Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
b14/366789.feb55a.pdf
PDF · 116.8 KB
No categories available
2Cdo/156/2009
Najvyšší súd 2 Cdo 156/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobkyne : PhDr. J. S.,
bývajúca v M., zastúpená JUDr. S. T., advokátkou v M., proti ţalovaným : 1/ MUDr. E. P.,
rod. S., bývajúca v M. ., 2/ MUDr. N. M., rod. S., bývajúca v M. , obe zastúpené JUDr. I. H.,
advokátom v K., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn.
6 C 159/2006, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline
z 5. novembra 2008 sp. zn. 6 Co 153/2008,
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobkyňa je povinná zaplatiť ţalovaným 1/, 2/ trovy dovolacieho konania vo výške
389,27 € do rúk alebo na účet JUDr. I. H. do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin rozsudkom z 12. marca 2008 č.k. 6 C 159/2006-177 zamietol
návrh ţalobkyne, ktorou sa domáhala voči ţalovaným zaplatenia pohľadávky v sume
170 437,- Sk s prísl. titulom náhrady škody.
Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 5. novembra 2008 č.k.
6 Co 153/2008-210 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a zaviazal ţalobkyňu zaplatiť
ţalovaným 1/, 2/ trovy odvolacieho konania vo výške 40 038,- Sk do rúk JUDr. I. H. do 3 dní.
Stotoţnil sa s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa ako aj právnymi závermi súdu prvého
stupňa.
Rozsudok odvolacieho súdu napadla dovolaním ţalobkyňa, ktorého prípustnosť
a dôvodnosť vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. f/, g/, § 238 ods. 1, § 241 ods. 2
písm. a/, c/ O.s.p. Namietala, ţe predmetná vec na súde prvého stupňa bola odňatá zákonnému
sudcovi, pojednávanie dňa 15.2.2008 na súde prvého stupňa bolo vykonané bez jej účasti
napriek tomu, ţe ho ţiadala odročiť z váţnych rodinných problémov, ako aj z dôvodov
ţiadosti aţ do vyjadrenia k veci, prvostupňový súd nevypočul navrhnutých svedkov a návrh
na vykonanie dokazovania zamietol, rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách je
nepreskúmateľné, čo nevadí ani prvostupňovému ani odvolaciemu súdu, vo veci samej súd
vec nesprávne právne posúdil. Navrhla zrušiť rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok
prvostupňového súdu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ţalované 1/, 2/ vo svojom vyjadrení navrhli dovolanie ţalobkyne odmietnuť a priznať
im trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či jej
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom moţno
napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je
prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo
proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danom prípade
dovolanie smeruje proti rozsudku, ktorý nevykazuje znaky niektorého z uvedených
rozsudkov, preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na obsah dovolania a tieţ zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý
rozsudok nebol vydaný v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa § 238 O.s.p. ale sa ďalej zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a) sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa uţ prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno ním napadnúť aj
rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver o existencii
niektorých z uvedených procesných vád nie je rozhodujúci subjektívny názor účastníka o tom,
ţe v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce
zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Ţalobkyňa vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p. nenamietala
a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
V dovolaní sa namieta existencia vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný postup
súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
K odňatiu moţnosti ţalobkyne pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť tým,
ţe prvostupňový súd vykonal pojednávanie dňa 15.2.2008 bez jej účasti, napriek tomu, ţe
sa z pojednávania riadne ospravedlnila a ţiadala toto pojednávanie odročiť.
Z obsahu spisu je zrejmé, ţe právna zástupkyňa ţalobkyne bola na pojednávanie
na deň 15.2.2008 riadne a včas predvolaná. Predvolanie prevzala 5. februára 2008. Podaním
zo dňa 14.2.2008 poţiadala právna zástupkyňa ţalobkyne súd o odročenie pojednávania
z dôvodu, ţe ţalobkyňa má rodinné problémy a nemôţe sa zúčastniť pojednávania, pričom
chce byť osobne prítomná na pojednávaní. Prvostupňový súd dňa 15. februára 2008 vo veci
konal aj bez prítomnosti ţalobkyne a jej právnej zástupkyne a následne pojednávanie odročil.
Dôleţitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná ţiadosť neprítomného účastníka o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd podľa konkrétnych okolností. Existenciu
dôleţitého dôvodu môţe preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania
ţiadosti účastníka o odročenie pojednávania. Jej dôvodnosť skúma predovšetkým z hľadiska
preukázania skutočnosti, z ktorej ţiadateľ vyvodzuje existenciu ním tvrdeného dôleţitého
dôvodu; pokiaľ ale uvedená skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto ţiadosti
hodnoverne preukázaná, zostávajú ţiadateľom uvádzané dôvody ţiadosti o odročenie
pojednávania iba v rovine nepodloţených tvrdení, na ktoré nemoţno vziať zreteľ.
V prejednávanej veci právna zástupkyňa v ţiadosti o odročenie odvolacieho
pojednávania uviedla rodinné problémy ţalobkyne. Tieto ničím nekonkretizovala a teda
prvostupňový súd nemohol z hľadiska § 101 ods. 2 O.s.p. posúdiť, či ide o dôleţitý dôvod,
ktorý je aj preukázaný. Dovolací súd má teda za to, ţe v danom prípade nebola preukázaná
existencia dôleţitého dôvodu na odročenie pojednávania prvostupňovým súdom a nemoţno
prvostupňovému súdu vytýkať porušenie § 101 ods. 2 O.s.p. tým, ţe dňa 15. februára 2008
vo veci konal. Prejednanie a rozhodnutie veci v neprítomnosti ţalobkyne a jej právnej
zástupkyne nemalo v danom konaní za následok odňatie moţnosti účastníka konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
K odňatiu moţnosti ţalobkyne pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť aj tým,
ţe súdy nevyhoveli ňou podaným návrhom na vykonanie dokazovania.
Ţalobkyňa tvrdí, ţe po zrušení veci odvolacím súdom boli z jej strany navrhovaní
na vypočutie jednotliví svedkovia, tieto návrhy boli všetky zamietnuté a súd sa vôbec
nevyporiadal ani z predloţeným listinným dôkazom a to písomným podaním A. H. zo dňa
27.2.2008.
Z obsahu spisu je zrejmé, ţe po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom súd prvého
stupňa vytýčil pojednávanie na deň 15. februára 2008, kedy sa ţalobkyňa ani jej právna
zástupkyňa tohto pojednávania nezúčastnila, ďalší termín pojednávania bol 7. marca 2008, na
ktorom právna zástupkyňa navrhla vypočuť ako svedkyňu p. H., ktorá zaslala súdu písomnú
výpoveď. Prvostupňový súd uznesením návrh na vypočutie svedkyne H. zamietol. Následne
na pojednávaní 12. marca 2008 bol v predmetnej veci vyhlásený rozsudok.
Z uvedených skutočností je teda zrejmé, ţe ţalobkyňa navrhovala vypočuť ako
svedkyňu iba pani H. a nie iných svedkov ako to tvrdí v dovolaní.
Označením dôkazov na preukázanie svojich tvrdení plnia účastníci dôkaznú
povinnosť. Pokiaľ účastník navrhne súdu dôkaz, je povinný uviesť, ktoré skutočnosti sa týmto
dôkazom majú preukázať, lebo inak sa vystavuje moţnosti, ţe súd nevykoná dokazovanie
dôkazom, ak nebude zrejmý účel vykonania navrhovaného dôkazu. Treba uviesť, ţe
ţalobkyňa vo svojom návrhu na vykonanie dôkazu dôsledne neuvádzala, ktoré skutočnosti
majú byť tým dôkazom preukázané.
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď
§ 120 ods. 1 Os..p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril
uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky
pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať
za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúci k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),
nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom uviedol, ţe nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo
samo o sebe neznamená odňatie moţnosti pred súdom konať.
Pri úvahe o tom, ktoré navrhované dôkazy vykoná, súd berie na zreteľ, k preukázaniu
ktorej konkrétnej skutkovej okolnosti je dôkaz navrhovaný. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie
sú pre posúdenie veci relevantné a nemôţu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných
skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať.
Súdom so zreteľom na to nemoţno vytknúť, ţe nevyhoveli všetkým návrhom
ţalobkyne na vykonanie dokazovania a to predovšetkým z dôvodu, ţe na predmetnú
skutočnosť (stav schodiska) boli vypočutí 7 svedkovia, pričom svedkyňa H. bola navrhnutá
taktieţ na ozrejmenie stavu schodiska v čase úrazu ţalobkyne na predmetnom schodisku. Z
týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nevykonaním všetkých ţalobkyňou
navrhovaných dôkazov nebola ţalobkyni odňatá moţnosť pred súdmi konať
Dovolateľka ďalej namieta aj nepreskúmateľnosť trov konania, keď nie je zrejmé aké
dôkazy boli predloţené pre výpočet cestovných náhrad pred prvostupňovým ako aj odvolacím
súdom.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu
ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ktorého dôleţitým aspektom je právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru
ESĽP (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz verzus Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak,
ţe rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody na základe ktorých je zaloţené. Rozsah
tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle
okolností kaţdej veci. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemoţno vyvodzovať,
ţe dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť kaţdým bodom, ktorý niektorý
z účastníkov konania môţe povaţovať za základný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis
Príslušné ustanovenia ústavy a dohovoru, ktoré sa týkajú spravodlivého procesu, treba
interpretovať tak, ţe kvalita procesu musí zodpovedať právam a povinnostiam, o ktorých
sa koná. Z ústavnoprávneho hľadiska a z poţiadaviek, ktoré vyplývajú z ochrany ústavnosti,
rozsahu a spôsobu súdnej kontroly rozhodnutí, treba venovať rozhodnutiam dostatočnú
a výraznú pozornosť, rovnako ako ich treba v dostatočnej miere a presvedčivým spôsobom
odôvodniť.
Z odôvodnení rozhodnutí súdov niţších stupňov týkajúcich sa trov konania je zrejmé,
ţe tieto sú náleţite odôvodnené, vrátane paušálnych a cestovných náhrad, ktoré sú náleţite
dokladované. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nebola ţalobkyni odňatá
moţnosť pred súdmi konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolateľka namietala, ţe vo veci rozhodol nezákonný sudca, keď postupom súdu
došlo k porušeniu princípov garantovaných v čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa § 237 písm. g/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený ibaţe
namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemoţno odňať jeho
zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Z obsahu spisu je zrejmé, ţe predmetná vec sp. zn. 6 C 159/2006 napadla dňa
11.8.2006 do senátu sudcu JUDr. L. M.. Po jeho preloţení na Krajský súd v Ţiline od
1.1.2007 bola vec v súlade s rozvrhom práce na rok 2007 pridelená na ďalšie konanie a
rozhodnutie náhodným výberom cez elektronickú podateľňu sudcovi
JUDr. M. D.. JUDr. M. D. dňa 12.3.2007 v predmetnej veci vyhlásil rozsudok. Z dôvodu
odvolania ţalovaných 1/, 2/ bola vec odstúpená Krajskému súdu v Ţiline na rozhodnutie o
podanom dovolaní. Dodatkom č. 6 v rozvrhu práce na rok 2007
pod Spr. 1089/2007 bolo rozhodnuté, ţe všetky nevybavené a nerozhodnuté veci
JUDr. L. M. ku dňu 17.9.2007, ktoré boli prerozdelené do súdnych oddelení
5 C, 7 C, 8 C, 9 C, 10 C, 11 C a 21 C sa s účinnosťou od 17.9.2007 pridelili na vybavenie
JUDr. B. S.. Vyššie uvedený dodatok č. 6 bol prijatý v súlade so zásadou uvedenou v
ustanovení § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, kedy predseda súdu po zistení, ţe u sudcu ide o neprimeraný počet
pridelených vecí a zjavne hrozí, ţe ich nemôţe vybaviť bez zbytočných prieťahov, môţe veci
prerozdeliť poprípade náhodným výberom prideliť novému sudcovi, ktorý nie je zaťaţený
neprimeraným počtom vecí, čo bolo aj v tomto prípade.
Nie je preto opodstatnená námietka ţalobkyne o existencii vady zakladajúcej
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. g/ O.s.p.
Ţalobkyňa namieta nesprávne právne posúdenie veci.
K tejto námietke môţe dovolací súd prihliadnuť len v prípade, ak je splnený základný
predpoklad prípustnosti dovolania, v dôsledku ktorého sa preň otvorí moţnosť prieskumnej
činnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku odvolacieho súdu. Dovolanie podľa ustanovenia
§ 236 a nasl. však prípustné nie je.
Nakoľko prípustnosť dovolania ţalobkyni nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238
O.s.p., ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie v súlade
s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní vzniklo procesne úspešným ţalovaným právo na náhradu trov
tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).
Ţalovaní 1/, 2/ poţiadali o priznanie tejto náhrady. Dovolací súd priznal ţalovaným náhradu
trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za právnu sluţbu, ktorú im
poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu (§ 16 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Základnú sadzbu
tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 1 tejto vyhlášky
vychádzajúc zo substrátu 5 658,- €, kde jeden úkon právnej sluţby predstavuje sumu
200,80 €, ktorá odmena sa pri spoločných úkonoch zniţuje v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o 20 %, keďţe ide o dvoch ţalovaných, t.j. na sumu 160,64 € za kaţdú
zastupovanú ţalovanú, teda za dve ţalované 321,28 € + 19 % DPH v sume 61,04 € v zmysle
§ 18 ods. 3 vyššie citovanej vyhlášky a náhrada výdavkov za miestne telekomunikačné
výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3
vyhlášky, t.j. vo výške 6,95 €, čo predstavuje spolu 389,27 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. decembra 2009
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Emília Kišacová