Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/19/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: T., s.r.o., so sídlom H., zast.: JUDr. B.,

advokátom so sídlom H., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky,

so sídlom Nová ulica č. 13, 975 04 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo dňa 8. októbra 2008 č. k. -32, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo dňa 8. októbra 2008 č. k. -32 mení tak, že rozhodnutie žalovaného

č. I/221/5244-26576/2008/990311-r zo dňa 14.03.2008 spolu s rozhodnutím Daňového úradu

v Lučenci č. /Dud3 zo 14.11.2007 r u š í a vec v r a c i a žalovanému

na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi na účet jeho

právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 1.547,20 €.

O d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutím č. I/221/5244-26576/2008/990311-r zo dňa 14. marca 2008 žalovaný

ako odvolací daňový orgán podľa o správe daní

a poplatkov (ďalej na účely tohto rozsudku len „“) potvrdil rozhodnutie

Daňového úradu Lučenec zo 14.11.2007 č. /Dud3 o uložení pokuty

v zmysle ust. o účtovníctve v znení neskorších

predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku len ) žalobcovi vo výške

500.000,– Sk za porušenie ust. § 8 ods. 1 cit. zákona v účtovnom období 2005.

Podľa v účinnom znení pre rok 2005 platí,

že daňový úrad môže uložiť pokutu za porušenie povinností ustanovených v § 4 ods. 1, § 6, § 7

ods. 1, § 8 ods. 1, § 17 ods. 3, 4, § 17a, § 19, § 20, § 21, § 22 ods. 1, 2, 3, 6, 7, 8, § 24 do 3%

celkovej sumy majetku zisteného zo súvahy zostavenej za účtovné obdobie, ktoré je

kontrolované, v ocenení neupravenom o položky podľa § 26 ods. 3 účtovnej jednotke účtujúcej

v sústave podvojného účtovníctva.

Podľa v hore uvedenom znení je účtovná jednotka

povinná viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom

zaručujúcim trvalosť účtovných záznamov.

Uvedeného porušenia predpisov o účtovníctve sa podľa správcu dane mal žalobca

dopustiť tým, že v kontrolovanom období roku 2005 (v rozsahu 165 dní) vystavoval

mnohonásobné (počet kópií sa pohyboval od 14 do 25) kópie dokladov o nákupe pohonných

hmôt, pričom tieto kópie vyhotovené elektronickou registračnou pokladnicou boli úplne

identické s originálom dokladu o nákupe. Súčasne boli správcom dane zistené viaceré

rozdiely v tržbách pri denných uzávierkach, ktoré vznikli z titulu nezahrnutia vyhotovených

dokladov o nákupe pohonných hmôt do príslušnej uzávierky.

V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol príkladmo 3 uzávierky, kde rozdiel medzi

súčtom tržieb z dokladov nachádzajúcich sa na kontrolnej páske a tržbou vykázanou v tejto

dennej uzávierke sa pohyboval v rozmedzí od 575 706,50 Sk do 897 347,80 Sk.

Následne správca dane kontrolami u iných daňových subjektov zistil, že žalobcom

vystavené identické doklady o nákupe PHM z elektronickej registračnej pokladnice žalobcu

sa nachádzali ako originálne doklady v ich účtovníctve. D., konateľ žalobcu sa nevedel

vyjadriť k tomu, prečo kontrolné pásky obsahujú viacnásobné identické doklady o nákupe.

Podľa žalovaného s odkazom na ust. § 4 ods. 5 a 6, § 8 ods. 4 a 5, § 10 ods. 2 a § 32

ods. 1 , žalobca vystavoval kópie účtovných dokladov, ktoré informovali

o vzniku účtovného prípadu, na základe ktorého si iné daňové subjekty v súlade s obsahom

na doklade uplatnili náklad ako predmet účtovníctva a odpočítanie dane, aj keď neboli

odberateľmi, resp. kupujúcimi PHM. Umožnené to bolo na základe nesprávnej informácie

na doklade, ktorý nebol v zmysle preukázateľný a ďalej nie je

možné z neho zistiť, koľkokrát v skutočnosti vznikol účtovný prípad, pretože na dokladoch

je rovnaký obsah, ktorý preukazuje rovnakú skutočnosť. V skutočnosti vznikol náklad

len jednému odberateľovi a iba tento náklad je podľa žalovaného predmetom účtovníctva.

Pri určovaní výšky pokuty žalovaný uviedol, že správca dane postupoval v súlade

s ust. , keď ju stanovil ako 0,996 % z celkovej sumy majetku

podľa

Ďalej sa žalovaný v odôvodnení vyjadril k námietkam žalobcu,

- že správca dane sa ust. o správe daní a poplatkov

neriadil, taktiež

- že v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozhodnutia niet zmienky o obsahu

vyjadrenia žalobcu k protokolu o kontrole zo dňa 04.10.2007, a ďalej

- že správca dane nerešpektoval základné zásady pre uloženie administratívnej sankcie.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca na Krajský súd v Banskej Bystrici žalobu

zo dňa 19.05.2008.

Krajský súd ako súd prvého stupňa po preskúmaní rozhodnutia ako aj postupu

žalovaného mu predchádzajúcemu a žaloba zamietol podľa ust.

Z odôvodnenie vyplýva, že prisvedčil argumentácii žalovaného správneho orgánu.

Krajský súd v odôvodnení odcitoval zákonný text uvedený v § 4 ods. 5 a 6, § 8 ods. 1

a 4 a a s poukazom na ne vyslovil právny názor,

že porušenie povinnosti žalobcu spočíva v tom, že kópie originálnych dokladov vyhotovené

žalobcom neboli ním náležite označené ako kópie.

Následne krajský súd potom označil žalobu za nedôvodnú, jeho argumenty a poukazy

na trestno-právny charakter administratívnej sankcie v tomto prípade za právne irelevantné,

pretože porušenie právnej povinnosti bolo jednoznačne preukázané.

Vo včas podanom odvolaní zo dňa 10.12.2008 (č. l. 35) žalobca napadol rozsudok

prvostupňového súdu v celom rozsahu. Predovšetkým zdôraznil to, že krajský súd

v odôvodnení rozsudku uviedol novú skutočnosť, v čom malo spočívať porušenie právnej

povinnosti žalobcom – a to tým, že neboli označené kópie pokladničných dokladov, pričom

však neuvádza, aké konkrétne ustanovenie takúto povinnosť žalobcovi ustanovuje. Takýmto

postupom súdu podľa žalobcu došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a tým

k porušeniu .

Naopak žalobca zotrval na svojom tvrdení, že platná právna úprava mu umožňuje

vydávať neobmedzené množstvo kópií, pričom žiadne právne ustanovenie neurčuje označiť

takýto doklad ako kópia. S poukazom na ustanovenie

a nemá žalobca ako daňový subjekt obmedzenie vydávať

ľubovoľný počet kópií, pričom nemá žiadnu povinnosť doklad ako kópiu označiť.

Takisto žalobca poukázal na to, že pokiaľ kópie daňových dokladov zneužili iné daňové

subjekty, potom tieto daňové subjekty porušili svoje povinnosti vyplývajúce z príslušných

právnych predpisov a tieto daňové subjekty môžu byť sankčne postihnuté. Žalobca však

v svojom odvolaní vyjadril nesúhlas, aby deliktuálna zodpovednosť iných subjektov bola

takto prenesená na neho. Proti tejto argumentácii označil napadnutý rozsudok

za nepreskúmateľný z nedostatku dôvodov.

Ďalej žalobca namietal, že krajský súd sa taktiež nezaoberal jeho námietkou

o nerešpektovaní základných zásad pre uloženie administratívnej sankcie, najmä

s prihliadnutím na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Janoševič versus

Švédsko č. 34619/97 zo dňa 23.07.2002).

Záverom žalobca požiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil

tak, že rozhodnutie žalovaného č.k. I/221/5244-26576/2008/990311-r zo dňa 14. marca 2008

a rozhodnutie Daňového úradu Lučenec č.k. /Dud3 zo 14. novembra 2007

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie spolu s uložením povinnosti nahradiť žalobcovi

trovy konania.

Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 09.01.2009 (č. l. 41) vyplýva, že podané odvolanie

neobsahuje opodstatnené námietky a žalovaný sa stotožňuje s právnym posúdením veci

v rozsudku krajského súdu.

Záverom žalovaný vyjadril súhlas s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia

pojednávania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

podľa (ďalej v texte rozsudku

len „“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote

( ) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia

v spoj. s ust. odvolanie prípustné, nariadil vo veci pojednávanie (

ods. 1 ) a po jeho verejnom vykonaní dospel k záveru, že odvolanie pretože napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250j

ods. 2 písm. a/ ), a preto podľa v spoj. s záver napadnutý

rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane

prvostupňového rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Podstatou odvolania ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia

žalovaného, je právna otázka, či žalobca má zakázané vyhotoviť popri originálu daňového

dokladu aj ľubovoľné množstvo jeho kópií tak, ako to tvrdí žalovaný spolu so správcom dane,

a na základe porušenia tohto zákazu mu bola riadne uložená správcom dane sankcia.

Pri hľadaní odpovede na takto položenú otázku Najvyšší súd vychádzal z príslušných

ust.

Predovšetkým žalovaný pri svojom odôvodnení porušenia povinnosti nevystavovať

mnohonásobný počet kópií daňového dokladu vychádzal z ust. § 4 ods. 5 a 6, § 8 ods. 4 a 5,

a , pričom dospel k záveru, že žalobca vystavoval

kópie účtovných dokladov, ktoré, hoci informovali o vzniku účtovného prípadu, ktorý nebol

preukázateľný a ďalej nie je možné z neho zistiť, koľkokrát v skutočnosti vznikol účtovný

prípad, pretože na dokladoch je rovnaký obsah, ktorý preukazuje rovnakú skutočnosť.

V skutočnosti vznikol náklad len jednému odberateľovi a iba tento náklad je podľa

žalovaného predmetom účtovníctva.

Podľa účtovná jednotka je povinná viesť účtovníctvo

ako sústavu účtovných záznamov podľa § 31 ods. 2. Účtovným záznamom sa rozumie údaj,

ktorý je nositeľom informácie týkajúcej sa predmetu účtovníctva alebo spôsobu jeho vedenia.

Každú informáciu týkajúcu sa predmetu účtovníctva alebo spôsobu jeho vedenia je účtovná

jednotka povinná zaznamenávať len účtovnými záznamami.

Podľa účtovnými záznamami sú najmä účtovné doklady,

účtovné zápisy, účtovné knihy, odpisový plán, inventúrne súpisy, účtový rozvrh, účtovná

závierka a výročná správa. Jednotlivé účtovné záznamy sa môžu zoskupovať do účtovných

záznamov obsahujúcich súhrnnú informáciu (ďalej len "súhrnné účtovné záznamy"). Účtovná

jednotka je povinná účtovné záznamy viesť v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

Podľa účtovníctvo účtovnej jednotky je preukázateľné,

ak všetky účtovné záznamy sú preukázateľné (§ 32) a účtovná jednotka vykonala

inventarizáciu.

Podľa účtovníctvo účtovnej jednotky je zrozumiteľné,

ak umožňuje podľa § 4 ods. 7 jednotlivo aj v súvislostiach spoľahlivo a jednoznačne určiť

obsah účtovných prípadov v nadväznosti na použité účtovné zásady a účtovné metódy (§ 4

ods. 2) a obsah účtovných záznamov v nadväznosti na použité formy účtovných záznamov

(§ 31 ods. 2).

Podľa účtovná jednotka je povinná vyhotoviť účtovný

doklad bez zbytočného odkladu po zistení skutočnosti, ktorá sa ním preukazuje, a to tak,

aby bolo možno určiť obsah každého jednotlivého účtovného prípadu spôsobom podľa § 8

ods. 5.

Na základe uvedených ustanovení krajský súd spolu so žalovaným dospel k záveru,

že žalobca porušil svoju právnu povinnosť. Krajský súd navyše dospel k ďalšiemu záveru,

že porušenie povinnosti kladené daňovými orgánmi za vinu spočíva v tom, že kópie

originálnych dokladov vydané žalobcom neboli náležite označené ako kópie.

Podľa v spoj. s v odôvodnení rozsudku správny súd

uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný,

stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie

rozsudku bolo presvedčivé.

V správnom súdnictve súd podrobuje prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia

správneho orgánu vo všetkých jeho častiach, tzn. nielen zákonnosť výrokovej časti

rozhodnutia ale aj dôvodov, na základe právne posúdil vec. Ak sa s dôvodmi uvedenými

v odôvodnení rozhodnutia stotožní a žalobu zamietne, potom tieto dôvody správneho orgánu

pre správny súd vytvárajú minimálny právny základ na presvedčivé odôvodnenie, a s ich

využitím jasne a zrozumiteľne správny súd opíše a presvedčivo objasní, v čom sú závery

napadnutého rozhodnutia správne a v čom protikladné argumenty protistrany boli mylné.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd na str. 2

odôvodnenia najskôr zrekapituloval závery žalovaného, potom citoval texty ust. § 6 , § 8

a a na záver vyslovil bez bližšieho logického odôvodnenia

záver, že porušenie povinnosti žalobcu spočíva v tom, že kópie originálnych dokladov vydané

žalobcom neboli náležite označené ako kópie.

Takýto prístup krajského súdu nie je v súlade s príkazom na presvedčivé odôvodnenie

obsiahnutým v cit. ust. , nakoľko neponúka žiadne argumenty účastníkom,

aby zistili dôvody, prečo ich argumenty, ktoré vytvárajú výkladový rámec pre aplikáciu

sporných ust. , a neboli presvedčivé a správne.

Na základe uvedeného sa Najvyšší súd stotožnil s námietkou žalobcu, že odôvodnenie

krajského súdu nevychádza z argumentov žalovaného a následne musel rozsudok krajského

súdu zmeniť.

Podľa v spoj. s posledná veta odvolací súd rozhodnutie súdu

prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho

zrušenie (§ 221 ods. 1).

Na základe uvedeného ustanovenia je povinnosťou odvolacieho správneho súdu

po rozhodnutí o zmene rozsudku krajského súdu vykonať prieskum zákonnosti napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu v medziach odvolacích dôvodov.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného k námietke žalobcu, že mu

žiadny právny predpis nezakazuje vydávať kópie dokladov z elektronickej registračnej

pokladnice, vyplýva, že

- žalobca vystavil účtovné doklady (kópie, ktoré informovali o vzniku účtovného prípadu,

na základe ktorého, hoci neboli odberateľmi, si uplatnili náklad ako predmet účtovníctva,

- doklady o nákupe PHM nie sú preukazné v zmysle ,

nakoľko boli vystavované aj v prípadoch, kedy nenastali skutočnosti, ktoré sú predmetom

účtovníctva,

- z vystavených dokladov nie je možné určiť jednotlivo ani v súvislostiach obsah účtovných

prípadov.

Takéto závery sú však založené na nesprávnom právnom výklade príslušných právnych

noriem spôsobom, ktorý nevyhovuje príkazu legality adresovanému prostredníctvom § 2

ods. 1 o správe daní a poplatkov správcom dane.

Podľa v daňovom konaní sa postupuje v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom

na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb

zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu

a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému

správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo

z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Na základe súdnej judikatúry ustálenej v správnom súdnictve nezákonné rozhodnutie

správneho orgánu je rozhodnutie, ktoré vychádza zo správnych skutkových zistení, avšak tieto

zistenia boli priradené (subsumované) k

- nesprávnemu právnemu predpisu,

- správnemu právnemu predpisu avšak nesprávnemu ustanoveniu,

- správnemu ustanovenie s následným vadným výkladom pri jeho aplikácii.

V danom prípade odvolací súd konštatoval, že pri aplikácii ust. § 4 ods. 5, § 8 ods. 1

a došlo k ich nesprávnemu právnemu výkladu.

Na základe uvedeného Najvyšší súd konštatuje, že právny záver prezentovaný

žalovaným nemá oporu v hore uvedených ustanoveniach na základe týchto argumentov.

Predovšetkým Najvyšší súd musí zdôrazniť, že doklad vydaný z elektronickej

registračnej pokladnice nespĺňa náležitosti účtovného dokladu v zmysle § 10 ods. 1

, lebo tento doklad neobsahuje uvedenie druhého účastník účtovného

prípadu, čo je v zmysle odseku 1 písm. b/ cit. ustanovenia povinnou náležitosťou účtovného

dokladu. Iba tú písomnosť je možné označiť za účtovný doklad, ak sa na ňu vzťahuje hore

uvedené ust. v celosti. Pritom nie je pre túto vec relevantné,

že doklad vydaný elektronickou registračnou pokladnicou zákon označuje za daňový doklad.

Potom sa však na doklad vydaný elektronickou registračnou pokladnicou nemôže

vzťahovať ust. a právne závery žalovaného nemajú oporu

v zistenom skutkovom stave. Avšak žalovaný pri odôvodnení svojho záveru o porušení

účtovných predpisov z aplikácie uvedenej právnej normy na tento prípade primárne

vychádzal. Potom, ak žalovaný aplikáciou ustanovení § 4 ods. 5, § 8 ods. 1, 4 a 5, § 10 ods. 2

a dospel k právnemu záveru, že žalobca ako daňový subjekt

pri vedení účtovníctva porušil ust. , tak žalovaný nesprávne

právne posúdil vec, a to konkrétne v objektívnej stránke tvrdeného daňového deliktu. Potom

takýto postup vytýkajúci žalobcovi, že mnohopočetne vydával doklady zo svojej registračnej

pokladnice, čím umožnil iným daňovým subjektom si na základe týchto dokladov vykazovať

náklady v prípadoch, kedy im reálne nevznikli, je, ako sa správne bránil žalobca, v rozpore

so zásadou „iura mere facultatis“ zakotvenou v .

S prihliadnutím na a zásady správneho trestania

(najmä relevantné odporúčanie Rady Európy) pre Najvyšší súd vyplýva záver, že verejný

záujem na riadnom výbere daní a poplatkov vrátane daňových sankcií je opodstatnený

len vtedy, ak má legálny základ. Inak je nutné každý úkon správy daní a poplatkov

vyhodnotiť ako nezákonný zásah do oprávnenia jednotlivcov konať všetko, čo im zákon

nezakazuje. Za danej situácie sa preto Najvyšší súd stotožnil s argumentáciou žalobcu,

že mu žiadny právny predpis výslovne nezakazuje vydávať doklady z elektronickej

registračnej pokladnice vo vyššom počte.

Nakoľko Najvyšší súd zrušil napadnuté rozhodnutie o uložení daňovej sankcie z titulku

nepreukázania viny žalobcu za jeho konanie, potom sa nezaoberal ďalšími námietkami

žalobcu, najmä k závažnosti judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (žalobcom

citovaný prípad Janoševič v. Švédsko).

Vzhľadom na hore uvedené skutkové zistenia a právne závery ako aj na námietky

žalobcu, Najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné

ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá

veta ), nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle veta

druhá poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti

rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom

súdnictve sú nielen generálne ( c ods. 1 ) ale aj špeciálne ( )

prípustné opravné prostriedky, potom nie je možné ust. na výroky

rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.

O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa

v spojitosti s , podľa ktorého iba úspešnému žalobcovi, ktorý

včas postupom podľa podá návrh na priznanie náhrady trov konania, vznikne

právo na ich priznanie.

Výška priznaných náhrad trov konania sa skladá :

1. Z náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré právny zástupca žalobcu listom z 11. januára

2010 v zmysle vyhl. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

vyčíslil a Najvyšší súd uznal :

1.1. Trovy právneho zastúpenia na krajskom súde

1.1.1. prevzatie a príprava zastúpenia 1 úkon práv. pomoci 48,63 €

1.1.1.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,31 €

1.1.2. porada s klientom ......... 1 úkon práv. pomoci 48,63 €

1.1.2.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,31 €

1.1.3. podanie žaloby ......... 1 úkon práv. pomoci 48,63 €

1.1.3.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,31 €

1.1.4. podanie žaloby ......... 1 úkon práv. pomoci 48,63 €

1.1.4.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,31 €

1.2. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde

1.2.1. podanie odvolania ......... 1 úkon práv. pomoci 48,63 €

1.2.1.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,31 €

1.2.2. pojednávanie 12.01.2010 ....... 1 úkon práv. pomoci 55,49 €

1.2.2.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 7,21 €

2. z náhrady súdneho poplatku 995,81 €

3. z náhrady preukázaného cestovného ........2010 v sume 44,69 €

4. z náhrady straty času .......2010 - 10 x ½ hod. a : € 10,52 105,20 €

5. z náhrady dane z pridanej hodnoty 41,75 + 22,35 €

tzn. v celkovej sume 1.547,20 €

Nakoľko úspešný žalobca bol zastúpený advokátom, je nutné podľa

zaplatiť mu priznanú náhradu trov. Bližšie údaje o platobnom mieste sú obsiahnuté v liste

žalobcu, ktorý je súčasťou súdneho spisu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 250ja

ods. 6 ).

V Bratislave 12. januára 2010

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová