Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/2/2009

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Baricovej a členov senátu JUDr. Idy Hanzelovej a JUDr. Jaroslavy Fúrovej v právnej veci

žalobkyne obchodnej spoločnosti A. s.r.o. so sídlom S. 50/20, N. D., IČO: X., zastúpenej M.,

advokátkou so sídlom M. 1200/12, N. D., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu

Slovenskej republiky, N. 13, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí

žalovaného č. k. I/226/2163-26278/2008/990618-r zo dňa 12. marca 2008 na odvolanie

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 7. októbra 2008 č. k.13S/32/2008-

48, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo

dňa 7. októbra 2008 č. k.13S/32/2008-48 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne podľa § 250j ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala

preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. k. I/226/2163-26278/2008/990618-r zo

dňa 12. marca 2008, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Dubnica nad

Váhom č. /Boč zo dňa 14. decembra 2007 - dodatočný platobný výmer na

dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2005 vo

výške 142.810.- Sk, ako aj zrušenia tohto dodatočného platobného výmeru a vrátenia veci

žalovanému na ďalšie konanie. Daňový úrad Dubnica nad Váhom rozhodol v danej veci

po tom, čo jeho predchádzajúce rozhodnutie – dodatočný platobný výmer číslo:

/Boč zo dňa 14. novembra 2006, ktorým bol v zmysle § 44 ods. 6 písm. b/

bod 1 o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2005 vo výške 146.026,- Sk bolo rozhodnutím

Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky Banská Bystrica zo dňa 14. februára 2007

zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie za účelom doplnenia dokazovania.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po preskúmaní napadnutého

rozhodnutia ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe

( a a nasl. ; osobitne s poukazom na a )

dospel k záveru, že žalovaný posúdil vec po právnej stránke súladne so zákonom (§ 49 ods. 1

a ods. 2 písm. a/ o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), keď dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla

dôkazné bremeno, ktoré v daňovom konaní spočívalo na nej, nakoľko pri daňovom konaní sa

uplatňuje zásada prejednávacia a nie zásada vyhľadávacia. Žalobkyňa ani podľa názoru

krajského súdu nepreukázala, že dodanie a opracovanie materiálu vykonala pre ňu spoločnosť

D., s.r.o., a to buď sama alebo prostredníctvom subdodávateľov, ani nepreukázala, že daňové

doklady o zdaniteľných plneniach, ktoré vystavila spoločnosť D., s.r.o., na základe ktorých

uplatnila nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, boli reálne vykonané týmto dodávateľom,

a to či už priamo alebo prostredníctvom subdodávky. Krajský súd zhodne so žalovaným

ustálil, že doklady vystavené spoločnosťou D., s.r.o. by boli použiteľné pre účely priznania

nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty len vtedy, ak by bolo nepochybné, že v nich

uvedené údaje verne odrážajú skutočnosť, teda sú hodnoverné, teda, že ich vystavil ten, kto

ich vystaviť mal a za plnenia, ktoré aj reálne uskutočnil. Nestačí, aby bola splnená zákonná

povinnosť formálne tým, že je zachytená na daňovom doklade, ale zákon vyžaduje, aby

dodanie tovaru – služieb bolo skutočne aj vykonané a všetky údaje boli pravdivo uvedené.

Súd zdôraznil, že daňovník musí vystupovať pri realizácii svojich obchodov a pri svojom

podnikaní s odbornou starostlivosťou tak, aby prípadná daňová kontrola nespôsobila

daňovníkovi problémy s preukazovaním hodnovernosti daňových dokladov o rozsahu

vykonaných prác, resp. vývozu tovaru do iného členského štátu únie. Ak tak daňovník

nepostupoval, bol potom povinný znášať prípadné riziko z nedostatku hodnovernosti

daňových dokladov.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa tak, že

žalobkyni náhradu trov konania nepriznal, nakoľko nemala v konaní úspech.

Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie nesúhlasiac

so zamietnutím žaloby, majúc za to, že žaloba bola podaná dôvodne a rozhodnutie žalovaného

ako aj Daňového úradu Dubnica nad Váhom bolo vydané v rozpore so zákonom, z dôvodu

čoho bola ukrátená na svojich právach. Uviedla, že sa nemôže stotožniť s rozhodnutím

krajského súdu, ktorý dospel v predmetnej veci k záveru, že žalovaný ako aj správca dane

postupovali pri vydaní napadnutých rozhodnutí v súlade a v medziach zákonov, na základe

ktorých rozhodovali.

S poukazom na § 51 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 zákona o DPH poukázala na skutočnosť,

že v predmetnej veci bola daň voči žalobcovi uplatnená iným platiteľom v tuzemsku,

zo služieb, ktoré boli dodané žalobkyni a na základe riadne vystavenej faktúry platiteľom

dane žalobkyňa uhradila vyfakturovanú sumu, ktoré skutočnosti boli jednoznačne preukázané

v daňovom konaní. Žalobkyňa zastáva názor, že daňový doklad predovšetkým a v prvom rade

deklaruje, že došlo k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty.

Ďalej poukazuje na výpoveď svedka B. J., konateľa spoločnosti D., s.r.o., ktorý na ústnom

pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 20.7.2006, jednoznačne potvrdil, že zabezpečuje pre

žalobkyňu mechanické opracovanie, pričom krajský súd vo svojom rozhodnutí na uvedenú

výpoveď neprihliadol. Žalobkyňa nemala dôvod pochybovať o tom, či fakturované dodanie

služieb spoločnosťou D., s.r.o. táto spoločnosť vykonala, pričom nie je v možnostiach

a schopnostiach žalobkyne overovať, či uvedená spoločnosť disponuje zamestnancami,

skladovými priestormi, či dodané služby vykonáva sama alebo zabezpečí ich vykonanie

subdodávateľsky. Po dodaní služby a jej fakturácii žalobkyňa nemala dôvod pochybovať o jej

oprávnenosti. Zároveň skutočnosť, že spoločnosť D., s.r.o. nedodala fakturované služby,

nepreukazuje ani rozsiahle dokazovanie výsluchom svedkov, z ktorých výpovedí má

žalobkyňa zato, že žalovaný nemohol ustáliť, že služby v skutočnosti nedodal žalobkyni

platiteľ uvedený na faktúrach. Ide o všeobecné vyjadrenia svedkov, chýbajú konkrétne

skutočnosti obchodnej spolupráce so žalobkyňou, a takto neúplne zistený dôkaz nemôže byť

podkladom pre vydanie rozhodnutia.

Na základe vyššie uvedených skutočností žiadala, aby odvolací súd rozsudok krajského

súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného č. I/226/2163-26278/2008/990618-r zo dňa

12. marca 2008 ako aj dodatočný platobný výmer Daňového úradu Dubnica nad Váhom

č. /Boč zo dňa 14.decembra 2007 a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie

a zároveň zaviaže žalovaného k náhrade trov konania vo výške 4.000,- Sk a trov právneho

zastúpenia vo výške 21.994,- Sk na účet právnej zástupkyne Mgr. E. G..

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie navrhol napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Trenčíne potvrdiť. Poukázal na to, že žalobca v odvolaní uvádza v podstate

tie isté námietky, ktoré boli predmetom súdneho pojednávania na Krajskom súde v Trenčíne.

Naďalej sa pridržiaval svojho stanoviska podaného ku žalobe a trval na skutočnostiach

v tomto stanovisku uvedených.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez

nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk ( a v spojení s

ods. 1 veta prvá a ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné

priznať úspech.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247

ods. 1 ).

Predmetom súdneho preskúmania v danej veci je rozhodnutie daňových orgánov

o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2

ods. 1 v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne

záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na

zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb

zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú

vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného

hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona.

Zo o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov vyplýva, že dokazovanie

vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje

všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na

ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj

vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených

daňovým subjektom (§ 29 ods. 1 ods. 8 cit. zákona).

Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových

subjektov ( ). Objasnenie všetkých otázok, okolností, či

vyvrátenie pochybností nemožno totiž podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového

subjektu ( ) Na tento účel má správca dane využiť

prostriedky (len exemplikatívne uvedené v ustanovení

Zb.), ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce (nielen cieľovo pre správne určenie

daňovej povinnosti), pre posúdenie toho ktorého výdavku, lebo tieto vo svojom súhrne aj

jednotlivo podmieňujú správnosť určenia dane. Voľba druhu dôkazného prostriedku

závisí od otázky, ktorú treba objasniť.

Podľa druhá veta v odôvodnení rozhodnutia

sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili

hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Na daňové konanie sa neviaže tzv. zásada koncentrácie konania. To znamená, že

odvolací orgán v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní musí sa vyporiadať so všetkými

námietkami uvedenými v odvolaní (§ 48 ods. 6 druhá veta cit. zákona).

Podľa pri uplatňovaní daňových predpisov

v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej

skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká

platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je

povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako

platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu

uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi

dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže

platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 51 ods. 2 veta prvá zákona o DPH platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa

§ 49 ods. 2 písm. a/, c/ alebo písm. d/ najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo

na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho

roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie

daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplatňuje právo na odpočítanie dane,

má doklad podľa odseku 1 písm. a/, c/ alebo písm. d/.

Zákon o DPH v ustanovení § 49 ods. 2 viaže nárok platiteľa na odpočet dane pri

prijatých plneniach, ak boli prijaté na účely uskutočnenia zdaniteľných plnení. Tento

nárok ďalej časovo a vecne podmieňuje splnením všetkých podmienok zakotvených

v odseku 2. Daňový doklad spôsobilý k odpočtu musí obsahovať predpísané náležitosti a

musí ho vydať platiteľ, a to konkrétna fyzická alebo právnická osoba, ktorá spĺňa atribúty

platiteľa dane z pridanej hodnoty.

Vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 49 zákona

o DPH spočíva v tom, že platiteľ má nárok na odpočet dane iba pri tých zdaniteľných

plneniach, ktoré sú určené na uskutočňovanie zdaniteľných plnení platiteľa. Daňový

doklad deklaruje, že došlo k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi dane

z pridanej hodnoty, pričom jednému vzniká daňová povinnosť a druhému nárok na odpočet

dane. Daňový doklad odzrkadľuje všetky skutočnosti súvisiace s týmto zdaniteľným

plnením, a preto nemožno ho iba stotožňovať s faktúrou alebo s tzv. pro forma faktúrou.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zásad ako aj z obsahu

administratívneho i súdneho spisu možno sa stotožniť s právnym názorom daňových orgánov

i krajského súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného aj

v odôvodnení napadnutého rozsudku, že zo strany žalobkyne nedošlo k preukázaniu splnenia

podmienky odpočtu dane podľa ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v preskúmavanej veci daňové

orgány skutkový stav veci zistili v dostatočnom rozsahu a zo svojich zistení vyvodili správny

právny záver, a preto krajský súd nepochybil, ak žalobu žalobkyne zamietol.

Žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne právne relevantné skutočnosti, ktoré by

spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu a s ktorými by sa krajský súd

nebol podrobne vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia, na ktoré odvolací zároveň

v súlade s v spojení s veta prvá poukazuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací takto potom dospel k záveru, že

námietky žalobkyne vznesené v odvolaní nie sú opodstatnené, a preto podľa § 250ja ods. 3

veta druhá a napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a , nakoľko žalobkyňa

v odvolacom konaní úspech nemala a žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. januára 2010

JUDr. Jana Baricová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Anna Koláriková