Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ac8/369035.615ea0.pdf
PDF · 112.91 KB
No categories available
4MCdo/17/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Rudolfa Čirča
a sudcov JUDr. Evy Sakálovej a JUDr. Ivana Machyniaka v právnej veci žalobcu Ing. J. K.,
CSc., bývajúceho v B., proti žalovanému Ústavu i., so sídlom v B., o určenie neplatnosti
výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Bratislava
IV pod sp. zn. 7 C 234/98, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo 7. decembra 2005 č.k. 7 C 234/98-
146 v spojení s opravným uznesením zo 7. augusta 2006 č.k. 7 C 234/98-165 a proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 9. októbra 2007 sp. zn. 5 Co 448/06 rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 9. októbra
2007 sp. zn. 5 Co 448/06 vo výroku vo veci samej v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok
Okresného súdu Bratislava IV zo 7. decembra 2005 č.k. 7 C 234/98-146 v spojení s opravným
uznesením zo 7. augusta 2006 č.k. 7 C 234/98-165 vo výrokoch o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy s príslušenstvom, o trovách konania a o poplatkovej
povinnosti žalovaného, a vo výroku o trovách odvolacieho konania, ako aj označený rozsudok
Okresného súdu Bratislava IV v uvedených výrokoch z r u š u j e a vec vracia v rozsahu
zrušenia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.
Vo zvyšku mimoriadne dovolanie z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo 7. decembra 2005 č. k 7 C 234/98-146
v spojení s opravným uznesením zo 7. augusta 2006 č. k. 7 C 234/98-165 určil neplatnosť
výpovede z pracovného pomeru danej žalobcovi žalovaným dňa 26.2.1998. Zároveň rozhodol
aj o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za dobu od 29.6.1998
do 31.12.1998 v sume 53 389,-- Sk (1 772,19 EUR) so 17,6 % úrokmi z omeškania
od 7.1.1999 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť mu
v rovnakej lehote aj náhradu trov konania 13 580,50 Sk (450,79 EUR) do rúk jeho zástupcu
JUDr. J. Č.. Žalovanému uložil tiež povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok 3 670,--
Sk (121,82 EUR) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Takto rozhodol poukazujúc na
výsledky vykonaného dokazovania, z ktorého vyvodil záver, že neboli splnené podmienky
platnosti výpovede danej žalobcovi podľa § 46 ods. 1 písm. c/ zákona č. 65/1965 Zb. –
Zákonníka práce – v znení platnom v čase výpovede (ďalej len „Zák. práce“), t.j. z dôvodu
nadbytočnosti v dôsledku zrušenia výskumného oddelenia č. X., na ktorom bol pracovne
zaradený. V odôvodnení rozsudku uviedol, že po zrušení uvedeného oddelenia ku dňu
31.12.1997 prešiel žalobca pracovať na útvar riaditeľa žalovaného a začal vykonávať
prideľované práce, čím došlo u neho k zmene pracovnej zmluvy a tak v čase výpovede už
nebol nadbytočným. Výrok o priznaní náhrady mzdy žalobcovi odôvodnil len všeobecne
poukazom na ustanovenie § 61 ods. 1 Zák. práce a ďalej tým, že táto náhrada patrí žalobcovi
od 29.6.1998, kedy oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, do 31.12.1998,
kedy došlo k skončeniu pracovného pomeru žalobcu dojedaného na dobu určitú.
Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd na odvolanie žalovaného rozsudkom
z 9. októbra 2007 sp. zn. 5 Co 448/06 uvedený rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
a rozhodol aj o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
6 832,-- Sk (226,78 EUR) do rúk jeho zástupcu JUDr. J. Č. do troch dní. Potvrdenie
prvostupňového rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou. V odôvodnení svojho
rozsudku uviedol, že predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 46 ods. 1 písm. c/
Zák. práce je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť
medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. O nadbytočnosť ide vtedy, ak
zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, pričom dôvody nadbytočnosti
môžu spočívať v tom, že zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce vykonávané
zamestnancom, a to buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu. Splnenie tejto podmienky
platnosti výpovede je povinný preukázať zamestnávateľ. Pretože z výsledkov vykonaného
dokazovania vyplynulo, že po realizácii organizačnej zmeny spočívajúcej v zrušení oddelenia,
na ktorom bol zaradený žalobca, bol tento dočasne zaradený pod priame riadenie riaditeľa
žalovaného a boli mu pridelené konkrétne úlohy, ktoré aj začal vykonávať, došlo tým ešte
pred daním výpovede k ponuke inej vhodnej práce zo strany zamestnávateľa a k jej prijatiu
zo strany zamestnanca. Výpoveď daná žalobcovi v súvislosti so zrušením výskumného
oddelenia č. X. tak bola neplatná pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi uvedenou
organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu.
Na základe podnetu žalovaného podal proti uvedeným rozsudkom okresného
i krajského súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol,
aby dovolací súd oba rozsudky zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci a tzv. inou vadou konania.
Vyčítal obom súdom, že ich záver o zmene v obsahu pracovnej zmluvy žalobcu v súvislosti
s jeho výkonom prác na úseku riaditeľa po zrušení výskumného oddelenia č. X. bol
predčasný a z tohto dôvodu bol predčasný aj ich záver o neplatnosti výpovede. Namietal tiež,
že súdy nezisťovali okolnosti rozhodné pre posúdenie veci a výrok týkajúci sa náhrady mzdy
je nepreskúmateľný pre nedostatok riadneho odôvodnenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že
boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom
Slovenskej republiky a že je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) preskúmal oba napadnuté rozsudky, ako aj konanie,
ktoré im predchádzalo, a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je čiastočne dôvodné.
V preskúmavanej veci bolo podľa záverov prvostupňového i odvolacieho súdu
zo skutkového hľadiska zistené, že žalobca bol zamestnancom žalovaného na základe
pracovnej zmluvy uzavretej na dobu určitú od 1.1.1997 do 31.12.1998 s dohodnutým miestom
výkonu práce „B.“ a s dohodnutým druhom vykonávanej práce „vedecký pracovník I“.
V súlade s organizačným poriadkom žalovaného sa na vedecko-výskumnom úseku vytvárali
výskumné oddelenia podľa riešených projektov. V prípade ukončenia projektu a neexistencie
nadväzujúceho projektu sa výskumné oddelenie zrušilo a jeho zamestnanci sa po vzájomnej
dohode s vedúcim iného aktuálneho projektu a jej odsúhlasení riaditeľom stali súčasťou iného
existujúceho alebo novovytvoreného oddelenia. V dôsledku ukončenia riešenia jedného
z projektov oddelením č. X. a neexistencie nadväzujúceho projektu bolo k 31.12.1997
toto oddelenie, na ktorom bol pracovne zaradený aj žalobca, zrušené. Listom riaditeľa
žalovaného z 13.1.1998 bolo žalobcovi oznámené, že v súvislosti s nedoriešením jeho
zaradenia do úloh ústavu, bude dočasne podliehať priamo riaditeľovi. Boli mu zadané
konkrétne úlohy súvisiace s prípravou navrhovaného projektu v problematike modelovania
podzemných vôd, ktoré začal vykonávať. Až neskôr sa odmietol sa podieľať na tomto
projekte. Dňa 26.2.1998 bola žalobcovi daná a zároveň v tento deň aj doručená výpoveď
podľa § 46 ods. 1 písm. a) /správne písm. c)/ Zák. práce v súvislosti so zrušením výskumného
oddelenia č. 215.
Podľa názoru dovolacieho súdu právny záver odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa
o neplatnosti výpovede danej žalobcovi 26.2.1998 žalovaným je správny a zodpovedá
zistenému skutkovému stavu. Odvolací svoje právne závery v tejto otázke riadne
a presvedčivo odôvodnil. Dovolací súd sa s týmito závermi stotožňuje a v podrobnostiach
na ne poukazuje. Na doplnenie však považuje za potrebné uviesť, že už len samotná okolnosť,
že žalobca po zrušení oddelenia, na ktorom bol pracovne činný do 31.12.1997, bol zaradený
pod priame riadenie riaditeľa a boli mu zadané konkrétne pracovné úlohy, vylučuje
nadbytočnosť žalobcu, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s organizačnou zmenou
(spočívajúcou v zrušení výskumného oddelenia č. X. k 31.12.1997), t.j. ktorá by bola
priamym následkom tejto zmeny. Táto skutočnosť totiž preukazuje, že žalobca mal možnosť
žalovaného ďalej zamestnávať a prideľovať mu práce v rámci dohodnutého druhu práce,
ktorý nebol vymedzený riešením konkrétneho projektu, ale výkonom prác vedeckého
pracovníka I. Pre záver o nedostatku príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou
a nadbytočnosťou žalobcu ako predpokladu platnosti výpovede nebolo rozhodujúce, že
žalobca bol zaradený pod priame riadenie riaditeľa žalovaného len dočasne, a nebolo ani
podstatné, či zadaním konkrétnych úloh riaditeľom došlo u neho k zmene v obsahu pracovnej
zmluvy alebo len k prideleniu prác v rámci dohodnutého druhu práce. Mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora smerujúce proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o určení
neplatnosti výpovede a výroku rozsudku odvolacieho súdu, potvrdzujúceho tento výrok, preto
dovolací súd ako neopodstatnené zamietol.
Dôvodná však bola dovolacia námietka generálneho prokurátora týkajúca sa
nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvého stupňa i rozsudku odvolacieho súdu pokiaľ ide
o priznanie nároku na náhradu mzdy žalobcovi. Rozsudkom oboch súdov je potrebné vytknúť
nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia v časti týkajúcej sa toho nároku. Súd
prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal s otázkou, aký bol priemerný
zárobok žalobcu, ktorý vzal za základ pre výpočet náhrady mzdy, neuviedol akým spôsobom
dospel k určeniu priemerného zárobku žalobcu, ktoré obdobie považoval za rozhodné, či
vychádzal z priemerného hrubého alebo čistého zárobku, a ako z hľadiska vymedzenia doby
priznanej náhrady mzdy hodnotil skutočnosť, že žalovaný listom z 23.7.1998 oznámil
žalobcovi, že môže ihneď nastúpiť do práce na oddelení optických pamätí. Odvolací súd túto
vadu konania pred súdom prvého stupňa neodstránil. Nesprávne pritom vychádzal z názoru,
že mu v tom bránil nedostatok konkrétnych dôvodov v odvolaní žalovaného, ktoré by boli
uplatnené v rámci odvolacej lehoty. Na vady konania majúce za následok tzv. zmätočnosť
konania, ktoré sú inak v zmysle § 221 dôvodom kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu, je
odvolací súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti, t.j. aj v prípade, ak neboli uplatnené
v odvolaní ako odvolací dôvod. Pri inom výklade by odvolacie konanie mohlo byť
neprípustne formalistické a náprava takýchto vád konania by sa v rozpore so zásadou
hospodárnosti prenášala do konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Uvedená vada
konania mala za následok odňatie možnosti žalovaného konať pred súdom v časti uplatneného
nároku žalobcu na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Dovolací súd
preto rozsudok odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku vo veci samej v časti, v ktorej bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi náhradu mzdy s príslušenstvom, o trovách konania a o poplatkovej povinnosti
žalovaného, a vo výroku o trovách odvolacieho konania, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa
v týchto výrokoch (o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy
s príslušenstvom, o trovách konania a o poplatkovej povinnosti žalovaného) zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.
V súvislosti s posudzovaním príslušenstva uplatneného nároku na náhradu mzdy
dovolací považuje za potrebné poznamenať, že právny záver vyplývajúci z judikatúry
(R 90/70), podľa ktorého náhrada mzdy podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce nemá charakter
ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ
neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol aj
schopný a ochotný vykonávať, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne
sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne okamžite zrušil pracovný pomer
so zamestnancom, sa týka prípadov, ktoré po novele Zákonníka práce vykonanej zákonom
č. 20/1975 Zb. s účinnosťou od 1.7.1975, sa stali obsahom ustanovenia § 61 ods. 3 Zákonníka
práce. Išlo a aj v súčasnej dobe ide o prípady, v ktorých pri neplatnom rozviazaní pracovného
pomeru zamestnanec netrval na ďalšom zamestnávaní a pri neplatnom okamžitom zrušení
pracovného pomeru alebo v skúšobnej dobe mu vznikol nárok na náhradu mzdy vo výške
priemerného zárobku za dobu výpovednej doby. Uvedený záver preto nie je použiteľný pri
posudzovaní nároku na náhradu mzdy v zmysle § 61 ods. 1 Zákonníka práce a nie je preto
významný ani z hľadiska posudzovania okamihu splatnosti tohto nároku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. decembra 2009
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová