Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/249/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ A. B., bývajúcej v T., 2/

M. B., bývajúceho v T., 3/ F. B., bývajúceho v T., 4/ J. P., bývajúceho v T., 5/ M. P.,

bývajúceho v B., 6/ M. P., bývajúceho v T., 7/ L. D., bývajúcej v B., 8/ J. B., zomrelého X.,

naposledy bývajúceho v T., za účasti právnych nástupcov 13/ M. B., bývajúcej v T., 14/ M.

B., bývajúceho v G., 15/ J. M., bývajúcej v T., 9/ N. B., zomrelého X., naposledy bývajúceho

v T., za účasti právnych nástupcov 16/ F. B., bývajúcej v T., 10/ Ing. M. B., bývajúcej v B.,

11/ M. J., bývajúcej v B., 12/ Ing. K. B., bývajúcej v B., proti žalovanému K. E.T., so sídlom

v T., zastúpeného JUDr. J. T., advokátom so sídlom v T., o vydanie nehnuteľnosti, vedenej

na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. , na dovolanie žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Trnave z 9. decembra 2008, sp. zn. takto

rozhodol:

Dovolanie žalovaného o d m i e t a .

Žalobcom 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, 6/, 7/, 10/, 11/, 12/, 13/, 14/, 15/ a 16/ náhradu trov

dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trnava (súd prvého stupňa) rozsudkom č.k. -82 zo dňa 2. júla

1993 (v poradí prvým) uložil pôvodne žalovanému 2/ povinnosť uzatvoriť s pôvodnými

žalobcami 1/ – 8/ dohodu o vydaní nehnuteľnosti zapísanej na LV X., kat. úz. T. pod parc. č.

2

X.-dom, dvor o výmere X. mdo troch dní. Návrh voči žalovanému 1/ zamietol. Žalobcom

náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie žalovaného 2/ rozsudkom

zo 16. decembra 1993 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom

na ustanovenie ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd SR v dôsledku dovolania podaného žalovaným 2/ rozsudkom

z 25. januára 1995 sp. zn. -128 rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu viacerých

procesných pochybení. Vo svojom zrušujúcom rozhodnutí vytkol súdom predčasnosť záverov

o existencii nápadne nevýhodných podmienok v čase právneho úkonu so zreteľom

na okolnosti predmetného sporu. Uviedol, že súdy opomenuli skúmať, či boli splnené

podmienky nápadne nevýhodných podmienok u každého pôvodného vlastníka spornej

nehnuteľnosti, resp. oprávneného, prípadne u jeho právneho predchodcu a to u každého z nich

osobitne. Vytkol súdom, že nevenovali pozornosť, či v predmetnej veci bol splnený

predpoklad úspešnosti reštitučného nároku – vyzvať povinnú osobu na vydanie veci

do šiestich mesiacov od účinnosti zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, lebo v opačnom

prípade jej nárok zaniká ( o mimosúdnych rehabilitáciách).

Poukázal na to, že súdy nevykonali žiadne dokazovanie na existenciu takej výzvy, jej obsah,

prípadne ďalšie relevantné skutočnosti ako aj to, že v priebehu celého konania súdy samotnú

výzvu nezabezpečili. Z toho vyvodil záver, že sa nedalo zistiť, či predmetnú výzvu podali

všetci žalobcovia ako pôvodní vlastníci spornej nehnuteľnosti alebo len niektorí z nich a či

z dôvodu prípadného neuplatnenia nároku na vydanie veci niektorým zo spoluvlastníkov (§ 5

ods. 2 o mimosúdnych rehabilitáciách) neprichádzal do úvahy postup

podľa ustanovenia o mimosúdnych rehabilitáciách. Súdom vytkol

aj skutočnosť, že v priebehu celého konania si neujasnili, čo je jeho predmetom, že si nezistili

okruh dedičov po nebohej predávajúcej S. B., ako aj skutočnosť, že sa opomenuli zaoberať

následkom jej smrti z hľadiska ustanovenia

o mimosúdnych rehabilitáciách. Uviedol, že napriek skutočnosti, že žalobcovia sa návrhom

domáhali, aby žalovaným bola uložená povinnosť uzavrieť s nimi dohodu o vydaní

sporných nehnuteľností, súdy netrvali na doplnení návrhu o presné znenie navrhovanej

dohody, ktoré by bolo obsiahnuté aj vo výroku súdneho rozhodnutia, prípadne, ktoré by

tvorilo jeho súčasť, ako to vyžaduje ustanovenie Uviedol, že právny názor

vyslovený v tomto rozsudku je pre súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, záväzný (§ 243d

ods. 1 ).

Následne Okresný súd Trnava rozhodol ďalšími rozsudkami č.k. -216

z 21. júna 1996 a rozsudkom č.k. -285 z 18. decembra 1998. Oba tieto rozsudky

boli krajským súdom v dôsledku odvolaní zrušené, naposledy rozsudkom Krajského súdu

Trnava č.k. -310 z 24. novembra 1999. Odvolací súd v obidvoch prípadoch zrušil

rozsudky súdu prvého stupňa z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci

a potreby jeho doplnenia vykonaním dokazovania súdom prvého stupňa.

Okresný súd Trnava rozsudkom z 28. marca 2008 č.k. -592 (v poradí

štvrtým), po zmene petitu na základe uznesenia č.k. -441 zo dňa 25. mája 2007,

uložil žalovanému povinnosť vydať nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. v katastrálnom území

2

T., a to konkrétne pozemok, parcela č. X., zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m, a

budovu súp. č. X. na parcele č. X., a to žalobkyni 1/ v podiele X., žalobcovi 2/ v podiele X.,

žalobcovi 3/ v podiele X., žalobcovi 4/ v podiele X., žalobcovi 5/ v podiele X., žalobcovi 6/ v

podiele X., žalobkyni 7/ v podiele X., žalobkyni 10/ v podiele X., žalobkyni 11/ v podiele

X., žalobkyni 12/ v podiele X., žalobkyni 13/ v podiele X., žalobcovi 14/ v podiele X.,

žalobkyni 15/ v podiele X. a žalobkyni 16/ v podiele X.. O náhrade trov konania rozhodol tak,

že o nich súd rozhodne samostatným rozhodnutím. V odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že návrhom zo dňa 30.

marca 1992 sa vydania nehnuteľnosti v zmysle ustanovenia

o mimosúdnych rehabilitáciách pôvodne domáhali oprávnené osoby. Išlo o predávajúcich,

ktorí uzavreli kúpnu zmluvu v rozhodnom období, na základe ktorej nehnuteľnosť previedli

na štát. V priebehu konania oprávnené osoby zomreli a súd ďalej konal, ako so žalobcami

s dedičmi týchto zomrelých oprávnených osôb. Ďalej mal objasnené, kto je povinnou osobou.

V konaní mal za preukázané predložením plnej moci, že oprávnené osoby M. P., N. B., L. D.,

MUDr. S. J., J. B. a Ing. M. B. splnomocnili M. B., aby aj v ich mene žiadal o vydanie

nehnuteľnosti v T. v zmysle o mimosúdnych rehabilitáciách. M. B.

potom viacerými žiadosťami adresovanými tak spoločnosti R. – S., ako aj Mestskému úradu

T. a Okresnému úradu T., žiadal o vydanie nehnuteľnosti aj v mene ostatných podielových

spoluvlastníkov. Žiadosti podával v zákonom stanovenej lehote, a to ešte k 25. marcu 1991

pred účinnosťou , ktorú je potrebné považovať za výzvu podanú včas aj

podľa podmienok ustanovených Túto žiadosť adresoval Mestskému

úradu T. 28. marca 1991. Mestský úrad T. žiadosť postúpil K.E.T. v T. v júni 1991, čo je

zrejmé aj z ich písomnej odpovede zo dňa 19. júna 1991, ktorou oznámili M. B., že jeho

žiadosť o vydanie nehnuteľnosti postúpili K.E.T., ako povinnej osobe v zmysle § 4 ods. 1

, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona vec mala v držbe. Urgenciu tejto

žiadosti podal M. B. opäť dňa 21. júna 1991, a aj túto urgenciu Mestský úrad T. postúpil

K.E.T., sprievodným listom zo dňa 9. júla 1991. Potvrdenie týchto skutočností bolo súdu

preukázané aj listom odosielateľa R. S:, hospodárske zariadenie, H., ktorý M. B. oznamuje

prijatie jeho žiadosti od Mestského úradu T. dňa 21. júna 1991, ako aj prijatie urgencie

žiadosti o vrátenie nehnuteľnosti prostredníctvom Mestského úradu v T. dňa 11. júla 1991.

M. B. podal žiadosť aj na Okresný úrad T., ktorý mu takisto písomne dňa 8. augusta 1991

oznámil, že jeho žiadosť bola Mestským úradom v T. odstúpená dňa 19. júna 1991 na priame

vybavenie organizácii K.E.T., ktorá je vlastníkom budovy. Aj z tohto písomného podania mal

súd preukázané, že žiadosť o vydanie nehnuteľnosti, podaná M. B. ako splnomocneným

zástupcom ostatných spoluvlastníkov, bola podaná v prekluzívnej lehote stanovenej zákonom,

a aj keď ju nepodal priamo povinnej osobe, tejto osobe žiadosti boli postúpené na priame

vybavenie, v júni 1991, teda ešte stále v lehote. Týmto súd považoval v danej veci podanie

výzvy na vydanie nehnuteľnosti M. B., za výzvu podanú oprávnenými osobami povinnej

osobe, a za podanú včas, teda v prekluzívnej lehote do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti

o mimosúdnych rehabilitáciách dňa 1. apríla 1991. Podľa názoru súdu

na účinnom a včasnom podaní výzvy na vydanie nehnuteľnosti nemení nič ani skutočnosť, či

bola alebo nie k výzve priložená plná moc, udelená M. B. ostatnými spoluvlastníkmi. Túto

povinnosť neukladá ani samotný , a teda s nesplnením tejto povinnosti

nespája žiadnu neplatnosť doručenej výzvy. Pokiaľ ide o nápadne nevýhodné podmienky,

tieto súd videl v kúpnej cene, za ktorú predávajúci nehnuteľnosť predali, a ktorá aj po

mimoriadnom zvýšení v prípade niektorých spoluvlastníkov bola nízka, pokiaľ ide o cenu za

nehnuteľnosť takého rozsahu. Žalobcovia preukázali, že už v roku 1972 mali ponuku

nehnuteľnosť predať za kúpnu cenu 354 441,-- Kčs, ktorú aj využili a kúpnu zmluvu

podpísali. Kúpna cena bola v tomto prípade určená znalcom, ktorý vychádzal z vtedy platnej

vyhlášky č. Napriek tomu, že aj znalec pri uzatváraní kúpnej zmluvy v roku 1984

vychádzal z tejto vyhlášky, určil cenu len na sumu 78 635,60 Kčs, čo bolo niekoľkokrát

nižšie ako kúpna cena dohodnutá v roku 1972. Znaleckým posudkom však nebola ocenená

celá nehnuteľnosť, keď neboli ohodnotené aj prevádzky mäsiarstva a pekárstva, ako ani

zariadenia prevádzok, ktoré sa v nehnuteľnosti nachádzali. Nápadne nevýhodné podmienky

pri uzatváraní zmluvy boli teda na strane každého z predávajúcich a spočívali v nízkej kúpnej

cene, za ktorú boli nútení nehnuteľnosť predať, napriek tomu, že keby sa uskutočnil predaj v

roku 1972, predajom by získali omnoho väčší zisk. Nápadne nevýhodné podmienky však

spočívali aj v tom, že predajom nehnuteľnosti podieloví spoluvlastníci prišli o zdroj príjmu z

nájomných zmlúv. V konaní mal súd preukázané, že prakticky až do doby uzavretia kúpnej

zmluvy, boli prevádzky na prízemí v nájme, z čoho bol dosahovaný príjem, ktorý stačil nielen

na platenie domovej dane, ale aj na udržiavanie stavu nehnuteľnosti. Z nájomných zmlúv

mali osoh nielen N. B. a S. B. ktorí v dome bývali, ale aj ostatní spoluvlastníci, keď nájomné

sa platilo podľa vyjadrenia žalobcov na ich spoločný účet a opravami sa zhodnocovala ich

spoločná nehnuteľnosť. Predchodcovia žalobcov teda uzavretím takejto zmluvy navždy

stratili hodnotnú nehnuteľnosť pre seba a svoju rodinu. U N. B. súd videl nápadne

nevýhodné podmienky aj v tom, že predajom nehnuteľnosti prišiel o byt, musel opustiť

dom, kde býval od narodenia, za čo síce mu bol poskytnutý náhradný byt, za ktorý ale platil

nájomné vo výške 900,-- Kčs mesačne, čo v pôvodnom byte nemusel. S. B. sa taktiež

musela vysťahovať z bytu, za ktorý ale náhradný byt nedostala. Pokiaľ ide o MUDr. S. J.,

Ing. M. B. a M. B., títo zmluvu podpísali aj z dôvodu, aby nemali postihy v zamestnaní.

Vychádzajúc z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danom

prípade ide o vec, ktorá prešla na štát spôsobom predpokladajúcim jej vydanie a že v danej

veci nie sú dané skutočnosti, ktoré vydanie veci vylučujú. O náhrade trov konania rozhodol

tak, že o týchto rozhodne v zmysle samostatným rozhodnutím.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 9. decembra 2008 č.k. rozsudok

súdu prvého stupňa po odvolaní zo strany žalovaného s poukazom na ustanovenie § 219

ako vecne správny potvrdil. Mal za to, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie

v dostatočnom rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci, na základe vykonaných dôkazov

dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Považoval

rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne, nakoľko mal správne určený okruh

účastníkov konania na strane žalobcov, ktorými boli oprávnené osoby a dedičia po zomrelých

oprávnených osobách, kto je povinnou osobou, mal preukázané včasné podanie výzvy

na vydanie nehnuteľnosti a tiež skutočnosť, že ide o vec, ktorá prešla na štát spôsobom

predpokladajúcim jej vydanie a že v danej veci nie sú dané skutočnosti, ktoré by vydanie veci

vylučovali.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorý navrhol

napadnuté rozhodnutie uznesením dovolacieho súdu zmeniť v dôsledku nesprávneho

právneho posúdenia tak, že návrh žalobcov sa v celom rozsahu zamieta. Ako dôvod dovolania

uviedol skutočnosť, že odvolací súd, ako aj súd prvého stupňa sa odchýlili od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a to konkrétne v rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. januára 1995 sp. zn. . Namietal, že ako

prvostupňový súd, tak aj odvolací súd, nevzali do úvahy názor dovolacieho súdu skúmať, či

nápadne nevýhodné podmienky boli splnené u každého pôvodného vlastníka spornej

nehnuteľnosti resp. oprávneného ( o mimosúdnych

rehabilitáciách), prípadne jeho právneho predchodcu (

o mimosúdnych rehabilitáciách) a u každého z nich ich osobitne nevyhodnotili. V dovolaní

ďalej namietal, že odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa sa odchýlili od právneho

názoru dovolacieho súdu aj vo veci preukazovania splnenia hmotnoprávnych podmienok,

najmä s poukazom na ustanovenie a o mimosúdnych

rehabilitáciách. Pokladal za nesúlad so zákonom a právnym názorom dovolacieho súdu

v rozpore s ustanovením o mimosúdnych rehabilitáciách, že

žalobcovia si uplatňujú svoje nároky po uplynutí prekluzívnej lehoty a to v dňoch 30. apríla

1992 a 3. júla 1992 zmenami podaní na súd.

Žalobcovia sa k dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom ( a nasl. ).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). V zmysle až g/ je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak konanie, v ktorom bolo

rozhodnutie vydané, je postihnuté niektorou zo závažných, v ňom vymenovaných procesných

vád (nedostatok právomoci súdu, spôsobilosť účastníka, riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, zákonom predpísaného spôsobu začatia konania, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka

pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným

súdom). Žiadna z vymenovaných procesných vád nie je v dovolaní namietaná a nezistil ju ani

dovolací súd. Dovolanie žalovaného preto podľa prípustné nie je.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Pokiaľ rozhodol v tejto

procesnej forme, je dovolanie proti nemu prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ) alebo proti

rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ), alebo proti rozsudku, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu ( ).

Dovolací súd dospel k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v a , pretože nejde o zmeňujúci,

ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti

nemu prípustné.

Zostávalo posúdiť, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené

ustanovenie podmieňuje prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom

sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Rozhodujúcou skutočnosťou v tomto prípade je to, že dovolací súd už v prejednávanej veci

vyslovil právny názor vo svojom zrušujúcom rozhodnutí a odvolací súd sa od neho odchýlil

vo svojom novom rozhodnutí.

Z ustanovenia vyplýva pre súd nižšieho stupňa, povinnosť

vychádzať zo záväzného právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý je jedine a výhradne

určujúci pre rozhodnutie vo veci samej. Pri zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu alebo aj

rozhodnutia súdu prvého stupňa dovolacím súdom, koná odvolací súd alebo prvostupňový súd

ďalej. Aby právne závery dovolacieho súdu boli súdmi nižších stupňov rešpektované, zákon

stanovuje, že právny názor dovolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí je pre

ne záväzný. Súdy nižších stupňov sú viazané vysloveným právnym názorom dovolacieho

súdu pri posudzovaní otázok hmotného práva aj procesného práva. Táto viazanosť nižších

súdov právnym názorom dovolacieho súdu platí však len za predpokladu, že sa po zrušení

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu alebo súdu prvého stupňa skutkový základ veci

nezmenil natoľko, že je už vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho súdu na nový

skutkový základ. Táto procesná situácia ale nastáva výhradne vtedy, ak dovolací súd vysloví

svoj právny názor (v zrušujúcom rozhodnutí) ako kategorický právny pokyn (napr. ktorý

právny predpis má byť aplikovaný a ako konkrétne ho treba interpretovať). Z tohto hľadiska

za záväzný právny názor v zmysle nemožno považovať pokyny

dovolacieho súdu na ďalší postup súdov po procesnej stránke (napr. na doplnenie

dokazovania za účelom zistenia skutkového stavu), ale ani dovolacím súdom vyslovené úvahy

inej než procesnej povahy, ktoré mali slúžiť len ako odporúčanie, návod alebo námet

na ďalšie zameranie pozornosti súdu prvého stupňa bez kategorického právneho pokynu, či

bezpodmienečného právneho príkazu, ako treba vec rozhodnúť. V tomto prípade nie je daná

prípustnosť dovolania spočívajúca v nerešpektovaní právneho názoru dovolacieho súdu

(§ 238 ods. 2 O.s.p).

V posudzovanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 25. januára 1995

sp. zn. zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 16. decembra 1993, č.k.

-100 ako aj rozsudok Okresného súdu v Trnave z 2. júla 1993, č.k. 14 C

82 a vec vrátil Okresnému súdu v Trnave na ďalšie konanie. Svoje zrušujúce rozhodnutie

odôvodnil tým, že súdy nižších stupňov nezistili dostatočne všetky rozhodujúce skutočnosti,

predčasne posúdili existenciu nápadne nevýhodných podmienok v čase právneho úkonu

so zreteľom na okolnosti predmetného sporu, opomenuli skúmať, či boli splnené u každého

spoluvlastníka spornej nehnuteľnosti, resp. oprávneného (§ 3 ods. 1 zákona), prípadne u jeho

právneho predchodcu (§ 3 ods. 2 zákona) a u každého z nich ich osobitne nevyhodnotili,

nevenovali pozornosť, či v predmetnej veci bol splnený predpoklad úspešnosti reštitučného

nároku na súde, nevykonali žiadne dokazovanie na existenciu výzvy, obsah, prípadne ďalšie

relevantné skutočnosti a samotnú výzvu v priebehu celého konania nezadovážili, v priebehu

konania si neujasnili, čo je predmetom sporu, nezaoberali sa otázkou, prečo v konaní

vystupuje sedem žalobcov, hoci zo zmluvy uzavretej 15. júna 1984 vyplýva, že predávajúcich

bolo osem, z ktorých každý predával ideálny podiel v X.-ine, napriek skutočnosti, že

žalobcovia sa návrhom domáhali, aby žalovaným, bola uložená povinnosť uzavrieť s nimi

dohodu o vydaní sporných nehnuteľností, súdy netrvali na doplnení návrhu o presné znenie

navrhovanej dohody, ktoré by bolo obsiahnuté aj vo výroku súdneho rozhodnutia, prípadne,

ktoré by tvorilo jeho súčasť. Odvolaciemu súdu tiež vytkol, že pochybil v tom, že jeho

potvrdzujúci výrok sa vzťahuje na celý rozsudok súdu prvého stupňa, hoci žalobcovia

nepodali odvolanie proti tej jeho časti, ktorou voči žalovanému 1/ návrh zamietol. V zmysle

vyššie uvedeného výkladu, teda dovolací súd nezaujal vo veci záväzný právny názor.

Prípustnosť dovolania žalovaného preto z nemožno vyvodiť.

Žalovaný v dovolaní ďalej namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím

dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania

v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia

žalovaného boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval),

žalovaným vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho

by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale

v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného

v súlade s v spojení s , ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní nebol žalovaný úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho

konania vzniklo žalobcom ( v spojení s a

). Dovolací súd nepriznal žalobcom náhradu trov dovolacieho konania, lebo

v dovolacom konaní nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť im trovy dovolacieho

konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. januára 2010

JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová