Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
4e5/377385.e7ada0.pdf
PDF · 169.49 KB
No categories available
5Sžf/19/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5Sžf/19/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: T., s.r.o., so sídlom H., zast.: JUDr. B.,
advokátom so sídlom H., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Nová ulica č. 13, 975 04 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 8. októbra 2008 č. k. 23S 93/2008-32, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 8. októbra 2008 č. k. 23S 93/2008-32 mení tak, že rozhodnutie žalovaného
č. I/221/5244-26576/2008/990311-r zo dňa 14.03.2008 spolu s rozhodnutím Daňového úradu
v Lučenci č. 664/230/70297/07/Dud3 zo 14.11.2007 r u š í a vec v r a c i a žalovanému
na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi na účet jeho
právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 1.547,20 €.
O d ô v o d n e n i e :
Rozhodnutím č. I/221/5244-26576/2008/990311-r zo dňa 14. marca 2008 žalovaný
ako odvolací daňový orgán podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 511/1992 Zb.“) potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Lučenec zo 14.11.2007 č. 664/230/70297/07/Dud3 o uložení pokuty
v zmysle ust. § 38 ods. 2 písm. a) zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších
predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku len zák. č. 431/2002 Z.z.) žalobcovi vo výške
500.000,– Sk za porušenie ust. § 8 ods. 1 cit. zákona v účtovnom období 2005.
Podľa § 38 ods. 2 písm. a) zák. č. 431/2002 Z.z. v účinnom znení pre rok 2005 platí,
že daňový úrad môže uložiť pokutu za porušenie povinností ustanovených v § 4 ods. 1, § 6, § 7
ods. 1, § 8 ods. 1, § 17 ods. 3, 4, § 17a, § 19, § 20, § 21, § 22 ods. 1, 2, 3, 6, 7, 8, § 24 do 3%
celkovej sumy majetku zisteného zo súvahy zostavenej za účtovné obdobie, ktoré je
kontrolované, v ocenení neupravenom o položky podľa § 26 ods. 3 účtovnej jednotke účtujúcej
v sústave podvojného účtovníctva.
Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 431/2002 Z.z. v hore uvedenom znení je účtovná jednotka
povinná viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom
zaručujúcim trvalosť účtovných záznamov.
Uvedeného porušenia predpisov o účtovníctve sa podľa správcu dane mal žalobca
dopustiť tým, že v kontrolovanom období roku 2005 (v rozsahu 165 dní) vystavoval
mnohonásobné (počet kópií sa pohyboval od 14 do 25) kópie dokladov o nákupe pohonných
hmôt, pričom tieto kópie vyhotovené elektronickou registračnou pokladnicou boli úplne
identické s originálom dokladu o nákupe. Súčasne boli správcom dane zistené viaceré
rozdiely v tržbách pri denných uzávierkach, ktoré vznikli z titulu nezahrnutia vyhotovených
dokladov o nákupe pohonných hmôt do príslušnej uzávierky.
V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol príkladmo 3 uzávierky, kde rozdiel medzi
súčtom tržieb z dokladov nachádzajúcich sa na kontrolnej páske a tržbou vykázanou v tejto
dennej uzávierke sa pohyboval v rozmedzí od 575 706,50 Sk do 897 347,80 Sk.
Následne správca dane kontrolami u iných daňových subjektov zistil, že žalobcom
vystavené identické doklady o nákupe PHM z elektronickej registračnej pokladnice žalobcu
sa nachádzali ako originálne doklady v ich účtovníctve. D., konateľ žalobcu sa nevedel
vyjadriť k tomu, prečo kontrolné pásky obsahujú viacnásobné identické doklady o nákupe.
Podľa žalovaného s odkazom na ust. § 4 ods. 5 a 6, § 8 ods. 4 a 5, § 10 ods. 2 a § 32
ods. 1 zák. č. 431/2002 Z.z., žalobca vystavoval kópie účtovných dokladov, ktoré informovali
o vzniku účtovného prípadu, na základe ktorého si iné daňové subjekty v súlade s obsahom
na doklade uplatnili náklad ako predmet účtovníctva a odpočítanie dane, aj keď neboli
odberateľmi, resp. kupujúcimi PHM. Umožnené to bolo na základe nesprávnej informácie
na doklade, ktorý nebol v zmysle § 8 ods. 4 zák. č. 431/2002 Z.z. preukázateľný a ďalej nie je
možné z neho zistiť, koľkokrát v skutočnosti vznikol účtovný prípad, pretože na dokladoch
je rovnaký obsah, ktorý preukazuje rovnakú skutočnosť. V skutočnosti vznikol náklad
len jednému odberateľovi a iba tento náklad je podľa žalovaného predmetom účtovníctva.
Pri určovaní výšky pokuty žalovaný uviedol, že správca dane postupoval v súlade
s ust. § 38 ods. 5 zák. č. 431/2002 Z.z., keď ju stanovil ako 0,996 % z celkovej sumy majetku
podľa § 38 ods. 2 písm. a) zák. č. 431/2002 Z.z.
Ďalej sa žalovaný v odôvodnení vyjadril k námietkam žalobcu,
- že správca dane sa ust. § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Z.z. o správe daní a poplatkov
neriadil, taktiež
- že v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozhodnutia niet zmienky o obsahu
vyjadrenia žalobcu k protokolu o kontrole zo dňa 04.10.2007, a ďalej
- že správca dane nerešpektoval základné zásady pre uloženie administratívnej sankcie.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca na Krajský súd v Banskej Bystrici žalobu
zo dňa 19.05.2008.
Krajský súd ako súd prvého stupňa po preskúmaní rozhodnutia ako aj postupu
žalovaného mu predchádzajúcemu a žaloba zamietol podľa ust. § 250j ods. 1 O.s.p.
Z odôvodnenie vyplýva, že prisvedčil argumentácii žalovaného správneho orgánu.
Krajský súd v odôvodnení odcitoval zákonný text uvedený v § 4 ods. 5 a 6, § 8 ods. 1
a 4 a § 32 ods. 1 zák. č. 431/2002 Z.z. a s poukazom na ne vyslovil právny názor,
že porušenie povinnosti žalobcu spočíva v tom, že kópie originálnych dokladov vyhotovené
žalobcom neboli ním náležite označené ako kópie.
Následne krajský súd potom označil žalobu za nedôvodnú, jeho argumenty a poukazy
na trestno-právny charakter administratívnej sankcie v tomto prípade za právne irelevantné,
pretože porušenie právnej povinnosti bolo jednoznačne preukázané.
Vo včas podanom odvolaní zo dňa 10.12.2008 (č. l. 35) žalobca napadol rozsudok
prvostupňového súdu v celom rozsahu. Predovšetkým zdôraznil to, že krajský súd
v odôvodnení rozsudku uviedol novú skutočnosť, v čom malo spočívať porušenie právnej
povinnosti žalobcom – a to tým, že neboli označené kópie pokladničných dokladov, pričom
však neuvádza, aké konkrétne ustanovenie takúto povinnosť žalobcovi ustanovuje. Takýmto
postupom súdu podľa žalobcu došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a tým
k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Naopak žalobca zotrval na svojom tvrdení, že platná právna úprava mu umožňuje
vydávať neobmedzené množstvo kópií, pričom žiadne právne ustanovenie neurčuje označiť
takýto doklad ako kópia. S poukazom na ustanovenie čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a § 2 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. nemá žalobca ako daňový subjekt obmedzenie vydávať
ľubovoľný počet kópií, pričom nemá žiadnu povinnosť doklad ako kópiu označiť.
Takisto žalobca poukázal na to, že pokiaľ kópie daňových dokladov zneužili iné daňové
subjekty, potom tieto daňové subjekty porušili svoje povinnosti vyplývajúce z príslušných
právnych predpisov a tieto daňové subjekty môžu byť sankčne postihnuté. Žalobca však
v svojom odvolaní vyjadril nesúhlas, aby deliktuálna zodpovednosť iných subjektov bola
takto prenesená na neho. Proti tejto argumentácii označil napadnutý rozsudok
za nepreskúmateľný z nedostatku dôvodov.
Ďalej žalobca namietal, že krajský súd sa taktiež nezaoberal jeho námietkou
o nerešpektovaní základných zásad pre uloženie administratívnej sankcie, najmä
s prihliadnutím na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Janoševič versus
Švédsko č. 34619/97 zo dňa 23.07.2002).
Záverom žalobca požiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil
tak, že rozhodnutie žalovaného č.k. I/221/5244-26576/2008/990311-r zo dňa 14. marca 2008
a rozhodnutie Daňového úradu Lučenec č.k. 664/230/70297/07/Dud3 zo 14. novembra 2007
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie spolu s uložením povinnosti nahradiť žalobcovi
trovy konania.
Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 09.01.2009 (č. l. 41) vyplýva, že podané odvolanie
neobsahuje opodstatnené námietky a žalovaný sa stotožňuje s právnym posúdením veci
v rozsudku krajského súdu.
Záverom žalovaný vyjadril súhlas s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia
pojednávania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku
len „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote
(§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201
v spoj. s ust. § 250j ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, nariadil vo veci pojednávanie (§ 250g
ods. 1 O.s.p.) a po jeho verejnom vykonaní dospel k záveru, že odvolanie pretože napadnuté
rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250j
ods. 2 písm. a/ O.s.p.), a preto podľa § 220 v spoj. s § 250ja ods. 3 záver O.s.p. napadnutý
rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane
prvostupňového rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Podstatou odvolania ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia
žalovaného, je právna otázka, či žalobca má zakázané vyhotoviť popri originálu daňového
dokladu aj ľubovoľné množstvo jeho kópií tak, ako to tvrdí žalovaný spolu so správcom dane,
a na základe porušenia tohto zákazu mu bola riadne uložená správcom dane sankcia.
Pri hľadaní odpovede na takto položenú otázku Najvyšší súd vychádzal z príslušných
Predovšetkým žalovaný pri svojom odôvodnení porušenia povinnosti nevystavovať
mnohonásobný počet kópií daňového dokladu vychádzal z ust. § 4 ods. 5 a 6, § 8 ods. 4 a 5,
§ 10 ods. 2 a § 32 ods. 1 zák. č. 431/2002 Z.z., pričom dospel k záveru, že žalobca vystavoval
kópie účtovných dokladov, ktoré, hoci informovali o vzniku účtovného prípadu, ktorý nebol
preukázateľný a ďalej nie je možné z neho zistiť, koľkokrát v skutočnosti vznikol účtovný
prípad, pretože na dokladoch je rovnaký obsah, ktorý preukazuje rovnakú skutočnosť.
V skutočnosti vznikol náklad len jednému odberateľovi a iba tento náklad je podľa
žalovaného predmetom účtovníctva.
Podľa § 4 ods. 5 zák. č. 431/2002 Z.z. účtovná jednotka je povinná viesť účtovníctvo
ako sústavu účtovných záznamov podľa § 31 ods. 2. Účtovným záznamom sa rozumie údaj,
ktorý je nositeľom informácie týkajúcej sa predmetu účtovníctva alebo spôsobu jeho vedenia.
Každú informáciu týkajúcu sa predmetu účtovníctva alebo spôsobu jeho vedenia je účtovná
jednotka povinná zaznamenávať len účtovnými záznamami.
Podľa § 4 ods. 6 zák. č. 431/2002 Z.z. účtovnými záznamami sú najmä účtovné doklady,
účtovné zápisy, účtovné knihy, odpisový plán, inventúrne súpisy, účtový rozvrh, účtovná
závierka a výročná správa. Jednotlivé účtovné záznamy sa môžu zoskupovať do účtovných
záznamov obsahujúcich súhrnnú informáciu (ďalej len "súhrnné účtovné záznamy"). Účtovná
jednotka je povinná účtovné záznamy viesť v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.
Podľa § 8 ods. 4 zák. č. 431/2002 Z.z. účtovníctvo účtovnej jednotky je preukázateľné,
ak všetky účtovné záznamy sú preukázateľné (§ 32) a účtovná jednotka vykonala
inventarizáciu.
Podľa § 8 ods. 5 zák. č. 431/2002 Z.z. účtovníctvo účtovnej jednotky je zrozumiteľné,
ak umožňuje podľa § 4 ods. 7 jednotlivo aj v súvislostiach spoľahlivo a jednoznačne určiť
obsah účtovných prípadov v nadväznosti na použité účtovné zásady a účtovné metódy (§ 4
ods. 2) a obsah účtovných záznamov v nadväznosti na použité formy účtovných záznamov
(§ 31 ods. 2).
Podľa § 10 ods. 2 zák. č. 431/2002 Z.z. účtovná jednotka je povinná vyhotoviť účtovný
doklad bez zbytočného odkladu po zistení skutočnosti, ktorá sa ním preukazuje, a to tak,
aby bolo možno určiť obsah každého jednotlivého účtovného prípadu spôsobom podľa § 8
ods. 5.
Na základe uvedených ustanovení krajský súd spolu so žalovaným dospel k záveru,
že žalobca porušil svoju právnu povinnosť. Krajský súd navyše dospel k ďalšiemu záveru,
že porušenie povinnosti kladené daňovými orgánmi za vinu spočíva v tom, že kópie
originálnych dokladov vydané žalobcom neboli náležite označené ako kópie.
Podľa § 157 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. v odôvodnení rozsudku správny súd
uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
V správnom súdnictve súd podrobuje prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia
správneho orgánu vo všetkých jeho častiach, tzn. nielen zákonnosť výrokovej časti
rozhodnutia ale aj dôvodov, na základe právne posúdil vec. Ak sa s dôvodmi uvedenými
v odôvodnení rozhodnutia stotožní a žalobu zamietne, potom tieto dôvody správneho orgánu
pre správny súd vytvárajú minimálny právny základ na presvedčivé odôvodnenie, a s ich
využitím jasne a zrozumiteľne správny súd opíše a presvedčivo objasní, v čom sú závery
napadnutého rozhodnutia správne a v čom protikladné argumenty protistrany boli mylné.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd na str. 2
odôvodnenia najskôr zrekapituloval závery žalovaného, potom citoval texty ust. § 6 , § 8
a § 32 ods. 1 zák. č. 431/2002 Z.z. a na záver vyslovil bez bližšieho logického odôvodnenia
záver, že porušenie povinnosti žalobcu spočíva v tom, že kópie originálnych dokladov vydané
žalobcom neboli náležite označené ako kópie.
Takýto prístup krajského súdu nie je v súlade s príkazom na presvedčivé odôvodnenie
obsiahnutým v cit. ust. § 157 ods. 2 O.s.p., nakoľko neponúka žiadne argumenty účastníkom,
aby zistili dôvody, prečo ich argumenty, ktoré vytvárajú výkladový rámec pre aplikáciu
sporných ust. § 6 , § 8 a § 32 ods. 1 zák. č. 431/2002 Z.z. neboli presvedčivé a správne.
Na základe uvedeného sa Najvyšší súd stotožnil s námietkou žalobcu, že odôvodnenie
krajského súdu nevychádza z argumentov žalovaného a následne musel rozsudok krajského
súdu zmeniť.
Podľa § 220 v spoj. s § 250ja ods. 3 posledná veta O.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu
prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho
zrušenie (§ 221 ods. 1).
Na základe uvedeného ustanovenia je povinnosťou odvolacieho správneho súdu
po rozhodnutí o zmene rozsudku krajského súdu vykonať prieskum zákonnosti napadnutého
rozhodnutia správneho orgánu v medziach odvolacích dôvodov.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného k námietke žalobcu, že mu
žiadny právny predpis nezakazuje vydávať kópie dokladov z elektronickej registračnej
pokladnice, vyplýva, že
- žalobca vystavil účtovné doklady (kópie, ktoré informovali o vzniku účtovného prípadu,
na základe ktorého, hoci neboli odberateľmi, si uplatnili náklad ako predmet účtovníctva,
- doklady o nákupe PHM nie sú preukazné v zmysle § 8 ods. 1 zák. č. 431/2002 Z.z.,
nakoľko boli vystavované aj v prípadoch, kedy nenastali skutočnosti, ktoré sú predmetom
účtovníctva,
- z vystavených dokladov nie je možné určiť jednotlivo ani v súvislostiach obsah účtovných
prípadov.
Takéto závery sú však založené na nesprávnom právnom výklade príslušných právnych
noriem spôsobom, ktorý nevyhovuje príkazu legality adresovanému prostredníctvom § 2
ods. 1 zákona č. 511/1992 zb. o správe daní a poplatkov správcom dane.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní.
Podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu
a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému
správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Na základe súdnej judikatúry ustálenej v správnom súdnictve nezákonné rozhodnutie
správneho orgánu je rozhodnutie, ktoré vychádza zo správnych skutkových zistení, avšak tieto
zistenia boli priradené (subsumované) k
- nesprávnemu právnemu predpisu,
- správnemu právnemu predpisu avšak nesprávnemu ustanoveniu,
- správnemu ustanovenie s následným vadným výkladom pri jeho aplikácii.
V danom prípade odvolací súd konštatoval, že pri aplikácii ust. § 4 ods. 5, § 8 ods. 1
a § 10 ods. 2 zák. č. 431/2002 Z.z. došlo k ich nesprávnemu právnemu výkladu.
Na základe uvedeného Najvyšší súd konštatuje, že právny záver prezentovaný
žalovaným nemá oporu v hore uvedených ustanoveniach na základe týchto argumentov.
Predovšetkým Najvyšší súd musí zdôrazniť, že doklad vydaný z elektronickej
registračnej pokladnice nespĺňa náležitosti účtovného dokladu v zmysle § 10 ods. 1
zák. č. 431/2002 Z.z., lebo tento doklad neobsahuje uvedenie druhého účastník účtovného
prípadu, čo je v zmysle odseku 1 písm. b/ cit. ustanovenia povinnou náležitosťou účtovného
dokladu. Iba tú písomnosť je možné označiť za účtovný doklad, ak sa na ňu vzťahuje hore
uvedené ust. § 10 ods. 2 zák. č. 431/2002 Z.z. v celosti. Pritom nie je pre túto vec relevantné,
že doklad vydaný elektronickou registračnou pokladnicou zákon označuje za daňový doklad.
Potom sa však na doklad vydaný elektronickou registračnou pokladnicou nemôže
vzťahovať ust. § 10 ods. 2 zák. č. 431/2002 Z.z. a právne závery žalovaného nemajú oporu
v zistenom skutkovom stave. Avšak žalovaný pri odôvodnení svojho záveru o porušení
účtovných predpisov z aplikácie uvedenej právnej normy na tento prípade primárne
vychádzal. Potom, ak žalovaný aplikáciou ustanovení § 4 ods. 5, § 8 ods. 1, 4 a 5, § 10 ods. 2
a § 32 ods. 1 zák. č. 431/2002 Z.z. dospel k právnemu záveru, že žalobca ako daňový subjekt
pri vedení účtovníctva porušil ust. § 8 ods. 1 zák. č. 431/2002 Z.z., tak žalovaný nesprávne
právne posúdil vec, a to konkrétne v objektívnej stránke tvrdeného daňového deliktu. Potom
takýto postup vytýkajúci žalobcovi, že mnohopočetne vydával doklady zo svojej registračnej
pokladnice, čím umožnil iným daňovým subjektom si na základe týchto dokladov vykazovať
náklady v prípadoch, kedy im reálne nevznikli, je, ako sa správne bránil žalobca, v rozpore
so zásadou „iura mere facultatis“ zakotvenou v čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
S prihliadnutím na čl. 59 Ústavy Slovenskej republiky a zásady správneho trestania
(najmä relevantné odporúčanie Rady Európy) pre Najvyšší súd vyplýva záver, že verejný
záujem na riadnom výbere daní a poplatkov vrátane daňových sankcií je opodstatnený
len vtedy, ak má legálny základ. Inak je nutné každý úkon správy daní a poplatkov
vyhodnotiť ako nezákonný zásah do oprávnenia jednotlivcov konať všetko, čo im zákon
nezakazuje. Za danej situácie sa preto Najvyšší súd stotožnil s argumentáciou žalobcu,
že mu žiadny právny predpis výslovne nezakazuje vydávať doklady z elektronickej
registračnej pokladnice vo vyššom počte.
Nakoľko Najvyšší súd zrušil napadnuté rozhodnutie o uložení daňovej sankcie z titulku
nepreukázania viny žalobcu za jeho konanie, potom sa nezaoberal ďalšími námietkami
žalobcu, najmä k závažnosti judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (žalobcom
citovaný prípad Janoševič v. Švédsko).
Vzhľadom na hore uvedené skutkové zistenia a právne závery ako aj na námietky
žalobcu, Najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné
ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá
veta O.s.p.), nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta
druhá O.s.p. poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti
rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom
súdnictve sú nielen generálne (§ 246 c ods. 1 O.s.p.) ale aj špeciálne (§ 250ja ods. 6 O.s.p.)
prípustné opravné prostriedky, potom nie je možné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na výroky
rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.
O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa
§ 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešnému žalobcovi, ktorý
včas postupom podľa § 151 O.s.p. podá návrh na priznanie náhrady trov konania, vznikne
právo na ich priznanie.
Výška priznaných náhrad trov konania sa skladá :
1. Z náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré právny zástupca žalobcu listom z 11. januára
2010 v zmysle vyhl. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z.
vyčíslil a Najvyšší súd uznal :
1.1. Trovy právneho zastúpenia na krajskom súde
1.1.1. prevzatie a príprava zastúpenia 1 úkon práv. pomoci 48,63 €
1.1.1.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,31 €
1.1.2. porada s klientom ......... 1 úkon práv. pomoci 48,63 €
1.1.2.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,31 €
1.1.3. podanie žaloby ......... 1 úkon práv. pomoci 48,63 €
1.1.3.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,31 €
1.1.4. podanie žaloby ......... 1 úkon práv. pomoci 48,63 €
1.1.4.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,31 €
1.2. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde
1.2.1. podanie odvolania ......... 1 úkon práv. pomoci 48,63 €
1.2.1.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,31 €
1.2.2. pojednávanie 12.01.2010 ....... 1 úkon práv. pomoci 55,49 €
1.2.2.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 7,21 €
2. z náhrady súdneho poplatku 995,81 €
3. z náhrady preukázaného cestovného ........2010 v sume 44,69 €
4. z náhrady straty času .......2010 - 10 x ½ hod. a : € 10,52 105,20 €
5. z náhrady dane z pridanej hodnoty 41,75 + 22,35 €
tzn. v celkovej sume 1.547,20 €
Nakoľko úspešný žalobca bol zastúpený advokátom, je nutné podľa § 149 ods. 1 O.s.p.
zaplatiť mu priznanú náhradu trov. Bližšie údaje o platobnom mieste sú obsiahnuté v liste
žalobcu, ktorý je súčasťou súdneho spisu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 250ja
ods. 6 O.s.p.).
V Bratislave 12. januára 2010
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová