Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/2/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora

Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej

veci navrhovateľa: D., nar. X. v M., naposledy bytom v zahraničí: M., t. č. Útvar policajného

zaistenia pre cudzincov, B., zast. Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova

18, Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad,

Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS:

MU-246-13/PO-Ž/2009 zo dňa 25. júna 2009, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach č. k. -51 zo dňa 14. októbra 2009 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -51 zo dňa 14. októbra 2009 p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e:

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS:

MU-246-13/PO-Ž/2009 zo dňa 25. júna 2009, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13 ods. 1

a o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území Slovenskej

republiky, podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o neudelení doplnkovej

ochrany navrhovateľovi.

Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom rozhodnutí správne

a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci, t. j. že navrhovateľom

udávaný dôvod žiadosti nie je dôvodom pre udelenie azylu.

K tvrdeniam navrhovateľa v jeho opravnom prostriedku, že odporca nesprávne

hodnotil jeho výpovede ako rozporné, hoci sa jedná iba o nepatrné nezrovnalosti,

resp. nejasnosti, krajský súd vypočul navrhovateľa, ktorý tvrdil, že mal spory o pozemky

s členmi vládnucej strany PPP, ktorí chceli získať jeho majetok, konkrétne pozemok, hoci

v dotazníku na čl. 27 uviedol, nevlastní žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok,

čo navrhovateľ odôvodnil tým, že pozemok je vedený na otcove meno, ale po ňom bude

dediť. K tvrdeniu, že jeho bratranec M. je členom politickej strany KAF (má sa jednať

o stranu PML-Q), ktorej bol sympatizantom navrhovateľ, uviedol, že nepovedal to tak, ale sa

pomýlil a mal na mysli stranu PML-N.

Krajský súd uviedol, že v konaní pred súdom navrhovateľ uviedol, že polícia mu

robila problémy a stíhala ho, hoci nič nespáchal, a to len preto, že bol sympatizantom strany

a ako aktívneho účastníka volieb ho polícia zatkla na jeden - dva dni, aby sa nemohol

zúčastniť volieb, k čomu došlo trikrát v roku 2007. V dotazníku na čl. 24 v bode 37 však

uviedol, že voči nemu trestné stíhanie nebolo nikdy vedené, čo odôvodňoval tým, že sa tak

mohlo stať pri tlmočení, napriek tomu, že tlmočníkovi dobre rozumel.

Krajský súd poukázal na to, že navrhovateľ na pojednávaní pred súdom tvrdil,

že doma nechal manželku a dve maloleté deti, ktoré žijú v jeho rodnom dome s celou jeho

rodinou, pričom na otázku, či sa nebojí o bezpečnosť svojej rodiny, navrhovateľ uviedol,

že má informácie o tom, členovia jeho rodiny nemajú žiadne problémy.

Krajský súd tiež poukázal na to, že vykonal dokazovanie listinami, predloženými

Dokumentačným oddelením Krajského súdu v Košiciach o správy o krajine pôvodu

za obdobie od mája a júna 2009, ktoré svedčia o skutočnostiach uvádzaných zástupkyňou

navrhovateľa v odvolaní, a to o bojoch v severných oblastiach FATA a slobodnom Kašmíre

a najmä oblasti Svát na severozápade krajiny a okresoch Dolný Dir a Buner, odkiaľ utekajú

pakistanskí civilisti do bezpečia v iných častiach krajiny. Tieto oblasti susedia s oblasťou,

v ktorej býval navrhovateľ a doposiaľ býva jeho rodina, ale tieto boje práve túto oblasť

nezasiahli.

Z rozsudku Okresného súdu v Michalovciach zo dňa 25.6.2009 krajský

súd zistil, že navrhovateľ bol odsúdený pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia

na tom skutkovom základe, že napriek právoplatnému rozhodnutiu, ktorým mu bol zakázaný

vstup na územie SR do roku 2011 a bol administratívne vyhostený z územia SR na Ukrajinu,

dňa 28.3.2009 opätovne mimo hraničný priechod nelegálne prekročil štátnu hranicu SR,

za čo mu bol uložený samostatný trest vyhostenia z územia SR na dobu 4 rokov. Rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 25.6.2009.

Podľa krajského súdu uvedené skutočnosti a najmä rozsudok, ktorým mu bol uložený

trest vyhostenia, svedčia o účelovosti podania jeho žiadosti o azyl, resp. doplnkovú ochranu.

Odporca podľa krajského súdu postupoval správne, ak po zvážení skutkového stavu

nenašiel ani dôvod pre udelenie doplnkovej ochrany navrhovateľovi podľa § 13a zákona

o azyle, preto dôvodne nepovažoval navrhovateľove dôvody za dôvody, pre ktoré by bol

navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia

v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle.

Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie odporcu, ktorým navrhovateľovi

neudelil azyl a rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany ako rozhodnutie vydané v súlade

so zákonom potvrdil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že naďalej

trvá na to, že v prípade návratu do Pakistanu bude čeliť reálnemu riziku utrpenia vážneho

a individuálneho ohrozenia. Bezpečnostné riziko v Pakistane preukazuje podľa navrhovateľa

aj Odporúčanie MZV SR zo dňa 28.10.2009 občanom SR, zvážiť cesty do Pakistanu, nakoľko

podľa Odporúčania, „Teroristické útoky a násilie majú stúpajúcu tendenciu a nie sú len

teritoriálne obmedzené. Útok na civilné ciele je v súčasnosti možný prakticky

na ktoromkoľvek mieste územia Pakistanu. „

Navrhovateľ predložil správy BBC (zo dňa 16.10.2009), ako ďalšie dôkazy na podporu

svojich tvrdení, že zlá bezpečnostná situácia sa v súčasnosti netýka už iba určitých území

Pakistanu, ale postihuje už aj v minulosti relatívne bezpečné časti krajiny.

S poukazom na bezpečnostnú situáciu v krajine jeho pôvodu vyjadril obavy z návratu

do krajiny pôvodu.

Na základe uvedeného navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie

odporcu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že rozsudok krajského súdu navrhol

ako vecne správny potvrdiť. Nestotožnil sa s tvrdením navrhovateľa, že bol prenasledovaný

z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle. Po vyhodnotení dostupných správ o krajine

pôvodu nebolo podľa odporcu preukázané, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu

vystavený vážnemu bezpráviu tak, ako to ustanovuje § 2 písm. f/ zákona o azyle.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia ,

s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 2. februára 2010 (§ 156 ods. 1

a ods. 3 ).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone

o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok

taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia

byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd

a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania

azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta

).

Podľa o azyle (účinného od 1.12.2008, ďalej len zákon

o azyle) ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných

alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo

príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce

vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa § 10 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl,

ak tento zákon neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny

pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne

súhlasí.

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať

na území Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej

republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1) ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky

uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu

žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi

poskytne doplnkovú ochranu.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu

navrhovateľovi na území SR a o neposkytnutí doplnkovej, preto primárne v medziach

odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského

súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal

aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal

so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného

rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité

dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa, a obsahom správ

o krajine pôvodu (Správa o krajine – Prax v oblasti dodržiavania ľudských práv, vydaná

Úradom pre demokraciu, ľudské práva a prácu zo dňa 25.2.2009, Informačná správa o krajine

pôvodu - Pakistan, vydaná Pohraničným úradom Veľkej Británie 16.4.2009 a portálu

www.business.cz aktualizovaného 20.4.2009), z ktorých vyhodnotil a stručne popísal

súčasnú politicko - spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré

navrhovateľ žiadal o udelenie azylu a bezpečnostné riziko prípadného návratu navrhovateľa

do krajiny pôvodu.

Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 9.6. 2009 navrhovateľ uviedol,

že dôvodom jeho žiadosti o azyl bola obava o vlastnú bezpečnosť pred členmi politickej

strany PPP, ktorí vyhrali voľby a stali sa vládnucou stranou. Prívrženci PPP v jeho dedine

po voľbách chceli násilne zobrať ich rodinné pozemky, s čím však jeho rodina nesúhlasila,

nakoľko tieto boli jediným zdrojom obživy. Z uvedeného dôvodu na neho viackrát zaútočili,

hádzali po ňom kamene a taktiež ho zbili palicami. Incident nahlásil polícii, tá však nič

neurobila, nakoľko išlo o vládnucu stranu. Keďže útoky na jeho osobu neprestávali, rozhodol

sa krajinu opustiť. Na otázku, či aj jeho brat L. má nejaké problémy s členmi PPP odpovedal,

že bezprostredne nie je jeho bezpečnosť ohrozená, a preto môže bezpečne žiť.

Na otázku, či mal v krajine pôvodu nejaké problémy s políciou, armádou alebo inými

štátnymi orgánmi, odpovedal, že osobne s nimi nemal žiadne problémy. Do krajiny pôvodu

sa nechce vrátiť, lebo sa obáva, že by mal opäť problémy s členmi PPP.

Na otázku, či bol členom politickej strany, hnutia alebo inej organizácie, odpovedal, že bol

členom politickej strany PML-N, a to od roku 2002, nezastával žiadnu funkciu, mal na starosti

členov PML-N v dedine, organizovali mítingy, snažili sa dbať o poriadok a čistotu v dedine.

Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľovi azyl, poukázal na to, že v jeho

prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle,

nakoľko v danom prípade absentuje samotný prvok prenasledovania, tak aj pôvodca

prenasledovania. Odporca pritom vychádzal z vyjadrení navrhovateľa, ktorý potvrdil,

že nemal žiadne problém s políciou, armádou či inými oficiálnymi orgánmi štátu. Na základe

jeho výpovede dospel odporca k záveru, že štátnymi orgánmi nemohol byť prenasledovaný.

Odporca v dôvodoch rozhodnutia poukázal na to, že posúdil aj možnosť

prenasledovania z politických dôvodov, a to politickými stranami, ktoré ovládajú štát alebo

časť jeho územia. Podľa odporcu, mať iné politické názory ako vláda ešte samo o sebe nie je

dostatočným motívom na prijatie žiadosti o priznanie štatútu utečenca a žiadateľ musí

preukázať, že má dôvod sa obávať prenasledovania za svoje politické názory, ktoré nie sú

tolerované vládnucim režimom pre svoju kritickosť voči politike a metódam režimu.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ bol údajne členom strany PML-N, problémy s pozemkami

spája s politickým prenasledovaním.

Odporca však jeho výpoveď o členstve v strane PML-N nepovažoval za dôveryhodnú

s poukazom na to, že v zápisnici na polícii z 20.5.2009 uviedol, že bol iba sympatizantom

tejto strany. O nedôveryhodnosti navrhovateľa podľa odporcu svedčí aj jeho tvrdenie,

že vo voľbách v marci alebo v apríli 2008 podľa jeho tvrdení zvíťazila politická strana PPP

a ako jediná vytvorila vládu.

Zo správ o krajine pôvodu však podľa odporcu vyplynulo, že strana PPP síce

vo voľbách zvíťazila, avšak vytvorila vládnu koalíciu so stranou PML-N, teda stranou, ktorej

mal byť navrhovateľ členom. Až v auguste 2008, teda po odchode navrhovateľ z krajiny

pôvodu, strana PML-N z koalície kvôli sporu o znovuzvolenie sudcov vystúpila, v čase

pobytu navrhovateľa v Pakistane, bola strana PML-N členom vládnucej koalície.

Ak mal navrhovateľ skutočné problémy s prívržencami strany PPP, v danom prípade

sa jednalo o majetkové spory, ktoré boli osobného a lokálneho charakteru, pričom nejavili

znaky žiadnej perzekúcie. V prípade, že sa v mieste bydliska skutočne necítil bezpečne,

mohol sa presídliť do inej časti krajiny, kde by nebol nikým ohrozovaný. Túto alternatívu

nevyužil, krajinu pôvodu opustil, pritom nerešpektoval rozhodnutie Oddelenia hraničnej

a cudzineckej polície PZ Zboj zo dňa 23.7.2008, ktorým bol vyhostený na Ukrajinu a bol

mu uložený zákaz vstupu na územie SR do 22.7.2011.

Vzhľadom k tomu, že neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu, odporca skúmal,

či navrhovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona

o azyle.

Odporca uviedol, že z výpovede navrhovateľa vyplynulo, že nebolo nikdy proti nemu

vedené trestné konanie, nebol väznený, zatknutý a nemal žiadne problémy so štátnymi

orgánmi, nebol vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo

trest. V tejto súvislosti odporca poukázal na vyjadrenia Amnesty Intrenational, podľa ktorých

pristúpenie Pakistanu ku konvenciám OSN o ľudských právach je v súčasne dobe kľúčovým

krokom k zaisteniu rešpektovania, uznania a ochrany ľudských práv v Pakistane pre všetkých

v súlade s medzinárodnými štandardami. Dňa 17.4.2008 Pakistan ratifikoval Dohovor

o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach a podpísal Medzinárodný dohovor

o občianskych a politických právach a Dohovor OSN proti mučeniu a inému krutému,

neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestaniu.

Na základe uvedeného dospel odporca k záveru, že dodržiavanie ľudských práv

v Pakistane má výrazne stúpajúcu tendenciu, a teda v prípade navrhovateľa nie je dôvod

na poskytnutie doplnkovej ochrany.

Odporca v rozhodnutí popisuje spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu

navrhovateľa s odkazom na zdroje informácií, z ktorých informácie čerpal.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,

pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne

vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca

vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie

azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno

vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody

pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné

skutkové zistenia.

Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú

celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj

vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu ja aplikovateľný v obmedzenom rozsahu,

a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom

chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom

udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania

ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto

skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe

bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.

Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných

podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné

súhlasiť. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu z dôvodu obavy zo strany prívržencov PPP,

ktorí sa po víťazstve vo voľbách chceli zmocniť majetku (pozemkov) navrhovateľa, resp. jeho

rodiny. Odporca venoval tomuto dôvodu, teda nie len politickému ale aj sporom o pozemky

náležitú pozornosť a vykonal dokazovanie okrem výsluchu navrhovateľa obsahom správ

o krajine pôvodu, ktorých podstatnú časť v rozhodnutí s uvedením zdrojov aj uviedol.

Krajský súd sa rovnako zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom

prostriedku a rovnako aj dôvodom, pre ktorý požiadal navrhovateľ o azyl. Vo veci doplnil

dokazovanie správami o krajine pôvodu a ako aj výsluchom navrhovateľa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi

závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil z čoho vyvodil svoj

záver zhodný so záverom odporcu o to, že navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť obáv

z prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených v zákona o azyle.

K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne námietky

a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva,

že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie

života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom

problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ

politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich

práv pred štátnymi orgánmi.

Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto

i za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o obavách z prívržencov strany PPP, ktorí

sa chceli zmocniť pozemkov navrhovateľa, ktorý je členom strany PML-N by bola

pravdivá, neboli odvolacie námietky navrhovateľa dôvodné, pretože navrhovateľ

nepreukázal, že štátne orgány mu odopreli poskytnúť pomoc potom, ako sa na ne

so žiadosťou o ochranu obrátil. Navrhovateľ sa podľa vlastných vyjadrení obrátil

na políciu, ktorá bola nečinná. Neobstojí námietka navrhovateľa, že nečinnosť polície

bola spôsobená tým, že navrhovateľ bol členom PML-N a polícia chránila prívržencov

PPP, pretože ako odporca uviedol, v inkriminovanom čase bola strana PML-N členom

vládnej koalície a k odchodu strany PML-N z koalície došlo až po odchode navrhovateľa

z krajiny pôvodu.

Pozornosti odvolacieho súdu tiež neuniklo, že vlastníkom pozemkov, nebol

navrhovateľ, ale otec navrhovateľa, pričom rodina navrhovateľa (vrátane manželky

a detí) zostala žiť v mieste jeho posledného bydliska a nečelí žiadnym problémom.

Odvolací súd sa k námietke navrhovateľa, že krajský súd nevenoval náležitú

pozornosť jeho politickým dôvodom žiadosti o azyl považuje za dôležité zdôrazniť,

že samotná existencia navrhovateľových politických názorov, odlišných od vládnych, nie je

sama o sebe dostatočným dôvodom na udelenie azylu, pretože navrhovateľ nepreukázal,

že má dôvod sa obávať prenasledovania za svoje politické názory. Tieto v konaní

pred odporcom rovnako ani v konaní pred súdom totiž nešpecifikoval. Keďže nebola splnená

podmienka poznania jeho politických názorov zo strany štátnych orgánov v krajine jeho

pôvodu, pretože v prípade navrhovateľa tieto neboli verejne proklamované, za daných

okolností sa nemožno domnievať, že došlo k prenasledovaniu navrhovateľa za politické

názory zo strany štátnych orgánov. Odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť,

že dôveryhodnosť navrhovateľa ohľadne jeho tvrdení o politickej príslušnosti k strane PML-N

je prinajmenšom spochybnená rozpormi vo výpovediach, (keď počas výsluchu pred políciou

tvrdil, že jeho bratranec bol členom strany KAF, ktorej on bol sympatizantom, v konaní

pred odporcom tvrdil, že je členom PML-N a v konaní pred krajským súdom tvrdil, že strana

KAF je strana PML-Q, ale on to tak nepovedal, mal na mysli stranu PML-N), ktoré ani podľa

odvolacieho súdu sa navrhovateľovi nepodarilo rozumne v konaní pred krajským súdom

vysvetliť.

Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací

súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho

pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,

ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané

či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej

ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,

teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie

inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej

miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať.

V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené

dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované

v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu

uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval odvolacie námietky navrhovateľa

ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci odporcom za nedôvodné.

Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil.

Krajský súd sa podrobne zaberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými

v opravnom prostriedku, k ich vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne výhrady,

v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odvolací súd odkazuje

Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a doplnkovej ochrany bolo potrebné

považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne

správny podľa .

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a , tak, že navrhovateľovi, ktorý

nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 2. februára 2010

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová