Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/296/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I. Š., bývajúceho

v Č., proti žalovanému U.S. S. K., s.r.o., so sídlom v K., o náhradu škody z pracovného

úrazu, za účasti vedľajšej účastníčky Sociálnej poisťovne, ústredie, so sídlom v Bratislave,

ul. 29. augusta č. 8-10, pobočka Košice, Festivalové nám. č. 1, vedenej na Okresnom súde

Košice II pod sp. zn. , o dovolaní vedľajšej účastníčky proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach z 30. júla 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II rozsudkom z 19. októbra 2007 č.k. -157 v znení

opravného uznesenia zo 16. januára 2008 č.k. -180 a v spojení s dopĺňacím

rozsudkom z 28. apríla 2008 č.k. -192 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi odškodnenie za bolesť v sume 1 542 000,-- Sk a za sťaženie spoločenského

uplatnenia v sume 1 569 300,-- Sk a nahradiť mu trovy konania v sume 318 880,-- Sk na účet

advokátskej kancelárie JUDr. D. A. a zaplatiť na účet tunajšieho súdu titulom súdneho

poplatku sumu 186 678,-- Sk a trovy štátu v sume 6 320,-- Sk, všetko do 30 dní po

právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Vychádzal zo zistenia, že žalobca utrpel

dňa 3. marca 2003 na divíznom závode žalovaného pracovný úraz, v dôsledku ktorého došlo

u žalobcu k vážnemu poškodeniu na zdraví (žalobca utrpel popáleniny na viac ako 25 %

svojho tela). Inšpektorát práce konštatoval, že zamestnávateľ (žalovaný) vedome porušil

právne predpisy o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci tým, že nevhodne vymedzil časové

a priestorové zóny ohrozenia počas odlievania ocele. Ustálil preto, že žalovaný v celom

rozsahu zodpovedá za škodu spôsobenú týmto pracovným úrazom. Na základe výsledkov

vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danej veci ide o prípad hodný osobitného

zreteľa podľa vyhlášky č. o odškodňovaní bolesti a sťaženia

spoločenského uplatnenia (ďalej len vyhláška), kedy súd môže odškodnenie za bolestné

a sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť. Žalobcovi priznal zvýšenie

odškodnenia za bolesť v rozsahu dvadsať násobku základného počtu bodov, čo predstavovalo

sumu 1 614 000,-- Sk. Keďže žalobcovi bola už vyplatená suma 72 000,-- Sk, zaviazal

žalovaného zaplatiť mu sumu 1 542 000,-- Sk a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Ďalej

mu priznal aj zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu tridsať

násobku základného počtu bodov, čo predstavovalo sumu 1 251 000,-- Sk a za psychické

poruchy v sume 360 000,-- Sk. Po odpočítaní už vyplatenej sumy (47 000,-- Sk) žalovaného

zaviazal zaplatiť žalobcovi titulom odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu

1 569 300,-- Sk a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. K otázke právomoci súdu vec

prejednať a rozhodnúť uviedol, že vo veciach zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského

uplatnenia nad rozsah základného bodového ohodnotenia nie je daná právomoc sociálnej

poisťovne, lebo z osobitnej úpravy vyplýva, že o týchto nárokoch rozhoduje súd (§ 7 ods. 3

vyhlášky). O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie

a o trovách štátu s poukazom na ustanovenie

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 30. júla 2008 sp. zn. na odvolanie

žalobcu smerujúceho proti zamietajúcej časti rozsudku a vedľajšej účastníčky, ktorá

odvolaním napadla len výrok rozsudku o priznaní odškodnenia za sťaženie spoločenského

uplatnenia v sume 1 569 300,-- Sk a o trovách konania (okrem trov priznaných štátu),

rozsudok okresného súdu potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania

v sume 68 458,50 Sk. V odôvodnení rozsudku uviedol, že okresný súd zistil úplne skutkový

stav veci, vec správne právne posúdil a že odôvodnenie rozsudku má podklad v zistenom

skutkovom stave. Stotožnil sa s právnym záverom súdu prvého stupňa, že v danej veci ide

o prípad hodný osobitného zreteľa podľa § 7 ods. 3 vyhlášky a že sú splnené podmienky pre

zvýšenie odškodnenia za bolesť iba na 20 násobok sumy zodpovedajúcej základnému počtu

bodov a nie na 45 násobok, ako to navrhoval žalobca. Poukázal pritom na dôvody rozsudku

súdu prvého stupňa, ktoré považoval za správne, výstižné a presvedčivé. K primeranosti

zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia uviedol, že súdom prvého stupňa

zistené skutočnosti odôvodňujú zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia

na 30 násobok a že pre žalobcom navrhované zvýšenie na 45 násobok nie sú splnené

podmienky. Uvedené zvýšenie dostatočne zohľadňuje nepriaznivé dôsledky, ktoré má

poškodenie zdravia spôsobené žalobcovi na jeho životné úkony a na uspokojovanie i plnenie

jeho životných a spoločenských potrieb a úloh. Na správnosti záveru súdu prvého stupňa nič

nemení ani skutočnosť uvádzaná vedľajšou účastníčkou, že žalobca pracuje aj naďalej

u svojho zamestnávateľa a že cca 30 násobky mimoriadneho zvýšenia základného bodového

odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia priznávajú súdy pri poškodeniach

na zdraví akým je napr. strata končatiny, či rôzne formy ochrnutí s nepriaznivými následkami

pre ich ďalší život. Neobstojí ani tvrdenie vedľajšej účastníčky, že posudok MUDr. C. mal

byť žalobcom uplatnený v dávkovom konaní ako úrazová dávka z úrazového poistenia

zamestnávateľa, o ktorej rozhoduje sociálna poisťovňa. Neakceptoval ani výhrady vedľajšej

účastníčky, pokiaľ namietala nesprávne rozhodnutie súdu prvého stupňa v súvislosti s trovami

právneho zastúpenia.

Tento rozsudok krajského súdu napadla včas podaným dovolaním vedľajšia

účastníčka. Podľa obsahu jej dovolania je zrejmé, že ním napáda len ten výrok rozhodnutia

okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o nároku

na zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Navrhla, aby dovolací súd

v tejto časti napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a v základnom bodovom ohodnotení, ktoré vychádza zo znaleckého posudku

MUDr. F. v počte bodov 200, konanie zastavil a vec postúpil Sociálnej poisťovni.

K prípustnosti a súčasne dôvodnosti dovolania uviedol, že krajský súd rozhodol vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, čím konanie zaťažil vadou uvedenou v Pri

rozhodovaní o priznaní mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského

uplatnenia konajúci súd musí vychádzať zo základného počtu bodov, ktorým bolo sťaženie

spoločenského uplatnenia ohodnotené. Keďže žalobcom požadované plnenie za sťaženie

spoločenského uplatnenia v základnom bodovom ohodnotení v čase podania

žaloby (27. mája 2004) už neupravoval a aj plnenia vyplývajúce z nárokov na náhradu škody

spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, ktoré vznikli pred 1. januárom

2004, treba považovať za dávky úrazového poistenia podľa

o sociálnom poistení (ďalej len zákon o sociálnom poistení), rozhodovanie o základnom

bodovom ohodnotení nepatrí do právomoci súdov, ale v zmysle § 178 ods. 1 písm. a/ bod 3

zákona o sociálnom poistení do pôsobnosti Sociálnej poisťovne. V danom prípade však chýba

určenie tohto základného počtu bodov, lebo doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté

o základnom nároku v konaní pred Sociálnou poisťovňou. Odvolací súd mal preto správne pre

nedostatok právomoci konanie o základnom bodovom ohodnotení zastaviť a postúpiť vec

Sociálnej poisťovni. Okrem toho dovolanie odôvodnila tiež tým, že rozhodnutie odvolacieho

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd totiž neposúdil dostatočne

podrobne do akej miery stratil poškodený predpoklady pre uplatnenie v živote a v spoločnosti

v závislosti od psychických obmedzení a nesprávne vzal za základ svojho rozhodnutia aj

bodové ohodnotenie zistenej psychickej poruchy vykonané MUDr. C..

Žalovaný vyslovil súhlas s dovolaním podaným vedľajšou účastníčkou a s dôvodmi

v ňom uvedenými.

Žalobca svoje právo vyjadriť sa k dovolaniu nevyužil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) skúmal

predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V posudzovanej veci odvolací súd rozhodol formou rozsudku tak, že rozsudok

okresného súdu vo veci samej potvrdil.

Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach a

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací

súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v

Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Dovolací súd nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.

Tvrdenie vedľajšej účastníčky, podľa ktorého konanie pred odvolacím súdom trpí

vadou uvedenou v , keďže rozhodovanie o základnom odškodnení

sťaženia spoločenského uplatnenia nepatrí do právomoci súdov, ale Sociálnej poisťovni

a doposiaľ v konaní pred ňou nebolo právoplatne rozhodnuté o základnom nároku, je

nenáležité. V spise sa totiž nachádza právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka

Košice z 8. júla 2004 č. X., ktorým sa priznáva žalobcovi náhrada za sťaženia spoločenského

uplatnenia v dôsledku pracovného úrazu z 3. marca 2003 v sume 41 700,-- Sk (viď č.l. 61

spisu). Toto tvrdenie vedľajšej účastníčky sa teda nezakladá na pravde. Nebol preto žiaden

dôvod, aby odvolací súd pre nedostatok právomoci konanie o základnom odškodnení sťaženia

spoločenského uplatnenia zastavil a postúpil vec Sociálnej poisťovni. Sociálna poisťovňa na

základe tohto rozhodnutia žalobcovi aj poskytla plnenie v rozsahu priznanej sumy. Napokon,

predmetom sporu v základnom konaní a aj v dovolacom konaní, je nárok na zvýšenie

odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad rozsah základného bodového

ohodnotenia vyplývajúci z § 7 ods. 3 vyhlášky a nie nárok na základné odškodnenie sťaženia

spoločenského uplatnenia.

Pokiaľ dovolateľka namietala, že odvolací súd vzal nesprávne za základ svojho

rozhodnutia v súvislosti s odškodnením sťaženia spoločenského uplatnenia aj duševnú

poruchu ohodnotenú 200 bodmi znalkyňou MUDr. D. C., ide v podstate o námietku,

ktorou dovolateľka vytýka súdu existenciu omylu pri aplikácii práva. Uvedená námietka

nespôsobuje existenciu vady v zmysle , ale ju treba považovať za dovolací dôvod

podľa , ktorý však sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá.

V súvislosti s otázkou právomoci súdu prejednať a rozhodnúť vec, ktorej predmetom

je nárok na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia nad rozsah základného bodového

ohodnotenia v prípade, že k pracovnému úrazu došlo pred 1. januárom 2004 a žaloba bola

podaná na súd po 1. januári 2004, dovolací súd uvádza, že doterajšia súdna prax v prevažnej

miere zastáva stanovisko, podľa ktorého aj v takomto prípade vec patrí do právomoci súdov.

Vychádza správne zo záveru, že na sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku pracovného

úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti

zákona o sociálnom poistení, resp. o náhrade za bolesť a o náhrade

za sťaženie spoločenského uplatnenia, sa vzťahujú doterajšie predpisy. Vo veciach zvýšenia

náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia nad rozsah základného bodového

ohodnotenia je týmto predpisom , ktorá v ustanovení

stanovuje, že o zvýšení odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia

rozhoduje súd. Osobitný právny predpis teda ustanovuje, že takúto vec má prejednať

a rozhodnúť súd v občianskom súdnom konaní. K uvedenému dovolací súd dodáva, že hoci

pôvodným účelom tohto ustanovenia vyhlášky nebolo riešiť otázku právomoci súdu (v čase

nadobudnutia jej účinnosti, až do 31. decembra 2003 išlo o vec vyplývajúcu z pracovných

vzťahov), správnosti tejto interpretácie v súvislosti s prijatím zákona o sociálnom poistení,

nasvedčuje aj nová právna úprava náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zákone

č. , účinná od 1. septembra 2004, ktorá v ustanovení dáva

poškodenému oprávnenie uplatniť nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia

nad výšku náhrady ustanovenú týmto zákonom na súde (podmienkou je, že sa podal návrh

na uzatvorenie dohody a do troch mesiacov od jeho podania sa neuzatvorila dohoda

a neuspokojili sa nároky poškodeného).

Okrem toho súdna prax vychádza aj z názoru, že Sociálna poisťovňa rozhoduje len

o nárokoch, ktoré vznikli podľa zákona o sociálnom poistení, t.j. o nárokoch vzniknutých

od 1. januára 2004. Jej oprávnenie rozhodovať o nárokoch vzniknutých pred 1. januárom

2004 by bolo dané, ak by zákon o Sociálnej poisťovni výslovne stanovil, že Sociálna

poisťovňa rozhoduje aj o takýchto nárokoch. Takéto ustanovenie sa však v zákone

o sociálnom poistení nenachádza. Musí ale existovať orgán, ktorý o týchto nárokoch, t.j. aj

o nároku na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vzniknutého pred

1. januárom 2004 rozhodne, a tým je súd.

V posudzovanej veci dovolací súd nemal dôvod v otázke právomoci sa od vyššie

uvedeného stanoviska zaujatého súdnou praxou, odchýliť. Napokon vedľajšia účastníčka

v dovolaní ani nenamietala nedostatok právomoci súdov na prejednanie a rozhodnutie

žalobcom uplatneného nároku na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia

podľa vyhlášky č.

Keďže v prejednávanej veci dovolanie vedľajšej účastníčky smerovalo proti rozsudku

odvolacieho súdu, proti ktorému podľa prípustné nie je a neboli zistené ani

dôvody prípustnosti uvedené v , Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie

ako neprípustné odmietol ( v spojení s ) bez

toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Žalobca mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov

konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal ( od. 5 veta prvá v spojení

s a ). Žalobcovi v dovolacom konaní žiadne trovy

nevznikli, preto mu neboli priznané.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. januára 2010

JUDr. Ladislav Górász, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča

Podľa Občianskeho súdneho priadku (ďalej len „“) pripájam toto

odlišné stanovisko k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. januára 2010

sp. zn. .

Nesúhlasím s väčšinovým rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu, ktorým bolo

odmietnuté dovolanie vedľajšej účastníčky proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

z 30. júla 2008 sp. zn . Zastávam názor, že konanie pred oboma súdmi bolo

postihnuté vadou vyplývajúcou z ustanovenia , t.j. nedostatkom

právomoci súdov. Existencia tejto vady zakladala prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného

dovolania. Svoj právny názor odôvodňujem takto:

Právomoc súdu je základnou procesnou podmienkou, ktorej splnenie súd skúma

z úradnej povinnosti v každom štádiu konania a na každom stupni ( ). Jej

nedostatok je neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania ( ).

Právomoc súdov v občianskom súdnom konaní, t.j. právomoc občianskoprávnych

súdov, určuje ustanovenie až 3 V ods. 1 tohto ustanovenia sa právomoc

občianskoprávnych súdov určuje vymedzením právnych vzťahov, o ktorých konajú

a rozhodujú súdy. Sú to vzťahy občianskoprávne, pracovné, rodinné, obchodné

a hospodárske. Pri skúmaní takto určenej právomoci rozhoduje obsah právneho vzťahu, t.j.

práva a povinnosti, a nie iba jeho úprava konkrétnym právnym odvetvím hmotného práva.

V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ

ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány ( v znení

do 14.10.2008). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak

to ustanovuje zákon ( ).

V prejednávanej veci bol predmetom konania nárok žalobcu na náhradu škody

spôsobenej pracovným úrazom, uplatnenej vo forme náhrady za bolesť v sume

zodpovedajúcej 45-násobku sumy pripadajúcej na základný počet bodov určený lekárskym

posudkom a vo forme náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume zodpovedajúcej

65-násobku sumy pripadajúcej na základný počet bodov určený lekárskym posudkom.

K pracovnému úrazu došlo dňa 3. marca 2003, pričom konanie bolo začaté podaním žaloby

27.5.2004.

Podľa právnej úpravy platnej do 31.12.2003 nárok na náhradu škody z pracovného

úrazu bol nárokom vyplývajúcim z pracovnoprávneho vzťahu upraveného právnym odvetvím

pracovného práva – (nárok zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri

pracovnom úraze). Obsahom právneho vzťahu vyplývajúceho zo zodpovednosti

zamestnávateľa za škodu vzniknutú pracovným úrazom bolo právo zamestnanca

na poskytnutie plnení spočívajúcich okrem iného aj v náhrade za bolesť a za sťaženie

spoločenského uplatnenia a povinnosť zamestnávateľa tieto plnenia poskytnúť.

Na prejednanie a rozhodnutie sporu o týchto (čiastkových) nárokoch bola v zmysle § 7 ods. 1

daná právomoc súdu.

Dňom 1. januára 2004 nadobudol účinnosť o sociálnom

poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), ktorý zrušil, okrem iných, aj dovtedy platné

ustanovenia § až c) a až 213 (zákona

č. účinného od 1.4.2002). V rámci pracovnoprávnej zodpovednosti

zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania zostal

zamestnancovi zachovaný len nárok na náhradu vecnej škody.

Zákonné poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri

chorobe z povolania bolo týmto zákonom nahradené úrazovým poistením. Vyplýva to

z ustanovenia bodu 16 tohto zákona, ktorým bol zrušený

o Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov, ktorým bolo dovtedy upravené zákonné

poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe

z povolania, ako aj z jeho ďalších ustanovení, napr. z § 280 ods. 2, podľa ktorého zostatok

finančných prostriedkov základného fondu zodpovednosti za škodu k 31. decembru 2003 je

s účinnosťou od 1. januára 2004 príjmom základného fondu úrazového poistenia, alebo

z § 280 ods. 4, podľa ktorého sumy na dlžnom poistnom z poistenia zodpovednosti

zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania vzniknuté pred

1. januárom 2004, ktoré boli zaplatené alebo vymožené po 31. decembri 2003, sú príjmom

základného fondu úrazového poistenia. Úrazové poistenie ako poistenie pre prípad

poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu, služobného úrazu a choroby

z povolania bolo upravené ako súčasť systému sociálneho poistenia. V zmysle § 16 zákona

o sociálnom poistení povinne úrazovo poistený je zamestnávateľ okrem zamestnávateľa sudcu

podľa osobitného predpisu a zamestnávateľa prokurátora podľa osobitného predpisu. Podľa

§ 17 ods. 1 tohto zákona nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa má

jeho zamestnanec po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom. Poistné na úrazové

poistenie platí zamestnávateľ (§ 128 ods. 8 uvedeného zákona).

Zároveň bol týmto zákonom nahradený dovtedajší systém odškodňovania pracovných

úrazov a chorôb z povolania (pri ktorom mal poškodený zamestnanec alebo iná oprávnená

osoba priamy nárok na náhradu škody proti zamestnávateľovi, pri ktorom v prípade spornosti

o tomto nároku rozhodovali súdy, a pri ktorom, ak nárok vznikol v čase zákonného poistenia

zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, mal

zamestnávateľ právo, aby Sociálna poisťovňa za neho hradila preukázané nároky alebo aby

mu zaplatila ním uhradenú škodu) systémom úrazového poistenia (pri ktorom v prípadoch

zodpovednosti zamestnávateľa za poškodenie zdravia alebo úmrtie v dôsledku pracovného

úrazu a choroby z povolania vzniká zamestnancovi alebo inej oprávnenej osobe nárok

na úrazové dávky pri splnení podmienok podľa tohto zákona). Plnenia vyplývajúce pôvodne

z nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania,

s výnimkou nároku na náhradu vecnej škody, ktoré vznikli po účinnosti zákona o sociálnom

poistení, teda od 1.1.2004, sa stali plneniami vyplývajúcimi z nárokov na dávky úrazového

poistenia (úrazové dávky), o ktorých na základe žiadosti poškodeného (ak zákon o sociálnom

poistení neustanovuje inak) rozhoduje Sociálna poisťovňa. Rozhodovanie o týchto plneniach

preto nepatrí do právomoci súdu. Len nárok na náhradu vecnej škody spôsobenej pracovným

úrazom alebo chorobou z povolania zostal nárokom zo zodpovednosti zamestnávateľa

za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania (nestal sa úrazovou

dávkou), teda nárokom z pracovnoprávneho vzťahu, o ktorom v prípade sporu rozhoduje súd.

Uspokojovanie nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo

chorobou z povolania, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, rieši zákon o sociálnom poistení

v prechodných ustanoveniach a to v §§ 251, 259, 260, 272 a 275. Treba pritom brať do úvahy,

že vznik týchto nárokov nemusí byť časovo totožný so vznikom pracovného úrazu alebo

choroby z povolania (napr. sťaženie spoločenského uplatnenia možno ustáliť až po uplynutí

určitého času), a že k 1. januáru 2004 tu mohli byť rôzne situácie. Mohlo ísť o nároky,

o ktorých bolo právoplatne rozhodnuté súdom, ale k uvedenému dňu neboli splnené alebo

neboli splnené v celom rozsahu, alebo mohlo ísť o prípady, keď plnenia z týchto nárokov boli

vyplácané, či už na základe súdneho rozhodnutia alebo na základe dohody alebo fakticky

a nárok na ich výplatu k tomuto dňu trval (najmä v prípade opakujúcich plnení), pričom mohli

byť vyplácané zamestnávateľmi, resp. ich právnymi nástupcami, alebo Sociálnou poisťovňou,

prípadne mohlo ísť o sporné nároky uplatnené v súdnom konaní, ktoré nebolo k uvedenému

dňu právoplatne skončené alebo nároky vôbec neuplatnené.

Tým, že zákon o sociálnom poistení v § 251 ods. 1 stanovil, že pracovný úraz

a choroba z povolania uznané podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004 sa považujú

od 1. januára 2004 za pracovný úraz a chorobu z povolania podľa tohto zákona, umožnil aj

uspokojovanie týchto nárokov (nárokov, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004) z úrazového

poistenia. Pokiaľ totiž v zmysle § 2 písm. c) uvedeného zákona je úrazovým poistením

poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu a choroby

z povolania a za pracovný úraz a chorobu z povolania podľa tohto zákona sa považuje aj

pracovný úraz a choroba z povolania uznané podľa predpisov účinných pred 1. januárom

2004, potom úrazové poistenie je poistením aj pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia

v dôsledku pracovného úrazu a choroby z povolania uznaných podľa predpisov účinných pred

1. januárom 2004. Preto aj plnenia vyplývajúce z nárokov na náhradu škody spôsobenej

pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, s výnimkou nároku na náhradu vecnej škody,

ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, treba po 31. decembri 2003 považovať za dávky

úrazového poistenia podľa zákona o sociálnom poistení. Za takéto dávky ich označuje aj

samotný nadpis týkajúci sa ustanovení §§ 259 až 272 a 275 tohto zákona.

Plnenia vyplývajúce z nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo

chorobou z povolania, priznané podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004 považuje

po 31. decembri 2003 výslovne za (úrazové) dávky podľa zákona o sociálnom poistení aj

§ 260 ods. 1 tohto zákona, a to v sume, v akej patrili k 31. decembru 2003, pričom zároveň

stanovuje, že ak nárok na ich výplatu k tomuto dňu trval, vyplácajú sa aj po tomto dni

za podmienok ustanovených predpismi účinnými do 31. decembra 2003, ak nie je ustanovené

inak.

Ak sa za úrazové dávky výslovne označujú plnenia priznané podľa predpisov

účinných pred 1. januárom 2004, tým viac za takéto dávky treba považovať aj plnenia

vyplývajúce z uvedených nárokov, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých nebolo

do tohto dňa právoplatne rozhodnuté a podľa § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sa má

o nich rozhodnúť podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej

uvedenými. Podľa týchto predpisov má byť podľa uvedeného ustanovenia rozhodnuté

o priznaní náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania

za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o náhrade škody už bolo právoplatne rozhodnuté.

I keď sa v tomto ustanovení výslovne neuvádza, kto má rozhodnúť, z predmetu právnej

úpravy sociálneho poistenia možno dospieť k záveru, že týmto subjektom môže byť, okrem

výnimky vyplývajúcej z ustanovenia § 272 ods. 11 zákona o sociálnom poistení, len Sociálna

poisťovňa, resp. jej organizačné zložky. Zákon o sociálnom poistení je totiž nielen

hmotnoprávnym predpisom upravujúcim rozsah sociálneho poistenia a v rámci neho aj

úrazového poistenia a právne vzťahy pri jeho vykonávaní, ale zároveň aj procesnoprávnym

predpisom upravujúcim konanie vo veciach úrazového poistenia. Ustanovenie § 172 ods. 2

tohto zákona určuje, že v konaní vo veciach úrazového poistenia rozhoduje o právach

a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov úrazového poistenia Sociálna poisťovňa.

Aj keď ustanovenie § 272 zákona o sociálnom poistení bolo novelou vykonanou

s účinnosťou od 1.1.2007 doplnené o odsek 11, podľa ktorého

spory o nárokoch podľa odsekov 9 a 10 (teda o nárokoch na náhradu za stratu na zárobku

po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity,

na náhradu za stratu na dôchodku a na náhradu na výživu pozostalých, ak konanie o nich

nebolo právoplatne skončené do 31.12.2003, resp. do 31.7.2006) rozhodujú súdy, nič to

nemení na charaktere týchto plnení ako dávok úrazového poistenia. Ustanovenia §§ 259, 260,

272 a 275 určujú hmotnoprávnu úpravu, ktorú má Sociálna poisťovňa, resp. aj súd v prípade

nárokov podľa § 272 ods. 9 a 10, použiť pri rozhodovaní o priznaní nárokov na náhradu

škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, ktoré vznikli pred

1. januárom 2004, a to za obdobie do 31. decembra 2003 a po tomto dni, resp. ktoré má

použiť Sociálna poisťovňa pri vyplácaní plnení z týchto nárokov, pričom za rozhodnutie sa

v zmysle § 209 ods. 1 posledná veta zákona o sociálnom poistení považuje aj samotné

poskytnutie dávky. Určenie hmotnoprávnej úpravy, ktorá sa má použiť (i keď ňou má byť

pracovnoprávna úprava účinná do 31.12.2003), nič nemení na tom, že plnenia vyplývajúce

z týchto nárokov sa priznávajú a vyplácajú ako dávky úrazového poistenia.

Z vyššie uvedeného potom možno vyvodiť, že účinnosťou zákona o sociálnom

poistení došlo k takej zmene v obsahu právneho vzťahu vyplývajúceho zo zodpovednosti

zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania (pri

zachovaní všetkých nárokov, ktoré vznikli do jeho účinnosti), s výnimkou nároku na náhradu

vecnej škody, ktorá mala za následok zmenu jeho charakteru, resp. jeho nahradenie právnym

vzťahom úrazového poistenia. Dovtedy súkromnoprávny vzťah sa zmenil na vzťah

verejnoprávny a nárok na náhradu škody spôsobnej pracovným úrazom alebo chorobou

z povolania, uplatnený napr. vo forme náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského

uplatnenia nadobudol povahu nároku na úrazovú dávku. Táto zmena zákonnej právnej úpravy

mala za následok zánik právomoci súdu v zmysle rozhodovať o nárokoch

na náhradu škody spôsobnej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, ktoré vznikli

pred 1. januárom 2004, s výnimkou nároku na náhradu vecnej škody a s výnimkou nárokov

vyplývajúcich z § 272 ods. 11 zákona o sociálnom poistení.

Uvedené ustanovenie § 272 ods. 11 zákona o sociálnom poistení v spojení s § 7 ods. 3

výslovne zakladá právomoc súdov rozhodovať vo veciach úrazového poistenia len ak

ide o nároky na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri

uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, na náhradu za stratu na dôchodku a na náhradu

na výživu pozostalých, pokiaľ konanie o nich nebolo právoplatne skončené do 31.12.2003,

resp. do 31.7.2006. S použitím logického výkladového pravidla argumentum a contrario

(dôkaz z opaku) možno dospieť k záveru, že na rozhodovanie v sporoch o iných nárokoch,

ako sú uvedené v tomto ustanovení, právomoc súdov daná nie je. Od 1. januára 2004 tak súdy

nemajú právomoc rozhodovať o nárokoch na náhradu škody spôsobnej pracovným úrazom

alebo chorobou z povolania (s výnimkou nároku na náhradu vecnej škody a s výnimkou

nárokov uvedených v § 272 ods. 11 zákona o sociálnom poistení), ktoré vznikli pred

1. januárom 2004, ani právomoc dokončiť začaté konania o týchto nárokoch, ak boli začaté

pred týmto dňom.

V prípade nárokov na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia ako aj

na zvýšenie týchto náhrad (ako foriem náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom alebo

chorobou z povolania), ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, nemožno právomoc súdov

vyvodzovať z ustanovenia vyhlášky č. o odškodňovaní bolesti

a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška

č. “), platnej v čase vzniku týchto nárokov. V zmysle právomoc

súdov prejednávať iné veci (teda aj veci vyplývajúce z právnych vzťahov úrazového

poistenia) možno ustanoviť len zákonom (nie vyhláškou). Okrem toho účelom ustanovenia

§ 7 ods. 3 uvedenej vyhlášky bolo umožniť zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie

spoločenského uplatnenia i nad maximálne sumy stanovené týmto predpisom len na základe

rozhodnutia súdu (teda vylúčiť možnosť účastníkov uzavrieť dohodu o zvýšení odškodnenia

nad stanovené maximálne sumy), pričom rozhodovanie súdu mohlo prichádzať do úvahy len

pokiaľ bola inak daná jeho právomoc na rozhodovanie o právach a povinnostiach

vyplývajúcich z tohto vzťahu. V zmysle ( účinného

do 31. marca 2002) boli príslušné orgány splnomocnené vyhláškou určiť len výšku, do ktorej

možno poskytnúť náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia a upraviť

určovanie výšky náhrady v jednotlivých prípadoch. Uvedené ustanovenie vyhlášky

č. teda nemožno vykladať tak, že by nárok na zvýšenie náhrady za bolesť

a za sťaženie spoločenského uplatnenia ako jeden z nárokov na náhradu škody spôsobenej

pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, bol vylúčený z rozhodovacej právomoci

Sociálnej poisťovne vo veciach právnych vzťahov vyplývajúcich z úrazového poistenia.

Pokiaľ rozhodovanie o právach a povinnostiach vyplývajúcich z verejnoprávneho vzťahu

úrazového poistenia bolo od 1. januára 2004 zverené Sociálnej poisťovni, potom táto

verejnoprávna inštitúcia je oprávnená rozhodovať nielen o priznaní a výplate úrazovej dávky,

ktorou je aj náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, ale i o zvýšení týchto

náhrad v zmysle vyhlášky č. Správnosť aplikácie uvedeného

ustanovenia Sociálnou poisťovňou môže byť preskúmavaná súdom len v konaní podľa piatej

časti , teda v správnom súdnictve. je

hmotnoprávnym predpisom, podľa ktorého Sociálna poisťovňa v konaní vo veciach

úrazového poistenia posudzuje nároky na úrazové dávky spočívajúce v náhrade za bolesť

a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Na použitie tohto predpisu odkazuje Sociálnu

poisťovňu § 99 zákona o sociálnom poistení.

Na právomoci Sociálnej poisťovne rozhodovať vo veciach úrazového poistenia

o úrazových dávkach spočívajúcich v náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského

uplatnenia nič nezmenila ani následná právna úprava (ktorá sa však na daný prípad, vzhľadom

na čas vzniku úrazu, nevzťahuje), t.j. o náhrade za bolesť a o náhrade

za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „), ktorým

s účinnosťou od 1. augusta 2004 bola zrušená

neobsahuje ustanovenie, ktorým by rozhodovanie vo veciach

úrazového poistenia o úrazových dávkach spočívajúcich v náhrade za bolesť a za sťaženie

spoločenského uplatnenia, bolo zverené do právomoci súdov v občianskom súdnom konaní.

Takýmto ustanovením nie je § 5 ods. 5 uvedeného zákona, v zmysle ktorého v prípadoch

hodných osobitného zreteľa môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť

najviac o 50 %. Možnosť súdu takto rozhodnúť prichádza do úvahy len v prípadoch,

v ktorých je inak daná právomoc súdu rozhodovať o uplatnenom nároku, t.j. ak ide o nárok

z poškodenia zdravia vyplývajúci zo súkromnoprávneho zodpovednostného vzťahu

spadajúceho pod ustanovenie Okrem toho podmienkou možnosti súdu

rozhodnúť o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je v zmysle § 6 ods. 3

tohto zákona neuzavretie dohody v lehote troch mesiacov od podania návrhu poškodeným

na jej uzavretie. Skúmanie tejto podmienky prichádza do úvahy v situáciách, v ktorých

poskytovateľ náhrady môže s poškodeným takúto dohodu uzavrieť. Ide v podstate

o zodpovedný subjekt zo súkromnoprávneho vzťahu zodpovednosti za škodu spôsobenú

poškodením zdravia a pri zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

z povinného zmluvného poistenia je to aj poisťovateľ alebo Slovenská kancelária

poisťovateľov.

Sociálna poisťovňa však takýmto subjektom, ktorý by mohol uzavrieť dohodu

o odškodnení vo forme náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, nie je. Aj keď je

poskytovateľom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia ako úrazovej dávky, zákon

o sociálnom poistení jej uzavretie dohody o tejto náhrade a teda aj o jej výške neumožňuje

a vôbec ho nepredpokladá, keď výslovne upravuje rozhodovanie Sociálnej poisťovne

o úrazových dávkach, teda vydanie rozhodnutia s predpísanými náležitosťami vrátane

poučenia o možnosti odvolania alebo opravného prostriedku. Okrem toho postavenie

Sociálnej poisťovne ako subjektu povolaného zákonom rozhodovať o úrazových dávkach

vylučuje jej pasívnu legitimáciu v konaní pred súdom o zvýšenie náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia. Ak by pasívne legitimovaným subjektom mal byť zamestnávateľ,

potom absencia ustanovenia o možnosti Sociálnej poisťovne poskytnúť za neho prisúdené

plnenie (uhradiť sumu priznanú poškodenému voči zamestnávateľovi právoplatným

rozsudkom) by prakticky znamenala, že zamestnávateľ by napriek svojej účasti na úrazovom

poistení naďalej znášal ťarchu odškodnenia z pracovného úrazu. Preto výklad, podľa ktorého

by o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia z poškodenia zdravia, ku ktorému

došlo v dôsledku pracovného úrazu, rozhodoval súd, by bol v zrejmom rozpore účelom

právnej úpravy úrazového poistenia. V konaní vo veciach úrazového poistenia, ktorého

predmetom je rozhodovanie o úrazovej dávke spočívajúcej v náhrade za sťaženie

spoločenského uplatnenia, spôsobené poškodením zdravia v dôsledku pracovného úrazu, treba

pod pojmom súd v zmysle rozumieť aj Sociálnu

poisťovňu. Skúmanie podmienky vyplývajúcej z ustanovenia § 6 ods. 3 tohto zákona je

v takomto prípade z povahy veci (pre nemožnosť dohody) bezpredmetné.

Vzhľadom na nedostatok právomoci súdov mal dovolací súd rozsudok odvolacieho

súdu i súdu prvého stupňa v dovolaním napadnutom výroku a súvisiacich výrokoch o trovách

konania zrušiť, konanie zastaviť, rozhodnúť o trovách konania a po právoplatnosti uznesenia

vec postúpiť Sociálnej poisťovni so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, t.j. orgánu

do právomoci ktorého patrí rozhodovanie o uplatnenom nároku.

V Bratislave 20. januára 2010

JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

sudca

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová