Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)0f0/375588.c2ba10.pdf
PDF · 138.49 KB
No categories available
8Sžo/119/2009
Najvyšší súd 8 Sžo 119/2009
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a Mgr. Petra
Melichera, v právnej veci žalobcu: G. L., S., okres Č., zastúpený JUDr. L. P., advokátom so
sídlom Ž. proti žalovanému : Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Sekcia verejnej
správy, Drieňová č. 22, Bratislava v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 2007/03684/3FI zo dňa 2. apríla 2007, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/68/2007 – 33 zo dňa 16. septembra 2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k.
21S/68/2007 – 33 zo dňa 16. septembra 2008, p o t v r d z u j e .
Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline č. k. 21S/68/2007 – 33 zo dňa
16. septembra 2008 zamietol žalobu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného
č. 2007/03684/3FI zo dňa 2. apríla 2007, ktorým potvrdil rozhodnutie Obvodného úradu v Č.,
Odboru všeobecnej vnútornej správy č. PS 383/06 Hž zo dňa 18. decembra 2006, ktorým
správny orgán uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu podľa ust. § 49 ods. 1 písm. d/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch.
Žalobca sa priestupku mal dopustiť úmyselným narušením občianskeho spolunažívania iným
hrubým správaním, a to tak, že dňa 19. apríla 2005, v čase okolo 16.00 hod., na účelovej
komunikácii KN 6108 vedúcej okolo domu č. 170 obci S., pri stavbe bez popisného čísla,
ktorá sa nachádza vedľa maringotky, kde žalobca býva, dvakrát oblial vodou z vedra svoju
matku A. L. a pritom jej nadával slovami „Ty stará piča, choď do piče, nemáš tu čo robiť.“
Potom od svojej maringotky niekoľkokrát štuchol kolom do brucha svojmu bratovi a pritom
mu nadával „do slepých, nech ide do piče.“ Za spáchanie priestupku správny orgán v súlade
s ust. § 11 ods. 1 písm. a/ v nadväznosti na ust. § 12 ods. 1 a v rozpätí stanovenom podľa ust.
§ 49 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch uložil žalobcovi sankciu – pokarhanie
a povinnosť zaplatiť trovy konania v sume 500,00 Sk (16,60 €).
Účastníkom súd právo na náhradu trov konania nepriznal.
V dôvodoch predmetného rozsudku krajský súd uviedol, že žalovaný ako aj správny
orgán prvého stupňa v dostatočnom rozsahu vykonali dokazovanie a z vykonaných dôkazov
bol prijatý správny záver. Z celého obsahu pripojených spisov žalovaného, ako aj
prvostupňového správneho orgánu, z priebehu ich konania, doložených zápisníc, ktoré
zahŕňajú spôsob dokazovania výpoveďami svedkov, nebolo krajským súdom zistené
porušenie § 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej v texte rozsudku iba „Správny
poriadok“). V rámci správneho konania boli vykonané všetky označené a dostupné dôkazy
pre posúdenie a vyhodnotenie skutku, ktorého sa mal dopustiť žalobca. Zo zápisníc
o prejednávaní priestupku vyplynulo, že všetci svedkovia boli poučení o zákonnej povinnosti
vypovedať pravdivo, preto z obsahu ich výpovedí v čase konania i v čase rozhodovania
krajského súdu, bolo nevyhnutné vychádzať ako z relevantného dôkazu vykonaného pred
správnym orgánom. Z dostatočne vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa
preukázané, že žalobca sa dopustil skutku, ktorý je uvedený v rozhodnutí prvostupňového
správneho orgánu.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote dňa 5. novembra 2008 žalobca
odvolanie, ktoré odôvodnil tak, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Ďalej
namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Uviedol, že skutkovým pochybením súdu prvého stupňa bolo, že nestotožnil miesto,
kde údajne k skutku malo dôjsť. Žalobca navrhoval, aby pre špecifikáciu bol prizvaný znalec
z odboru zememeračstva, ktorý vzhľadom na svoju odbornú spôsobilosť môže ako jediný sa
kompetentne vyjadriť k tomu, komu nehnuteľnosť, kde k incidentu malo dôjsť, vlastnícky
patrí. Či si žalobca bránil svoj majetok na svojom alebo nie, čo má pre posúdenie konania
a následnej zodpovednosti zásadný význam. Poukázal na ustanovenia Trestného zákona
o trestnom čine porušovania domovej slobody. Na mieste samom bola v priestupkovom
konaní potvrdená taktiež prítomnosť dvoch osôb – A. L., R. L.. Špecifikácia miesta údajného
incidentu bola potrebná, aby mohlo byť objektívne posúdené aj konanie týchto osôb, či sa
proti žalobcovi nedopustili protiprávneho konania.
Žalobca ďalej uviedol, že prvostupňový súd sa nesprávne stotožnil s postupom
žalovaného, keď nevykonal dôkazy výsluchom svedkov (D. L., M. V.), čo odôvodnil tým, že
D. L. nebol priamym účastníkom spáchania prejednávaného priestupku. Poukázal žalobca, že
zákonné ustanovenia Správneho poriadku kladú všetky dôkazy do roviny rovnocennosti,
žiaden dôkaz nie je nadradený, významnejší a iný podradený, nevýznamný, súd rozhodol
v rozpore s ust. § 34 ods. 5 Správneho poriadku. Zostali nezodpovedané otázky, z akého
dôvodu prišiel D. L. na miesto incidentu, aká bola situácia po jeho príchode, aké osoby sa tam
nachádzali, čo vypovedali atď. Objasnenie situácie si vyžadovalo, aby zodpovedal na
položené otázky aj ďalší navrhovaný svedok – M. V., s ktorým bol žalobca uzatvorený
v maringotke. Vyvstávajú otázky, kto ich do maringotky zatvoril, aké osoby sa tam
nachádzali, čo vypovedali atď. Žalobca uviedol, že v prípade nejasností mala byť nariadená
konfrontácia na odstránenie rozporov vo výpovediach poškodených A. L. a R. L. a jeho
samotného, prípadne ďalších ním navrhovaných svedkov.
Ďalším pochybením, ktoré žalobca vytýkal prvostupňovému súdu bolo, že tento sa
stotožnil s právnym názorom žalovaného, že slovo „piča“ má význam všeobecne známy
a preto ho nie je potrebné zvlášť preukazovať alebo iným spôsobom zdôvodňovať. Žalobca
poukázal na str. 6 napadnutého rozsudku, kde súd prvého stupňa konštatoval, že môžu
existovať regióny, kde sa toto slovo alebo jeho spodobenie používa aj v súvislosti s iným
významom, teda mal súd v tomto smere vykonať dokazovanie a to pretlmočením skalického
nárečia do slovenského spisovného jazyka, a tak mali byť formulované výrazy, ktoré sa
uvádzajú vo výrokovej časti rozhodnutia vydaného žalovaným.
Žalobca uviedol, že sa nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, pokiaľ ide
o tvrdenia poškodeného R. L., že žalobca ho mal údajne štuchať kolom do brucha. Súd sa
stotožnil iba s tvrdením poškodeného a nevysporiadal sa s argumentáciou žalobcu, že nebola
preukázaná existencia predmetu a tiež, že R. L. je osobou nevidiacou, teda ako môže tvrdiť,
že práve žalovaný sa mal dopustiť takéhoto konania. Uviedol, že žiadneho protiprávneho
konania sa nedopustil, práve naopak poškodení sa dopustili protiprávneho konania proti jeho
osobe.
Záverom navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie, alternatívne rozsudok zmeniť a žalobnému návrhu vyhovieť v celom rozsahu.
Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že žalobca neuvádza žiadne nové
skutočnosti, ku ktorým by bolo potrebné sa vyjadriť a poukázal na vyjadrenie, ktoré bolo
podané k žalobe. V tomto vyjadrení právny predchodca žalovaného – Krajský úrad v Ž.,
odbor všeobecnej vnútornej správy, uviedol, že miesto spáchania skutku bolo riadne zistené,
na jeho označení sa svedkovia zhodli. Pri označení miesta spáchania skutku zákona
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch neukladá, aby miesto udalosti bolo špecifikované podľa
údajov z katastra nehnuteľností, preto na účely označenia miesta postačuje napr. aj bližšie
určenie miesta podľa určitých bodov vyskytujúcich sa na tomto mieste alebo v blízkosti tohto
miesta. Navyše, ako odvolací orgán v napadnutom rozhodnutí uviedol, správny orgán nie je
oprávnený riešiť vlastnícke vzťahy k pozemkom ani majetkovoprávne vzťahy z nich
vyplývajúce. Pre účely priestupkového konania je zisťovanie miesta podstatné jednak pre
označenie obce, ktorá je určená za príjemcu pokuty a taktiež v tej súvislosti, či svedkovia
mohli svojimi zmyslami vidieť a počuť skutočnosti, ktoré sú predmetom konania.
K navrhovanému doplneniu dokazovaniu výsluchom M. V. správny orgán uviedol, že
z výpovedí svedkov vyplýva, že tento sa v čase spáchania priestupku na mieste nenachádzal,
preto nepovažoval za potrebné ho opätovne vypočuť. Vypočutie D. L. nepovažoval správny
orgán za potrebné vykonať, pretože táto osoba nebola prítomná pri spáchaní priestupku.
Správny orgán poukázal, že obsahom skutku bolo obliatie A. L. vodou z vedra, vypovedanie
hrubých výrazov proti nej a R. L. a štuchanie kolom do brucha R. L. D. L. o týchto
skutočnostiach nemohol vypovedať, keďže nebol pri spáchaní skutku, ktorý je predmetom
konania a žiaden iný skutok predmetom tohto konania nebol.
K nezaisteniu predmetu, ktorým mal žalobca štuchať R. L. do brucha správny orgán
uviedol, že tento skutok bol potvrdený výpoveďami svedkov – A. L. a D. R., a jeho zaistenie
je právne irelevantné k správaniu sa žalobcu voči R. L.
K námietke ohľadne nedostatočným vysporiadaním sa s významom slova „piča“,
správny orgán uviedol, že zdôvodnenia žalobcu považuje za účelové vzhľadom na vzniknutý
konflikt medzi príbuznými, ktorý v tom čase prebiehal. Neobstojí argument žalobcu, že
v skalickom nárečí sa obložený chlieb povie „pica“, takisto že v reštaurácii si dajú „picu“,
pretože sa jedná o dve rozdielne slová aj po stránke pravopisu a výslovnosti. Význam slova
„piča“ je vo všeobecnosti známy a netreba ho preto dokazovať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.
v spojení s § 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu
predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 211 a nasl. O.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 250ja ods. 2 O.s.p. odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez
pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi
pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.
V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že krajský súd
v prvostupňovom konaní prejednal napadnuté rozhodnutie na nariadenom pojednávaní dňa
16. septembra 2008, na ktorom sa žalovaný zúčastnil spolu so svojim právnym zástupcom,
mal možnosť sa k prejednávanej veci vyjadriť. Odvolací súd nepovažoval preto za potrebné
na prejednanie veci nariaďovať pojednávanie, v odvolaní žalobca uviedol rovnaké
skutočnosti, ktoré boli predmetom posúdenia v konaní pred súdom prvého stupňa a takýto
postup nebol v rozpore s verejným záujmom.
Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk.. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18. februára 2010 (§ 156 ods. 1
a ods. 3 O.s.p.).
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Z obsahu priložených spisov vyplýva, že dňa 18. decembra 2006 rozhodnutím
Obvodného úradu v Č., Odboru všeobecnej vnútornej správy, bol žalobca uznaný za vinného
zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Toto rozhodnutie bolo napadnuté
odvolaním žalobcu, ktoré odvolací orgán zamietol a rozhodnutie obvodného úradu potvrdil.
Správne orgány ustálili právne posúdenie skutku tak, že žalobca sa priestupku dopustil
úmyselným narušením občianskeho spolunažívania iným hrubým správaním na tom
skutkovom základe, že dňa 19. apríla 2005 v čase okolo 16.00 hod. na účelovej komunikácii
KN 6108 vedúcej okolo domu č. X. v obci S., pri stavbe bez popisného čísla, ktorá sa
nachádza vedľa maringotky, kde žalobca býva, dvakrát oblial vodou z vedra svoju matku A.
L. a pritom jej nadával slovami „Ty stará piča, choď do piče, nemáš tu čo robiť“ a potom od
svojej maringotky niekoľkokrát štuchol do brucha svojmu bratovi R. L. a pritom mu nadával
„do slepých, nech ide do piče.“
Žalobcovi bola uložená sankcia pokarhanie v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. a/
v spojení s § 12 ods. 1 v rozpätí určenom ust. § 49 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch. Zároveň žalobca bol zaviazaný v súlade s ust. § 79 ods. 1 zákona
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v nadväznosti na Vyhlášku Ministerstva vnútra
č.411/2006 Z. z., ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov konania o priestupku, uhradiť
trovy priestupkového konania vo výške 500,00 Sk.
Správne orgány pri objasňovaní priestupku vykonali dôkazy najmä svedeckými
výpoveďami – výpoveď A. S. (zo dňa 14. júla 2005, zo dňa 10. novembra 2005, zo dňa 18.
októbra 2006), výpoveď poškodenej A. L. (zo dňa 22. júla 2005, zo dňa 28. novembra 2005),
výpoveď poškodeného R. L. (zo dňa 22. júla 2005, zo dňa 28. novembra 2005), výpoveď
svedkyne D. R. (zo dňa 12. apríla 2006), výpoveď svedka (M. V. zo dňa 28. februára 2006).
Dňa 5. decembra 2005 a taktiež dňa 28. februára 2006 sa na ústnom prejednávaní priestupku
uskutočnila konfrontácia medzi svedkyňou A. S. a žalobcom za prítomnosti jeho právneho
zástupcu.
Správny orgán prvého stupňa taktiež vykonal obhliadku na mieste dňa 20. novembra
2006, ktorej sa zúčastnil žalobca, jeho právny zástupca, svedkovia A. S., D. R., ktoré aj na
tejto obhliadke boli správnym orgánom vypočuté, taktiež sa zúčastnila poškodená A. L.
Nezúčastnil sa ohliadky predvolávaný svedok M. V., doručenie mal vykázané dňa 9.
novembra 2007.
Pri určovaní druhu sankcie správny orgán bral do úvahy, že žalobca bol ochotný sa
zmieriť a vec ukončiť.
Na základe vykonaných dôkazov správny orgán vyhodnotil dôkazné prostriedky,
každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že skutok sa stal, tak ako
bol opísaný vo výrokovej časti preskúmavaného rozhodnutia.
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch priestupku sa dopustí ten,
kto
a) inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech,
b) inému z nedbanlivosti ublíži na zdraví,
c) úmyselne uvedie nesprávny alebo neúplný údaj pred štátnym orgánom, pred orgánom obce
alebo pred organizáciou za účelom získania neoprávnenej výhody,
d) úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným
ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným
hrubým správaním,
e) od iného násilím sám alebo za pomoci ďalších osôb vymáha majetkové práva alebo práva
z nich vyplývajúce, o ktorých sa domnieva, že mu patria bez vykonateľného rozhodnutia
príslušného orgánu,
f) napomáha osobnou účasťou násilnému vymáhaniu majetkových práv alebo práv z nich
vyplývajúcich, hoci na ich vymáhanie niet vykonateľného rozhodnutia príslušného orgánu.
Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch za priestupok podľa odseku
1 písm. a/ možno uložiť pokutu do 1000 Sk, za priestupok podľa odseku 1 písm. b/ až d/
a písm. f/ pokutu do 3000 Sk a za priestupok podľa odseku 1 písm. e/ pokutu do 10 000 Sk.
V správnom súdnictve sa súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu
správneho orgánu v konkrétnej právnej veci v zásade skúma, či vykonané dôkazy, z ktorých
správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo
pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a na otázku, či vykonané dôkazy
logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Súd pri
preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či
správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. Pre súd je
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní
v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa
konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať,
najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania,
zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány
poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní
ujmu.
Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať
zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo
zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade
s právnymi predpismi.
Podľa § 34 ods. 5 Správneho poriadku správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
Podľa § 34 ods. 6 Správneho poriadku skutočnosti všeobecne známe alebo známe
správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať.
Žalobca sa v podanom odvolaní domáhal doplnenia dokazovania v tom smere, že
nebolo presne stotožnené miesto spáchania skutku. Špecifikácia miesta v súvislosti
s prítomnosťou iných osôb na mieste samom je, v tomto prípade, pre posúdenie zákonnosti
preskúmavaného rozhodnutia právne irelevantná. Výrok rozhodnutia o postihu musí
obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade aj
evidencie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený s iným
(mutatis mutandis rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 28/2007 zo
dňa 1. septembra 2008 zverejnený pod číslom 69/2008). Vo výroku preskúmavaného
rozhodnutia je miesto spáchania skutku označené dostatočne určito na to, aby tento skutok
nemohol byť, spolu s vymedzením jeho ostatných znakov tam uvedených, zamenený s iným
skutkom, preto doplnenie dokazovania v navrhovanom smere považuje odvolací súd za
nedôvodné. V súvislosti s ďalšou argumentáciou žalobcu odvolací súd poukazuje, že použitie
ustanovení o nutnej obrane resp. krajnej núdzi v zmysle ust. § 2 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch je možné, jedine ak sú splnené podmienky pre ich použitie, ktorými sa
rozumie primeranosť a subsidiarita, pričom každé (inak protiprávne) konanie na ochranu
záujmu chráneného zákonom musí tieto atribúty spĺňať, konaniu žalobcu tieto znaky pričítať
nemožno.
Pokiaľ ide o doplnenie dokazovania výsluchom svedkov M. V a D. L., ktoré navrhoval
žalobca, z obsahu pripojených spisov vyplýva, že M. V. bol správnym orgánom vypočutý dňa
28. februára 2006, na miestnu ohliadku sa nedostavil, hoci predvolanie mu bolo doručené. D.
L. bol správnym orgánom predvolávaný, a to dňa 6. februára 2006 na prejednanie priestupku
uskutočnené dňa 28. februára 2006, zásielku určenú do vlastných rúk si v odbernej lehote na
pošte neprevzal, taktiež bol tento svedok predvolávaný dňa 24. marca 2006 na ústne
pojednávanie uskutočnené dňa 12. apríla 2006. Tohto sa z dôvodu dočasnej pracovnej
neschopnosti nezúčastnil, pričom správny orgán jeho ospravedlnenie akceptoval.
V zmysle ustanovení Správneho poriadku vykonávanie dôkazov patrí správnemu
orgánu, ktorý nie je viazaný iba návrhmi účastníkov. Z výpovede svedka M. V. zo dňa 28.
februára 2006 vyplýva, že v čase spáchania skutku na mieste spáchania sa nenachádzal, tak
ako sa tam nenachádzal ani D. L., čo vyplýva z výpovede A. S. a D. R. Smerovať
dokazovanie k objasneniu prítomnosti, prípadne jej príčin, D. L. na mieste samom je pre
posúdenie právnej zodpovednosti za spáchanie priestupku irelevantné.
Správne teda postupoval správny orgán, keď účasť navrhovaných svedkov pri ďalších
úkonoch nepovažoval za potrebnú zabezpečovať prevedením. Pre postup podľa § 42 ods. 1
Správneho poriadku neboli splnené podmienky, pretože konanie mohol správny orgán
uskutočniť aj bez ich prítomnosti.
Pokiaľ ide o námietku ohľadne výkladu slova „piča“ a nedostatočného zistenia
skutkového stavu v tejto súvislosti, táto, ako ju uviedol žalobca neobstojí. Uvedený výraz má
význam všeobecne známy, ktorý má hanlivý, vulgárny, urážlivý charakter. Aj napriek
poukazu na iné významy podobne znejúcich slov (jedlo, použitie v iných jazykoch) nemožno
sa s týmto tvrdením žalobcu stotožniť. Z obsahu svedeckých výpovedí vyplýva, že žalobca
poškodeným nadával, preto použitie slova „piča“ v inom význame, tak sa ako to uvádza
v odvolaní, nie je logické a argumentáciu v tomto smere považoval odvolací súd za účelovú.
Žalobca taktiež namietal, že krajský súd si osvojil argumentáciu poškodeného, že
žalobca ho mal štuchať kolom do brucha a nevysporiadal sa s argumentáciou žalobcu, že
nebola preukázaná existencia predmetu a tiež, že R. L. je osobou nevidiacou, teda ako môže
tvrdiť, že práve žalovaný sa mal dopustiť takéhoto konania.
Odvolací súd odôvodnenie súdu prvého stupňa považuje v tejto časti za dostatočné,
keď uviedol (str. 6. dole, str. 7 hore napadnutého rozsudku), že považoval výpoveď R. L. za
hodnovernú, pričom bral do úvahy samotnú skutočnosť, že uvedený predmet nemohol vidieť
pre svoje postihnutie, ale pociťoval štuchanie do tela a mohol teda rozlíšiť, že bolo vykonané
bližšie nešpecifikovaným predmetom, ktorý bol podobný kolu. Že k uvedenému skutku došlo,
mal súd prvého stupňa preukázané z výpovedí svedkov. Pokiaľ aj predmet nebol
zabezpečený, tento fakt nevyvoláva záver, že k uvedenému skutku skutočne nedošlo.
V súvislosti s vyššie uvedeným nemožno prisvedčiť námietke žalobcu ohľadne nedostatku
v dôvodoch napadnutého rozsudku.
Právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
subsumuje právo na riadne a náležité odôvodnenie rozhodnutia v zmysle ust. § 157 ods. 2
O.s.p.. Rozhodnutie musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené
(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 119/03 zo dňa 16. septembra
2003).
V zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález
sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12. mája 2004) ako aj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (napr. rozsudky vo veciach V. D. H. proti H. z 19. apríla 1994, R. T. proti Š. z 9.
decembra 1994, G. R. proti Š. z 21. januára 1999) vyplýva, že „dobré“ odôvodnenie nemožno
chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument bola daná podrobná odpoveď. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odôvodnenie rozsudku
krajského súdu obsahuje stručné, jasné a výstižné vysvetlenie, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
taktiež prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil so záverom krajského súdu, že dôkazy
vykonané správnym orgánom potvrdili, že zo strany žalobcu došlo ku konaniu, ktorým naplnil
skutkovú podstatu priestupku uvedeného v ust. § 49 ods. 1 písm. d/ zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch. Správny orgán postupoval súladne s ust. zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch ako aj Správneho poriadku, keď pri posudzovaní konania žalobcu vychádzal
z vykonaných dôkazov, ktoré vyhodnotil samostatne ako aj vo vzájomnej súvislosti.
Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé tento záver spochybniť, preto bolo rozhodnuté
tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a rozsudok odvolací súd ako vecne správny
v zmysle ust. § 219 ods.1, 2 O.s.p. potvrdil.
O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p., keď
žalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
V Bratislave 18. februára 2010
JUDr. Eva Babiaková, Csc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská