Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/192/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti o maloleté deti 1/ Z.,

narodenú X., 2/ P., narodenú X., bývajúce u matky a zastúpené kolíznym opatrovníkom Ú.,

deti rodičov, matky J., narodenej X., bývajúcej v H., a otca J., narodeného X., bývajúceho

v H., zastúpeného JUDr. J.., advokátom so sídlom v K., a v právnej veci J., narodenej X.,

bývajúcej v H., zastúpenej matkou J., narodenou X., bývajúcou v H., o určenie výživného,

vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. , na dovolanie otca J. proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove z 2. júla 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bardejov rozsudkom z 23. apríla 2008 č.k. -32 v znení

opravného uznesenia toho istého súdu z 18. novembra 2008 č.k. -43 zaviazal otca

detí prispievať na výživu každého z troch detí - J., narodenej X., Z., narodenej X. a P.,

narodenej X. mesačne sumou 30 % sumy životného minima počnúc 1. novembrom 2007

k rukám matky vždy do 15. dňa v mesiaci vopred. Zároveň uložil otcovi povinnosť zaplatiť

dlžné výživné za obdobie od 1. novembra 2007 do 30. apríla 2008 v sume 12 636 Sk spolu

s bežným výživným do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žiadnemu z účastníkov

nepriznal právo na náhradu trov konania.

Na odvolanie otca Krajský súd v Prešove ako odvolací súd rozsudkom z 2. júla 2009

sp. zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením

v časti o povinnosti otca prispievať na výživu detí a vo výroku o trovách konania. Rozsudok

súdu prvého stupňa zmenil vo výroku o dlžnom výživnom za obdobie od 1. novembra 2007

do 30. apríla 2008 tak, že otec je povinný uhradiť spolu s bežným výživným do troch dní od

právoplatnosti rozsudku zaostalé výživné pre každú z dcér vo výške 106,48 €. Žiadnemu

z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal otec dovolanie, v ktorom poukázal na

ustanovenie v spojení s a (ďalej

len „“). Vytýkal odvolaciemu súdu a súdu prvého stupňa, že „vôbec nezisťovali

skutkový stav veci, t.j. konali bez otca detí“; tvrdil, že vyživovaciu povinnosť si riadne plnil

a plní a že tvrdenia zákonnej zástupkyne maloletých detí treba považovať za nepravdivé.

Ďalej uviedol, že v súčasnosti má už novú rodinu, z ktorej pochádzajú dve maloleté deti.

Žiadal, aby dovolací súd rozsudky súdov oboch stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

Matka detí a plnoletá dcéra J. vo svojom písomnom vyjadrení nesúhlasili s dovolaním

otca.

Kolízny opatrovník maloletých detí sa k dovolaniu otca nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak

len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po

právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu ( ). Osobitne však

treba zdôrazniť, že v zmysle dovolanie nie je prípustné vo veciach

upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku

o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich

výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení

rodičovstva, o zapretí rodičovstva, alebo o osvojení.

V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku vydanému vo veci úpravy

vyživovacej povinnosti otca voči deťom, teda vo veci upravenej zákonom o rodine (pričom

nejde o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo

o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi

dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva, alebo o osvojení). Napadnutý rozsudok

teda nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale znaky rozsudku,

u ktorého je prípustnosť dovolania zákonom výslovne vylúčená (porovnaj § 238 ods. 4

).

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237

( ), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti

dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté

niektorou z vád vymenovaných v až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad

nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, nedostatku zákonom predpísaného spôsobu začatia konania, prípad odňatia možnosti

účastníka konať pred súdom a rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne

obsadeným). Treba uviesť, že nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí

odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti

dovolania podľa uvedeného ustanovenia zásadne nie je predmet konania významný, preto ak

je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , možno ním napadnúť aj

rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie vylúčené.

Existenciu procesných vád konania v zmysle až e/ a dovolateľ

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto nevyplýva ani z týchto ustanovení.

Dovolateľ prípustnosť svojho mimoriadneho opravného prostriedku zakladá na

ustanovení , podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle ustanovenia

treba rozumieť taký závadný procesných postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní

realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. V zmysle prvá veta majú

účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im

rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv (napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách

stanovených zákonom – , nazerať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy,

odpisy a fotokópie – , byť predvolaný na súdne pojednávanie – ,

vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali – ).

Podľa účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel

konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné

prostriedky a že dbajú na pokyny súdu.

Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník

nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec

prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ

vykonané dôkazy ( ).

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom

súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Z obsahu spisu nemožno vyvodiť záver, že by súd prvého stupňa a odvolací súd odňali

dovolateľovi možnosť konať pred súdom. Ako účastník konania mal otec detí možnosť

(právo) konať pred súdom prvého stupňa aj pred odvolacím súdom, svoje právo však v plnej

miere nevyužil, keďže napriek predvolaniu sa nezúčastnil na súdnych pojednávaniach. Na

pojednávanie konané pred súdom prvého stupňa 23. apríla 2008 bol náležite predvolaný (§ 46

ods. 2 ), svoju neúčasť však neospravedlnil a ani nežiadal o odročenie tohto

pojednávania. Na odvolacie pojednávanie 2. júla 2009 bol tiež náležite predvolaný (§ 46

ods. 2 ), a to aj s výzvou, aby predložil dôkaz o tom, že je zaplatené dlžné výživné

v zmysle odvolania, na toto pojednávanie bol volaný aj jeho zástupca – advokát JUDr. J..

(predvolanie prevzal 5. júna 2009), avšak ani jeden z nich sa na odvolacie pojednávanie

neustanovil, svoju neúčasť neospravedlnil a ani nepožiadal o odročenie pojednávania.

Zároveň treba konštatovať, že dovolateľ súdu prvého stupňa a ani odvolaciemu súdu žiadne

dôkazy nepredložil.

Citované ustanovenie umožňuje vec prejednať v neprítomnosti

účastníka, ktorý i keď bol riadne predvolaný, nedostavil sa na pojednávanie ani nepožiadal

z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Z toho predpokladu vychádza aj ustanovenie § 119

ods. 1 prvá veta , v zmysle ktorého sa môže pojednávanie odročiť len z dôležitých

dôvodov. Dovolateľ sa svojím nedostavením na pojednávanie a nepožiadaním o odročenie

pojednávania zriekol svojho práva účasti na pojednávaní. Nižšie súdy postupovali v plnom

súlade s ustanovením , nemožno preto v ich postupe vidieť odňatie

možnosti dovolateľovi konať pred súdom, uvedeným postupom súdu predsa dovolateľ nebol

vylúčený z realizácie procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za

účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, ale z tejto realizácie sa svojim

dobrovoľným rozhodnutím o neúčasti a o nepredložení dôkazov vylúčil sám.

Pokiaľ dovolateľ tvrdí, že súdy nezistili dostatočne skutkový stav veci, dovolací súd

považuje za potrebné uviesť, že procesnú vadu konania v zmysle

nezakladá, že súdy svoje rozhodnutie založili na neúplných skutkových zisteniach (porovnaj

napr. R 37/1993, R 125/1999). Nedostatočné skutkové zistenie má za následok vydanie vecne

nesprávneho rozhodnutia súdu, samo osebe ale nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/

V dovolaní sa odvolaciemu súdu zjavne vytýka aj to, že jeho rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ), keďže sa tvrdí, že je

nespravodlivé a nezákonné. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. K odňatiu možnosti

dovolateľa pred súdom konať nemohli viesť ani právne závery, na ktorých súd založil svoje

rozhodnutie, lebo ustanovenie dáva odňatie možnosti konať pred súdom

do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením

veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho

rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/

Súd svojím právnym posúdením veci v rozhodnutí neporušuje žiadnu procesnú

povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona a ani procesné právo účastníka (dovolateľa). Či už teda

odvolací súd svoje rozhodnutie založil na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení

veci (poznámka: dovolací súd rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), neodňal tým

dovolateľovi možnosť pred súdom konať ( ).

Keďže v danom prípade dovolanie nie je podľa prípustné a nebola

preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle

a neboli zistené ani iné vady uvedené v , dospel Najvyšší súd Slovenskej

republiky k záveru, že podané dovolanie je neprípustné, a preto ho odmietol (§ 243b ods. 5

v spojení s ). Vzhľadom na právnu úpravu dovolacieho konania sa

nezaoberal rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní dovolateľovi ako neúspešnému účastníkovi nevzniklo právo na

náhradu trov dovolacieho konania. Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo

úspešným účastníčkam proti dovolateľovi (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142

ods. 1 ), im však nebolo možno priznať náhradu trov dovolacieho konania, pretože

návrh na uloženie povinnosti náhrady trov (zrejme z dôvodu, že im v tomto konaní trovy ani

nevznikli) nepodali ( v spojení s a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. decembra 2009

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková