Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
fdc/376999.07456c.pdf
PDF · 111.88 KB
No categories available
2Cdo/143/2009
Najvyšší súd 2 Cdo 143/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu L. Č., bývajúceho v K.,
zastúpeného JUDr. T. S., advokátom, so sídlom v K., proti žalovaným 1/ Ministerstvu
obrany Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Kutuzovova 8, 2/ Ústavu pamäti
národa, so sídlom v Bratislave, Námestie SNP 28, o ochranu osobnosti, vedenej na
Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 14 C 69/2004, o dovolaní žalovaného 1/ proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 27. novembra 2008 sp. zn. 3 Co 294/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 1. júna 2005 č. k. 14 C 69/2004 – 42 určil, že žalobca
bol neoprávnene evidovaný v materiáloch bývalej štátnej bezpečnosti ako držiteľ bytu
alebo držiteľ konšpiračného bytu. Žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy
konania v sume 6 120 Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že žalovaní sú v danej
veci pasívne legitimovaní, keď pasívna legitimácia žalovaného 1/ vyplýva predovšetkým
z ustanovení § 8 a § 27 ods. 1 zákona č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti
bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení
niektorých zákonov. Dňa 21. 4. 2002 došlo k podpísaniu dohody medzi ministrami obrany
Slovenskej a Českej republiky, že archívne materiály bývalej Československej vojenskej
kontrarozviedky zostávajú naďalej v správe Ministerstva obrany Českej republiky, ale sú
k dispozícii Ministerstvu obrany Slovenskej republiky. Preto aj žalovaný 2/ je pasívne
legitimovaným, keďže má k týmto materiálom prístup. Tým, že žalobca bol v materiáloch
bývalej ŠtB evidovaný ako držiteľ konšpiračného bytu, hoci sa táto skutočnosť nezakladala
na pravde, došlo k zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti, z ktorého dôvodu bola žaloba
v žiadanom rozsahu dôvodná. Žalobca totiž vojenskej kontrarozviedke prenajal miestnosť
č. 4 nachádzajúcu sa na prízemí v budove Posádkovej správy mesta K. na B. ul., ktorá nebola
rozhodnutím stavebného úradu určená ako bytová jednotka, ale určená na výkon pracovných
činností, t. j. ako kancelárska miestnosť (podľa ustanovenia § 62 zákona
č. 41/1964 Zb., ktorý bol zrušený zákonom č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1. 1. 1992 bytom
sa rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú podľa rozhodnutia stavebného
úradu určené na bývanie a môžu tomuto účelu slúžiť ako samostatné bytové jednotky).
Neoprávnený zásah vyvolal u žalobcu konkrétne následky. Napriek splneniu podmienok
nebol povýšený do hodnosti plukovníka, nemohol vykonávať funkciu s touto plánovanou
hodnosťou, čo mu spôsobilo stratu na mzde a následne na dôchodku. Evidovaním (držiteľ
konšpiračného bytu) mu vznikla aj nevyčísliteľná spoločenská ujma, keďže sa o tejto
skutočnosti dozvedeli všetci jeho spolupracovníci a v prípade jej uverejnenia aj na
elektronických médiách, by bola ujma ešte väčšia. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O. s. p.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 27. novembra 2008 sp. zn. 3 Co 294/2007 na
odvolanie žalovaných potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu medzi žalobcom
a žalovaným 1/ vo výroku, ktorým bolo určené, že žalobca bol neoprávnene evidovaný
v materiáloch bývalej štátnej bezpečnosti ako držiteľ bytu alebo konšpiračného bytu. Zmenil
ho vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 2/ tak, že žalobu proti žalovanému 2/ zamieta
a vo výroku o trovách prvostupňového konania tak, že žalovaný 1/ je povinný nahradiť
žalobcovi trovy konania 6 120 Sk na účet právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Vo vzťahu žalobcu a žalovaného 2/ náhradu trov konania účastníkom nepriznal.
Žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania 1 655 Sk na
účet právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému 2/ náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. V plnom rozsahu sa stotožnil so záverom prvostupňového
súdu, že evidencia žalobcu ako držiteľa požičaného bytu alebo ako držiteľa konšpiračného
bytu je neoprávnená, ktoré konanie je potom neoprávneným zásahom do práva na ochranu
osobnosti. Pokiaľ ide o otázku pasívnej legitimácie bol toho názoru, že jediným pasívne
legitimovaným subjektom je Ministerstvo obrany Slovenskej republiky. Uviedol, že medzi
účastníkmi nie je sporné, že žalobca bol evidovaný ako držiteľ požičaného bytu, resp. držiteľ
konšpiračného bytu v zoznamoch vedených bývalou treťou Správou ZNB, ktorá bola
vojenskou kontrarozviedkou. Sporné ani to, že všetky registre a archívne materiály bývalej
vojenskej kontrarozviedky boli v roku 1990 prevedené do kompetencie Ministerstva národnej
obrany a po rozdelení Českej a Slovenskej federatívnej republiky zostali vo výlučnej správe
Ministerstva obrany Českej republiky. Táto skutočnosť vyplýva aj z toho, že 21. 4. 2002
došlo k podpísaniu dohody medzi ministrami obrany Českej a Slovenskej republiky o tom,
že archívne fondy bývalej vojenskej kontrarozviedky a Vojenského obranného spravodajstva
a spisových fondov Vojenskej spravodajskej služby zostávajú v držbe českej strany
a slovenskou stranou môžu byť využívané za účelom vykonávania šetrení v rámci
bezpečnostných previerok. Je pravda, že Ministerstvo obrany Slovenskej republiky fyzicky
nedisponuje archívnym materiálom, v ktorom sú evidované údaje o žalobcovi, ale pokiaľ by
sa priklonil k jeho názoru, že vo veci nie je pasívne legitimovaným, mohlo by byť porušené
právo žalobcu na poskytnutie súdnej ochrany podľa ustanovenia čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Iný subjekt na území Slovenskej republiky totiž nie je oprávnený
akýmkoľvek spôsobom disponovať, resp. mať prístup k informáciám z archívnych fondov
bývalej vojenskej kontrarozviedky (rovnaký záver možno vyvodiť aj z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Co 34/1995). Za tejto situácie dospel
k záveru o nedôvodnosti námietky žalovaného 1/ týkajúcej sa jeho pasívnej legitimácie.
Žalovaný 2/ nedisponuje žiadnou písomnosťou z bývalých archívov VKR alebo ŠtB, ktoré
by sa týkali evidencie žalobcu ako držiteľa požičaného bytu, resp. konšpiračného bytu
a takéto informácie o žalobcovi nikdy nezverejnil, preto žiadnym spôsobom nezasiahol do
práva žalobcu na ochranu jeho osobnosti. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa
§ 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa, podal dovolanie žalovaný 1/. Žiadal ho (ako aj rozsudok súdu prvého stupňa)
v napadnutej časti zrušiť a konanie zastaviť. Prípustnosť dovolania vyvodil z § 237 písm. b/
O. s. p., pretože nie je pasívne legitimovaný, nie je nositeľom povinností zodpovedajúcim
uplatnenému právu a nespôsobil žiadny neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti
žalobcu. Trval na tom, že ani v čase podania odvolania (ani v súčasnej dobe) nespravuje
archívny materiál bývalej Štátnej bezpečnosti po rozdelení ČSFR a tieto materiály majú
možnosť využívať aj iné subjekty. Vychádzajúc zo samotného znenia medzinárodnej dohody,
ktorá bola podpísaná 21. 4. 2002 medzi Ministerstvom obrany Slovenskej a Českej republiky
a predovšetkým jej čl. 1 ods. 1 (upravujú sa podmienky a spôsob využívania archívnych
fondov bývalej vojenskej kontrarozviedky za účelom vykonávania šetrení v rámci
bezpečnostných previerok), je nesporné, že nemôže podľa vlastnej potreby využívať
predmetné archívy a nemôže z nich okrem jediného dôvodu (vykonávanie bezpečnostných
previerok) ani získavať údaje. Nejedná sa teda o také využívanie alebo získavanie údajov aké
predpokladá stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Co 34/95 (nemožno ho
na danú vec aplikovať). Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu týkajúce sa porušenia práva
žalobcu považoval za účelové a bol toho názoru, že žalobca ani nepreukázal naliehavý právny
záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O. s. p.).
Žalobca navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že
dovolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, proti ktorému nie je prípustné a preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Keďže v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,
podmienky prípustnosti dovolania upravuje ustanovenie § 238 O. s. p.
Dovolanie je zásadne prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo proti rozsudku,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
V prejednávanej veci dovolateľ napadol rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým
bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, pričom sa nejedná o prípad, v ktorom by sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu skôr vysloveného v tejto veci.
Prípustnosť dovolania teda nemožno vyvodzovať z ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. Rovnako
odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou,
či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku či
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vstupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť,
že prípustnosť dovolania nie je založená už tým, že dovolateľ určitú vadu konania tvrdí, ale
až zistením, že konanie je takou vadou skutočne postihnuté. Dovolací súd preto skúmal,
či konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté vadami uvedenými v citovanom
ustanovení, pre ktoré by bolo možné podať proti jeho rozhodnutiu dovolanie, pričom osobitnú
pozornosť zameral na vadu dovolateľom v dovolaní priamo namietanú.
Žalovaný 1/ odôvodnil prípustnosť dovolania ustanovením § 237 písm. b/ O. s. p. (ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania) z dôvodu,
že nebol v konaní pasívne legitimovaným (nebol nositeľom povinností zodpovedajúcim
uplatnenému právu žalobcom).
Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný 1/ nerozlišuje medzi vecnou legitimáciou
a spôsobilosťou byť účastníkom konania. Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva,
má ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom uplatneného práva a povinnosti. Či je
účastník konania tiež vecne legitimovaným (aktívne či pasívne), ukáže sa až v konečnom
rozhodnutí o veci. Jej nedostatok zmätočnosť konania podľa § 237 písm. b/ O. s. p.
nespôsobuje, vedie k zamietnutiu návrhu (žaloby) na začatie konania meritórnym
rozhodnutím. Na rozdiel od toho, spôsobilosť byť účastníkom konania (civilnoprocesnú
subjektivitu) má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon
priznáva (§ 19 O. s. p.). Odpoveď na otázku kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti dáva
Občiansky zákonník, podľa ktorého spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické
osoby (§ 18 ods. 1 tohto zákonníka).
V posudzovanej veci je Ministerstvo obrany Slovenskej republiky ústredným orgánom
štátnej správy. Podľa § 35 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády
a organizácii ústrednej štátnej správy sú ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy
právnické osoby. Na strane žalovaného 1/ vystupovala teda v konaní právnická osoba
s vlastnou právnou subjektivitou (subjekt, ktorý má spôsobilosť mať práva a povinnosti),
z ktorého dôvodu je spôsobilá byť účastníkom občianskeho súdneho konania (§ 19 O. s. p.).
Žalovaným 1/ tvrdená existencia vady uvedenej v § 237 písm. b/ O. s. p. nie je preto daná.
Dovolací súd nezistil ani existenciu ďalšej vady konania uvedenej v ustanovení § 237
O. s. p. pod písmenami a/ a c/ až g/.
So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalovaného 1/ smerovalo
proti rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, proti ktorému nie je dovolanie prípustné podľa
§ 238 O. s. p. a neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného 1/ ako neprípustné odmietol (§ 243b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c / O. s. p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky úspešnému žalobcovi proti žalovanému 1/, ktorý
úspech nemal, náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože nepodal návrh na ich
priznanie (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151
ods. 1 O. s. p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2010
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Emília Kišacová