Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
084/368817.65d644.pdf
PDF · 156.25 KB
No categories available
5Sr/1/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5Sr/1/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: O., so sídlom K., proti odporcovi:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekcia verejnej správy, so sídlom Drieňová č.
22, 826 86 Bratislava, o opravnom prostriedku navrhovateľa na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu č.: VVS/1-900/90-32796
zo dňa 22.06.2009 r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Rozhodnutím č.: VVS/1-900/90-32796 zo dňa 22.06.2009 odporca postupom podľa
§ 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) rozhodol o rozpustení
navrhovateľa z dôvodu porušovania § 4 písm. a) a b) zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní
občanov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozhodnutia len „zák. č. 83/1990 Zb.“).
Vo svojom odôvodnení odporca poukázal na registráciu navrhovateľa dňa 18.02.2009.
Prostredníctvom internetovej stránky http://csefalvay-group.sk/harmonia/ navrhovateľ začal
presadzovať vytvorenie autonómie pre maďarskú národnostnú menšinu na území Slovenskej
republiky podľa zverejneného dokumentu „Autonómia-statútum tervezet“.
Odporca v odôvodnení konštatoval, že týmto dokumentom, jeho uverejnením
na internetovej stránke a napĺňaním obsahu tohto dokumentu navrhovateľ porušuje Ústavu
Slovenskej republiky a jej zákony, pričom dosahovanie svojich cieľov sleduje spôsobmi,
ktoré sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a jej zákonmi. Odporca svoje závery
podporil citáciou zákonných textov § 4 písm. a) a b) zák. č. 83/1990 Zb. a čl. 3 ods. 1 a čl. 34
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Napriek tomu, že odporca listom z 15.05.2009 vyzval navrhovateľa podľa § 12 ods. 3
zák. č. 83/1990 Zb., aby od činnosti upustil, navrhovateľ na výzvu nereagoval, a naďalej
pokračuje vo svojej činnosti uverejňovaním predmetného dokumentu na svojej internetovej
stránke.
Na základe týchto skutočností odporca rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
II.
Vo včas podanom odvolaní z 20.07.2009 doručenom dňa 21.07.2009 (rozhodnutie bolo
navrhovateľovi prostredníctvom pošty doručené dňa 29.06.2009, tzn. bola splnená zákonná
30 – dňová lehota) proti hore uvedenému rozhodnutiu (správne malo byť podanie
navrhovateľa označené ako opravný prostriedok) navrhovateľ konštatoval, že vo svojej
činnosti sledoval vytvorenie autonómie, ale nie len pre maďarov žijúcich v Slovenskej
republike, ale pre južné Slovensko, kde s nimi žijú spolu aj slováci a iné národnosti.
Ďalej s odkazom na list odporcu z 29.12.2009 a Ústavu Slovenskej republiky zdôraznil
právo národov a národnostných menšín na sebaurčenie a svoj názor, že odporca potvrdil,
že navrhovateľ neporušil Ústavu Slovenskej republiky.
Tiež navrhovateľ nesúhlasil s tvrdením odporcu, že navrhovateľ svojou činnosťou
ohrozuje celistvosť Slovenskej republiky, lebo každá forma autonómie sa vytvára v rámci
štátu, zaručuje celistvosť daného štátu a to je aj zakotvené v stanovách navrhovateľa.
Argumentáciu odporcu, voči ktorej vyslovil dôrazný protest, navrhovateľ
charakterizoval ako nezrozumiteľnú a fašistickú.
III.
Vo vyjadrení zo dňa 21.08.2009 odporca s odkazom na ust. čl. 3 Ústavy Slovenskej
republiky že odvolávanie sa na pojatie iných národností (nielen maďarskej) do presadzovanej
autonómie na juhu Slovenska je irelevantné, pretože výkon práv príslušníkov akejkoľvek
národnosti (vrátane národnostných a etnických skupín) nesmie viesť k ohrozeniu
zvrchovanosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky.
Najmä odporca poukázal na obsah pojmu autonómia, keď ju charakterizoval ako formu
určitej nezávislosti, resp. samostatnosti v rámci štátu, tak ako je známe z histórie
i z nedávneho medzinárodnopolitického vývoja na Balkáne, a autonómia podľa odporcu
sleduje vytvorenie absolútnej nezávislosti v ponímaní vzniku samostatného štátu,
resp. odtrhnutia územia štátu a jeho pričlenenia k územiu iného štátu, a tým i zmenu hraníc
štátu.
Ďalej podľa odporcu nielen občania väčšinovej národnosti ale ani príslušníci iných
národnostných menšín alebo etnických skupín nepresadzujú vytvorenie autonómie na juhu
Slovenska. Pri tom poukázal na niektoré skupiny ľudí, ktorí s tejto súvislosti otvorene
deklarujú nespokojnosť s ustanovením hraníc maďarského štátu na základe Trianonskej
mierovej zmluvy z roku 1920.
Vo svojom vyjadrení odporca rovnako zdôraznil vplyv ustanovení Rámcového
dohovoru na ochranu práv národnostných menšín (s platnosťou od 1. februára 1998) na výkon
práv a slobôd národnostných menšín.
Záverom sa odporca domáhal odvolanie zamietnuť a svoje rozhodnutie potvrdiť.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako súd vecne príslušný
rozhodovať o opravnom prostriedku v tejto veci (§ 12 ods. 3 in fine zák. č. 83/1990 Zb.
v spoj. s ust. § 246 ods. 2 písm. a) a § 250l a nasl. O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie
ako aj jemu predchádzajúce správne konanie v rozsahu a z dôvodov uvedených v opravnom
prostriedku postupom podľa Tretej hlavy Piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (v texte rozsudku len „O.s.p.“). Po zistení, že opravný prostriedok bol podaný
oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 250m ods. 2 O.s.p.), po posúdení jeho obsahu
vzhľadom k domáhanému sa petitu návrhu nariadil vo veci pojednávanie (§ 250q ods. 1
O.s.p.) a po jeho verejnom vykonaní dospel k záveru, že podaný opravný prostriedok
je dôvodný, pretože rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (na čo musel
prihliadnuť z úradnej povinnosti v zmysle § 250j ods. 3 v spoj. s § 250l ods. 2 O.s.p.), a preto
postupom podľa § 12 ods. 4 veta posledná zák. č. 83/1990 Zb. preskúmané rozhodnutie zrušil
a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie (§ 250q ods. 2 O.s.p.) z nasledujúcich dôvodov.
Účastníci vo svojich protikladných argumentoch vychádzali z odlišného pohľadu
na vyhodnotenie aktivít navrhovateľa, resp. rozchádzali sa v obsahu ako aj rozsahu právneho
pojmu autonómia. Najmä odporca pri svojej argumentácii citoval ust. § 4 písm. a) a b)
zák. č. 83/1990 Zb. v spojení s čl. 3 ods. 1 a čl. 34 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a následne v svojom vyjadrení z 21.08.2009 uviedol, že „Autonómia ako forma určitej
nezávislosti, resp. samostatnosti v rámci štátu, tak ako je známe z histórie i z nedávneho
medzinárodnopolitického vývoja na Balkáne, sleduje vytvorenie absolútnej nezávislosti
v ponímamí vzniku samostatného štátu, resp. odtrhnutia územia štátu a jeho pričlenenia
k územiu iného štátu, a tým i zmenu hraníc štátu“.
Z uvedeného dôvodu bolo legálne očakávanie navrhovateľa, že odporca svoje závery,
ktoré vyvodil pri aplikácii hore cit. § 4 písm. a) a b) zák. č. 83/1990 Zb. v spojení s čl. 3 ods. 1
a čl. 34 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky aj dostatočne objasní. Pričom je nutné vychádzať
zo súčasnej spoločenskej diskusie k tomuto pojmu, kedy rôzne vrstvy slovenskej spoločnosti,
zoskupenia alebo jednotlivci tomuto výrazu prisudzujú nejednotný a často krát odlišný
význam.
Podľa § 4 písm. a) a b) zák. č. 83/1990 Zb. nie sú dovolené združenia, ktorých cieľom je
popierať alebo obmedzovať osobné, politické alebo iné práva občanov pre ich národnosť,
pohlavie, rasu, pôvod, politické alebo iné zmýšľanie, náboženské vyznanie a sociálne
postavenie, roznecovať nenávisť a neznášanlivosť z týchto dôvodov, podporovať násilie alebo
inak porušovať Ústavu Slovenskej republiky a zákony, alebo ktoré sledujú dosahovanie
svojich cieľov spôsobmi, ktoré sú v rozpore sústavou Slovenskej republiky a zákonmi.
Podľa čl. 3 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky územie Slovenskej republiky je jednotné
a nedeliteľné.
Podľa čl. 34 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky výkon práv občanov patriacich
k národnostným menšinám a etnickým skupinám zaručených v tejto ústave nesmie viesť
k ohrozeniu zvrchovanosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky.
Na základe uvedených citácií ústavných a zákonných textov odporca dospel k právnemu
a nezvratnému záveru, že navrhovateľ ako občianske združenie svojim konaním spochybňuje
jednotnosť a nedeliteľnosť územia Slovenskej republiky. Právo na sebaurčenie je
prirodzeným právom národov. Na Území Slovenskej republiky žije iba jeden národ, a tým je
národ slovenský.
Základným jadrom hore uvedeného právneho záveru odporcu je konštatovanie,
že „navrhovateľ ako občianske združenie svojim konaním spochybňuje jednotnosť
a nedeliteľnosť územia Slovenskej republiky“. Takéto strohé konštatovanie právneho záveru
zo strany odporcu však neobsahuje relevantné argumenty, logicky odôvodniteľné úvahy
presvedčivo objasňujúce myšlienkový pochod odporcu smerujúci od zisteného skutkového
stavu až po riadnu aplikáciu práva orgánom štátnej moci na zistenú skutočnosť.
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) správne
orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné
chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb
a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie [správneho orgánu] musí byť v súlade
so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí
vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení
dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých
rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich
vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Hore uvedený minimálny právny rámec korešponduje s ústavným princípom právnej
istoty jednotlivca v konaní, v ktorom správny orgán rozhoduje o jeho právach, povinnostiach
alebo právom chránených záujmoch, lebo povinnosťou správneho orgánu je jednoznačným
a presvedčivým spôsobom dať účastníkovi najavo, ako rozhodol.
V správnom súdnictve súd podrobuje prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia
správneho orgánu vo všetkých jeho častiach, tzn. že preveruje nielen zákonnosť jeho
výrokovej časti rozhodnutia ale aj dôvody, na základe ktorých mal správny orgán právne
posúdiť vec. Potom tieto dôvody správneho orgánu vytvárajú pre správny súd minimálny
právny základ na presvedčivé odôvodnenie, a s ich následným využitím správny orgán jasne
a zrozumiteľne opíše a presvedčivo objasní, v čom sú závery napadnutého rozhodnutia riadne
a v čom protikladné argumenty protistrany boli mylné.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odporcu vyplýva, že odporca na str. 1
odôvodnenia najskôr konštatoval zistenie, čo je cieľom navrhovateľa ako občianskeho
združenia a čo by mal robiť, potom deklaroval úsudok, že prostredníctvom svojej internetovej
stránky navrhovateľ začal presadzovať vytvorenie autonómie pre maďarskú národnostnú
menšinu (dôraz na dokument „Autonómia-statútum tervezet“), a na záver odporca vyslovil
bez bližšieho logického odôvodnenia právny záver, že uverejnením a napĺňaním obsahu tohto
dokumentu navrhovateľ porušuje Ústavu Slovenskej republiky a jej zákony.
Takýto prístup odporcu ako správneho orgánu nie je v súlade s príkazom na presvedčivé
odôvodnenie obsiahnutým v cit. ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku, nakoľko neponúka
žiadne argumenty účastníkovi, aby zistil dôvody, prečo jeho konkrétne správanie (vytýkané
činnosti vykonávané prostredníctvom internetových stránok) smeruje proti výkladovému
rámci pre aplikáciu sporných ust. § 4 písm. a) a b) zák. č. 83/1990 Zb. v spojení s čl. 3 ods. 1
a čl. 34 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Naopak, Najvyšší súd by za tejto situácie očakával dôslednú interpretáciu pojmu
autonómia na právne a iné podmienky Slovenskej republiky ako aj dôkladné vyhodnotenie
hore citovaných aktivít navrhovateľa, najmä s prihliadnutím na ich tvrdenú závažnú
celospoločenskú nebezpečnosť (narušovanie územnej celistvosti štátu). Až potom mal
odporca pristúpiť k aplikácii príslušných právnych noriem na takto zistený skutkový stav
(skutkové závery). V tomto vidí Najvyšší súd nepreskúmateľnosť rozhodnutia
mu predloženého na súdny prieskum.
Správne súdnictvo je založené na súdnom prieskume najmä zákonnosti napadnutého
rozhodnutia a mu predchádzajúceho rozhodnutia. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je
základnou prekážkou, ktorá marí hore vymedzenú úlohu správneho súdu, pričom môže byť
zapríčinená nedostatkom dôvodov alebo svojou nezrozumiteľnosťou.
Za nedostatok dôvodov, ktoré by inak mali byť riadne objasnené v odôvodnení
rozhodnutia správneho orgánu, nie je možné považovať čiastkové nedostatky odôvodnenia
rozhodnutia správneho orgánu, ale iba nedostatok skutkových dôvodov. V prejednávanej veci
odporca neobjasnil vôbec svoj právny záver, že „navrhovateľ ako občianske združenie svojim
konaním spochybňuje jednotnosť a nedeliteľnosť územia Slovenskej republiky“. Takýto záver
v kontexte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa javí prinajmenej ako prekvapivý, čo je
však v rozpore s hore citovaným právnym rámcom.
Na základe uvedeného Najvyšší súd postupom ex offo na základe ustanovenia § 250j
ods. 3 v spoj. s § 250l ods. 2 O.s.p. pristúpil postupom podľa § 250q ods. 2 v spoj. s § 12
ods. 4 zák. č. 83/1990 Zb. k zrušeniu napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 250j ods. 3 v spoj. s § 250l ods. 2 O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo
rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu, ak rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov alebo rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli
predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal
orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi opravného
prostriedku v týchto prípadoch nie je súd viazaný.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností a
po vyhodnotení námietok navrhovateľa Najvyšší súd postupom podľa 5. časti Občianskeho
súdneho poriadku a zák. č. 83/1990 Zb. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
Nad rámec odôvodnenia Najvyšší súd musí zdôrazniť, že základom rozsudku o zrušení
napadnutého rozhodnutia správneho orgánu je hore uvedená procesná vada, ktorá súdu bráni
pristúpiť k posúdeniu merita sporu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné
ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4
prvá veta O.s.p.), nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle § 250j ods. 4
veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti
rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom
súdnictve sú nielen generálne (§ 246 c ods. 1 O.s.p.) ale aj špeciálne (§ 250ja ods. 6 O.s.p.)
prípustné opravné prostriedky, potom nie je možné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na výroky
rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.
V.
O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa
§ 250k ods. 1 a § 151 v spojitosti s § 250l ods. 2 O.s.p., podľa ktorého úspešnému
navrhovateľovi právo na úplnú náhradu trov tohto konania vznikne, len ak o to včas požiada.
Nakoľko úspešný navrhovateľ si svoje právo v zákonnej 3 - dňovej lehote neuplatnil
a zo súdneho spisu pre konajúci súd nevyplýva, že by odporcovi trovy v súvislosti so súdnym
konaním vznikli, neboli mu ani priznané.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 02. februára 2010
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová