Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžo/160/2009

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členov senátu JUDr. Idy Hanzelovej a JUDr. Jarmily Urbancovej

v právnej veci žalobcu: 1. N. - S. V., zastúpená akad. soch. V. - likvidátorom, bytom V., B.,

2. akad. soch. V., bytom V., B., obaja žalobcovia zastúpení Mgr. M., advokátom so sídlom,

B., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Drieňová 24,

Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského úradu v Bratislave č.

/CRS/AP4 zo dňa 9. januára 2006, ako i rozhodnutia Obvodného úradu v

Bratislave č. OVVS-PR-3199/3-760-04-JVA, č. OVVS-PR-3200/3-761-04-JVA zo dňa 22.

augusta 2005, o odvolaní žalobcu v 1. rade proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa

9. decembra 2008 č.k. -26 v napadnutej časti, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

9. decembra 2008 č. k. -26 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/,

b/ (ďalej len „OSP") rozhodnutie Krajského úradu

v Bratislave č. OVVS/324/2006/CRS/AP4 zo dňa 9. januára 2006, ako i rozhodnutie

Obvodného úradu v Bratislave č. OVVS-PR-3199/3-760-04-JVA, č. OVVS-PR-3200/3-761-

04-JVA zo dňa 22. augusta 2005 v časti rozhodnutia o náhrade trov a vec vrátil žalovanému

na ďalšie konanie a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodol tak v konaní podľa ods. l a nasl. majúc zato, že pokiaľ ide

o náhradu trov konania, správny orgán rozhodol nesprávne, ak uložil náhradu trov konania

zástupcovi žalobcu v 1. rade (žalobcovi v 2. rade). V predmetnej veci bol účastníkom konania

na strane navrhovateľa žalobca v 1. rade zastúpený žalobcom v 2. rade a z toho dôvodu mal

správny orgán prvého stupňa, resp. i druhého stupňa zaviazať k náhrade trov konania žalobcu

v 1. rade. Súd prvého stupňa preto v tejto časti rozhodnutie správneho orgánu zrušil podľa

, a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

V časti rozhodnutia, ktorou bolo priestupkové konanie (§ 42a ods. l zákona

č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „priestupkový zákon"

alebo „zákon o priestupkoch") voči Mgr. K. a A. zastavené, prvostupňový súd dospel k

záveru, že rozhodnutie správneho orgánu bolo správne, zákonné a vychádzalo zo spoľahlivo

zisteného skutkového stavu veci. Krajský súd sa stotožnil s právnym záverom žalovaného, že

pokiaľ ide o priestupkové konanie, ide o vedomé porušenie práva, čo v danom prípade z

vykonaného dokazovania preukázané nebolo. Mgr. Ď. sa vyjadrila k žiadosti žalobcu v 1. rade

zo dňa 23. júla 2004, v ktorej žiadal predložiť originály dokladov i ďalšie písomnosti. Z

dôvodu, že jeho žiadosť nebola označená ako žiadosť na prístup k informáciám podľa zákona

č. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.

" alebo „zákon o slobode informácií"), považovala jeho podanie za žiadosť

účastníka konania, nakoľko bolo označené ako žiadosť, resp. ako rozklad proti rozhodnutiu

Ministerstva školstva Slovenskej republiky (ďalej len „Ministerstvo školstva SR") č. CD-

2004-9016/17704-1:09. Vzhľadom na konanie žalobcu v 1. rade a nedostatočne označenú

žiadosť, ako i predchádzajúce konania vedené na Ministerstve školstva SR, sa domnievala, že

žiada len o sprístupnenie spisov ako účastník konania, ktoré mu bolo v priebehu konania na

Ministerstve školstva SR už v minulosti viackrát umožnené. Sám žalobca poukazoval na

skutočnosť, že má vedomosť o tom, že nerozhodnutie správneho orgánu o žiadosti o

sprístupnenie informácii v zmysle , je fiktívnym rozhodnutím, voči

ktorému je možné podať zo strany účastníka a žiadateľa rozklad. Takýto rozklad žalobca v 1.

rade voči rozhodnutiu správneho orgánu nepodal a z toho dôvodu jeho žiadosť žalovaný

správne vyhodnotil ako žiadosť účastníka konania a nie ako žiadosť oprávnenej osoby o

sprístupnenie k informáciám podľa . Pokiaľ ide o konanie A., vo vzťahu

k tomuto bolo preukázané, že k nemu sa žiadosť ani nedostala, a preto i samotní žalobcovia v

rámci priestupkového konania uvádzali, že netrvajú na tom, aby voči nemu bolo začaté, resp.

pokračované v priestupkovom konaní.

Vychádzajúc z ustanovenia , pokiaľ ide o skutočnosti predovšetkým

prieťahy v konaní pred správnym orgánom, na ktoré poukazuje žalobca vo svojej žalobe, ako

i postup správneho orgánu, v ktorom správny orgán nedodržal zákonné lehoty, krajský súd

mal zato, že tieto skutočnosti nemohli mať vplyv na samotné rozhodnutie, t.j. na zastavenie

konania voči obvineným, ktorí sa podľa názoru správneho orgánu nedopustili priestupku na

úseku práva na prístup k informáciám podľa § 42a ods. l zákona o priestupkoch, preto ani súd

na tieto vady pri svojom rozhodovaní neprihliadal. Podstatou celého preskúmania rozhodnutia

správneho orgánu bolo, či sa vykonali také dôkazy, ktoré by preukazovali, že sa obvinení

úmyselným konaním dopustili priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa

§ 42a ods. l zákona o priestupkoch.

Záverom svojho odôvodnenia prvostupňový súd konštatoval, že tak, ako to vyplýva

z vyjadrenia, či už obvinenej Mgr. Ď., prípadne obvineného A., je zrejmé, že ani jeden z nich

nemal úmysel poškodiť, resp. neposkytnúť žalobcom informácie, ktoré požadoval. Vzhľadom

na jeho konanie a nedostatočné označenú žiadosť, ako i predchádzajúce konanie a

zastupovanie V. v konaniach, ktoré boli vedené na Ministerstve školstva SR, sa domnievali,

že tento žiada len o sprístupnenie spisov ako účastník konania, ktorému bolo i v priebehu

konania na Ministerstve školstva SR už i v minulosti viackrát umožnené.

Pretože ani krajský súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by preukazovali, že sa

obvinení v priestupkovom konaní, a to Mgr. Ď. a A., dopustili takéhoto úmyselného

priestupkového konania, dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu v tomto smere

bolo správne, a preto v tejto časti žalobu žalobcu zamietol.

O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa ods. l tak, že

žalobcom, ktorí boli úspešní v žalobe len v časti rozhodnutia o náhrade trov správneho

konania, náhradu trov súdneho nepriznal, keďže boli úspešní len v nepomernej časti

napadnutého rozhodnutia.

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podali žalobcovia v 1. a 2. rade v zákonnej

lehote odvolanie namietajúc, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam. Krajský súd podľa žalobcov dostatočne neustálil

pomocou dokazovania skutkový stav potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností

objasňujúcich, že Mgr. Ď. poskytla nepravdivú informáciu a porušila tak povinnosť uloženú

osobitným predpisom. Žalobcovia namietali, že Mgr. Ď. musela a mala vedieť o tejto

povinnosti, a to vzhľadom na svoje pracovné zaradenie, vzdelanie ako aj vzhľadom na

skutočnosť, že jej mal a musel byť pri riadnom plnení si svojich pracovných povinností

známy obsah administratívneho spisu, ktorého sprístupnenie žalobca v 1. rade žiadal. Ak by

teda prvostupňový súd dostatočným spôsobom vykonal dokazovanie a preskúmal aj

administratívny spis, tak by po riadnom vyhodnotení dôkazov s najväčšou

pravdepodobnosťou dospel k záveru, že zodpovedná osoba vedome neposkytla žalobcovi v l.

rade požadované informácie, čím sa podľa § 42a zákona o priestupkoch dopustila priestupku

tým, že porušila povinnosť určenú osobitným predpisom.

Namietali tiež názor prvostupňového súdu, že mali proti fiktívnemu rozhodnutiu

o neposkytnutí informácie podať rozklad, nakoľko takéto odôvodnenie nemá oporu v našom

právnom poriadku. Podľa žalobcov je právne irelevantné, či žalobcovia v prvom a druhom

rade podali rozklad alebo nie. Bolo to ich zákonné právo a nie povinnosť. Navyše, márnym

uplynutím lehoty na sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode informácií stratili

požadované informácie pre žalobcov v prvom a druhom rade zásadný význam, pretože tieto

informácie potrebovali získať kvôli rozkladovému konaniu, vedenému práve na Ministerstve

školstva SR, ktoré im však požadované informácie neposkytlo ani ako účastníkovi konania

ani ako žiadateľovi o poskytnutie informácií v zmysle zákona o slobode informácií.

V časti rozsudku, v ktorej prvostupňový súd rozhodol o trovách konania, uviedli, že

žalobca v druhom rade podal dňa 21.09.2005 odvolanie proti rozhodnutiu správneho orgánu

iba v tej časti, ktorá sa dotýkala jeho povinnosti uhradiť trovy správneho konania. Ak teda súd

v tejto časti rozhodnutie zrušil, tak bol žalobca v druhom rade úspešný v celom rozsahu a

prvostupňový súd mal priznať žalobcovi v druhom rade aj náhradu trov konania a právneho

zastúpenia.

Na základe uvedených skutočností navrhli žalobcovia, aby odvolací súd po

preskúmaní rozhodnutia, vykonaní a doplnení dokazovania, s ohľadom na nesprávne právne

posúdenie veci, rozsudok prvostupňového súdu zmenil a zrušil rozhodnutie Krajského úradu

v Bratislave č. OVVS/324/2006/CRS/AP4 zo dňa 9. januára 2006, ako i rozhodnutie

Obvodného úradu v Bratislave č. OVVS-PR-3199/3-760-04-JVA, č. OVVS-PR-3200/3-761-

04-JVA zo dňa 22. augusta 2005 a priznal odporcovi náhradu trov prvostupňového a

odvolacieho konania. Alternatívne žalobcovia žiadali, aby odvolací súd pri vynesení

potvrdzujúceho rozsudku pripustil dovolanie proti tomuto rozhodnutiu s poukazom na to, že

rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj prípadné potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu,

je v priamom rozpore s doterajšou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, ako aj

s poukazom na to, že toto rozhodnutie je pre žalobcu v prvom rade po právnej stránke

rozhodnutím zásadného významu.

Žalovaný v podaní zo dňa 13. marca 2009 uviedol, že sa nevyjadruje k odvolaniu

žalobcov, vzhľadom na obsah predloženého odvolania, ktoré neobsahuje žiadne nové

skutočnosti, ktorými by sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaoberal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a v medziach

podaného odvolania ( ods. l v spojení s ods. l veta prvá ) a zistil, že

odvolaniu žalobcov nie je možné vyhovieť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( ) verejne vyhláseným rozsudkom, ktorým rozsudok

krajského súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj

rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté

(, ).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho

práva v konaní ide.

Z ustanovenia ods. l vyplýva, v ktorých prípadoch sa môže účastník

správneho konania domáhať preskúmania rozhodnutia správneho orgánu súdom. Všeobecné

súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy vydaných v správnom

konaní, ktorými správny orgán zasahuje do práv a povinností fyzickej alebo právnickej osoby.

Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti (rozhodovanie o

žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí

správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní

riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247

ods. 2 ).

Podľa § 2 ods. l priestupkového zákona priestupkom je zavinené konanie, ktoré

porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto

alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych

predpisov, alebo o trestný čin.

Podľa § 3 priestupkového zákona na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie

z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie.

Podľa ods. l o priestupkoch, priestupku sa dopustí aj ten,

kto vedome vydá a zverejní nepravdivé, neúplné informácie, kto poruší povinnosť určenú

osobitným predpisom, alebo ten, kto vydaním rozhodnutia alebo vydaním príkazu, alebo iným

opatrením zapríčiní porušenie práva na sprístupnenie informácií.

Podľa § 76 ods. l písm. a/ priestupkového zákona správny orgán konanie o priestupku

zastaví, ak sa v ňom zistí, že skutok, o ktorom sa koná, sa nestal alebo nie je priestupkom.

Podľa § 51 priestupkového zákona, ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené

inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní [t.j.

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „správny poriadok")].

Podľa § 23 ods. l správneho poriadku účastníci konania a ich zástupcovia a

zúčastnené osoby majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie

spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní a dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc

o hlasovaní iným spôsobom.

Podľa § 23 ods. 2 správneho poriadku, správny orgán môže povoliť nazrieť do spisov

a urobiť si výpis, odpis, môže poskytnúť kópiu spisov alebo môže poskytnúť informáciu zo

spisov iným spôsobom aj iným osobám, pokiaľ preukážu odôvodnenosť svojej

požiadavky.

Z obsahu predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 23. júla 2004

zaslal žalobca v 1. rade Ministerstvu školstva SR list, v ktorom žiadal o predloženie originálu

návrhu Krajského úradu v Bratislave č. PED-128/98 zo dňa 2. februára 1998, zaevidovaného

na Ministerstve školstva SR dňa 5. februára 1998, o predloženie originálu rozhodnutia

č. 506/1998-152 zo dňa 12. mája 1998 a o predloženie originálu žiadosti o zaradenie - „Návrh

na zaradenie Strednej umeleckej školy do siete škôl", zaevidovaný na Ministerstve Školstva

SR dňa 3. marca 1998 pod č. 872/1998-41. Z ďalších dokladov založených

v administratívnom spise vyplýva, že Mgr. Ď. sa k žiadosti žalobcu v 1. rade zo dňa 23. júla

2004 vyjadrila listom zo dňa 16. augusta 2004, kde mu ako účastníkovi správneho konania

odpovedala na jeho žiadosť. Dňa 20. augusta 2004 podal žalobca v 1. rade návrh na začatie

konania vo veci priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 21a

ods. l písm. a/ ., v ktorom označil za vinných zo spáchania priestupkov

Mgr. K. a A., a to z toho dôvodu, že v zákonom stanovenej 10-dňovej lehote mu neposkytli

požadované informácie podľa uvedeného zákona.

Obvodný úrad v Bratislave ako prvostupňový správny orgán v danej priestupkovej

veci konal a rozhodol rozhodnutím č. OVVS-PR-3199/3-760-04-JVA a č. OVVS-PR-3200/3-

761-04-JVA dňa 22. augusta 2005. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že konanie,

ktorého sa podľa žalobcu v 1. rade mali dopustiť Mgr. Ď. tým, že v zákonom stanovenej

lehote nesprístupnila informácie požadované žalobcom v 1. rade a ani o tom nevydala

rozhodnutie, pričom listom zo dňa 16. augusta 2005 po uplynutí zákonnej lehoty poskytla

neúplné a nepravdivé informácie, a A. tým, že v zákonnej lehote nesprístupnil informácie

požadované žalobcom v 1. rade, a ani o tom nevydal rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 76

ods. l písm. a/ zákona o priestupkoch, nenapĺňa znaky skutkovej podstaty tohto priestupku, a

preto konanie zastavil. Krajský úrad v Bratislave rozhodnutím č. OVVS/324/2006/CRS/AP4

zo dňa 9. januára 2006 potvrdil prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu ako vecne

správne.

Včas podanou žalobou sa žalobcovia domáhali vyslovenia, „že žalovaní v konaní

o priestupku porušili ustanovenie a a

ustanovenia § 3 ods. 1, 2, 3 a 4 správneho poriadku. Nepostupovali v konaní v súlade so

zákonmi a inými právnymi predpismi, neumožnili navrhovateľovi, aby účinne mohol hájiť

svoje práva a záujmy pri pojednávaní, nezaoberali sa svedomito a zodpovedne vecou tak, aby

ju vybavili včas. Práve naopak - vytvárali zbytočné prieťahy tým, že nedodržovali zákonné

lehoty, vydávali rozhodnutia mimo lehoty, v ktorej boli oprávnení a povinní rozhodnúť podľa

§ 49 správneho poriadku a ďalej tým, že vydávali rozhodnutia v rozpore s § 46 správneho

poriadku, a tým, že rozhodnutia neobsahovali náležitosti dané § 47 ods. 3 správneho poriadku,

dané § 47 ods. 3 správneho poriadku; ďalej sa domáhali vyslovenia, že pri zisťovaní stavu

veci sa žalovaní neriadili ustanoveniami § 42a a § 46 zákona o priestupkoch v nadväznosti

na právo garantované ods. l a 5 , v nadväznosti na

porušenie ustanovení § 23 ods. l správneho poriadku a § 3 ods. 1, § 14 ods. 2, §16 ods. 2

zákona o slobode informácií. Okrem toho podľa žalobcov žalovaný voči žalobcovi v 2. rade

opakovane nesprávne uplatnil § 6 zákona o priestupkoch; tiež žiadal vysloviť, že postup a

rozhodnutia č. OVVS-PR-3199/3-760-04JVA, č. OVVS-PR-3200/3-761-04-JVA Obvodného

úradu v Bratislave a č. OVVS/324/2006/CRS/AP4 Krajského úradu v Bratislave v konaní

o priestupku na základe návrhu N. zo dňa 19.8.2004 sú nezákonné." Záverom žalobného

petitu sa potom domáhal zrušenia rozhodnutia Obvodného úradu v Bratislave č. OVVS-PR-

3199/3-760-04-JVA, č. OVVS-PR-3200/3-761-04-JVA zo dňa 22. augusta 2005 a

rozhodnutia Krajského úradu v Bratislave č. OVVS/324/2006/CRS/AP4 zo dňa 9. januára

2006 a vrátenie veci na ďalšie konanie; zároveň žiadal priznať náhradu trov súdneho konania.

Vychádzajúc zo zhora citovaných ustanovení odvolací súd k námietkam žalobcov

uvádza, že účastník konania môže nazerať len do spisov týkajúcich sa správneho konania,

o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera. Toto právo nie je možné extenzívnym spôsobom

vzťahovať na tie spisy, ktoré majú s jeho záležitosťou len širšiu súvislosť a nie sú súčasťou

alebo prílohou uvedených spisov. Uplatňovať si toto právo môže účastník konania

v ktoromkoľvek štádiu správneho konania, ako aj po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia,

a to vždy voči správnemu orgánu, u ktorého sa spis nachádza.

Zákonné právo nazrieť do spisov, urobiť si z nich výpis alebo odpis, právo na

poskytnutie kópie spisov alebo poskytnutie informácie zo spisov iným spôsobom majú aj iné

osoby, než účastníci konania, ich zástupcovia a zúčastnené osoby. Podmienkou je, že tieto

osoby preukážu odôvodnenosť svojej požiadavky. Túto odôvodnenosť posudzuje správny

orgán v rámci voľnej úvahy. Za odôvodnenú požiadavku treba považovať predovšetkým

dôležitý právny záujem. I v takom prípade však z uvedeného nevyplýva právny nárok týchto

osôb na to, aby im správny orgán povolil alebo umožnil realizovať toto ich právo bez

preukázania odôvodnenosti ich požiadavky. Ak správny orgán povolí alebo umožní realizovať

právo týmto osobám, bude to v rozsahu a spôsobom, ktorý vedie k cieľu sledovanému

zákonodarcom v tomto ustanovení (napr. správny orgán povolí osobe nazrieť len do tej časti

spisu, v ktorej sú obsiahnuté skutočnosti týkajúce sa tejto osoby).

Odvolací súd mal za preukázané, že žalobcovi v 1. rade žalovaný, resp. zodpovedná

osoba v zmysle ustanovenia § 23 ods. 2 a 3 správneho poriadku poskytla žiadané informácie a

pri už prv poskytnutých informáciách poukázala na ich predchádzajúce sprístupnenie.

V zmysle § 23 ods. 2 správneho poriadku pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu

žalovaný nesprístupnil informácie týkajúce sa správneho konania, v ktorom nebol žalobca

v 1. rade účastníkom. Odvolací súd mal za preukázané, že na Ministerstve školstva SR sú

samostatne zaevidované dva návrhy, a to dňa 5. februára 1998 návrh na vyradenie žalobcu

v 1. rade zo siete škôl pod č. PED-128/98 zo dňa 2. februára 1998 a návrh na zaradenie

strednej umeleckej školy do siete škôl zaevidovaný na Ministerstve školstva SR dňa 3. marca

1998 pod č. 872/1998-41. Napriek tomu, že o uvedených návrhoch bolo rozhodnuté pod

rovnakým číslom a v rovnaký deň, išlo o dve samostatné rozhodnutia vydané v dvoch

samostatných správnych konaniach, pričom žalobca v 1. rade bol účastníkom len konania

o jeho vyradenie zo siete škôl a nie aj konania o návrhu na zaradenie strednej umeleckej školy

do siete škôl (zaevidovaný na Ministerstve školstva SR dňa 3. marca 1998 pod č. 872/1998-

41). Ak žalobca v 1. rade namieta, že sa z jeho strany jednalo o žiadosť o sprístupnenie

informácii v zmysle , mal možnosť podať proti fiktívnemu rozhodnutiu

106Sžo 160/2009

o nevyhovení jeho žiadosti riadny opravný prostriedok a následne podať žalobu

o preskúmanie druhostupňového správneho rozhodnutia.

I podľa názoru odvolacieho súdu Mgr. Ď. postupovala v súlade so správnym

poriadkom, teda posúdila žiadosť žalobcu v 1. rade v časti ako žiadosť účastníka správneho

konania o jeho vyradení zo siete škôl a v časti ako žiadosť „inej osoby" v konaní o zaradenie

strednej umeleckej školy do siete škôl, a nie ako žiadosť v zmysle , teda

nepostupovala podľa uvedeného zákona, nemohla ani naplniť skutkovú podstatu priestupku

v zmysle ods. l písm. a/ . Aj podľa odvolacieho súdu nebola

naplnená ani subjektívna stránka konania v zmysle ods. l písm. a/

a § 42a zákona o priestupkoch, a to, že by uvedená osoba vedome poskytla nepravdivé

informácie, resp. by neposkytla informácie. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil so

záverom prvostupňového súdu, že ani Mgr. Ď., ani p. H. nemali úmysel poškodiť, resp.

neposkytnúť žalobcom informácie, ktoré požadovali, pričom odvolací súd vychádzajúc z

obsahu spisového materiálu má zato, že konanie Mgr. Ď. a p. H. nevykazuje ani znaky

vedomej nedbanlivosti (t.j., že by mali vedomosť o možnosti spôsobenia následku, ktorý síce

nechceli spôsobiť, avšak bez primeraných dôvodov sa spoliehali, že následok nenastane).

Pokiaľ ide o nevyužitie opravného prostriedku proti fiktívnemu rozhodnutiu, podanie

odvolania (rozkladu) skutočne je právom účastníka, nie jeho povinnosťou. avšak, ak účastník

svoje zákonné právo nevyužije, musí potom znášať aj následky tohto svojho konania.

V časti, ktorou boli rozhodnutia správnych orgánov zrušené a vec bola v rozsahu

rozhodnutia o náhrade trov konania vrátená žalovanému na ďalšie konanie, žalobcovia môžu

svoje námietky uplatniť v novom konaní pred žalovaným.

Nad rámec odvolania vzhľadom na námietky uvedené v žalobe týkajúce sa porušenia

ústavných a procesných práv žalobcov odvolací súd ešte považuje za potrebné dodať, že

v preskúmavanom konaní pred správnymi orgánmi ani odvolacím súdom neboli zistené

porušenia a procesných predpisov, ktoré by boli dôvodom na

zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí, keď tvrdenie žalobcov, že im nebolo umožnené

v konaní o priestupku proti Mgr. K. a A. „účinne hájiť svoje práva a záujmy pri pojednávaní"

nemá oporu v administratívnom spise, z obsahu ktorého bolo nesporne preukázané, že

zástupca žalobcu v 1. rade akad. soch. V. bol na ústne pojednávania v priestupkovom konaní

116Sžo 160/2009

riadne predvolaný, viackrát sa ho aj osobne zúčastnil, bolo mu umožnené sa vyjadriť a doložiť

do spisu doklady a bola mu aj poskytnutá fotokópia zápisnice o prejednávaní priestupku.

S poukazom na vyššie uvedené závery ako aj na skutočnosť, že žalobcovia vo svojom

odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti a dôkazy, s ktorými by sa nebol vyporiadal už krajský

súd, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok krajského súdu

podľa veta druhá v spojení s ods. l potvrdil, pričom sa v zásade

stotožnil aj s právnym posúdením a dôvodmi rozhodnutia krajského súdu, viazaný tiež

rozsahom a dôvodmi odvolania ( ods. l v spojení s ods. l veta prvá ).

Pokiaľ ide o rozhodnutie prvostupňového súdu, v časti v ktorej zrušil rozhodnutia

správnych orgánov oboch stupňov o náhrade trov správneho konania, o tejto bude rozhodovať

znova prvostupňový správny orgán a proti tomuto rozhodnutiu majú žalobcovia možnosť

podať opravný prostriedok v správnom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol zohľadniť ani požiadavku žalobcu

týkajúcu sa pripustenia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Podľa ods. l veta druhá a tretia je v správnom súdnictve opravný

prostriedok prípustný, len ak je to ustanovené v piatej časti ; proti rozhodnutiu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný. Ustanovenie

ods. l veta tretia znamená, že proti uzneseniam a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zásadne nie je prípustný žiaden riadny ani mimoriadny opravný

prostriedok. Nie je prípustné odvolanie, dovolanie, obnova konania ani mimoriadne

dovolanie. Súčasná judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale aj Ústavného súdu

Slovenskej republiky, vychádza z názoru, že v správnom súdnictve právomoc Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky konať o dovolaní nie je daná (napr. uznesenie NS SR vo veci

sp. zn. z 9. decembra 2008, či uznesenie ÚS SR z 24. februára 2009 sp. zn.

).

Ak žalobcovia považujú rozhodnutie v danej veci za rozporné s doterajšou

rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a pritom pripojili jeho rozsudok

vo veci sp.zn. z 28. augusta 2003, odvolací súd poznamenáva, že toto rozhodnutie

sa týka pôvodného konania vedeného žalobcami proti Ministerstvu školstva SR vo veci

126Sžo 160/2009

vyradenia žalobcu v 1. rade zo siete súkromných škôl, zatiaľ čo predmetom preskúmavacieho

konania v danej veci je zastavenie priestupkového konania vo veci priestupku na úseku práva

na prístup k informáciám a hoci obe konania spolu súvisia, nejedná sa o rozhodnutie v tej istej

alebo v obdobnej veci.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

ods. l v spojení s ods. l a s poukazom na ods. l prvá veta tak,

že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalobcovia neboli

v konaní o odvolaní úspešní a žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli a ani

si ich neuplatnil.

Odvolací súd dáva ešte do pozornosti krajskému súdu chybu a zrejmú nesprávnosť pri

písaní napadnutého rozsudku, kde namiesto správneho č.k. l S 116/2006-26 je uvedené

nesprávne č.k. l S 166/2006-26, ako aj chybu a zrejmú nesprávnosť vo výroku napadnutého

rozsudku v časti o náhrade trov konania, kde je nesprávne uvedené len jednotné číslo

žalobcov, a to „Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.", pričom v odôvodnení je

správne uvedené množné číslo žalobcov, a to „ .. žalobcom, ktorí boli úspešní v žalobe len

v časti rozhodnutia o náhrade trov konania nepriznal, keďže boli úspešní len v nepomernej

časti napadnutého rozhodnutia". Taktiež je potrebné opraviť označenie

(nie Zb., ako uvádza prvostupňový súd). Tieto chyby je potrebné odstrániť postupom podľa

v spojení s ods. l veta prvá ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 9. februára 2010

JUDr. Jana Baricová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Anna Koláriková