Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
96b/369022.7b10c0.pdf
PDF · 110.42 KB
No categories available
2Cdo/71/2009
Najvyšší súd 2 Cdo 71/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky G. C., bývajúcej v Č.,
zastúpenej JUDr. H. B., advokátkou, so sídlom v D., proti odporcovi M., a. s. so sídlom v Č.,
zastúpenej JUDr. E. C., advokátom, so sídlom v D., o určenie neplatnosti výpovede, vedenej
na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 11 C 61/2008, o dovolaní navrhovateľky proti
rozsudku Krajského súdu v Trnave z 12. januára 2009 sp. zn. 23 Co 213/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom z 24. júna 2004 č. k. 9 C 80/2003 – 140 návrh
navrhovateľky na určenie neplatnosti výpovede danej jej odporcom 7. 1. 2003 a doručenej
10. 1. 2003 zamietol a uložil jej povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania 7 219 Sk
k rukám právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, že boli
splnené formálne aj hmotnoprávne podmienky výpovede. Bolo jednoznačne preukázané, že
došlo k organizačnej zmene, ktorá bola dôvodom výpovede (nadbytočnosť navrhovateľky).
Tvrdenia navrhovateľky o jej diskriminácii úmyselným konaním odporcu v súvislosti so
sporom pri odkúpení podnikových bytov a porušenie dobrých mravov a zneužitia práva
odporcom preukázané neboli. Pokiaľ ide o ponúknutie inej vhodnej práce navrhovateľke,
ktorú je schopná vzhľadom na svoj zdravotný stav, schopnosti a kvalifikáciu vykonávať, hoci
aj po predchádzajúcej príprave, tak odporca takúto prácu v čase výpovede nemal. V mesiaci
november 2002 došlo síce k prijatiu zamestnancov vo výrobe na dobu neurčitú, ale išlo
o zamestnancov, ktorí už u odporcu vykonávali prácu na dobu určitú (práce záhradnícke,
stolárske, ošetrovanie ošípaných). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Krajský súd v Trnave uznesením z 18. januára 2005 sp. zn. 11 Co 245/2004 na odvolanie
navrhovateľky rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Bol
toho názoru, že v konaní zostala nezodpovedaná nielen otázka, či došlo k rozhodnutiu
o organizačnej zmene, či a kedy bola zrušená funkcia vykonávaná navrhovateľkou, t. j.
existencia výpovedného dôvodu, ale aj otázka, či pred daním výpovede odporca skutočne
nemal možnosť ponúknuť navrhovateľke akékoľvek zamestnanie. Povinnosť súdu prvého
stupňa potom bude zaoberať sa zistením, či odporca mal k dispozícii voľné pracovné miesto
a prečo ho navrhovateľke pred daním výpovede neponúkol. Poukázal na to, že skutkový stav
zistený súdom prvého stupňa bol nedostatočný aj v otázke, prečo za stavu, ak už dňa 25. 10.
2002 vedel odporca o znižovaní počtu zamestnancov, neponúkol im miesta manuálnych
pracovníkov, ktorým sa mal skončiť pracovný pomer uzavretý na dobu určitú (31.10. resp.
30. 11. 2002) a s ktorými uzatváral 25. 11. 2002 nové pracovné zmluvy na dobu neurčitú.
Okresný súd Dunajská Streda (v poradí druhým) rozsudkom z 24. novembra 2005 č. k.
9 C 80/2003 – 241 návrh navrhovateľky zamietol a uložil jej povinnosť zaplatiť odporcovi
náhradu trov 4 200 Sk (znalečné) a trov právneho zastúpenia 11 221 Sk k rukám právneho
zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru o dodržaní zákonného postupu
odporcu pri rozhodnutí o organizačnej zmene, keď je právom zamestnávateľa, aby si stanovil
počet pracovníkov a tiež v prípade organizačnej zmeny určil, ktorý pracovník je nadbytočný.
V danej veci bolo preukázané, že u odporcu nebol po výpovedi danej navrhovateľke prijatý
iný zamestnanec s rovnakou náplňou práce. Manuálne práce, na ktoré boli prijatí na dobu
neurčitú pracovníci vykonávajúci ich s pracovným pomerom na dobu určitú, neboli pre
navrhovateľku vhodné. Bola preukázaná aj príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou
navrhovateľky a organizačnou zmenou vykonanou odporcom. Teda boli splnené
hmotnoprávne podmienky predmetnej výpovede, keď odporca preukázal, že v čase výpovede
nemal žiadnu prácu pre navrhovateľku vhodnú. Počet THP pracovníkov nebol zvýšený,
naopak počet administratívnych pracovníkov, ako aj celkový počet zamestnancov odporcu
vykazuje klesajúcu tendenciu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Krajský súd v Trnave (v poradí druhým rozhodnutím) rozsudkom z 3. júla 2006 sp. zn.
11 Co 410/2005 na odvolanie navrhovateľky zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej tak, že určil, že výpoveď daná odporcom navrhovateľke podľa § 63 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce dňa 10. januára 2003 je neplatná a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľke trovy konania 6 338 Sk k rukám právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. V časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Dospel k záveru, že pokiaľ by sa uznesenie predstavenstva odporcu z 25. 10. 2002
(bod 8 – č. 48/2002) považovalo za rozhodnutie o organizačnej zmene a znížení počtu
administratívnych pracovníkov, je potrebné predovšetkým prihliadnuť k tomu, že to bolo
aktuálne v mesiaci október 2002, keď predsedovi predstavenstva bola uložená úloha
realizovať uznesenie do 30. 11. 2002. Vzhľadom k tomu, že uznesenie v stanovenej lehote
realizované nebolo a výpoveď bola navrhovateľke daná až v mesiaci január 2003, sú dôvodné
pochybnosti o tom, kedy sa navrhovateľka stala pre odporcu nadbytočnou (svoju prácu
vykonávala až do skončenia výpovednej lehoty). Mal za to, že medzi opatrením odporcu
a nadbytočnosťou navrhovateľky nebola preukázaná príčinná súvislosť. Z vykonaného
dokazovania ustálil, že odporca si voči navrhovateľke nesplnil ponukovú povinnosť v zmysle
§ 63 ods. 2 Zákonníka práce, keď predstavenstvo odporcu (na zasadnutí 25. 10. 2002) súčasne
s rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov rozhodlo o tom, že so siedmimi pracovníkmi,
ktorí mali uzavreté pracovné pomery na dobu určitú, budú uzavreté na dobu neurčitú.
Na základe toho dospel k záveru o nesplnení hmotnoprávnych podmienok výpovede.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 26. septembra 2007 sp. zn.
2 Cdo 318/2006 na dovolanie odporcu rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Uviedol, že odvolací súd síce správne vychádzal z uvedených základných
predpokladov a podmienok platného skončenia pracovného pomeru, dospel ale k nesprávnym
záverom. Platnosť výpovede, ako každého právneho úkonu treba posudzovať v čase
a so zreteľom na okolnosti, aké tu boli v čase jeho dania. Zamestnanec nemusí byť v každom
prípade nadbytočný pre zamestnávateľa už v čase dania výpovede. Dôležité je, aby písomné
rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o znížení stavu zamestnancov s cieľom
zvýšiť efektívnosť práce, bolo prijaté pred daním výpovede. Pracovný pomer na základe
výpovede ale nesmie skončiť skôr, ako nastala účinnosť písomného rozhodnutia o znížení
stavu zamestnancov. Zo zistenia, že medzi prijatím rozhodnutia o znížení stavu zamestnancov
a skončením pracovného pomeru z tohto dôvodu uplynie určitá, vzhľadom na okolnosti
prípadu primeraná doba, t. j. z toho, že rozhodnutie zamestnávateľa nie je realizované
bezprostredne po jeho prijatí, nie je možné bez ďalšieho vyvodiť nedostatok
príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov
a nadbytočnosťou zamestnanca, ako to urobil odvolací súd. Zamestnávateľ i po rozhodnutí
o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce môže aj naďalej
zamestnancovi, ktorý sa stal pre neho nadbytočný, prideľovať po primeranú dobu prácu podľa
pracovnej zmluvy (v dôsledku rozhodnutia o znížení stavu zamestnancov zamestnávateľ
nestráca možnosť prideľovať zamestnancovi prácu, ktorú pre neho vykonával), to bez
ďalšieho nič nezmení na tom, že jeho práca nie je v ďalšom období (vôbec alebo v pôvodnom
rozsahu) potrebná, pretože sa v dôsledku rozhodnutia o znížení stavu zamestnancov
s cieľom zvýšiť efektívnosť práce stal pre svojho zamestnávateľa nadbytočným. Za nenáležitý
považoval záver odvolacieho súdu, že odporca opomenul splnenie svojej ponukovej
povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Vzhľadom k tomu, že splnenie ponukovej
povinnosti zamestnávateľa je predpokladom platnosti výpovede pracovného pomeru,
podmienky ustanovené v uvedenom ustanovení sa musia skúmať podľa stavu v čase dania
výpovede. Iba k tomuto času malo byť preto skúmané, či odporca pri výpovedi danej listom
zo 7. 1. 2003, doručeným 10. 1. 2003, dodržal postup podľa ustanovenia § 63 ods. 2
Zákonníka práce. Ak to odvolací súd urobil s prihliadnutím na rozhodnutie predstavenstva
odporcu z 25. 10 2002, hoci výpoveď nadobudla účinnosť 10. 1. 2003, vychádzal zo stavu
veci, ktorý nebol relevantný pre posúdenie, či odporca splnil alebo nesplnil ponukovú
povinnosť.
Krajský súd v Trnave (v poradí tretím rozhodnutím) uznesením z 28. januára 2008 sp. zn.
23 Co 235/2007 rozsudok súdu prvého stupňa (č. k. 9 C 80/2003 z 24. 11. 2005) zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uložil prvostupňovému súdu (vychádzajúcu zo záväzného
právneho názoru najvyššieho súdu), aby náležite zistil, či bola splnená povinnosť odporcu
k navrhovateľke v čase účinnosti výpovede v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce, t. j. ponuky
iného vhodného zamestnania v súlade s pracovnou zmluvou.
Okresný súd Dunajská Streda (v poradí tretím) rozsudkom z 3. júla 2008 č. k.
11 C 61/2008 – 97 návrh navrhovateľky zamietol a uložil jej povinnosť zaplatiť odporcovi
trovy konania 28 358 Sk k rukám právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Mal za jednoznačne preukázané, že v danej veci bola splnená ponuková povinnosť v zmysle
§ 63 ods. 2 Zákonníka práce. Odporca nevedel navrhovateľke ponúknuť iné vhodné
zamestnanie v súlade s pracovnou zmluvou, lebo v čase dania výpovede nedisponoval
žiadnym voľným pracovným miestom pre ňu vhodným. Išlo o tzv. absolútnu nemožnosť
zamestnanca ďalej zamestnávať (R č. 51/97). Podľa jeho názoru v čase dania výpovede bolo
rozhodnuté o organizačnej zmene a jej realizácia zabezpečená tak, aby bolo nepochybné,
že v dôsledku tejto zmeny stratí zamestnávateľ v dohľadnej dobe možnosť zamestnanca
zamestnávať a že sa zamestnanec stane pre neho nadbytočným. Teda predmetná výpoveď
spĺňa všetky hmotnoprávne i procesné predpoklady jej platnosti. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Krajský súd v Trnave (v poradí štvrtým rozhodnutím) rozsudkom z 12. januára 2009
sp. zn. 23 Co 213/2008 na odvolanie navrhovateľky rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
a navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania 71,92 € na účet
právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V plnom rozsahu sa stotožnil
s rozhodnutím prvostupňového súdu a jeho odôvodnením, na ktoré poukázal. Uviedol, že
predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce
je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi
organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca, ktoré boli splnené. Tiež bola splnená
hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede vyplývajúca pre zamestnávateľa z § 63 ods. 2
Zákonníka práce, t. j. ponuková povinnosť. V čase účinnosti výpovede išlo zo strany odporcu
o absolútnu nemožnosť ponuky ďalšej práce, pretože v tom období iná práca, ktorá by
zodpovedala skutočnostiam vyplývajúcim z pracovnej zmluvy pre navrhovateľku, nebola.
Na základe predloženého zoznamu pracovníkov prijatých do pracovného pomeru v roku 2003
prvostupňový súd správne zistil, že v čase od 7. 1. 2003 do 10. 1.2003 (deň doručenia
výpovede), teda v čase účinnosti výpovede, odporca nedisponoval žiadnym voľným miestom
v mieste dohodnutom v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, resp. v mieste bydliska
zamestnanca, ktoré by navrhovateľke mohlo byť ponúknuté v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka
práce. Správne preto súd prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu na určenie
neplatnosti predmetnej výpovede. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie navrhovateľka. Žiadala ho zrušiť
(ako aj rozsudok okresného súdu) a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietala
nesprávne právne posúdenie veci a tzv inú vadu konania majúcu za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.). Bola toho názoru, že bol porušený
zákon a to § 63 ods. 2 písm. b/ a uplatnenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Trvala na tom,
že o organizačnej zmene odporca rozhodol výlučne z dôvodu, že spolu s manželom napadli
jeho postup pri rozhodovaní o prevode vlastníckeho práva k bytu. Nestotožnila sa s názorom
súdov nižších stupňov, podľa ktorého pri uplatňovaní § 63 ods. 2 Zákonníka práce je potrebné
hovoriť len o dni výpovede a ak v tento deň má zamestnávateľ voľné pracovné miesto
toto môže ponúknuť zamestnancovi. Pri takomto vysvetlení žiadny zamestnanec nemá právo
ochrany svojej práce a svojej osoby. Odporca mal povinnosť jej ako zamestnancovi ponúknuť
iné vhodné zamestnanie, či v administratíve, či v živočíšnej alebo rastlinnej výrobe. Výkazy,
ktoré preukázal sú účelové a nepravdivé. Aj v októbri 2002 a januári 2003 až do mája 2003
prijímal nových pracovníkov. Nesúhlasila preto so záverom o splnení ponukovej povinnosti
odporcu.
Odporca považoval rozhodnutia súdov nižších stupňov za vecne správne a dovolanie za
neprípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), najskôr skúmal bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), či tento opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O. s. p. možno napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. a proti rozsudku odvolacieho
súdu je prípustné ešte v prípadoch uvedených v § 238 O. s. p.
Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa.
Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci.
Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom prípustnosť dovolania nevyslovil a nešlo
ani o prípad, že by sa odvolací súd v tejto právnej veci odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu, ktorý vo veci už rozhodoval.
Keďže dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nemožno podriadiť pod žiadny
dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 1, 2, a 3 O. s. p., je zrejmé, že dovolanie
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej veci podľa týchto ustanovení nie je
prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 237 O. s. p. (či už
to účastník namieta alebo nie), sa Najvyšší súd Slovenskej republiky neobmedzil iba na
skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku, podľa ustanovenia
§ 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237
O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku či uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto
ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia
procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Dovolateľka žiadnu z uvedených procesných
vád nenamietala a jej existenciu nezistil ani dovolací súd.
Navrhovateľka v dovolaní predovšetkým namietala, že napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu (ako aj súdu prvého stupňa) spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Nesprávne právne posúdenie veci je nepochybne dovolacím dôvodom, nezakladá ale
prípustnosť dovolania (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby toto tvrdenie dovolateľky bolo opodstatnené, nezakladalo
by prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací
súd použil správny právny predpis a či ho správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil správne právne závery, prichádzalo do úvahy iba vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Obdobne
to platí i vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., t. j. ak by
konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Keďže dovolanie navrhovateľky nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť
k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom, resp. zaoberať sa tzv.
inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Keďže v tejto právnej veci dovolanie nie je prípustné, dovolací súd ho odmietol v súlade
s ustanovením § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Pritom riadiac sa
právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa otázkou vecnej správnosti napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi dovolací súd nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá vo veci úspech nemala, pretože si ich
náhradu neuplatnil (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1
O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. januára 2010
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Emília Kišacová