Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
5e7/368155.6e11ec.pdf
PDF · 146.46 KB
No categories available
1Sža/2/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/2/2010
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora
Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej
veci navrhovateľa: D., nar. X. v M., naposledy bytom v zahraničí: M., t. č. Útvar policajného
zaistenia pre cudzincov, B., zast. Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova
18, Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad,
Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS:
MU-246-13/PO-Ž/2009 zo dňa 25. júna 2009, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz 46/2009-51 zo dňa 14. októbra 2009 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 5Saz 46/2009-51 zo dňa 14. októbra 2009 p o t v r d z u j e.
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS:
MU-246-13/PO-Ž/2009 zo dňa 25. júna 2009, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13 ods. 1
a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území Slovenskej
republiky, podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o neudelení doplnkovej
ochrany navrhovateľovi.
Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom rozhodnutí správne
a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci, t. j. že navrhovateľom
udávaný dôvod žiadosti nie je dôvodom pre udelenie azylu.
K tvrdeniam navrhovateľa v jeho opravnom prostriedku, že odporca nesprávne
hodnotil jeho výpovede ako rozporné, hoci sa jedná iba o nepatrné nezrovnalosti,
resp. nejasnosti, krajský súd vypočul navrhovateľa, ktorý tvrdil, že mal spory o pozemky
s členmi vládnucej strany PPP, ktorí chceli získať jeho majetok, konkrétne pozemok, hoci
v dotazníku na čl. 27 uviedol, nevlastní žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok,
čo navrhovateľ odôvodnil tým, že pozemok je vedený na otcove meno, ale po ňom bude
dediť. K tvrdeniu, že jeho bratranec M. je členom politickej strany KAF (má sa jednať
o stranu PML-Q), ktorej bol sympatizantom navrhovateľ, uviedol, že nepovedal to tak, ale sa
pomýlil a mal na mysli stranu PML-N.
Krajský súd uviedol, že v konaní pred súdom navrhovateľ uviedol, že polícia mu
robila problémy a stíhala ho, hoci nič nespáchal, a to len preto, že bol sympatizantom strany
a ako aktívneho účastníka volieb ho polícia zatkla na jeden - dva dni, aby sa nemohol
zúčastniť volieb, k čomu došlo trikrát v roku 2007. V dotazníku na čl. 24 v bode 37 však
uviedol, že voči nemu trestné stíhanie nebolo nikdy vedené, čo odôvodňoval tým, že sa tak
mohlo stať pri tlmočení, napriek tomu, že tlmočníkovi dobre rozumel.
Krajský súd poukázal na to, že navrhovateľ na pojednávaní pred súdom tvrdil,
že doma nechal manželku a dve maloleté deti, ktoré žijú v jeho rodnom dome s celou jeho
rodinou, pričom na otázku, či sa nebojí o bezpečnosť svojej rodiny, navrhovateľ uviedol,
že má informácie o tom, členovia jeho rodiny nemajú žiadne problémy.
Krajský súd tiež poukázal na to, že vykonal dokazovanie listinami, predloženými
Dokumentačným oddelením Krajského súdu v Košiciach o správy o krajine pôvodu
za obdobie od mája a júna 2009, ktoré svedčia o skutočnostiach uvádzaných zástupkyňou
navrhovateľa v odvolaní, a to o bojoch v severných oblastiach FATA a slobodnom Kašmíre
a najmä oblasti Svát na severozápade krajiny a okresoch Dolný Dir a Buner, odkiaľ utekajú
pakistanskí civilisti do bezpečia v iných častiach krajiny. Tieto oblasti susedia s oblasťou,
v ktorej býval navrhovateľ a doposiaľ býva jeho rodina, ale tieto boje práve túto oblasť
nezasiahli.
Z rozsudku Okresného súdu v Michalovciach 15T 114/2009 zo dňa 25.6.2009 krajský
súd zistil, že navrhovateľ bol odsúdený pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia
na tom skutkovom základe, že napriek právoplatnému rozhodnutiu, ktorým mu bol zakázaný
vstup na územie SR do roku 2011 a bol administratívne vyhostený z územia SR na Ukrajinu,
dňa 28.3.2009 opätovne mimo hraničný priechod nelegálne prekročil štátnu hranicu SR,
za čo mu bol uložený samostatný trest vyhostenia z územia SR na dobu 4 rokov. Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 25.6.2009.
Podľa krajského súdu uvedené skutočnosti a najmä rozsudok, ktorým mu bol uložený
trest vyhostenia, svedčia o účelovosti podania jeho žiadosti o azyl, resp. doplnkovú ochranu.
Odporca podľa krajského súdu postupoval správne, ak po zvážení skutkového stavu
nenašiel ani dôvod pre udelenie doplnkovej ochrany navrhovateľovi podľa § 13a zákona
o azyle, preto dôvodne nepovažoval navrhovateľove dôvody za dôvody, pre ktoré by bol
navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia
v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle.
Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie odporcu, ktorým navrhovateľovi
neudelil azyl a rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany ako rozhodnutie vydané v súlade
so zákonom potvrdil.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že naďalej
trvá na to, že v prípade návratu do Pakistanu bude čeliť reálnemu riziku utrpenia vážneho
a individuálneho ohrozenia. Bezpečnostné riziko v Pakistane preukazuje podľa navrhovateľa
aj Odporúčanie MZV SR zo dňa 28.10.2009 občanom SR, zvážiť cesty do Pakistanu, nakoľko
podľa Odporúčania, „Teroristické útoky a násilie majú stúpajúcu tendenciu a nie sú len
teritoriálne obmedzené. Útok na civilné ciele je v súčasnosti možný prakticky
na ktoromkoľvek mieste územia Pakistanu. „
Navrhovateľ predložil správy BBC (zo dňa 16.10.2009), ako ďalšie dôkazy na podporu
svojich tvrdení, že zlá bezpečnostná situácia sa v súčasnosti netýka už iba určitých území
Pakistanu, ale postihuje už aj v minulosti relatívne bezpečné časti krajiny.
S poukazom na bezpečnostnú situáciu v krajine jeho pôvodu vyjadril obavy z návratu
do krajiny pôvodu.
Na základe uvedeného navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie
odporcu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že rozsudok krajského súdu navrhol
ako vecne správny potvrdiť. Nestotožnil sa s tvrdením navrhovateľa, že bol prenasledovaný
z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle. Po vyhodnotení dostupných správ o krajine
pôvodu nebolo podľa odporcu preukázané, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu
vystavený vážnemu bezpráviu tak, ako to ustanovuje § 2 písm. f/ zákona o azyle.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP,
s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 2. februára 2010 (§ 156 ods. 1
a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone
o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok
taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia
byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta
Podľa § 8 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle (účinného od 1.12.2008, ďalej len zákon
o azyle) ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných
alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce
vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 10 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl,
ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne
súhlasí.
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej
republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1) ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu
žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu
navrhovateľovi na území SR a o neposkytnutí doplnkovej, preto primárne v medziach
odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal
so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného
rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa, a obsahom správ
o krajine pôvodu (Správa o krajine – Prax v oblasti dodržiavania ľudských práv, vydaná
Úradom pre demokraciu, ľudské práva a prácu zo dňa 25.2.2009, Informačná správa o krajine
pôvodu - Pakistan, vydaná Pohraničným úradom Veľkej Británie 16.4.2009 a portálu
www.business.cz aktualizovaného 20.4.2009), z ktorých vyhodnotil a stručne popísal
súčasnú politicko - spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré
navrhovateľ žiadal o udelenie azylu a bezpečnostné riziko prípadného návratu navrhovateľa
do krajiny pôvodu.
Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 9.6. 2009 navrhovateľ uviedol,
že dôvodom jeho žiadosti o azyl bola obava o vlastnú bezpečnosť pred členmi politickej
strany PPP, ktorí vyhrali voľby a stali sa vládnucou stranou. Prívrženci PPP v jeho dedine
po voľbách chceli násilne zobrať ich rodinné pozemky, s čím však jeho rodina nesúhlasila,
nakoľko tieto boli jediným zdrojom obživy. Z uvedeného dôvodu na neho viackrát zaútočili,
hádzali po ňom kamene a taktiež ho zbili palicami. Incident nahlásil polícii, tá však nič
neurobila, nakoľko išlo o vládnucu stranu. Keďže útoky na jeho osobu neprestávali, rozhodol
sa krajinu opustiť. Na otázku, či aj jeho brat L. má nejaké problémy s členmi PPP odpovedal,
že bezprostredne nie je jeho bezpečnosť ohrozená, a preto môže bezpečne žiť.
Na otázku, či mal v krajine pôvodu nejaké problémy s políciou, armádou alebo inými
štátnymi orgánmi, odpovedal, že osobne s nimi nemal žiadne problémy. Do krajiny pôvodu
sa nechce vrátiť, lebo sa obáva, že by mal opäť problémy s členmi PPP.
Na otázku, či bol členom politickej strany, hnutia alebo inej organizácie, odpovedal, že bol
členom politickej strany PML-N, a to od roku 2002, nezastával žiadnu funkciu, mal na starosti
členov PML-N v dedine, organizovali mítingy, snažili sa dbať o poriadok a čistotu v dedine.
Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľovi azyl, poukázal na to, že v jeho
prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle,
nakoľko v danom prípade absentuje samotný prvok prenasledovania, tak aj pôvodca
prenasledovania. Odporca pritom vychádzal z vyjadrení navrhovateľa, ktorý potvrdil,
že nemal žiadne problém s políciou, armádou či inými oficiálnymi orgánmi štátu. Na základe
jeho výpovede dospel odporca k záveru, že štátnymi orgánmi nemohol byť prenasledovaný.
Odporca v dôvodoch rozhodnutia poukázal na to, že posúdil aj možnosť
prenasledovania z politických dôvodov, a to politickými stranami, ktoré ovládajú štát alebo
časť jeho územia. Podľa odporcu, mať iné politické názory ako vláda ešte samo o sebe nie je
dostatočným motívom na prijatie žiadosti o priznanie štatútu utečenca a žiadateľ musí
preukázať, že má dôvod sa obávať prenasledovania za svoje politické názory, ktoré nie sú
tolerované vládnucim režimom pre svoju kritickosť voči politike a metódam režimu.
Vzhľadom na to, že navrhovateľ bol údajne členom strany PML-N, problémy s pozemkami
spája s politickým prenasledovaním.
Odporca však jeho výpoveď o členstve v strane PML-N nepovažoval za dôveryhodnú
s poukazom na to, že v zápisnici na polícii z 20.5.2009 uviedol, že bol iba sympatizantom
tejto strany. O nedôveryhodnosti navrhovateľa podľa odporcu svedčí aj jeho tvrdenie,
že vo voľbách v marci alebo v apríli 2008 podľa jeho tvrdení zvíťazila politická strana PPP
a ako jediná vytvorila vládu.
Zo správ o krajine pôvodu však podľa odporcu vyplynulo, že strana PPP síce
vo voľbách zvíťazila, avšak vytvorila vládnu koalíciu so stranou PML-N, teda stranou, ktorej
mal byť navrhovateľ členom. Až v auguste 2008, teda po odchode navrhovateľ z krajiny
pôvodu, strana PML-N z koalície kvôli sporu o znovuzvolenie sudcov vystúpila, v čase
pobytu navrhovateľa v Pakistane, bola strana PML-N členom vládnucej koalície.
Ak mal navrhovateľ skutočné problémy s prívržencami strany PPP, v danom prípade
sa jednalo o majetkové spory, ktoré boli osobného a lokálneho charakteru, pričom nejavili
znaky žiadnej perzekúcie. V prípade, že sa v mieste bydliska skutočne necítil bezpečne,
mohol sa presídliť do inej časti krajiny, kde by nebol nikým ohrozovaný. Túto alternatívu
nevyužil, krajinu pôvodu opustil, pritom nerešpektoval rozhodnutie Oddelenia hraničnej
a cudzineckej polície PZ Zboj zo dňa 23.7.2008, ktorým bol vyhostený na Ukrajinu a bol
mu uložený zákaz vstupu na územie SR do 22.7.2011.
Vzhľadom k tomu, že neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu, odporca skúmal,
či navrhovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona
o azyle.
Odporca uviedol, že z výpovede navrhovateľa vyplynulo, že nebolo nikdy proti nemu
vedené trestné konanie, nebol väznený, zatknutý a nemal žiadne problémy so štátnymi
orgánmi, nebol vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo
trest. V tejto súvislosti odporca poukázal na vyjadrenia Amnesty Intrenational, podľa ktorých
pristúpenie Pakistanu ku konvenciám OSN o ľudských právach je v súčasne dobe kľúčovým
krokom k zaisteniu rešpektovania, uznania a ochrany ľudských práv v Pakistane pre všetkých
v súlade s medzinárodnými štandardami. Dňa 17.4.2008 Pakistan ratifikoval Dohovor
o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach a podpísal Medzinárodný dohovor
o občianskych a politických právach a Dohovor OSN proti mučeniu a inému krutému,
neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestaniu.
Na základe uvedeného dospel odporca k záveru, že dodržiavanie ľudských práv
v Pakistane má výrazne stúpajúcu tendenciu, a teda v prípade navrhovateľa nie je dôvod
na poskytnutie doplnkovej ochrany.
Odporca v rozhodnutí popisuje spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu
navrhovateľa s odkazom na zdroje informácií, z ktorých informácie čerpal.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,
pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne
vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca
vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie
azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno
vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú
celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj
vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu ja aplikovateľný v obmedzenom rozsahu,
a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom
chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom
udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania
ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto
skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe
bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.
Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných
podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné
súhlasiť. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu z dôvodu obavy zo strany prívržencov PPP,
ktorí sa po víťazstve vo voľbách chceli zmocniť majetku (pozemkov) navrhovateľa, resp. jeho
rodiny. Odporca venoval tomuto dôvodu, teda nie len politickému ale aj sporom o pozemky
náležitú pozornosť a vykonal dokazovanie okrem výsluchu navrhovateľa obsahom správ
o krajine pôvodu, ktorých podstatnú časť v rozhodnutí s uvedením zdrojov aj uviedol.
Krajský súd sa rovnako zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom
prostriedku a rovnako aj dôvodom, pre ktorý požiadal navrhovateľ o azyl. Vo veci doplnil
dokazovanie správami o krajine pôvodu a ako aj výsluchom navrhovateľa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi
závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil z čoho vyvodil svoj
záver zhodný so záverom odporcu o to, že navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť obáv
z prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených v zákona o azyle.
K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne námietky
a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva,
že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie
života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom
problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ
politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich
práv pred štátnymi orgánmi.
Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto
i za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o obavách z prívržencov strany PPP, ktorí
sa chceli zmocniť pozemkov navrhovateľa, ktorý je členom strany PML-N by bola
pravdivá, neboli odvolacie námietky navrhovateľa dôvodné, pretože navrhovateľ
nepreukázal, že štátne orgány mu odopreli poskytnúť pomoc potom, ako sa na ne
so žiadosťou o ochranu obrátil. Navrhovateľ sa podľa vlastných vyjadrení obrátil
na políciu, ktorá bola nečinná. Neobstojí námietka navrhovateľa, že nečinnosť polície
bola spôsobená tým, že navrhovateľ bol členom PML-N a polícia chránila prívržencov
PPP, pretože ako odporca uviedol, v inkriminovanom čase bola strana PML-N členom
vládnej koalície a k odchodu strany PML-N z koalície došlo až po odchode navrhovateľa
z krajiny pôvodu.
Pozornosti odvolacieho súdu tiež neuniklo, že vlastníkom pozemkov, nebol
navrhovateľ, ale otec navrhovateľa, pričom rodina navrhovateľa (vrátane manželky
a detí) zostala žiť v mieste jeho posledného bydliska a nečelí žiadnym problémom.
Odvolací súd sa k námietke navrhovateľa, že krajský súd nevenoval náležitú
pozornosť jeho politickým dôvodom žiadosti o azyl považuje za dôležité zdôrazniť,
že samotná existencia navrhovateľových politických názorov, odlišných od vládnych, nie je
sama o sebe dostatočným dôvodom na udelenie azylu, pretože navrhovateľ nepreukázal,
že má dôvod sa obávať prenasledovania za svoje politické názory. Tieto v konaní
pred odporcom rovnako ani v konaní pred súdom totiž nešpecifikoval. Keďže nebola splnená
podmienka poznania jeho politických názorov zo strany štátnych orgánov v krajine jeho
pôvodu, pretože v prípade navrhovateľa tieto neboli verejne proklamované, za daných
okolností sa nemožno domnievať, že došlo k prenasledovaniu navrhovateľa za politické
názory zo strany štátnych orgánov. Odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť,
že dôveryhodnosť navrhovateľa ohľadne jeho tvrdení o politickej príslušnosti k strane PML-N
je prinajmenšom spochybnená rozpormi vo výpovediach, (keď počas výsluchu pred políciou
tvrdil, že jeho bratranec bol členom strany KAF, ktorej on bol sympatizantom, v konaní
pred odporcom tvrdil, že je členom PML-N a v konaní pred krajským súdom tvrdil, že strana
KAF je strana PML-Q, ale on to tak nepovedal, mal na mysli stranu PML-N), ktoré ani podľa
odvolacieho súdu sa navrhovateľovi nepodarilo rozumne v konaní pred krajským súdom
vysvetliť.
Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací
súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho
pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,
ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané
či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej
ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,
teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie
inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej
miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené
dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu
uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval odvolacie námietky navrhovateľa
ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci odporcom za nedôvodné.
Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku, ktorý rozhodnutie odporcu potvrdil.
Krajský súd sa podrobne zaberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými
v opravnom prostriedku, k ich vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne výhrady,
v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odvolací súd odkazuje
Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a doplnkovej ochrany bolo potrebné
považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ktorý
nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 2. februára 2010
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová