Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/143/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu L. Č., bývajúceho v K.,

zastúpeného JUDr. T. S., advokátom, so sídlom v K., proti žalovaným 1/ Ministerstvu

obrany Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Kutuzovova 8, 2/ Ústavu pamäti

národa, so sídlom v Bratislave, Námestie SNP 28, o ochranu osobnosti, vedenej na

Okresnom súde Košice I pod sp. zn. , o dovolaní žalovaného 1/ proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach z 27. novembra 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 1. júna 2005 č. k. – 42 určil, že žalobca

bol neoprávnene evidovaný v materiáloch bývalej štátnej bezpečnosti ako držiteľ bytu

alebo držiteľ konšpiračného bytu. Žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy

konania v sume 6 120 Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že žalovaní sú v danej

veci pasívne legitimovaní, keď pasívna legitimácia žalovaného 1/ vyplýva predovšetkým

z ustanovení a o sprístupnení dokumentov o činnosti

bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení

niektorých zákonov. Dňa 21. 4. 2002 došlo k podpísaniu dohody medzi ministrami obrany

Slovenskej a Českej republiky, že archívne materiály bývalej Československej vojenskej

kontrarozviedky zostávajú naďalej v správe Ministerstva obrany Českej republiky, ale sú

k dispozícii Ministerstvu obrany Slovenskej republiky. Preto aj žalovaný 2/ je pasívne

legitimovaným, keďže má k týmto materiálom prístup. Tým, že žalobca bol v materiáloch

bývalej ŠtB evidovaný ako držiteľ konšpiračného bytu, hoci sa táto skutočnosť nezakladala

na pravde, došlo k zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti, z ktorého dôvodu bola žaloba

v žiadanom rozsahu dôvodná. Žalobca totiž vojenskej kontrarozviedke prenajal miestnosť

č. 4 nachádzajúcu sa na prízemí v budove Posádkovej správy mesta K. na B. ul., ktorá nebola

rozhodnutím stavebného úradu určená ako bytová jednotka, ale určená na výkon pracovných

činností, t. j. ako kancelárska miestnosť (podľa ustanovenia § 62 zákona

č. , ktorý bol zrušený s účinnosťou od 1. 1. 1992 bytom

sa rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú podľa rozhodnutia stavebného

úradu určené na bývanie a môžu tomuto účelu slúžiť ako samostatné bytové jednotky).

Neoprávnený zásah vyvolal u žalobcu konkrétne následky. Napriek splneniu podmienok

nebol povýšený do hodnosti plukovníka, nemohol vykonávať funkciu s touto plánovanou

hodnosťou, čo mu spôsobilo stratu na mzde a následne na dôchodku. Evidovaním (držiteľ

konšpiračného bytu) mu vznikla aj nevyčísliteľná spoločenská ujma, keďže sa o tejto

skutočnosti dozvedeli všetci jeho spolupracovníci a v prípade jej uverejnenia aj na

elektronických médiách, by bola ujma ešte väčšia. O trovách konania rozhodol podľa § 142

ods. 1

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 27. novembra 2008 sp. zn. na

odvolanie žalovaných potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu medzi žalobcom

a žalovaným 1/ vo výroku, ktorým bolo určené, že žalobca bol neoprávnene evidovaný

v materiáloch bývalej štátnej bezpečnosti ako držiteľ bytu alebo konšpiračného bytu. Zmenil

ho vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 2/ tak, že žalobu proti žalovanému 2/ zamieta

a vo výroku o trovách prvostupňového konania tak, že žalovaný 1/ je povinný nahradiť

žalobcovi trovy konania 6 120 Sk na účet právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Vo vzťahu žalobcu a žalovaného 2/ náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania 1 655 Sk na

účet právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému 2/ náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. V plnom rozsahu sa stotožnil so záverom prvostupňového

súdu, že evidencia žalobcu ako držiteľa požičaného bytu alebo ako držiteľa konšpiračného

bytu je neoprávnená, ktoré konanie je potom neoprávneným zásahom do práva na ochranu

osobnosti. Pokiaľ ide o otázku pasívnej legitimácie bol toho názoru, že jediným pasívne

legitimovaným subjektom je Ministerstvo obrany Slovenskej republiky. Uviedol, že medzi

účastníkmi nie je sporné, že žalobca bol evidovaný ako držiteľ požičaného bytu, resp. držiteľ

konšpiračného bytu v zoznamoch vedených bývalou treťou Správou ZNB, ktorá bola

vojenskou kontrarozviedkou. Sporné ani to, že všetky registre a archívne materiály bývalej

vojenskej kontrarozviedky boli v roku 1990 prevedené do kompetencie Ministerstva národnej

obrany a po rozdelení Českej a Slovenskej federatívnej republiky zostali vo výlučnej správe

Ministerstva obrany Českej republiky. Táto skutočnosť vyplýva aj z toho, že 21. 4. 2002

došlo k podpísaniu dohody medzi ministrami obrany Českej a Slovenskej republiky o tom,

že archívne fondy bývalej vojenskej kontrarozviedky a Vojenského obranného spravodajstva

a spisových fondov Vojenskej spravodajskej služby zostávajú v držbe českej strany

a slovenskou stranou môžu byť využívané za účelom vykonávania šetrení v rámci

bezpečnostných previerok. Je pravda, že Ministerstvo obrany Slovenskej republiky fyzicky

nedisponuje archívnym materiálom, v ktorom sú evidované údaje o žalobcovi, ale pokiaľ by

sa priklonil k jeho názoru, že vo veci nie je pasívne legitimovaným, mohlo by byť porušené

právo žalobcu na poskytnutie súdnej ochrany podľa ustanovenia

Slovenskej republiky. Iný subjekt na území Slovenskej republiky totiž nie je oprávnený

akýmkoľvek spôsobom disponovať, resp. mať prístup k informáciám z archívnych fondov

bývalej vojenskej kontrarozviedky (rovnaký záver možno vyvodiť aj z rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Za tejto situácie dospel

k záveru o nedôvodnosti námietky žalovaného 1/ týkajúcej sa jeho pasívnej legitimácie.

Žalovaný 2/ nedisponuje žiadnou písomnosťou z bývalých archívov VKR alebo ŠtB, ktoré

by sa týkali evidencie žalobcu ako držiteľa požičaného bytu, resp. konšpiračného bytu

a takéto informácie o žalobcovi nikdy nezverejnil, preto žiadnym spôsobom nezasiahol do

práva žalobcu na ochranu jeho osobnosti. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa

v spojení s

Proti tomuto rozsudku krajského súdu vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa, podal dovolanie žalovaný 1/. Žiadal ho (ako aj rozsudok súdu prvého stupňa)

v napadnutej časti zrušiť a konanie zastaviť. Prípustnosť dovolania vyvodil z § 237 písm. b/

, pretože nie je pasívne legitimovaný, nie je nositeľom povinností zodpovedajúcim

uplatnenému právu a nespôsobil žiadny neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti

žalobcu. Trval na tom, že ani v čase podania odvolania (ani v súčasnej dobe) nespravuje

archívny materiál bývalej Štátnej bezpečnosti po rozdelení ČSFR a tieto materiály majú

možnosť využívať aj iné subjekty. Vychádzajúc zo samotného znenia medzinárodnej dohody,

ktorá bola podpísaná 21. 4. 2002 medzi Ministerstvom obrany Slovenskej a Českej republiky

a predovšetkým jej čl. 1 ods. 1 (upravujú sa podmienky a spôsob využívania archívnych

fondov bývalej vojenskej kontrarozviedky za účelom vykonávania šetrení v rámci

bezpečnostných previerok), je nesporné, že nemôže podľa vlastnej potreby využívať

predmetné archívy a nemôže z nich okrem jediného dôvodu (vykonávanie bezpečnostných

previerok) ani získavať údaje. Nejedná sa teda o také využívanie alebo získavanie údajov aké

predpokladá stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (nemožno ho

na danú vec aplikovať). Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu týkajúce sa porušenia práva

žalobcu považoval za účelové a bol toho názoru, že žalobca ani nepreukázal naliehavý právny

záujem na požadovanom určení ( ).

Žalobca navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie bolo podané včas účastníkom konania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok prípustný. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné a preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa ( ).

Keďže v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,

podmienky prípustnosti dovolania upravuje ustanovenie

Dovolanie je zásadne prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ), alebo proti rozsudku,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci ( ). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu ( ).

V prejednávanej veci dovolateľ napadol rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým

bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, pričom sa nejedná o prípad, v ktorom by sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu skôr vysloveného v tejto veci.

Prípustnosť dovolania teda nemožno vyvodzovať z ustanovenia Rovnako

odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v ( ), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou,

či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku či

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vstupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť,

že prípustnosť dovolania nie je založená už tým, že dovolateľ určitú vadu konania tvrdí, ale

až zistením, že konanie je takou vadou skutočne postihnuté. Dovolací súd preto skúmal,

či konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté vadami uvedenými v citovanom

ustanovení, pre ktoré by bolo možné podať proti jeho rozhodnutiu dovolanie, pričom osobitnú

pozornosť zameral na vadu dovolateľom v dovolaní priamo namietanú.

Žalovaný 1/ odôvodnil prípustnosť dovolania ustanovením (ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania) z dôvodu,

že nebol v konaní pasívne legitimovaným (nebol nositeľom povinností zodpovedajúcim

uplatnenému právu žalobcom).

Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný 1/ nerozlišuje medzi vecnou legitimáciou

a spôsobilosťou byť účastníkom konania. Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva,

má ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom uplatneného práva a povinnosti. Či je

účastník konania tiež vecne legitimovaným (aktívne či pasívne), ukáže sa až v konečnom

rozhodnutí o veci. Jej nedostatok zmätočnosť konania podľa

nespôsobuje, vedie k zamietnutiu návrhu (žaloby) na začatie konania meritórnym

rozhodnutím. Na rozdiel od toho, spôsobilosť byť účastníkom konania (civilnoprocesnú

subjektivitu) má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon

priznáva ( ). Odpoveď na otázku kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti dáva

, podľa ktorého spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické

osoby (§ 18 ods. 1 tohto zákonníka).

V posudzovanej veci je Ministerstvo obrany Slovenskej republiky ústredným orgánom

štátnej správy. Podľa o organizácii činnosti vlády

a organizácii ústrednej štátnej správy sú ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy

právnické osoby. Na strane žalovaného 1/ vystupovala teda v konaní právnická osoba

s vlastnou právnou subjektivitou (subjekt, ktorý má spôsobilosť mať práva a povinnosti),

z ktorého dôvodu je spôsobilá byť účastníkom občianskeho súdneho konania ( ).

Žalovaným 1/ tvrdená existencia vady uvedenej v nie je preto daná.

Dovolací súd nezistil ani existenciu ďalšej vady konania uvedenej v ustanovení § 237

pod písmenami a/ a c/ až g/.

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalovaného 1/ smerovalo

proti rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, proti ktorému nie je dovolanie prípustné podľa

a neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného 1/ ako neprípustné odmietol (§ 243b ods. 5

v spojení s / ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky úspešnému žalobcovi proti žalovanému 1/, ktorý

úspech nemal, náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože nepodal návrh na ich

priznanie ( v spojení s , a

ods. 1 ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. januára 2010

JUDr. Martin V l a d i k, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Emília Kišacová