Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c64/368630.3c34ba.pdf
PDF · 118.26 KB
No categories available
5Cdo/249/2009
Najvyšší súd 5 Cdo 249/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ A. B., bývajúcej v T., 2/
M. B., bývajúceho v T., 3/ F. B., bývajúceho v T., 4/ J. P., bývajúceho v T., 5/ M. P.,
bývajúceho v B., 6/ M. P., bývajúceho v T., 7/ L. D., bývajúcej v B., 8/ J. B., zomrelého X.,
naposledy bývajúceho v T., za účasti právnych nástupcov 13/ M. B., bývajúcej v T., 14/ M.
B., bývajúceho v G., 15/ J. M., bývajúcej v T., 9/ N. B., zomrelého X., naposledy bývajúceho
v T., za účasti právnych nástupcov 16/ F. B., bývajúcej v T., 10/ Ing. M. B., bývajúcej v B.,
11/ M. J., bývajúcej v B., 12/ Ing. K. B., bývajúcej v B., proti žalovanému K. E.T., so sídlom
v T., zastúpeného JUDr. J. T., advokátom so sídlom v T., o vydanie nehnuteľnosti, vedenej
na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 14 C 10/1995, na dovolanie žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 9. decembra 2008, sp. zn. 9 Co 178/2008 takto
rozhodol:
Dovolanie žalovaného o d m i e t a .
Žalobcom 1/, 2/, 3/, 4/, 5/, 6/, 7/, 10/, 11/, 12/, 13/, 14/, 15/ a 16/ náhradu trov
dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava (súd prvého stupňa) rozsudkom č.k. 14 C 97/92-82 zo dňa 2. júla
1993 (v poradí prvým) uložil pôvodne žalovanému 2/ povinnosť uzatvoriť s pôvodnými
žalobcami 1/ – 8/ dohodu o vydaní nehnuteľnosti zapísanej na LV X., kat. úz. T. pod parc. č.
2
X.-dom, dvor o výmere X. mdo troch dní. Návrh voči žalovanému 1/ zamietol. Žalobcom
náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie žalovaného 2/ rozsudkom
zo 16. decembra 1993 sp. zn. 9 Co 358/93 rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom
na ustanovenie § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Najvyšší súd SR v dôsledku dovolania podaného žalovaným 2/ rozsudkom
z 25. januára 1995 sp. zn. 1 Cdo 129/94-128 rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu viacerých
procesných pochybení. Vo svojom zrušujúcom rozhodnutí vytkol súdom predčasnosť záverov
o existencii nápadne nevýhodných podmienok v čase právneho úkonu so zreteľom
na okolnosti predmetného sporu. Uviedol, že súdy opomenuli skúmať, či boli splnené
podmienky nápadne nevýhodných podmienok u každého pôvodného vlastníka spornej
nehnuteľnosti, resp. oprávneného, prípadne u jeho právneho predchodcu a to u každého z nich
osobitne. Vytkol súdom, že nevenovali pozornosť, či v predmetnej veci bol splnený
predpoklad úspešnosti reštitučného nároku – vyzvať povinnú osobu na vydanie veci
do šiestich mesiacov od účinnosti zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, lebo v opačnom
prípade jej nárok zaniká (§ 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách).
Poukázal na to, že súdy nevykonali žiadne dokazovanie na existenciu takej výzvy, jej obsah,
prípadne ďalšie relevantné skutočnosti ako aj to, že v priebehu celého konania súdy samotnú
výzvu nezabezpečili. Z toho vyvodil záver, že sa nedalo zistiť, či predmetnú výzvu podali
všetci žalobcovia ako pôvodní vlastníci spornej nehnuteľnosti alebo len niektorí z nich a či
z dôvodu prípadného neuplatnenia nároku na vydanie veci niektorým zo spoluvlastníkov (§ 5
ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách) neprichádzal do úvahy postup
podľa ustanovenia § 34 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. Súdom vytkol
aj skutočnosť, že v priebehu celého konania si neujasnili, čo je jeho predmetom, že si nezistili
okruh dedičov po nebohej predávajúcej S. B., ako aj skutočnosť, že sa opomenuli zaoberať
následkom jej smrti z hľadiska ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb.
o mimosúdnych rehabilitáciách. Uviedol, že napriek skutočnosti, že žalobcovia sa návrhom
domáhali, aby žalovaným bola uložená povinnosť uzavrieť s nimi dohodu o vydaní
sporných nehnuteľností, súdy netrvali na doplnení návrhu o presné znenie navrhovanej
dohody, ktoré by bolo obsiahnuté aj vo výroku súdneho rozhodnutia, prípadne, ktoré by
tvorilo jeho súčasť, ako to vyžaduje ustanovenie § 161 ods. 3 O.s.p. Uviedol, že právny názor
vyslovený v tomto rozsudku je pre súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, záväzný (§ 243d
ods. 1 O.s.p.).
Následne Okresný súd Trnava rozhodol ďalšími rozsudkami č.k. 14 C 10/95-216
z 21. júna 1996 a rozsudkom č.k. 14 C 10/95-285 z 18. decembra 1998. Oba tieto rozsudky
boli krajským súdom v dôsledku odvolaní zrušené, naposledy rozsudkom Krajského súdu
Trnava č.k. 6 Co 323/99-310 z 24. novembra 1999. Odvolací súd v obidvoch prípadoch zrušil
rozsudky súdu prvého stupňa z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci
a potreby jeho doplnenia vykonaním dokazovania súdom prvého stupňa.
Okresný súd Trnava rozsudkom z 28. marca 2008 č.k. 14 C 10/1995-592 (v poradí
štvrtým), po zmene petitu na základe uznesenia č.k. 14 C 10/1995-441 zo dňa 25. mája 2007,
uložil žalovanému povinnosť vydať nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. v katastrálnom území
2
T., a to konkrétne pozemok, parcela č. X., zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m, a
budovu súp. č. X. na parcele č. X., a to žalobkyni 1/ v podiele X., žalobcovi 2/ v podiele X.,
žalobcovi 3/ v podiele X., žalobcovi 4/ v podiele X., žalobcovi 5/ v podiele X., žalobcovi 6/ v
podiele X., žalobkyni 7/ v podiele X., žalobkyni 10/ v podiele X., žalobkyni 11/ v podiele
X., žalobkyni 12/ v podiele X., žalobkyni 13/ v podiele X., žalobcovi 14/ v podiele X.,
žalobkyni 15/ v podiele X. a žalobkyni 16/ v podiele X.. O náhrade trov konania rozhodol tak,
že o nich súd rozhodne samostatným rozhodnutím. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že návrhom zo dňa 30.
marca 1992 sa vydania nehnuteľnosti v zmysle ustanovenia § 5 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb.
o mimosúdnych rehabilitáciách pôvodne domáhali oprávnené osoby. Išlo o predávajúcich,
ktorí uzavreli kúpnu zmluvu v rozhodnom období, na základe ktorej nehnuteľnosť previedli
na štát. V priebehu konania oprávnené osoby zomreli a súd ďalej konal, ako so žalobcami
s dedičmi týchto zomrelých oprávnených osôb. Ďalej mal objasnené, kto je povinnou osobou.
V konaní mal za preukázané predložením plnej moci, že oprávnené osoby M. P., N. B., L. D.,
MUDr. S. J., J. B. a Ing. M. B. splnomocnili M. B., aby aj v ich mene žiadal o vydanie
nehnuteľnosti v T. v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. M. B.
potom viacerými žiadosťami adresovanými tak spoločnosti R. – S., ako aj Mestskému úradu
T. a Okresnému úradu T., žiadal o vydanie nehnuteľnosti aj v mene ostatných podielových
spoluvlastníkov. Žiadosti podával v zákonom stanovenej lehote, a to ešte k 25. marcu 1991
pred účinnosťou zákona č. 87/1991 Zb., ktorú je potrebné považovať za výzvu podanú včas aj
podľa podmienok ustanovených zákonom č. 87/1991 Zb. Túto žiadosť adresoval Mestskému
úradu T. 28. marca 1991. Mestský úrad T. žiadosť postúpil K.E.T. v T. v júni 1991, čo je
zrejmé aj z ich písomnej odpovede zo dňa 19. júna 1991, ktorou oznámili M. B., že jeho
žiadosť o vydanie nehnuteľnosti postúpili K.E.T., ako povinnej osobe v zmysle § 4 ods. 1
zákona č. 87/1991 Zb., ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona vec mala v držbe. Urgenciu tejto
žiadosti podal M. B. opäť dňa 21. júna 1991, a aj túto urgenciu Mestský úrad T. postúpil
K.E.T., sprievodným listom zo dňa 9. júla 1991. Potvrdenie týchto skutočností bolo súdu
preukázané aj listom odosielateľa R. S:, hospodárske zariadenie, H., ktorý M. B. oznamuje
prijatie jeho žiadosti od Mestského úradu T. dňa 21. júna 1991, ako aj prijatie urgencie
žiadosti o vrátenie nehnuteľnosti prostredníctvom Mestského úradu v T. dňa 11. júla 1991.
M. B. podal žiadosť aj na Okresný úrad T., ktorý mu takisto písomne dňa 8. augusta 1991
oznámil, že jeho žiadosť bola Mestským úradom v T. odstúpená dňa 19. júna 1991 na priame
vybavenie organizácii K.E.T., ktorá je vlastníkom budovy. Aj z tohto písomného podania mal
súd preukázané, že žiadosť o vydanie nehnuteľnosti, podaná M. B. ako splnomocneným
zástupcom ostatných spoluvlastníkov, bola podaná v prekluzívnej lehote stanovenej zákonom,
a aj keď ju nepodal priamo povinnej osobe, tejto osobe žiadosti boli postúpené na priame
vybavenie, v júni 1991, teda ešte stále v lehote. Týmto súd považoval v danej veci podanie
výzvy na vydanie nehnuteľnosti M. B., za výzvu podanú oprávnenými osobami povinnej
osobe, a za podanú včas, teda v prekluzívnej lehote do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti
zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách dňa 1. apríla 1991. Podľa názoru súdu
na účinnom a včasnom podaní výzvy na vydanie nehnuteľnosti nemení nič ani skutočnosť, či
bola alebo nie k výzve priložená plná moc, udelená M. B. ostatnými spoluvlastníkmi. Túto
povinnosť neukladá ani samotný zákon č. 87/1991 Zb., a teda s nesplnením tejto povinnosti
nespája žiadnu neplatnosť doručenej výzvy. Pokiaľ ide o nápadne nevýhodné podmienky,
tieto súd videl v kúpnej cene, za ktorú predávajúci nehnuteľnosť predali, a ktorá aj po
mimoriadnom zvýšení v prípade niektorých spoluvlastníkov bola nízka, pokiaľ ide o cenu za
nehnuteľnosť takého rozsahu. Žalobcovia preukázali, že už v roku 1972 mali ponuku
nehnuteľnosť predať za kúpnu cenu 354 441,-- Kčs, ktorú aj využili a kúpnu zmluvu
podpísali. Kúpna cena bola v tomto prípade určená znalcom, ktorý vychádzal z vtedy platnej
vyhlášky č. 47/1969 Zb. Napriek tomu, že aj znalec pri uzatváraní kúpnej zmluvy v roku 1984
vychádzal z tejto vyhlášky, určil cenu len na sumu 78 635,60 Kčs, čo bolo niekoľkokrát
nižšie ako kúpna cena dohodnutá v roku 1972. Znaleckým posudkom však nebola ocenená
celá nehnuteľnosť, keď neboli ohodnotené aj prevádzky mäsiarstva a pekárstva, ako ani
zariadenia prevádzok, ktoré sa v nehnuteľnosti nachádzali. Nápadne nevýhodné podmienky
pri uzatváraní zmluvy boli teda na strane každého z predávajúcich a spočívali v nízkej kúpnej
cene, za ktorú boli nútení nehnuteľnosť predať, napriek tomu, že keby sa uskutočnil predaj v
roku 1972, predajom by získali omnoho väčší zisk. Nápadne nevýhodné podmienky však
spočívali aj v tom, že predajom nehnuteľnosti podieloví spoluvlastníci prišli o zdroj príjmu z
nájomných zmlúv. V konaní mal súd preukázané, že prakticky až do doby uzavretia kúpnej
zmluvy, boli prevádzky na prízemí v nájme, z čoho bol dosahovaný príjem, ktorý stačil nielen
na platenie domovej dane, ale aj na udržiavanie stavu nehnuteľnosti. Z nájomných zmlúv
mali osoh nielen N. B. a S. B. ktorí v dome bývali, ale aj ostatní spoluvlastníci, keď nájomné
sa platilo podľa vyjadrenia žalobcov na ich spoločný účet a opravami sa zhodnocovala ich
spoločná nehnuteľnosť. Predchodcovia žalobcov teda uzavretím takejto zmluvy navždy
stratili hodnotnú nehnuteľnosť pre seba a svoju rodinu. U N. B. súd videl nápadne
nevýhodné podmienky aj v tom, že predajom nehnuteľnosti prišiel o byt, musel opustiť
dom, kde býval od narodenia, za čo síce mu bol poskytnutý náhradný byt, za ktorý ale platil
nájomné vo výške 900,-- Kčs mesačne, čo v pôvodnom byte nemusel. S. B. sa taktiež
musela vysťahovať z bytu, za ktorý ale náhradný byt nedostala. Pokiaľ ide o MUDr. S. J.,
Ing. M. B. a M. B., títo zmluvu podpísali aj z dôvodu, aby nemali postihy v zamestnaní.
Vychádzajúc z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danom
prípade ide o vec, ktorá prešla na štát spôsobom predpokladajúcim jej vydanie a že v danej
veci nie sú dané skutočnosti, ktoré vydanie veci vylučujú. O náhrade trov konania rozhodol
tak, že o týchto rozhodne v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. samostatným rozhodnutím.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 9. decembra 2008 č.k. 9 Co 178/2008 rozsudok
súdu prvého stupňa po odvolaní zo strany žalovaného s poukazom na ustanovenie § 219
O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Mal za to, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie
v dostatočnom rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci, na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Považoval
rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne, nakoľko mal správne určený okruh
účastníkov konania na strane žalobcov, ktorými boli oprávnené osoby a dedičia po zomrelých
oprávnených osobách, kto je povinnou osobou, mal preukázané včasné podanie výzvy
na vydanie nehnuteľnosti a tiež skutočnosť, že ide o vec, ktorá prešla na štát spôsobom
predpokladajúcim jej vydanie a že v danej veci nie sú dané skutočnosti, ktoré by vydanie veci
vylučovali.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorý navrhol
napadnuté rozhodnutie uznesením dovolacieho súdu zmeniť v dôsledku nesprávneho
právneho posúdenia tak, že návrh žalobcov sa v celom rozsahu zamieta. Ako dôvod dovolania
uviedol skutočnosť, že odvolací súd, ako aj súd prvého stupňa sa odchýlili od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a to konkrétne v rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. januára 1995 sp. zn. 1 Cdo 129/1994. Namietal, že ako
prvostupňový súd, tak aj odvolací súd, nevzali do úvahy názor dovolacieho súdu skúmať, či
nápadne nevýhodné podmienky boli splnené u každého pôvodného vlastníka spornej
nehnuteľnosti resp. oprávneného (§ 3 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách), prípadne jeho právneho predchodcu (§ 3 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb.
o mimosúdnych rehabilitáciách) a u každého z nich ich osobitne nevyhodnotili. V dovolaní
ďalej namietal, že odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa sa odchýlili od právneho
názoru dovolacieho súdu aj vo veci preukazovania splnenia hmotnoprávnych podmienok,
najmä s poukazom na ustanovenie § 5 ods. 2 a 4 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách. Pokladal za nesúlad so zákonom a právnym názorom dovolacieho súdu
v rozpore s ustanovením § 5 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, že
žalobcovia si uplatňujú svoje nároky po uplynutí prekluzívnej lehoty a to v dňoch 30. apríla
1992 a 3. júla 1992 zmenami podaní na súd.
Žalobcovia sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak konanie, v ktorom bolo
rozhodnutie vydané, je postihnuté niektorou zo závažných, v ňom vymenovaných procesných
vád (nedostatok právomoci súdu, spôsobilosť účastníka, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, zákonom predpísaného spôsobu začatia konania, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka
pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným
súdom). Žiadna z vymenovaných procesných vád nie je v dovolaní namietaná a nezistil ju ani
dovolací súd. Dovolanie žalovaného preto podľa § 237 O.s.p. prípustné nie je.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Pokiaľ rozhodol v tejto
procesnej forme, je dovolanie proti nemu prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo proti
rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo proti rozsudku, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Dovolací súd dospel k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci,
ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti
nemu prípustné.
Zostávalo posúdiť, či dovolanie nie je prípustné podľa § 238 ods. 2 O.s.p. Uvedené
ustanovenie podmieňuje prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom
sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Rozhodujúcou skutočnosťou v tomto prípade je to, že dovolací súd už v prejednávanej veci
vyslovil právny názor vo svojom zrušujúcom rozhodnutí a odvolací súd sa od neho odchýlil
vo svojom novom rozhodnutí.
Z ustanovenia § 243d ods. 1 O.s.p. vyplýva pre súd nižšieho stupňa, povinnosť
vychádzať zo záväzného právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý je jedine a výhradne
určujúci pre rozhodnutie vo veci samej. Pri zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu alebo aj
rozhodnutia súdu prvého stupňa dovolacím súdom, koná odvolací súd alebo prvostupňový súd
ďalej. Aby právne závery dovolacieho súdu boli súdmi nižších stupňov rešpektované, zákon
stanovuje, že právny názor dovolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí je pre
ne záväzný. Súdy nižších stupňov sú viazané vysloveným právnym názorom dovolacieho
súdu pri posudzovaní otázok hmotného práva aj procesného práva. Táto viazanosť nižších
súdov právnym názorom dovolacieho súdu platí však len za predpokladu, že sa po zrušení
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu alebo súdu prvého stupňa skutkový základ veci
nezmenil natoľko, že je už vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho súdu na nový
skutkový základ. Táto procesná situácia ale nastáva výhradne vtedy, ak dovolací súd vysloví
svoj právny názor (v zrušujúcom rozhodnutí) ako kategorický právny pokyn (napr. ktorý
právny predpis má byť aplikovaný a ako konkrétne ho treba interpretovať). Z tohto hľadiska
za záväzný právny názor v zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. nemožno považovať pokyny
dovolacieho súdu na ďalší postup súdov po procesnej stránke (napr. na doplnenie
dokazovania za účelom zistenia skutkového stavu), ale ani dovolacím súdom vyslovené úvahy
inej než procesnej povahy, ktoré mali slúžiť len ako odporúčanie, návod alebo námet
na ďalšie zameranie pozornosti súdu prvého stupňa bez kategorického právneho pokynu, či
bezpodmienečného právneho príkazu, ako treba vec rozhodnúť. V tomto prípade nie je daná
prípustnosť dovolania spočívajúca v nerešpektovaní právneho názoru dovolacieho súdu
(§ 238 ods. 2 O.s.p).
V posudzovanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 25. januára 1995
sp. zn. 1 Cdo 129/94 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 16. decembra 1993, č.k.
9 Co 358/93-100 ako aj rozsudok Okresného súdu v Trnave z 2. júla 1993, č.k. 14 C 97/92-
82 a vec vrátil Okresnému súdu v Trnave na ďalšie konanie. Svoje zrušujúce rozhodnutie
odôvodnil tým, že súdy nižších stupňov nezistili dostatočne všetky rozhodujúce skutočnosti,
predčasne posúdili existenciu nápadne nevýhodných podmienok v čase právneho úkonu
so zreteľom na okolnosti predmetného sporu, opomenuli skúmať, či boli splnené u každého
spoluvlastníka spornej nehnuteľnosti, resp. oprávneného (§ 3 ods. 1 zákona), prípadne u jeho
právneho predchodcu (§ 3 ods. 2 zákona) a u každého z nich ich osobitne nevyhodnotili,
nevenovali pozornosť, či v predmetnej veci bol splnený predpoklad úspešnosti reštitučného
nároku na súde, nevykonali žiadne dokazovanie na existenciu výzvy, obsah, prípadne ďalšie
relevantné skutočnosti a samotnú výzvu v priebehu celého konania nezadovážili, v priebehu
konania si neujasnili, čo je predmetom sporu, nezaoberali sa otázkou, prečo v konaní
vystupuje sedem žalobcov, hoci zo zmluvy uzavretej 15. júna 1984 vyplýva, že predávajúcich
bolo osem, z ktorých každý predával ideálny podiel v X.-ine, napriek skutočnosti, že
žalobcovia sa návrhom domáhali, aby žalovaným, bola uložená povinnosť uzavrieť s nimi
dohodu o vydaní sporných nehnuteľností, súdy netrvali na doplnení návrhu o presné znenie
navrhovanej dohody, ktoré by bolo obsiahnuté aj vo výroku súdneho rozhodnutia, prípadne,
ktoré by tvorilo jeho súčasť. Odvolaciemu súdu tiež vytkol, že pochybil v tom, že jeho
potvrdzujúci výrok sa vzťahuje na celý rozsudok súdu prvého stupňa, hoci žalobcovia
nepodali odvolanie proti tej jeho časti, ktorou voči žalovanému 1/ návrh zamietol. V zmysle
vyššie uvedeného výkladu, teda dovolací súd nezaujal vo veci záväzný právny názor.
Prípustnosť dovolania žalovaného preto z § 238 ods. 2 O.s.p. nemožno vyvodiť.
Žalovaný v dovolaní ďalej namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím
dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania
v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia
žalovaného boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval),
žalovaným vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého
rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho
by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale
v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 4 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní nebol žalovaný úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo žalobcom (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalobcom náhradu trov dovolacieho konania, lebo
v dovolacom konaní nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť im trovy dovolacieho
konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. januára 2010
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová