Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
6a9/366554.d4fb73.pdf
PDF · 112.55 KB
No categories available
5Cdo/321/2009
Najvyšší súd 5 Cdo 321/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti o maloletého F. S.,
narodeného X., zastúpeného opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
v H., dieťa rodičov: matky Ing. O. S., bývajúcej v H., zastúpenej JUDr. J. G., advokátom
Advokátskej kancelárie so sídlom v H., a otca U. S., bývajúceho P., zastúpeného M., so
sídlom v L., za účasti vedľajšieho účastníka C., so sídlom v B., v konaní o návrat dieťaťa,
vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 19 P 491/2008, na dovolanie matky proti
uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 26. augusta 2009 sp. zn. 4 CoP 20/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove z 26. augusta
2009 sp. zn. 4 CoP 20/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné uznesením z 20. mája 2009 č.k. 19 P 491/2008 - 174 konanie
o ustanovenie zástupcu z radov advokátov pre otca maloletého zastavil. Nariadil matke
Ing. O. S. vrátiť maloletého F. S., narodeného X. do Poľskej republiky, do troch dní od
právoplatnosti uznesenia. Nepriznal štátu náhradu trov konania. Vyslovil, že žiadny
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
otec maloletého dieťaťa podal dňa 6.11.2008 návrh na ustanovenie zástupcu z radov
advokátov, ako aj návrh na nariadenie návratu maloletého F. do Poľska. Z vykonaného
dokazovania mal preukázané, že maloletý F. mal miesto obvyklého pobytu na území Poľskej
republiky. Dňa 29.6.2008 na základe dohody rodičov, odišiel na Slovensko na dobu 30 dní s
tým, že po uplynutí tejto doby sa do miesta obvyklého pobytu, t.j. do Poľskej republiky
nevrátil na základe rozhodnutia matky, bez súhlasu otca. Táto skutočnosť nepochybne
vyplýva z prehlásenia matky zo dňa 28.6.2008. V konaní nebolo preukázané, že by medzi
rodičmi maloletého F. došlo k dohode o predĺžení lehoty miesta pobytu maloletého F. na
území Slovenskej republiky po uplynutí 30 dní v júli 2008. To znamená, že zo strany matky
došlo k neoprávnenému premiestneniu a následnému zadržiavaniu maloletého F. na území
Slovenskej republiky. Súd v konaní o návrat v prípadoch, ak sa jedná o neoprávnené
premiestnenie dieťaťa, alebo jeho zadržiavanie v zmysle článku 3 Dohovoru vo vzťahu
k členským štátom Európskej únie aj v spojitosti s článkom 2 ods. 11 nariadenia Rady ES
č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a o výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veci
rodičovských práv a povinností, neposudzuje, či návrat je alebo nie je v záujme dieťaťa.
V danom prípade nejde o konanie o starostlivosti súdu o maloletých podľa § 176 ods. 1
O.s.p., ale o špecifické konanie o návrat, v ktorom úlohou súdu je len posúdiť, či došlo
k neoprávnenému premiestneniu, alebo zadržiavaniu dieťaťa v zmysle článku 3 Dohovoru
a zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu. V prejednávanej veci
matka nepreukázala, že niektorá z podmienok uvedených v článku 13 Dohovoru bola splnená.
Písomný pokus otca o dohodu s matkou dieťaťa z 11.3.2009 neznamená, že otec súhlasil
alebo sa následne zmieril s premiestnením alebo so zadržaním maloletého F., pretože k
uzavretiu dohody, ktorú by podpísali všetky zainteresované strany, nedošlo.
Z informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, poskytnuté príslušným orgánom Poľskej
republiky vyplýva, že neexistuje vážne nebezpečenstvo, pre ktoré by mohol byť maloletý
ohrozený v prípade návratu do miesta pobytu. Súd konanie o ustanovení zástupcu z radov
advokátov pre otca maloletého zastavil v súlade s ustanovením § 96 ods. 1 O.s.p. z dôvodu
späťvzatia tohto návrhu samotným otcom maloletého dieťaťa.
Krajský súd v Prešove na odvolanie matky uznesením z 26. augusta 2009 sp.zn.
4 CoP 20/2009 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o nariadení návratu a vo
výrokoch o trovách konania a trovách štátu a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že namietané nesprávne
vyhodnotenie dôkazov v rozpore so zisteným skutkovým stavom s poukazom na článok 13
Haagskeho dohovoru, nepovažoval za opodstatnené. Hodnotenie dôkazov je vždy vecou súdu
a nie účastníkov konania. Konanie o návrat dieťaťa je špecifickým konaním, v ktorom úlohou
súdu je len posúdiť, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu maloletého
dieťaťa a zabezpečiť jeho okamžitý návrat do krajiny jeho obvyklého pobytu. Súhlasil
s názorom súdu prvého stupňa, že v tomto konaní sa neposudzuje, či návrat je alebo nie je
v záujme maloletého dieťaťa s prihliadnutím k tomu, že nebola preukázaná existencia
vážneho nebezpečenstva pre maloleté dieťa v krajine obvyklého pobytu. Aj podľa Dohovoru
2
o právach dieťaťa z 20.11.1989, dieťaťu sa garantuje právo poznať svojich rodičov, právo
na starostlivosť a právo byť v kontakte s obidvoma rodičmi. Slovenská republika ratifikovala
Dohovor o právach dieťaťa a tým sa zaviazala vykonať všetky opatrenia na potieranie
nezákonného premiestňovania detí do zahraničia a ich nenavracania späť. Vzhľadom na
preukázanie všetkých zákonných procesných podmienok vo vzťahu ku konaniu o nariadenie
návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, preto súd prvého stupňa správne rozhodol,
pokiaľ nariadil návrat maloletého F. do krajiny jeho obvyklého pôvodu, nie
na konkrétnu adresu. Tvrdené skutočnosti matkou o jej starostlivosti a finančnom zabezpečení
maloletého dieťaťa na území Slovenskej republiky sú právne irelevantné v predmetnom
konaní. Otázka úpravy práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu bude predmetom
samostatného konania na príslušnom súde v mieste obvyklého pobytu v Poľskej republike.
Mal za to, že ani nepriaznivý zdravotný stav maloletého F. spojený s alergiou, nemôže byť
dôvodom na uplatnenie výnimky z Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, ako aj z článku 13
Haagskeho dohovoru z dôvodu, že obsahu spisu vyplýva, že alergia u maloletého bola
diagnostikovaná už v čase jeho pobytu v Poľskej republike. Nejde o nové prostredie,
v ktorom by maloletý od svojho narodenia nebýval a nevyrastal. Z výsledku pohovoru,
vykonaného na požiadanie odvolacieho súdu s maloletým F., prostredníctvom kolízneho
opatrovníka, vyplýva, že dieťa komunikuje v slovenskom jazyku na primeranej vekovej
úrovni, chce bývať s mamkou, s otcom si telefonuje. Vyjadrenému názoru maloletého dieťaťa
odvolací súd venoval náležitú pozornosť, ale s prihliadnutím na jeho vek a rozumovú
vyspelosť, vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania a preukázaných skutočností
o nedôvodnom zadržaní maloletého dieťaťa na území Slovenskej republiky. Z uvedených
dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie ako správne v súlade s ustanovením
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala matka dovolanie, ktorá navrhla
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, z dôvodov
podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože sa jej postupom súdu odňala ako účastníčke predmetného
konania, možnosť konať pred súdom. Namietala, že odvolací súd jej odňal možnosť konať
pred súdom aj napriek tomu, že o to písomne požiadala a vykonal nové dôkazy, bez toho,
aby sa k nim mohla vyjadriť. Takisto namietala, že rozhodnutie súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), keďže súd neposúdil správne článok 13
Dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí, o duševnej ujme
dieťaťa a neznesiteľného stavu, do ktorého by ho mohla priviesť zmena do iného prostredia
3
z prostredia, kde už 15 mesiacov býva, navštevuje materskú škôlku, má rodinné a finančné
zázemie a podporu, má trvalé bydlisko, má matkou a slovenským štátom zákonom zaručené
zdravotné poistenie, ktoré v Poľskej republike po celý čas nemal a ani stále nemá. Ona ako
matka nemá v Poľsku prácu a nie je ani predpoklad, aby ju mala, takže bude musieť
dochádzať do svojej stálej práce na Slovensku, aby bola schopná finančne a inak
zabezpečovať svoje dieťa a samu seba.
Otec vo svojom vyjadrení k dovolaniu matky navrhol dovolanie „zamietnuť“ ako
neprípustné, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu považoval za správne. Nie je mu dodnes
známe tvrdenie matky, akú písomnú výpoveď alebo aký písomný návrh poslala odvolaciemu
súdu. Má za to, že práva matky dieťaťa neboli porušené tým, že odvolací súd rozhodol
bez ústneho pojednávania. V priebehu odvolacieho konania neboli predložené žiadne nové
rozhodujúce relevantné dôkazy. K žiadnej dohode o pobyte maloletého dieťaťa medzi matkou
a otcom nedošlo, nakoľko matka ju nikdy nepodpísala.
Kolízny opatrovník maloletého dieťaťa vo svojom vyjadrení k dovolaniu, poukázal
na Dohovor o právach dieťaťa (článok 3 a 12), prijatý Valným zhromaždením Organizácie
spojených národov dňa 20. novembra 1989, ktorý sa opiera o štyri hlavné princípy –
nediskriminácia, najlepší záujem dieťaťa, právo na zachovanie života a vývin, rešpektovanie
názoru dieťaťa. Uviedol, že dňa 19.8.2009 v zmysle § 21 zákona č. 305/2005 Z.z.
o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, v súlade s článkom 12 Dohovoru o právach dieťaťa
a v súlade s internou normou č. 020/2006, realizoval pohovor s maloletým F. S.. Matke
maloletého vysvetlil dôvod a nutnosť realizácie rozhovoru s jej synom, ktorá súhlasila
s vykonaním pohovoru bez jej prítomnosti. Zároveň však uviedla, že v prítomnosti maloletého
sa o právnych veciach nerozprávajú, pretože ho nechcú zbytočne vystavovať stresu. Z
uvedených dôvodov maloletému dieťaťu boli kladené len nutné otázky,
o ktoré bol požiadaný krajským súdom na základe písomného dožiadania zo 7.8.2009.
Z výsledku rozhovoru s maloletým vyplynulo, že dieťa komunikuje v slovenskom jazyku
na primeranej vekovej úrovni, chce zostať na Slovensku s mamkou, s otcom si telefonuje,
v septembri nastúpil do predškolského zariadenia. Teraz žije aj so starými rodičmi a matkou
v rodinnom dome na ulici S.. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby dovolací súd
zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
4
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O.s.p. možno napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. a proti rozsudku
odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 O.s.p., proti
uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné v prípadoch uvedených v ustanovení § 239 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Pokiaľ
dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný,
ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.),
alebo odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1
písm. b/ O.s.p.). V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na
zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia c/ ide o uznesenie
o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Keďže dovolaním napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v § 239 ods. 1, 2 O.s.p. je
zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa citovaného
zákonného ustanovenia nepripúšťa.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už
to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na
skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu uzneseniu ale
sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené
5
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou zo
závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej
alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska
ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p. ale nastáva až vtedy,
ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení
skutočne trpí.
So zreteľom na dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, že
v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad
v prejednávanej veci ide.
K odňatiu možnosti matky maloletého pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť
tým, že napriek tomu, že o to písomne požiadala, odvolacím súdom boli vykonané nové
dôkazy bez toho, aby sa k nim mohla vyjadriť.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávania vždy, ak a) je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
6
pojednávania, c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia
v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd nevyžaduje a ani z judikatúry
ESĽP nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie
vykonať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd
v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Ak by sa malo vykonať dokazovanie, je potrebné
nariadiť pojednávanie a nerozhoduje, či ide o zopakovanie dokazovania alebo o nové
dokazovanie. Súvisí to s umožnením účastníkom vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu.
Porušenie povinnosti vyjadriť sa účastníkom konania k vykonanému dokazovaniu má
za následok vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Ak odvolací súd doplní
dokazovanie vykonaním pohovoru s maloletým dieťaťom, v rámci ktorého zisťuje názor
maloletého a bez toho, aby vo veci nariadil pojednávanie a účastníkom umožnil vyjadriť sa
k týmto novým dôkazom, odníme im možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Z obsahu spisu totiž dovolací súd zistil, že odvolací súd v odvolacom konaní doplnil
dokazovanie, požiadal kolízneho opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
v H. o vykonanie pohovoru s maloletým F. S., za účelom zistenia jeho vzťahu k otcovi, či
chce ísť za ním do Poľska s tým, aby o výsledku pohovoru predložil písomnú správu, čo aj
kolízny opatrovník vykonal. Pohovor bol uskutočnený v neprítomnosti matky maloletého.
Odvolací súd dokazovanie doplnil bez toho, aby vo veci nariadil pojednávanie a účastníkom
umožnil vyjadriť sa k týmto novým dôkazom. Jeho postup bol v rozpore s ustanoveniami §
122 ods. 1, § 123 a § 129 O.s.p., podľa ktorých dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní
a účastníci majú právo sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. I keď ustanovenie § 214
ods. 2 O.s.p. umožňuje o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, postup podľa
neho prichádza do úvahy len v prípade, keď v odvolacom konaní nie je treba vykonávať
dokazovanie. Tým, že odvolací súd neumožnil dovolateľke vyjadriť sa k novým dôkazom,
odňal jej svojim postupom možnosť konať pred súdom. Zároveň nerešpektoval ani jej
základné právo na spravodlivý súdny proces chránené v čl. 46 až 50 Ústavy Slovenskej
republiky.
So zreteľom na uvedené je zrejmé, že v predmetnom konaní došlo k procesnej vade
zakladajúcej podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. prípustnosť dovolania.
7
Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. je vždy zo zákona
dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní touto
vadou postihnutom. Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v takom konaní
nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na to
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b
ods. 1, 2 O.s.p.). Vzhľadom na zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu pre vadu konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p., dovolací súd sa nezaoberal ďalšími dôvodmi, z ktorých
dovolateľka vyvodzovala opodstatnenosť svojho mimoriadneho opravného prostriedku,
pretože skutkové a na ne nadväzujúce právne závery odvolacieho súdu sú zatiaľ predčasné
a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie na ich hodnotenie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. januára 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Emília Kišacová
8