Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
40e/369066.98cad7.pdf
PDF · 113.64 KB
No categories available
5Cdo/312/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Cdo 312/2009
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P., bývajúceho v B.,
zastúpeného JUDr. J., advokátom v B., proti žalovanému S., a.s., so sídlom v B., IČO: X.,
o splnenie povinnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 51 C 425/2006,
o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. februára 2009, sp. zn.
8 Co 410/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie žalobcu o d m i e t a .
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo 6. júna 2007, č.k. 51 C 425/2006-112
zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd rozhodol, že žalovaný je povinný
uzavrieť so žalobcom, s účinnosťou od 5. augusta 2006, zmluvu o prijatí zlepšovacieho
návrhu, časť „D“ a odmene zaň. Dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, nakoľko žalobca
sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť, ktorú žalovaný nemá, keď táto jeho
povinnosť nie je stanovená právnym predpisom a nevyplýva ani z dohody účastníkov ani
z iného právneho úkonu.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu rozsudkom z 10. februára 2009, sp. zn.
8 Co 410/2007 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p.
potvrdil. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V celom rozsahu sa
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal za to, že
prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a tento aj správne právne posúdil.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý navrhol
rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241
ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že postupom súdov mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Za takú vadu označil skutočnosť, že odvolací súd rozhodol vo
veci bez nariadenia pojednávania napriek tomu, že mu nebola zaslaná výzva na vyjadrenie, či
s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania súhlasí, pričom žalovaného prvostupňový súd
na uvedené vyjadrenie vyzval. Mal za to, že týmto postupom odvolací súd porušil ustanovenie
§ 214 ods. 1 O.s.p., keďže na rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania neboli splnené
podmienky. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.
Žalovaný považoval dovolanie žalobcu za nedôvodné a zavádzajúce a navrhol ho
zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je
prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci
doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.
K odňatiu možnosti žalobcu pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť tým,
že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania, hoci mu nebola zaslaná výzva
na vyjadrenie, či s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania súhlasí, pričom žalovaného
prvostupňový súd na uvedené vyjadrenie vyzval.
V čase, keď súd prvého stupňa zisťoval, či žalovaný súhlasí s rozhodnutím
odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania, bol účinný Občiansky súdny poriadok v znení
do nadobudnutia účinnosti zákona č. 384/2008 Z.z. Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. v tomto znení
platilo, že na prejednanie odvolania nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie.
V zmysle § 214 ods. 3 O.s.p. v uvedenom znení pojednávanie nebolo potrebné nariaďovať
(o. i.) vtedy, ak sa účastníci konania vzdali práva zúčastniť sa na pojednávaní alebo súhlasia
s tým, aby bol vo veci vydaný rozsudok bez nariadenia pojednávania.
Dňom 15. októbra 2008 nadobudol účinnosť zákon č. 384/2008 Z.z., ktorý novelizoval
Občiansky súdny poriadok, a to aj jeho ustanovenie § 214. V dôvodovej správe k tejto novele
je uvedené, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd ani judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžadujú, aby sa na všetkých súdnych inštanciách
pojednávanie vykonalo vždy verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní,
odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (účinného od 15.10.2008) na prejednanie odvolania proti
rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy,
ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa
§ 115a bez nariadenia pojednávania, a c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214
ods. 2 O.s.p. v tomto znení ale v ostatných prípadoch (než sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.)
možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
V zmysle § 372p O.s.p. sa na konania začaté pred 15. októbrom 2008 použijú predpisy
účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak. Keďže „ďalej“ nie je o možnosti
odvolacieho súdu aplikovať ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. v znení od 15. októbra 2008 aj na
konania začaté do tohto dňa „ustanovené inak“, Krajský súd v Bratislave postupoval správne,
keď v danom prípade aplikoval ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. v znení po 15. októbri 2008.
Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a/, b/, c/ O.s.p. vyplýva, že bez pojednávania
nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak
- zistí, že je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať
(zopakovať) dôkazy,
- súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,
- to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
V predmetnej veci je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu
prvého stupňa, teda mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a o veci aj
správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu
ani o verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu
osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach
a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie
vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd
v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie,
ak to považuje za potrebné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že odvolací súd postupoval
v súlade so zákonom, pokiaľ prejednal odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu vo
veci samej dňa 10. februára 2009 bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Postup
odvolacieho súdu nemal za následok odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemožneniu realizácie jeho procesných práv,
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu
odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia, nie je možné považovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými
ustanoveniami. Nedošlo preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa
žalobcovi znemožnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom
konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. januára 2010
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková