Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/5/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora

Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej

veci navrhovateľa: H., nar.., v obci C., naposledy bytom v zahraničí: C., t. č. PT R., proti

odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Bratislava,

Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS: MU-

2221/PO-Ž/2007 zo dňa 20.11.2007, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave č. k. -35 zo dňa 16. septembra 2009 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -35 zo dňa 16. septembra 2009 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS:

MU-2221/PO-Ž/2007 zo dňa 20.11.2007, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13 ods. 1

a o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území Slovenskej

republiky, podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o neudelení doplnkovej

ochrany navrhovateľov a podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol, že neexistuje prekážka

jeho administratívneho vyhostenia podľa a do Indie.

Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom rozhodnutí správne

a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci, t. j. že navrhovateľom

udávaný dôvod žiadosti nie je dôvodom pre udelenie azylu.

K námietke navrhovateľa, že v rozhodnutí absentuje akékoľvek odôvodnenie jeho

výrokov, teda, že je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, krajský súd

uviedol, že odporca opísal stav veci, zistený tak v aktuálnom azylovom konaní, ako aj

v konaní z roku 2005. Odporca pritom poukázal na rozpory v identite navrhovateľa, ako aj

na rozpory, týkajúce sa údaju o príčine smrti jeho otca. Uviedol zdroje informácií o krajine

pôvodu, ako aj ich obsah, relevantný pre jednotlivé výroky rozhodnutia.

K výroku o neudelení azylu krajský súd poukázal na to, že odporca citoval zákonné

predpoklady udelenia azylu a poukázal na povinnosť navrhovateľa prezentovať – preukázať

tvrdenia. Konštatoval, že navrhovateľ svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi dôkazmi

a ani neavizoval ich existenciu. Odporca dôvodil, že navrhovateľ nevyužil možnosť

vyhľadania prípadnej ochrany u indických štátnych orgánov, podobne ako nevyužil možnosť

vnútroštátneho presídlenia. Odporca uviedol, že navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť

svojich obáv a ani perzekúciu z dôvodov taxatívne vymedzených v zákone o azyle. Podľa

krajského súdu odôvodnenie tohto výroku je postačujúce na identifikovanie dôvodov

neudelenia azylu.

Nad rámec namietanej vady odôvodnenia, krajský súd poukázal na skutočnosť,

že obava z reakcií rodičov dievčaťa, s ktorým sa navrhovateľ priatelil, resp. z potrestania

navrhovateľa za organizovanie brachiálneho (vykonávaného rukou) útoku na brata jeho

priateľky a spôsobenie mu zranení nemôže byť dôvodom udelenia azylu, nakoľko v tomto

prípade absentuje prvok perzekúcie.

Odporca podľa krajského súdu postupoval správne, ak po zvážení skutkového stavu

nenašiel ani dôvod pre udelenie doplnkovej ochrany navrhovateľovi podľa § 13a zákona

o azyle, preto dôvodne nepovažoval navrhovateľove dôvody za dôvody, pre ktoré by bol

navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia

v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. Krajský súd zdôraznil, že odporca výrok o neposkytnutí

doplnkovej ochrany ako aj o neexistencii prekážok administratívneho vyhostenia

navrhovateľa odôvodnil zrozumiteľným a dostatočným spôsobom v zmysle § 47 ods. 3

Správneho poriadku.

Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie odporcu, ktorým navrhovateľovi

neudelil azyl a rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany a o neexistencii prekážok jeho

administratívneho vyhostenia ako rozhodnutie vydané v súlade so zákonom potvrdil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že naďalej

trvá na to, že v rozhodnutí odporcu absentuje zrozumiteľné odôvodnenie výroku o neudelení

azylu, absentuje akákoľvek správna úvaha, ktorou sa odporca riadil pri posudzovaní jeho

žiadosti o azyl. Odporcovi vyčítal, že rozhodnutie postavil výlučne na informáciách o krajine

pôvodu všeobecného charakteru bez akejkoľvek spojitosti s definíciou utečenca. Podľa

navrhovateľa, odporca mal predovšetkým posúdiť, či jeho problémy s príbuznými priateľky

je možné podradiť pod jeden z dôvodov v zákona o azyl a ak nie, bolo potrebné uviesť

správnu úvahu odporcu ako aj relevantné informácie o krajine pôvodu, ktoré by mohli jeho

tvrdenia potvrdiť alebo vyvrátiť.

Na základe uvedeného navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie

odporcu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že rozsudok krajského súdu navrhol

ako vecne správny potvrdiť. Nestotožnil sa s tvrdením navrhovateľa, že bol prenasledovaný

z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle. Po vyhodnotení dostupných správ o krajine

pôvodu nebolo podľa odporcu preukázané, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu

vystavený vážnemu bezpráviu tak, ako to ustanovuje zákon o azyle. Odporca poukázal

pritom na skutočnosť, že sa jedná o druhú žiadosť navrhovateľa o azyl, pričom

predchádzajúce rozhodnutie odporcu boli potvrdené rozsudkom krajského súdu, odvolanie

navrhovateľa bolo Najvyšším súdom odmietnuté ako oneskorene podané.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia ,

s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. februára 2010 (§ 156 ods. 1

a ods. 3 ).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone

o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok

taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia

byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd

a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania

azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta

).

Podľa § 8 písm. a/ zákona o azyle a (v znení účinnom do 31.12.2007) ministerstvo

udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu

opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských

dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu,

alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd

(písm. b/).

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento

zákon neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny

pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred

písomne súhlasí (ods. 1).

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať

na území Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej

republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1 ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky

uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa § 13c ods. 1 ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,

ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi

poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži

doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany

podľa § 15b ods. 1 písm. d), vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka

administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. 9a)

Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne

vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti,

náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo

v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo

trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený

trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť

uložený.

Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho

sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine

alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť

štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo

pre Slovenskú republiku (ods. 2).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu

navrhovateľovi na území SR, o neposkytnutí doplnkovej a o neexistencii prekážok jeho

administratívneho vyhostenia podľa osobitného zákona, preto primárne v medziach odvolania

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal

aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal

so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného

rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité

dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa, a obsahom správ

o krajine pôvodu (Správa o dodržiavaní ľudských práv v Indii za roky 2005,2006, ako aj

príručky MV VB o Indii z apríla 20002, Správa Human Rights Watch z januára 2007, články

z tlače: Trend z 7.9.2005-„India spletá sociálnu sieť“, Britské listy – Prinesú voľby

pre miliardu ľudí zmenu“, informácie z internetovej stránky www.indianembassy.sk),

z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine

pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal o udelenie azylu

a bezpečnostné riziko prípadného návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.

Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 8.11.2007 navrhovateľ uviedol,

že dôvodom jeho žiadosti o azyl je, že chce zostať na Slovensku, nechce sa vrátiť do Indie.

Poukázal na to, že už v predchádzajúcom azylovom konaní uvádzal, že mal rodinné

problémy, mal priateľku, ktorej rodičia nesúhlasili s týmto vzťahom, a preto sa obáva

jej rodičov. Uviedol, že to je jediný dôvod žiadosti, ale okrem toho, chce ostať na Slovensku,

aby mohol pracovať a chce tu ostať žiť. Na otázku prečo v predchádzajúcom konaní uvádzal

inú identitu, odpovedal, že mal strach, počul od priateľa, že ak by vedeli jeho skutočné meno

a dátum narodenia, mohol by byť deportovaný do Indie, tak na radu prevádzača uviedol iné

meno a iný dátum narodenia. Na otázku prečo uviedol iné okolnosti o svojom otcovi, matke

a rodine, odpovedal, že si myslel, že keď uvedie iné údaje rodine, bude to pre neho ľahšie.

Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľovi azyl, poukázal na to, že v jeho

prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle,

nakoľko v danom prípade absentuje samotný prvok prenasledovania, tak aj pôvodca

prenasledovania. Odporca pritom vychádzal z vyjadrení navrhovateľa, ktorý potvrdil,

že nemal žiadne problémy s políciou, armádou či inými oficiálnymi orgánmi štátu. Odporca

poukázal na to, že navrhovateľ v predchádzajúcom azylovom konaní vystupoval pod inou

identitou, uvádzal iné informácie o svojej rodine s cieľom získať výhodnejšie postavenie

pri rozhodovaní o jeho žiadosti. Všetky tieto skutočnosti mali podľa odporcu v kontexte

posudzovania jeho opakovanej žiadosti o udelenie azylu svoju vypovedaciu hodnotu.

Vzhľadom k tomu, že neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu, odporca skúmal,

či navrhovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona

o azyle.

Podľa odporcu ani jedna z možností vážneho bezprávia ustanovených zákonom

o azyle sa u navrhovateľa nepreukázala ani nepotvrdila. Zo správy Amnesty International

za rok 2006 vyplynulo, že v Indii je trest smrti pozastavený. Odporca uviedol, že z výpovede

navrhovateľa vyplynulo, že nebolo nikdy proti nemu vedené trestné konanie, nebol väznený,

zatknutý a nemal žiadne problémy so štátnymi orgánmi, nebol vystavený mučeniu,

neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trest. Na základe uvedeného dospel

odporca navrhovateľovi doplnkovú ochranu neposkytol.

Odporca odôvodnil rozhodnutie o neexistencii prekážok administratívneho vyhostenia

navrhovateľa do krajiny pôvodu s odkazom navrhovateľom prezentované dôvody jeho obáv

z návratu do krajiny a na správy o krajine pôvodu nepreukázaním existencie prekážok

administratívneho vyhostenia v zmysle § 58 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov.

Odporca v rozhodnutí popisuje spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu

navrhovateľa s odkazom na zdroje informácií, z ktorých informácie čerpal.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,

pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne

vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca

vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie

azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno

vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody

pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné

skutkové zistenia.

Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú

celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj

vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu,

a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom

chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom

udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania

ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto

skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe

bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.

Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných

podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné

súhlasiť. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu z dôvodu obavy zo strany rodiny priateľky,

ktorá nesúhlasila s ich vzťahom. Odporca venoval tomuto dôvodu náležitú pozornosť

a vykonal dokazovanie okrem výsluchu navrhovateľa obsahom správ o krajine pôvodu,

ktorých podstatnú časť v rozhodnutí s uvedením zdrojov aj uviedol.

Krajský súd sa rovnako zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom

prostriedku a rovnako aj dôvodom, pre ktorý požiadal navrhovateľ o azyl.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi

závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil z čoho vyvodil svoj

záver zhodný so záverom odporcu o to, že navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť obáv

z prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených v zákona o azyle.

K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne námietky

a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva,

že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie

života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom

problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ

politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich

práv pred štátnymi orgánmi.

Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto

i za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o obavách zo strany rodiny priateľky, ktorá

nesúhlasila s ich vzťahom by bola pravdivá, neboli odvolacie námietky navrhovateľa

dôvodné, pretože navrhovateľ nepreukázal, že štátne orgány mu odopreli poskytnúť

pomoc potom, ako sa na ne so žiadosťou o ochranu obrátil. Navrhovateľ sa podľa

vlastných vyjadrení na štátne orgány totiž vôbec neobrátil.

Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací

súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho

pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,

ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané

či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej

ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,

teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie

inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej

miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať.

V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené

dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované

v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu

uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.

101Sža/5/2010

Rovnako sa stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého odporca správne

vyhodnotil neexistenciu skutočností, ktoré by podľa a

predstavovali prekážku jeho administratívneho vyhostenia bránili návratu navrhovateľa

do krajinu pôvodu a s poukazom na správnosť tohto výroku, rozhodnutie odporcu považoval

za zákonné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval odvolacie námietky navrhovateľa

ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci odporcom za nedôvodné.

Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu, o neposkytnutí doplnkovej ochrany

a rozhodnutie o neexistencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia bolo potrebné

považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne

správny podľa .

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a , tak, že navrhovateľovi, ktorý

nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 23. februára 2010

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová