako zrkadlový obraz mohli vyvolať u detí efekt obete reálneho

sveta,

e) zobrazenie náhlych a neočakávaných zmien živých bytostí, zobrazenie neprirodzenej

premeny organizmov alebo zobrazenie paranormálnych alebo iných mimo vnemových javov

v kontexte sci-fi,

f) zobrazenie nahoty, ktoré nie je bežné v rodinnom prostredí a na verejnosti a ktoré

by mohlo vyprovokovať záujem o sexuálne vzťahy a predčasné prebudenie sexuálnych pudov

maloletých detí, alebo

g) zobrazenie konania v situáciách, v ktorých je možnosť ublíženia na zdraví

nedostatočne zreteľná, zobrazenie rizikových športových disciplín alebo fantazijných predstáv

o nadľudských hrdinských výkonoch človeka mimo reálneho sveta, ktorých neadekvátna

interpretácia vzhľadom na vek môže vyvolať u maloletých efekt napodobňovania.

Podľa vyhlášky Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č.

audiovizuálne diela, multimediálne diela a programy alebo iné zložky televíznej programovej

služby sa klasifikujú ako nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 7 rokov, ak obsahujú

a) agresívne útočiace zvieratá vyvolávajúce strach, napríklad agresívne útočiaci

netopier, had alebo pavúk,

b) zobrazenie prostredia v tmavých a pochmúrnych farbách alebo scény s príliš hlučnou

hudbou alebo náhlymi zvukovými zmenami,

c) vynútené násilie voči bezmocným, najmä voči deťom alebo zvieratám, alebo

d) zobrazenie ohrozenia rodičovských vzťahov alebo rodiny.

Podľa vyhlášky Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č.

obsah audiovizuálnych diel, multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek televíznej

programovej služby sa posudzuje z hľadiska kontextuálneho výskytu hodnotiacich kritérií

nevhodnosti alebo neprístupnosti v diele, programe alebo inej zložke, spôsobu a formy

spracovania alebo zobrazenia jednotlivých hodnotiacich kritérií vzhľadom na charakter

a druh diela alebo programu, umeleckého a morálneho posolstva diela alebo programu,

ako aj z hľadiska intenzity a frekvencie výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti alebo

neprístupnosti v diele, programe alebo inej zložke televíznej programovej služby.

Najvyšší súd na tomto mieste zdôrazňuje, že pre riešenie sporu je zásadná interpretácia

ust. Táto právna norma obsahuje povinnosť vysielateľa,

tzn. povinnosť zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa

osobitného predpisu. Používanie jednotného systému označovania však zákonodarca podriadil

pod jediný sledovaný cieľ, a to ochranu maloletých. Preto aj vo vykonávacom predpise

() sa nehovorí nič o kritériách vhodnosti, ale naopak o kritériách

nevhodnosti. Preto odporkyňa nemôže výkladom povinnosti zakotvenej v ust. § 20 ods. 4

extenzívne dospieť k právnemu záveru, že vysielateľ je povinný

sprístupniť maloletým akýkoľvek program, ktorý chce odvysielať, hoci by o jeho vhodnosti

pre danú vekovú kategóriu vzhľadom na jeho charakter mohol mať pochybnosti.

Takto absolútne perfektne vyžadovaný prístup neponecháva vysielateľovi možnosť

úvahy pri pochybnostiach a preto nie je spravodlivé vzhľadom na právo vysielateľa vysielať

svoje programy slobodne a nezávisle ( ) ani od neho

požadovať.

Odporkyňa tiež neuviedla iné ďalšie základné zákonné povinnosti (§ 16 cit, zákona),

ktoré by v demokratickej spoločnosti viedli k obmedzeniu práva vysielateľa podľa § 15 ods. 1

vysielať svoje programy slobodne a nezávisle. Navyše cieľom

navrhovateľky je pri zachovaní svojich zákonných povinností legálnym spôsobom osloviť

vysielaným programom, čo možno najširší okruh divákov. Preto, ak sa vysielateľ za hore

uvedených podmienok rozhodne určitú skupinu divákov zo sledovania vysielaného programu

vylúčiť, je to predovšetkým na škodu tohto vysielateľa.

Na druhej strane Najvyšší súd nemôže súhlasiť s názorom navrhovateľky, že by istotne

nenastala žiadna emociálna porucha, ak by sa filmu prizerali aj mladšie deti, lebo piktogram

má len odporúčací charakter a rodič sa ho môže, ale nemusí pridŕžať. V zmysle § 20 ods. 4

zák. je to práve vysielateľ, ktorý zodpovedá za správnosť informácie

o vhodnosti vysielaného programu smerom k rodičom a rodičia sú zaťažení povinnosťou túto

informáciu akceptovať, ak chcú si splniť svoju zodpovednosť za výchovu a zdravý vývin

dieťaťa (napríklad článok 18 Dohovoru o právach dieťaťa).

Vzhľadom na hore uvedené skutkové zistenia a právne závery, po náležitom zvážení

všetkých okolností namietaných navrhovateľkou a po zistení, že napadnuté rozhodnutie

správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, Najvyšší súd pristúpil

k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odporkyne.

O žiadosti navrhovateľky na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol

Najvyšší súd podľa v spojitosti s , podľa ktorého iba úspešná

navrhovateľka má právo na úplnú náhradu trov tohto konania. Výšku náhrady trov konania

súd v zmysle priznáva na základe písomného vyčíslenia trov konania. Nakoľko

právna zástupkyňa, ktorá si právo na náhradu trov konania uplatnila, ale napriek svojmu

prísľubu ich dodatočne vyčísliť, tak neurobila, a z obsahu súdneho spisu pre konajúci súd

nevyplývajú iné náklady navrhovateľky, Najvyšší súd musel vo výroku konštatovať, že

navrhovateľke sa náhrada trov konania nepriznáva.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave 15. decembra 2009

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová