Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/71/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky G. C., bývajúcej v Č.,

zastúpenej JUDr. H. B., advokátkou, so sídlom v D., proti odporcovi M., a. s. so sídlom v Č.,

zastúpenej JUDr. E. C., advokátom, so sídlom v D., o určenie neplatnosti výpovede, vedenej

na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľky proti

rozsudku Krajského súdu v Trnave z 12. januára 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom z 24. júna 2004 č. k. – 140 návrh

navrhovateľky na určenie neplatnosti výpovede danej jej odporcom 7. 1. 2003 a doručenej

10. 1. 2003 zamietol a uložil jej povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania 7 219 Sk

k rukám právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru, že boli

splnené formálne aj hmotnoprávne podmienky výpovede. Bolo jednoznačne preukázané, že

došlo k organizačnej zmene, ktorá bola dôvodom výpovede (nadbytočnosť navrhovateľky).

Tvrdenia navrhovateľky o jej diskriminácii úmyselným konaním odporcu v súvislosti so

sporom pri odkúpení podnikových bytov a porušenie dobrých mravov a zneužitia práva

odporcom preukázané neboli. Pokiaľ ide o ponúknutie inej vhodnej práce navrhovateľke,

ktorú je schopná vzhľadom na svoj zdravotný stav, schopnosti a kvalifikáciu vykonávať, hoci

aj po predchádzajúcej príprave, tak odporca takúto prácu v čase výpovede nemal. V mesiaci

november 2002 došlo síce k prijatiu zamestnancov vo výrobe na dobu neurčitú, ale išlo

o zamestnancov, ktorí už u odporcu vykonávali prácu na dobu určitú (práce záhradnícke,

stolárske, ošetrovanie ošípaných). O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Trnave uznesením z 18. januára 2005 sp. zn. na odvolanie

navrhovateľky rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Bol

toho názoru, že v konaní zostala nezodpovedaná nielen otázka, či došlo k rozhodnutiu

o organizačnej zmene, či a kedy bola zrušená funkcia vykonávaná navrhovateľkou, t. j.

existencia výpovedného dôvodu, ale aj otázka, či pred daním výpovede odporca skutočne

nemal možnosť ponúknuť navrhovateľke akékoľvek zamestnanie. Povinnosť súdu prvého

stupňa potom bude zaoberať sa zistením, či odporca mal k dispozícii voľné pracovné miesto

a prečo ho navrhovateľke pred daním výpovede neponúkol. Poukázal na to, že skutkový stav

zistený súdom prvého stupňa bol nedostatočný aj v otázke, prečo za stavu, ak už dňa 25. 10.

2002 vedel odporca o znižovaní počtu zamestnancov, neponúkol im miesta manuálnych

pracovníkov, ktorým sa mal skončiť pracovný pomer uzavretý na dobu určitú (31.10. resp.

30. 11. 2002) a s ktorými uzatváral 25. 11. 2002 nové pracovné zmluvy na dobu neurčitú.

Okresný súd Dunajská Streda (v poradí druhým) rozsudkom z 24. novembra 2005 č. k.

– 241 návrh navrhovateľky zamietol a uložil jej povinnosť zaplatiť odporcovi

náhradu trov 4 200 Sk (znalečné) a trov právneho zastúpenia 11 221 Sk k rukám právneho

zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Dospel k záveru o dodržaní zákonného postupu

odporcu pri rozhodnutí o organizačnej zmene, keď je právom zamestnávateľa, aby si stanovil

počet pracovníkov a tiež v prípade organizačnej zmeny určil, ktorý pracovník je nadbytočný.

V danej veci bolo preukázané, že u odporcu nebol po výpovedi danej navrhovateľke prijatý

iný zamestnanec s rovnakou náplňou práce. Manuálne práce, na ktoré boli prijatí na dobu

neurčitú pracovníci vykonávajúci ich s pracovným pomerom na dobu určitú, neboli pre

navrhovateľku vhodné. Bola preukázaná aj príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou

navrhovateľky a organizačnou zmenou vykonanou odporcom. Teda boli splnené

hmotnoprávne podmienky predmetnej výpovede, keď odporca preukázal, že v čase výpovede

nemal žiadnu prácu pre navrhovateľku vhodnú. Počet THP pracovníkov nebol zvýšený,

naopak počet administratívnych pracovníkov, ako aj celkový počet zamestnancov odporcu

vykazuje klesajúcu tendenciu. O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Trnave (v poradí druhým rozhodnutím) rozsudkom z 3. júla 2006 sp. zn.

na odvolanie navrhovateľky zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

samej tak, že určil, že výpoveď daná odporcom navrhovateľke podľa § 63 ods. 1 písm. b/

dňa 10. januára 2003 je neplatná a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť

navrhovateľke trovy konania 6 338 Sk k rukám právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. V časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Dospel k záveru, že pokiaľ by sa uznesenie predstavenstva odporcu z 25. 10. 2002

(bod 8 – č. 48/2002) považovalo za rozhodnutie o organizačnej zmene a znížení počtu

administratívnych pracovníkov, je potrebné predovšetkým prihliadnuť k tomu, že to bolo

aktuálne v mesiaci október 2002, keď predsedovi predstavenstva bola uložená úloha

realizovať uznesenie do 30. 11. 2002. Vzhľadom k tomu, že uznesenie v stanovenej lehote

realizované nebolo a výpoveď bola navrhovateľke daná až v mesiaci január 2003, sú dôvodné

pochybnosti o tom, kedy sa navrhovateľka stala pre odporcu nadbytočnou (svoju prácu

vykonávala až do skončenia výpovednej lehoty). Mal za to, že medzi opatrením odporcu

a nadbytočnosťou navrhovateľky nebola preukázaná príčinná súvislosť. Z vykonaného

dokazovania ustálil, že odporca si voči navrhovateľke nesplnil ponukovú povinnosť v zmysle

, keď predstavenstvo odporcu (na zasadnutí 25. 10. 2002) súčasne

s rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov rozhodlo o tom, že so siedmimi pracovníkmi,

ktorí mali uzavreté pracovné pomery na dobu určitú, budú uzavreté na dobu neurčitú.

Na základe toho dospel k záveru o nesplnení hmotnoprávnych podmienok výpovede.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 26. septembra 2007 sp. zn.

na dovolanie odporcu rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Uviedol, že odvolací súd síce správne vychádzal z uvedených základných

predpokladov a podmienok platného skončenia pracovného pomeru, dospel ale k nesprávnym

záverom. Platnosť výpovede, ako každého právneho úkonu treba posudzovať v čase

a so zreteľom na okolnosti, aké tu boli v čase jeho dania. Zamestnanec nemusí byť v každom

prípade nadbytočný pre zamestnávateľa už v čase dania výpovede. Dôležité je, aby písomné

rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o znížení stavu zamestnancov s cieľom

zvýšiť efektívnosť práce, bolo prijaté pred daním výpovede. Pracovný pomer na základe

výpovede ale nesmie skončiť skôr, ako nastala účinnosť písomného rozhodnutia o znížení

stavu zamestnancov. Zo zistenia, že medzi prijatím rozhodnutia o znížení stavu zamestnancov

a skončením pracovného pomeru z tohto dôvodu uplynie určitá, vzhľadom na okolnosti

prípadu primeraná doba, t. j. z toho, že rozhodnutie zamestnávateľa nie je realizované

bezprostredne po jeho prijatí, nie je možné bez ďalšieho vyvodiť nedostatok

príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov

a nadbytočnosťou zamestnanca, ako to urobil odvolací súd. Zamestnávateľ i po rozhodnutí

o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce môže aj naďalej

zamestnancovi, ktorý sa stal pre neho nadbytočný, prideľovať po primeranú dobu prácu podľa

pracovnej zmluvy (v dôsledku rozhodnutia o znížení stavu zamestnancov zamestnávateľ

nestráca možnosť prideľovať zamestnancovi prácu, ktorú pre neho vykonával), to bez

ďalšieho nič nezmení na tom, že jeho práca nie je v ďalšom období (vôbec alebo v pôvodnom

rozsahu) potrebná, pretože sa v dôsledku rozhodnutia o znížení stavu zamestnancov

s cieľom zvýšiť efektívnosť práce stal pre svojho zamestnávateľa nadbytočným. Za nenáležitý

považoval záver odvolacieho súdu, že odporca opomenul splnenie svojej ponukovej

povinnosti podľa . Vzhľadom k tomu, že splnenie ponukovej

povinnosti zamestnávateľa je predpokladom platnosti výpovede pracovného pomeru,

podmienky ustanovené v uvedenom ustanovení sa musia skúmať podľa stavu v čase dania

výpovede. Iba k tomuto času malo byť preto skúmané, či odporca pri výpovedi danej listom

zo 7. 1. 2003, doručeným 10. 1. 2003, dodržal postup podľa ustanovenia § 63 ods. 2

. Ak to odvolací súd urobil s prihliadnutím na rozhodnutie predstavenstva

odporcu z 25. 10 2002, hoci výpoveď nadobudla účinnosť 10. 1. 2003, vychádzal zo stavu

veci, ktorý nebol relevantný pre posúdenie, či odporca splnil alebo nesplnil ponukovú

povinnosť.

Krajský súd v Trnave (v poradí tretím rozhodnutím) uznesením z 28. januára 2008 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa (č. k. z 24. 11. 2005) zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uložil prvostupňovému súdu (vychádzajúcu zo záväzného

právneho názoru najvyššieho súdu), aby náležite zistil, či bola splnená povinnosť odporcu

k navrhovateľke v čase účinnosti výpovede v zmysle , t. j. ponuky

iného vhodného zamestnania v súlade s pracovnou zmluvou.

Okresný súd Dunajská Streda (v poradí tretím) rozsudkom z 3. júla 2008 č. k.

– 97 návrh navrhovateľky zamietol a uložil jej povinnosť zaplatiť odporcovi

trovy konania 28 358 Sk k rukám právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Mal za jednoznačne preukázané, že v danej veci bola splnená ponuková povinnosť v zmysle

. Odporca nevedel navrhovateľke ponúknuť iné vhodné

zamestnanie v súlade s pracovnou zmluvou, lebo v čase dania výpovede nedisponoval

žiadnym voľným pracovným miestom pre ňu vhodným. Išlo o tzv. absolútnu nemožnosť

zamestnanca ďalej zamestnávať (R č. 51/97). Podľa jeho názoru v čase dania výpovede bolo

rozhodnuté o organizačnej zmene a jej realizácia zabezpečená tak, aby bolo nepochybné,

že v dôsledku tejto zmeny stratí zamestnávateľ v dohľadnej dobe možnosť zamestnanca

zamestnávať a že sa zamestnanec stane pre neho nadbytočným. Teda predmetná výpoveď

spĺňa všetky hmotnoprávne i procesné predpoklady jej platnosti. O trovách konania rozhodol

podľa

Krajský súd v Trnave (v poradí štvrtým rozhodnutím) rozsudkom z 12. januára 2009

sp. zn. na odvolanie navrhovateľky rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil

a navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania 71,92 € na účet

právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V plnom rozsahu sa stotožnil

s rozhodnutím prvostupňového súdu a jeho odôvodnením, na ktoré poukázal. Uviedol, že

predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa

je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi

organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca, ktoré boli splnené. Tiež bola splnená

hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede vyplývajúca pre zamestnávateľa z § 63 ods. 2

, t. j. ponuková povinnosť. V čase účinnosti výpovede išlo zo strany odporcu

o absolútnu nemožnosť ponuky ďalšej práce, pretože v tom období iná práca, ktorá by

zodpovedala skutočnostiam vyplývajúcim z pracovnej zmluvy pre navrhovateľku, nebola.

Na základe predloženého zoznamu pracovníkov prijatých do pracovného pomeru v roku 2003

prvostupňový súd správne zistil, že v čase od 7. 1. 2003 do 10. 1.2003 (deň doručenia

výpovede), teda v čase účinnosti výpovede, odporca nedisponoval žiadnym voľným miestom

v mieste dohodnutom v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, resp. v mieste bydliska

zamestnanca, ktoré by navrhovateľke mohlo byť ponúknuté v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka

práce. Správne preto súd prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu na určenie

neplatnosti predmetnej výpovede. O trovách konania rozhodol podľa

v spojení s

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie navrhovateľka. Žiadala ho zrušiť

(ako aj rozsudok okresného súdu) a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietala

nesprávne právne posúdenie veci a tzv inú vadu konania majúcu za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( a ). Bola toho názoru, že bol porušený

zákon a to a uplatnenie . Trvala na tom,

že o organizačnej zmene odporca rozhodol výlučne z dôvodu, že spolu s manželom napadli

jeho postup pri rozhodovaní o prevode vlastníckeho práva k bytu. Nestotožnila sa s názorom

súdov nižších stupňov, podľa ktorého pri uplatňovaní je potrebné

hovoriť len o dni výpovede a ak v tento deň má zamestnávateľ voľné pracovné miesto

toto môže ponúknuť zamestnancovi. Pri takomto vysvetlení žiadny zamestnanec nemá právo

ochrany svojej práce a svojej osoby. Odporca mal povinnosť jej ako zamestnancovi ponúknuť

iné vhodné zamestnanie, či v administratíve, či v živočíšnej alebo rastlinnej výrobe. Výkazy,

ktoré preukázal sú účelové a nepravdivé. Aj v októbri 2002 a januári 2003 až do mája 2003

prijímal nových pracovníkov. Nesúhlasila preto so záverom o splnení ponukovej povinnosti

odporcu.

Odporca považoval rozhodnutia súdov nižších stupňov za vecne správne a dovolanie za

neprípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), najskôr skúmal bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či tento opravný prostriedok

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle a nasl. možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa ( ). Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v ustanovení až g/ a proti rozsudku odvolacieho

súdu je prípustné ešte v prípadoch uvedených v

Podľa dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa.

Podľa dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci.

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací

súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom prípustnosť dovolania nevyslovil a nešlo

ani o prípad, že by sa odvolací súd v tejto právnej veci odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu, ktorý vo veci už rozhodoval.

Keďže dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nemožno podriadiť pod žiadny

dôvod prípustnosti dovolania v zmysle , , a , je zrejmé, že dovolanie

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej veci podľa týchto ustanovení nie je

prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie ukladajúce dovolaciemu súdu

povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v ustanovení (či už

to účastník namieta alebo nie), sa Najvyšší súd Slovenskej republiky neobmedzil iba na

skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku, podľa ustanovenia

, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku či uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté

niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto

ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia

procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Dovolateľka žiadnu z uvedených procesných

vád nenamietala a jej existenciu nezistil ani dovolací súd.

Navrhovateľka v dovolaní predovšetkým namietala, že napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu (ako aj súdu prvého stupňa) spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ ).

Nesprávne právne posúdenie veci je nepochybne dovolacím dôvodom, nezakladá ale

prípustnosť dovolania (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby toto tvrdenie dovolateľky bolo opodstatnené, nezakladalo

by prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací

súd použil správny právny predpis a či ho správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil správne právne závery, prichádzalo do úvahy iba vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Obdobne

to platí i vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa , t. j. ak by

konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Keďže dovolanie navrhovateľky nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť

k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom, resp. zaoberať sa tzv.

inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Keďže v tejto právnej veci dovolanie nie je prípustné, dovolací súd ho odmietol v súlade

s ustanovením v spojení s Pritom riadiac sa

právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa otázkou vecnej správnosti napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnému odporcovi dovolací súd nepriznal náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá vo veci úspech nemala, pretože si ich

náhradu neuplatnil ( v spojení s ,

a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. januára 2010

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Emília Kišacová