Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
8df/376774.e2cb3c.pdf
PDF · 128.71 KB
No categories available
5Cdo/5/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 5/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: R. C.,
narodenú X., dieťa rodičov – matky R. M., bývajúcej v S., otec neurčený a J. M., narodenú
X., dieťa rodičov - matky R. M., bývajúcej v S. a otca – R. M., bývajúceho v D., obe maloleté
deti bytom u matky, matka zastúpená Mgr. M. V., advokátom v B., maloleté deti zastúpené
kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny P., odbor sociálnych vecí,
M., pracovisko S., o návrhu na zverenie maloletých detí do náhradnej osobnej
starostlivosti a zákaz styku matky s maloletými deťmi, vedenej na Okresnom súde Pezinok
pod sp. zn. 11 P 709/2008, o dovolaní navrhovateľky – starej matky maloletých detí F. K.,
bývajúcej vo Z., zastúpenej JUDr. A. B., advokátkou v B. proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 9. septembra 2009, sp. zn. 20 CoP 58/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie navrhovateľky o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Pezinok rozsudkom z 26. mája 2009, č.k. 11 P 709/2008-253 zamietol
návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala, aby súd zveril maloletú R. a maloletú J. do jej
osobnej starostlivosti a matke zakázal styk so svojimi dcérami. Zároveň vyslovil,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. S poukazom na ustanovenie
§ 45 ods. 1, 2 Zákona o rodine dospel k záveru, že v súčasnosti nie je potrebné, aby nastala
zmena výchovného prostredia u maloletých detí, nakoľko matka je schopná zabezpečiť všetky
práva a právom chránené záujmy maloletých detí. O trovách konania rozhodol podľa
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľky rozsudkom z 9. septembra 2009,
sp. zn. 20 CoP 58/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle
§ 219 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov
nemá právo na ich náhradu. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu a ustálil, že na strane matky neboli zistené žiadne nedostatky
pri realizácii rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. O námietke zaujatosti
vznesenej navrhovateľkou v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd
nerozhodoval, keďže nemala náležitosti v zmysle § 14 a nasl. O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka,
ktorá navrhla rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec
vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila
ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Za takú vadu označila skutočnosť, že odvolací súd potvrdil
rozsudok prvostupňového súdu bez ďalšieho vykonania dôkazov a bez nariadenia
pojednávania. Prípustnosť dovolania odôvodňovala aj tým, že v danej veci ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu. Namietala, že prvostupňový tak i odvolací súd
nedostatočne zistili skutkový stav bez vykonania ňou navrhovaných dôkazov a na základe
nedostatočne zisteného skutkového stavu vec nesprávne právne posúdili a nesprávne rozhodli.
Taktiež namietala zaujatosť sudcu prvostupňového súdu. V dôvodoch dovolania podrobne
rozoberala skutkový a právny stav veci.
Matka maloletých detí navrhla dovolanie navrhovateľky podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
zamietnuť, nakoľko nie sú dané dôvody dovolania a konanie pred odvolacím súdom netrpí
žiadnymi vadami, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.
Otec maloletého dieťaťa navrhol dovolanie navrhovateľky zamietnuť.
Kolízny opatrovník považoval rozsudok odvolacieho súdu za správny, chrániaci
záujmy oboch maloletých detí.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním
(§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia
§ 238 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej
forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo
rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu
(§ 238 ods. 3 O.s.p.). Osobitne však treba zdôrazniť, že v zmysle § 238 ods. 4 O.s.p.
dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom o rodine, ibaže ide o rozsudok
o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich
výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení
rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že právna úprava nepripúšťa dovolanie
vo veciach upravených Zákonom o rodine. Z tejto neprípustnosti však vyníma veci, ktoré sa
týkajú: 1/ obmedzenia alebo pozbavenia rodičovských práv a povinností, 2/ pozastavenia
výkonu rodičovských práv a povinností, 3/ priznania rodičovských práv a povinností
maloletému rodičovi dieťaťa, 4/ určenia rodičovstva, 5/ zapretia rodičovstva a 6/ osvojenia.
V preskúmavanej veci je predmetom dovolacieho konania rozsudok, ktorým sa
rozhodlo o návrhu na zverenie maloletých detí do náhradnej osobnej starostlivosti a zákaz
styku matky s maloletými deťmi v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1, 2 Zákona o rodine.
Tento predmet konania nemožno podriadiť pod výnimku z neprípustnosti dovolania
vyjadrenú v § 238 ods. 4 O.s.p., spočívajúcu v pozastavení výkonu rodičovských práv
a povinností, v priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa,
ani v určení rodičovstva, ani v zapretí rodičovstva a napokon ani v osvojení. Bolo by ho
možné subsumovať iba pod výnimku z neprípustnosti dovolania spočívajúcu v obmedzení
alebo pozbavení rodičovských práv a povinností za predpokladu, že by súd rozhodol o zverení
maloletých detí do náhradnej osobnej starostlivosti a zakázal styk rodiča s dieťaťom. Súd
prvého stupňa však rozsudkom návrh navrhovateľky – starej matky maloletých detí
na zverenie maloletých detí do náhradnej osobnej starostlivosti a zákaz styku matky
s maloletými deťmi zamietol a odvolací súd tento rozsudok prvostupňového súdu potvrdil,
teda rodičovské práva matky ostali zachované. V danej veci nešlo teda o žiadnu z výnimiek
ustanovených v § 238 ods. 4 O.s.p. pripúšťajúcich dovolanie vo veciach upravených
Zákonom o rodine.
Navrhovateľka nenáležite vyvodzovala prípustnosť dovolania z toho, že ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Navrhovateľkou napadnutý rozsudok
vo veci samej totiž nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.,
proti ktorému zákon dovolanie pripúšťa, nakoľko odvolací súd síce potvrdil rozsudok
prvostupňového súdu, avšak vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť
dovolania nevyslovil.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú
v § 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa
§ 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad
odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania
uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,
že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,
ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.
K odňatiu možnosti navrhovateľky pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť
tým, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania a bez ďalšieho vykonania
dôkazov.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (účinného od 15.10.2008) na prejednanie odvolania
proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy,
ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol
podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, a c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (účinného od 15.10.2008)
v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a/, b/, c/ O.s.p. vyplýva, že bez pojednávania
nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť vec, ak
- zistí, že je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať
(zopakovať) dôkazy,
- súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,
- to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
V predmetnej veci je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu
prvého stupňa, teda mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a o veci aj
správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu
ani o verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu
osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach
a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie
vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd
v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie,
ak to považuje za potrebné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k právnemu záveru, že tým,
že odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia
§ 214 ods. 1, 2 O.s.p. nebola navrhovateľke odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemožneniu realizácie jej procesných práv,
priznaných jej v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jej práv a právom
chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu odnímajúci
účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia,
nie je možné považovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami.
Nedošlo preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa navrhovateľke
znemožnila realizácia jej procesných práv, priznaných jej v občianskom súdnom konaní
za účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov v zmysle
Navrhovateľka v dovolaní ďalej namietala zaujatosť zákonného sudcu
prvostupňového súdu.
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15a ods. 1 O.s.p. účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Podľa
§ 15a ods. 3 O.s.p. v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod,
pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti
o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd
neprihliadne, v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Podľa
§ 15a ods. 5 O.s.p. ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3,
súd na námietku zaujatosti neprihliada, v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu
nepredkladá.
Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľka uplatnila námietku zaujatosti voči sudcovi
prvostupňového súdu už v odvolaní. Odvolací súd, ktorému bola vec predložená
na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľky o tejto námietke zaujatosti nerozhodol, keďže
nemala náležitosti § 14 a nasl. O.s.p. Dovolací súd má za to, že odvolací súd v danej veci
postupoval správne, nakoľko z námietky navrhovateľky nevyplývali konkrétne skutočnosti
odôvodňujúce zaujatosť sudcu a neobsahovala zákonné náležitosti uvedené v ustanovení
K námietke navrhovateľky, že prvostupňový tak i odvolací súd nedostatočne zistili
skutkový stav bez vykonania ňou navrhovaných dôkazov, dovolací súd uvádza,
že nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníka konania nie je postupom,
ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy
budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd
niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom
a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti
rozhodnutia (pozri napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Dovolací súd žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov dovolacieho konania
z dôvodu, že konanie mohlo byť začaté aj bez návrhu (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1
a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. februára 2010
JUDr. Vladimír Magura, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská