Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
9b8/368096.e2cc5d.pdf
PDF · 137.71 KB
No categories available
5Sžf/2/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany
Baricovej a členov senátu JUDr. Idy Hanzelovej a JUDr. Jaroslavy Fúrovej v právnej veci
žalobkyne obchodnej spoločnosti A. s.r.o. so sídlom S. 50/20, N. D., IČO: X., zastúpenej M.,
advokátkou so sídlom M. 1200/12, N. D., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu
Slovenskej republiky, N. 13, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
žalovaného č. k. I/226/2163-26278/2008/990618-r zo dňa 12. marca 2008 na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 7. októbra 2008 č. k.13S/32/2008-
48, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo
dňa 7. októbra 2008 č. k.13S/32/2008-48 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne podľa § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala
preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. k. I/226/2163-26278/2008/990618-r zo
dňa 12. marca 2008, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Dubnica nad
Váhom č. 668/230/54523/07/Boč zo dňa 14. decembra 2007 - dodatočný platobný výmer na
dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2005 vo
výške 142.810.- Sk, ako aj zrušenia tohto dodatočného platobného výmeru a vrátenia veci
žalovanému na ďalšie konanie. Daňový úrad Dubnica nad Váhom rozhodol v danej veci
po tom, čo jeho predchádzajúce rozhodnutie – dodatočný platobný výmer číslo:
668/230/55442/06/Boč zo dňa 14. novembra 2006, ktorým bol v zmysle § 44 ods. 6 písm. b/
bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2005 vo výške 146.026,- Sk bolo rozhodnutím
Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky Banská Bystrica zo dňa 14. februára 2007
zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie za účelom doplnenia dokazovania.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe
(§ 244 ods. 1 a § 247 a nasl. OSP; osobitne s poukazom na § 249 ods. 2 a § 250i ods. 1 OSP)
dospel k záveru, že žalovaný posúdil vec po právnej stránke súladne so zákonom (§ 49 ods. 1
a ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“), keď dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno, ktoré v daňovom konaní spočívalo na nej, nakoľko pri daňovom konaní sa
uplatňuje zásada prejednávacia a nie zásada vyhľadávacia. Žalobkyňa ani podľa názoru
krajského súdu nepreukázala, že dodanie a opracovanie materiálu vykonala pre ňu spoločnosť
D., s.r.o., a to buď sama alebo prostredníctvom subdodávateľov, ani nepreukázala, že daňové
doklady o zdaniteľných plneniach, ktoré vystavila spoločnosť D., s.r.o., na základe ktorých
uplatnila nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, boli reálne vykonané týmto dodávateľom,
a to či už priamo alebo prostredníctvom subdodávky. Krajský súd zhodne so žalovaným
ustálil, že doklady vystavené spoločnosťou D., s.r.o. by boli použiteľné pre účely priznania
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty len vtedy, ak by bolo nepochybné, že v nich
uvedené údaje verne odrážajú skutočnosť, teda sú hodnoverné, teda, že ich vystavil ten, kto
ich vystaviť mal a za plnenia, ktoré aj reálne uskutočnil. Nestačí, aby bola splnená zákonná
povinnosť formálne tým, že je zachytená na daňovom doklade, ale zákon vyžaduje, aby
dodanie tovaru – služieb bolo skutočne aj vykonané a všetky údaje boli pravdivo uvedené.
Súd zdôraznil, že daňovník musí vystupovať pri realizácii svojich obchodov a pri svojom
podnikaní s odbornou starostlivosťou tak, aby prípadná daňová kontrola nespôsobila
daňovníkovi problémy s preukazovaním hodnovernosti daňových dokladov o rozsahu
vykonaných prác, resp. vývozu tovaru do iného členského štátu únie. Ak tak daňovník
nepostupoval, bol potom povinný znášať prípadné riziko z nedostatku hodnovernosti
daňových dokladov.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že
žalobkyni náhradu trov konania nepriznal, nakoľko nemala v konaní úspech.
Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie nesúhlasiac
so zamietnutím žaloby, majúc za to, že žaloba bola podaná dôvodne a rozhodnutie žalovaného
ako aj Daňového úradu Dubnica nad Váhom bolo vydané v rozpore so zákonom, z dôvodu
čoho bola ukrátená na svojich právach. Uviedla, že sa nemôže stotožniť s rozhodnutím
krajského súdu, ktorý dospel v predmetnej veci k záveru, že žalovaný ako aj správca dane
postupovali pri vydaní napadnutých rozhodnutí v súlade a v medziach zákonov, na základe
ktorých rozhodovali.
S poukazom na § 51 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 zákona o DPH poukázala na skutočnosť,
že v predmetnej veci bola daň voči žalobcovi uplatnená iným platiteľom v tuzemsku,
zo služieb, ktoré boli dodané žalobkyni a na základe riadne vystavenej faktúry platiteľom
dane žalobkyňa uhradila vyfakturovanú sumu, ktoré skutočnosti boli jednoznačne preukázané
v daňovom konaní. Žalobkyňa zastáva názor, že daňový doklad predovšetkým a v prvom rade
deklaruje, že došlo k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty.
Ďalej poukazuje na výpoveď svedka B. J., konateľa spoločnosti D., s.r.o., ktorý na ústnom
pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 20.7.2006, jednoznačne potvrdil, že zabezpečuje pre
žalobkyňu mechanické opracovanie, pričom krajský súd vo svojom rozhodnutí na uvedenú
výpoveď neprihliadol. Žalobkyňa nemala dôvod pochybovať o tom, či fakturované dodanie
služieb spoločnosťou D., s.r.o. táto spoločnosť vykonala, pričom nie je v možnostiach
a schopnostiach žalobkyne overovať, či uvedená spoločnosť disponuje zamestnancami,
skladovými priestormi, či dodané služby vykonáva sama alebo zabezpečí ich vykonanie
subdodávateľsky. Po dodaní služby a jej fakturácii žalobkyňa nemala dôvod pochybovať o jej
oprávnenosti. Zároveň skutočnosť, že spoločnosť D., s.r.o. nedodala fakturované služby,
nepreukazuje ani rozsiahle dokazovanie výsluchom svedkov, z ktorých výpovedí má
žalobkyňa zato, že žalovaný nemohol ustáliť, že služby v skutočnosti nedodal žalobkyni
platiteľ uvedený na faktúrach. Ide o všeobecné vyjadrenia svedkov, chýbajú konkrétne
skutočnosti obchodnej spolupráce so žalobkyňou, a takto neúplne zistený dôkaz nemôže byť
podkladom pre vydanie rozhodnutia.
Na základe vyššie uvedených skutočností žiadala, aby odvolací súd rozsudok krajského
súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného č. I/226/2163-26278/2008/990618-r zo dňa
12. marca 2008 ako aj dodatočný platobný výmer Daňového úradu Dubnica nad Váhom
č. 668/230/54523/07/Boč zo dňa 14.decembra 2007 a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie
a zároveň zaviaže žalovaného k náhrade trov konania vo výške 4.000,- Sk a trov právneho
zastúpenia vo výške 21.994,- Sk na účet právnej zástupkyne Mgr. E. G..
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie navrhol napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne potvrdiť. Poukázal na to, že žalobca v odvolaní uvádza v podstate
tie isté námietky, ktoré boli predmetom súdneho pojednávania na Krajskom súde v Trenčíne.
Naďalej sa pridržiaval svojho stanoviska podaného ku žalobe a trval na skutočnostiach
v tomto stanovisku uvedených.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné
priznať úspech.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247
ods. 1 OSP).
Predmetom súdneho preskúmania v danej veci je rozhodnutie daňových orgánov
o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty.
Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2
ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú
vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného
hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona.
Zo zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov vyplýva, že dokazovanie
vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje
všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj
vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených
daňovým subjektom (§ 29 ods. 1 ods. 8 cit. zákona).
Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových
subjektov (§ 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.). Objasnenie všetkých otázok, okolností, či
vyvrátenie pochybností nemožno totiž podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového
subjektu (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.) Na tento účel má správca dane využiť
prostriedky (len exemplikatívne uvedené v ustanovení § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992
Zb.), ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce (nielen cieľovo pre správne určenie
daňovej povinnosti), pre posúdenie toho ktorého výdavku, lebo tieto vo svojom súhrne aj
jednotlivo podmieňujú správnosť určenia dane. Voľba druhu dôkazného prostriedku
závisí od otázky, ktorú treba objasniť.
Podľa § 30 ods. 3 druhá veta zákona č. 511/1992 Zb. v odôvodnení rozhodnutia
sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili
hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
Na daňové konanie sa neviaže tzv. zásada koncentrácie konania. To znamená, že
odvolací orgán v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní musí sa vyporiadať so všetkými
námietkami uvedenými v odvolaní (§ 48 ods. 6 druhá veta cit. zákona).
Podľa § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. pri uplatňovaní daňových predpisov
v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej
skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je
povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako
platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu
uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 51 ods. 2 veta prvá zákona o DPH platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa
§ 49 ods. 2 písm. a/, c/ alebo písm. d/ najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo
na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho
roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie
daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplatňuje právo na odpočítanie dane,
má doklad podľa odseku 1 písm. a/, c/ alebo písm. d/.
Zákon o DPH v ustanovení § 49 ods. 2 viaže nárok platiteľa na odpočet dane pri
prijatých plneniach, ak boli prijaté na účely uskutočnenia zdaniteľných plnení. Tento
nárok ďalej časovo a vecne podmieňuje splnením všetkých podmienok zakotvených
v odseku 2. Daňový doklad spôsobilý k odpočtu musí obsahovať predpísané náležitosti a
musí ho vydať platiteľ, a to konkrétna fyzická alebo právnická osoba, ktorá spĺňa atribúty
platiteľa dane z pridanej hodnoty.
Vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 49 zákona
o DPH spočíva v tom, že platiteľ má nárok na odpočet dane iba pri tých zdaniteľných
plneniach, ktoré sú určené na uskutočňovanie zdaniteľných plnení platiteľa. Daňový
doklad deklaruje, že došlo k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi dane
z pridanej hodnoty, pričom jednému vzniká daňová povinnosť a druhému nárok na odpočet
dane. Daňový doklad odzrkadľuje všetky skutočnosti súvisiace s týmto zdaniteľným
plnením, a preto nemožno ho iba stotožňovať s faktúrou alebo s tzv. pro forma faktúrou.
Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zásad ako aj z obsahu
administratívneho i súdneho spisu možno sa stotožniť s právnym názorom daňových orgánov
i krajského súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného aj
v odôvodnení napadnutého rozsudku, že zo strany žalobkyne nedošlo k preukázaniu splnenia
podmienky odpočtu dane podľa ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v preskúmavanej veci daňové
orgány skutkový stav veci zistili v dostatočnom rozsahu a zo svojich zistení vyvodili správny
právny záver, a preto krajský súd nepochybil, ak žalobu žalobkyne zamietol.
Žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne právne relevantné skutočnosti, ktoré by
spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu a s ktorými by sa krajský súd
nebol podrobne vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia, na ktoré odvolací zároveň
v súlade s § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP poukazuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací takto potom dospel k záveru, že
námietky žalobkyne vznesené v odvolaní nie sú opodstatnené, a preto podľa § 250ja ods. 3
veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobkyňa
v odvolacom konaní úspech nemala a žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. januára 2010
JUDr. Jana Baricová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Anna Koláriková