Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
946/368098.ce046e.pdf
PDF · 121.98 KB
No categories available
5Sžf/28/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy
Hanzelovej a členov senátu JUDr. Jany Baricovej a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci
žalobcu E. S. a S., a.s., K. 96, K., právne zastúpený Advokátskou kanceláriou M., s.r.o., M.
11, B., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Nová ul. č. 13,
Banská Bystrica, v konaní o žalobách žalobcu proti rozhodnutiam žalovaného č. I/223/11958-
73830/2007/990057-r, č. I/223/11961-73831/2007/990057-r a č. I/223/12067-73762/2007/
999608-r, všetky zo dňa 27.9.2007, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach č. k. 6S/147/2007-60 z 11.12.2008 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 6S/147/2007-60 z 11.12.2008 m e n í tak, že rozhodnutia žalovaného č. I/223/11958-
73830/2007/990057-r, č. I/223/11961-73831/2007/990057-r a č. I/223/12067-73762/2007/
999608-r, všetky zo dňa 27.9.2007 zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ OSP v spojení
s § 250j ods. 3 OSP a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 132,78 € na účet
právneho zástupcu žalobcu, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom krajského súdu bola zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania a zrušenia rozhodnutí žalovaného (uvedené v záhlaví), ktorými potvrdil
dodatočné platobné výmery Daňového úradu Košice I č. j. 695/230/30882/07/Kam, č.
595/230/30881/07/Kam a č. 695/230/30893/07/Kam, všetky zo dňa 12.4.2007, ktorými bol
žalobcovi podľa § 46 ods. 6 písm. b/ bodu 1 zákona č. 511/1992 Zb. vyrubený rozdiel dane z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2003 v sume 412.801,- Sk, za zdaňovacie
obdobie apríl 2003 v sume 368.820,- Sk a za zdaňovacie obdobie november 2003 v sume
669.955,- Sk. Krajský súd dôvodil tým, že po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí
žalovaného, konajúc v neprítomnosti žalobcu, ktorý svoju neprítomnosť na pojednávaní ničím
neospravedlnil a po oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správcu dane, po
spojení vecí pod sp. zn. 6S/147/2007, 6S/149/2007 a 6S/151/2007 na spoločné konanie, ďalej
vedené pod sp. zn. 6S/147/2007 podľa § 112 ods. 1 OSP dospel k záveru, že žaloby žalobcu
nie sú dôvodné.
V danom prípade bolo podľa názoru krajského súdu medzi účastníkmi konania sporné
to, či žalobcovi vznikol nárok na odpočítanie dane podľa § 20a ods. 1 písm. a/ v spojení s ust.
§ 20 ods. 1 písm. a/ a § 14 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z.z. na základe faktúr č. 20030301
z 28.3.2003 v sume 412.801,- Sk zo základu dane 2.064.005,- Sk č. 20030402 z 28.4.2003
vystavených dodávateľom S., s.r.o. K. za S. zabezpečované subdodávateľským spôsobom
prostredníctvom V., a.s., M. 44, L. a J. N., B. 13, K. a faktúry č. 031103 vystavenej
25.11.2003, kde bola uvedená daň z pridanej hodnoty v sume 669.954,40 Sk vyhotovenej J.
N..
Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal prvostupňový
rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa žalobcu rozhodnutia žalovaného
(Daňové riaditeľstvo Banská Bystrica) ako aj rozhodnutia správcu dane Daňového úradu
Košice I v daňovom konaní považoval žalobca za nezákonné, pretože rozhodnutia vychádzajú
z nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočne zisteného skutkového stavu, sú
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť ako aj pre nedostatok dôvodov. Žalovaný svojimi
rozhodnutiami a postupom ukrátil žalobcu na jeho právach a zotrval na názore, že
nerozhodoval miestne príslušný správca dane. Žalobca tiež poukázal na to, že dodávateľ
daňovému subjektu predložil Osvedčenie o registrácii platiteľa dane z pridanej hodnoty,
vydané Daňovým úradom Košice dňa 6.12.1995, na ktorom je uvedené, že dodávateľ je ako
platiteľ zaregistrovaný pre daň z pridanej hodnoty od 1.12.1995. Žalobca tvrdil, že zákon
daňovému subjektu neukladá povinnosť zisťovať, či jeho obchodný partner, s ktorým má
obchod uzatvoriť, je registrovaný ako platiteľ dane z pridanej hodnoty. Keby chcel takýmto
spôsobom daňový subjekt overovať žiadosťami adresovanými príslušným správcom dane
pravdivosť skutočností deklarovaných obchodnými partnermi, nebolo by možné flexibilne
obchodnú činnosť vykonávať, keďže v zmysle citovaného ustanovenia procesného predpisu,
pre účely daňového konania relevantným je len písomné oznámenie takejto skutočnosti a
daňový subjekt by po každej podanej žiadosti o overenie rozhodných skutočností, musel
čakať na písomné oznámenie správcu dane. Správca dane podľa žalobcu postavil konštrukciu
porušenia zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
(ďalej len zákon o DPH) daňovým subjektom na skutočnostiach, že dodávateľ daňového
subjektu J. N., IČO: X.:
- na základe dožiadania DÚ Košice II oznámil, že J. N. so správcom nespolupracuje a
nepreberá listové zásielky a podľa vyjadrenia PZ SR sa na adrese trvalého bydliska
nenachádza už 7 rokov, na základe čoho správca dane DÚ Košice II oznámil, že vyčerpal
všetky zákonné možnosti na skontaktovanie sa s daňovým subjektom N. J.,
- listom č. 696/320/2123-7E/06 Blá, bolo správcovi dane vykonávajúcemu daňovú kontrolu
oznámené, že daňovému subjektu N. J., IČO: X. bolo určené posledné zdaňovacie obdobie II.
štvrťrok 1999 v zmysle § 43 zákona o DPH a skončením posledného zdaňovacieho obdobia
prestal byť platiteľom na daň z pridanej hodnoty, keď platiteľom bol od 4.12.1995 do
30.6.1999,
- daňový subjekt E. S. a S., a.s. si nepreveril v zmysle § 31 ods. 18 zákona č. 511/1992 Zb. o
správe daní a poplatkov, či jeho dodávateľ (J. N.) je registrovaný
za platiteľa dane z pridanej hodnoty a nežiadal, aby sa dodávateľ preukázal osvedčením
o registrácii za platiteľa dane z pridanej hodnoty. Správca dane oporou v tieto dôkazy zhrnul
a uzatvoril, že daňový subjekt porušil ust. § 20 ods. 1 písm. a/ v nadväznosti na § 20a ods. 1
písm. a/, c/ zákona o DPH tým, že odpočítal dane z pridanej hodnoty pri prijatom
zdaniteľnom plnení od neplatiteľa dane, ktorý uplatnil k cene DPH aj napriek tomu, že
v tomto čase nebol tento dodávateľ registrovaný ako platiteľ na dane z pridanej hodnoty a túto
daň ani nepriznal a neodviedol. Právny názor správcu dane považuje žalobca za nesprávny,
pretože nemá oporu v právnych predpisoch ani v skutkových dôkazoch.
Podľa žalobcu medzi stranami nie je sporné, že J. N., IČO: X. sa dňom 4.12.1995 stal
platiteľom na dani z pridanej hodnoty. Daňový subjekt E. S. a S., a.s. disponuje písomnou
registráciou platcu k DPH predmetného dodávateľa, ktorá mu bola predložená na začiatku
spolupráce oboch subjektov. Takisto nie je medzi stranami sporné, že medzi daňovými
subjektmi naozaj došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia podľa § 13 ods. 1 písm. c/
zákona o DPH v podobe dodania služby, ktorá je predmetom fakturácie. Na rozdiel od
správcu dane má daňový subjekt právny názor, že kontextuálnym a systematickým výkladom
účelu a zmyslu právnych noriem upravujúcich DPH (z. č. 289/1995 Zb.), a správu o dani a
poplatku (z. č. 511/1992 Zb.) platných v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia tohto
prípadu je nutné dospieť k záveru, že neobstojí názor správcu dane v tvrdení a predpoklade,
na ktorom zakladá svoje rozhodnutie v tom, že J. N., IČO: X. nebol v čase uskutočnenia
napadnutého zdaniteľného plnenia platiteľom dane z pridanej hodnoty. Právna norma
upravujúca podmienky vzniku postavenia platiteľa na dani z pridanej hodnoty rozlišuje
prípady povinnej registrácie vyjadrenej v ustanoveniach § 4 ods. 1, 2, 3 zákona o DPH a
dobrovoľnej registrácie vyjadrenej v ustanovení § 4 ods. 4 zákona o DPH. Pokiaľ u
dodávateľa J. N., IČO: X. je dôvodné tvrdiť, že dňom 4.12.1995 došlo k vzniku jeho
postavenia platiteľa k DPH aplikáciou dobrovoľnej registrácie, pre ktorú sa nevyžadovalo
splnenie predpísanej zákonnej povinnosti (limit obratu), od ktorej by vznikla právna
povinnosť k registrácii, potom tu vzniká relevantná otázka, či postupom podľa § 43 ods. 3
zákona o DPH bolo vôbec možné v súlade
s právom podľa hypotézy právnej normy, ktorá predpokladá zrušenie len v prípade, že platiteľ
nespĺňa podmienky pre povinnú registráciu platiteľa alebo iné podmienky zákona o DPH,
platne registráciu zrušiť. V tejto súvislosti žalobca namietal, že v administratívnom obsahu
spisu nie je rozhodnutie o zrušení registrácie, o ktoré sa opiera správca dane vo svojom
rozhodnutí, čo spôsobuje nielen to, že sa nemá možnosť k tomuto dôkazu vyjadriť, ale najmä
to, že záver správneho orgánu nie je možné oprieť o dôkaz, ktorý nie je súčasťou dôkazov, na
ktoré sa odvoláva.
Bez ohľadu na úvahu, že postavenie platiteľa DPH nemohlo J. N. súčasne s právom
zaniknúť vôbec, ďalej žalobca tvrdil, že pokiaľ mu aj určením posledného zdaňovacieho
obdobia zaniklo, potom mu opätovne zo zákona opäť vzniklo - a to s poukazom na § 4 ods. 1,
2 a 3 zákona o DPH, pričom poukázal na právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR publikovaným v Zbierke pod č. 76/2001. Podľa žalobcu tiež bolo judikované, že nie
je prípustné, aby bolo od daňového subjektu požadované preukázanie dôkazov o skutočnosti,
na ktorej sa nepodieľal! Pokiaľ sa vychádza z predpokladu, že správca dane v napadnutých
rozhodnutiach nerozporoval, že by nedošlo k dodaniu služieb deklarovaných daňovým
dokladom medzi spoločnosťou E. S. a S., a.s. a spoločnosťou S., s.r.o., ale napáda len
existenciu dodania služieb medzi S., s.r.o. a jej dodávateľmi, nie je možné prijať záver, ktorý
učinil správca dane zhmotnený do rozhodnutia v tom, že spoločnosť E. S. a S., a.s. porušila
ustanovenie § 20 ods. 1 v nadväznosti § 20 ods. 1 a § 14 zákona o DPH, pretože tvrdené
skutočnosti nemajú žiadnu vecnú ani právnu súvislosť s vyvodzovaným záverom. Pokiaľ by
aj skutočnosti uvedené v závere rozhodnutia v obsahu zdaniteľného plnenia uskutočnené
neboli a jednalo sa o fiktívne zdaniteľné plnenia, bola pri skúmaní vzťahov dodávateľov
daňového subjektu, ktorého práva sa toto konanie týka, pravdivá, teda by išlo o absolútne
simulované plnenie, potom ani takáto skutočnosť nemôže mať vo vytrhnutom kontexte s
poukazom na okolnosť, keď bolo ďalej preukázané, že v skutočnosti tieto služby pre týchto
dodávateľov (J. N.) realizoval zahraničný dodávateľ, potom nemá ani priamy vplyv na
spochybnenie dodania služby ako takej. Je nesporné, že služby boli koncovému odberateľovi
zmluvne predpísaným spôsobom odovzdané a takisto je preukázané, že plynie záver, že
plnenie existovalo a bolo uskutočnené tým, komu svedčia doklady. Iný záver by bol popretím
princípu právnej istoty a legality v daňovom konaní, na ktoré sa tieto princípy plne vzťahujú.
Správca dane stanovil na základe svojej vlastnej úvahy (ktorú daňovému subjektu
neobjasnil) tvrdenia spochybňujúce zákonný nárok daňového subjektu na nadmerný odpočet
bez zjavnej príčinnej súvislosti s ustanovením § 20 Zákona o DPH, čo je v priamom rozpore
s ustanovením § 2 ods. 1, 2 zák. č. 511/1992 Zb., ďalej § 31 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. ako aj
porušenia čl. 2 Ústavy (princíp legality) a čl. 2 ods. 2, 3 Listiny základných práv a slobôd.
Poukazom na jednotlivé ustanovenia právnych predpisov bez ich bližšej súvzťažnosti
určujúcej najmä to, ktoré skutkové zistenia sú podkladom pre rozhodnutie a ako tieto správca
dane podradil pod konkrétne ustanovenia právneho predpisu, dochádza vo sfére zistiteľnosti
a spoznateľnosti skutočných dôvodov ku stavu, ktorý nie je možné stotožňovať s princípom
zrozumiteľnosti. Daňový subjekt – žalobca namieta postup správcu dane a považuje ho za
spôsob protichodný so smerom právnej istoty, zásady legality zdanenia, princípom právneho
štátu a zásady, že nikto nesmie byť nútený konať niečo, čo zákon neukladá.
Žalovaný žiadal prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Pokiaľ
v odvolaní žalobca proti prvostupňovému rozsudku namietal, že žalovaný sa pri výklade
ustanovenia zákona o DPH neriadil princípmi podľa EÚ a Šiestou smernicou Rady zo dňa
17.5.1977 pod č. 77/388/EHS, žalovaný poukázal na to, že ide o dôvod, ktorý nebol uplatnený
v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane a s ktorým by sa musel žalovaný
ako odvolací orgán vysporiadať.
K námietke žalobcu, že každý účastník konania musí mať možnosť vyjadriť sa
a navrhovať dôkazy vo svoj prospech, je potrebné uviesť, že žalobcovi bola dňa 16.3.2007
doručená výzva na prerokovanie protokolu o daňovej kontrole s upozornením, že do ôsmich
pracovných dní sa môže vyjadriť k protokolu. Žalobca sa k protokolu nevyjadril ani sa
nedostavil na jeho prerokovanie, tým sám nevyužil oprávnenie dané mu zákonom a na ktoré
v žalobe poukazuje.
Najvyšší súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 a 2
OSP), oboznámil sa s obsahom rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf 7/2009
z 29.10.2009 a postupom podľa § 250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta
prvá OSP rozhodol tak, že zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, zrušil rozhodnutie
žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie z týchto dôvodov:
1. Odvolací súd konštatoval, že preskúmavané rozhodnutia žalovaného (uvedené
v záhlaví), o ktorých krajský súd rozhodol v spojenom konaní pod sp.zn.
6S/147/2007-60, majú skutkový základ v Protokole o kontrole č. 801/321/10140/2007
zo dňa 14.2.2007, ktorý je pripojený vo fotokópii vo zväzku administratívneho spisu
predloženého žalovaným, z ktorého však nemožno zistiť, kedy a akým spôsobom bol
doručený kontrolovanému subjektu, protokol neobsahuje podpis kontrolovaného
subjektu (jeho štatutárneho zástupcu) a konštatovanie v ňom obsiahnuté
o prerokovaní, podpísaní a prevzatí dňa 28.3.2007 nemá podklad v obsahu spisov.
2. Odvolací súd tiež konštatoval, že daňová kontrola bola vykonaná a protokol o kontrole
zo 14.2.2007 bol vyhotovený DÚ Bratislava VI, ako správcom dane, avšak dodatočné
platobné výmery z 12.4.2007 boli vydané DÚ Košice I, pričom predložená spisová
dokumentácia neobsahuje písomnosti ozrejmujúce dôvodnosť zmeny miestnej
príslušnosti správcu dane. Preto na rozdiel od stanoviska odvolacieho súdu vo veci
3Sžf 7/2009 považuje v prejednávanej veci odvolací súd za dôvodné, aby v ďalšom
konaní bol aj uvedený nedostatok v preskúmateľnosti rozhodnutia správcu dane
odstránený aj založením príslušnej dokumentácie do administratívnych spisov.
3. Žalovaný sa nevyporiadal vo svojom rozhodnutí s návrhmi žalobcu, uvedenými
v odvolaniach proti jednotlivým vydaným platobným výmerom najmä vo vzťahu
k namietanému procesnému postupu vo vyrubovacom konaní, keď správca dane bez
dokazovania rozhodol na základe podkladu (protokolu o kontrole), ktorý sám
nezadovážil a ku ktorému sa kontrolovaný subjekt preukázateľne nevyjadril.
4. Žalovaný sa nezaoberal vo svojom rozhodnutí ani s vecnými dôvodmi odvolania proti
platobným výmerom, najmä akým konaním a aké ustanovenia zákona o DPH žalobca
porušil a z akého dôvodu neakceptoval návrhy na dokazovanie. Odvolací súd považuje
za relevantné tvrdenie žalobcu, že pokiaľ sám neporušil žiadnu zákonnú povinnosť,
nemôže byť sankcionovaný z dôvodu nesplnenia si povinnosti inými daňovými
subjektmi, s ktorým tvrdením sa žalovaný mal vysporiadať.
5. Odvolací súd zároveň poukazuje na dôvody zrušujúceho rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžf
7/2009 z 29.10.2009, ktoré dôvody sa vzhľadom na skutkovú rovnorodosť dôvodov
nepriznania odpočtu DPH v plnom rozsahu vzťahujú aj k prejednávanej veci v tomto
konaní. Odvolací súd nezistil dôvod na odlišné posúdenie veci aj pokiaľ ide
o požiadavku preukázateľnosti určenia posledného zdaňovacieho obdobia pre
dodávateľa žalobcu J. N., ktoré sa v administratívnom spise nenachádza.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 veta
prvá v spojení s § 151 ods. 1 a 2 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu
trov konania tak, ako boli zistené z obsahu súdneho spisu, a to súdny poplatok za žalobu
(2000,- Sk) a za odvolanie (2000,- Sk), t.j. 2x 66,39 €, spolu 132,78 €. Trovy právneho
zastúpenia vyčíslené neboli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. februára 2010
JUDr. Ida Hanzelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Anna Koláriková