Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
cb0/376990.5d0ae7.pdf
PDF · 156.17 KB
No categories available
1Sža/7/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/7/2010
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora
Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej
veci navrhovateľa: S., nar. X. v K., naposledy bytom v zahraničí: K., t. č. PT R., proti
odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Bratislava,
Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS: MU-56-
18/PO-Ž/2009 zo dňa 30. apríla 2009, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského
súdu v Košiciach č. k. 4Saz 3/2009-23 zo dňa 9. septembra 2009 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 4Saz 3/2009-23 zo dňa 9. septembra 2009 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS:
MU-56-18/PO-Ž/2009 zo dňa 30. apríla 2009, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13 ods. 1
a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území Slovenskej
republiky, podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o neudelení doplnkovej
ochrany navrhovateľovi.
Krajský súd dospel k záveru, že odporca v napadnutom rozhodnutí správne
a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav veci, t. j. že navrhovateľom
udávaný dôvod žiadosti nie je dôvodom pre udelenie azylu.
Krajský súd k navrhovateľom udávanému dôvodu žiadosti o azyl – pozemkovým
sporom uviedol, že pripúšťa, že tieto tvrdenia môžu byť pravdivé a pre navrhovateľa ťaživé,
tieto dôvody však podľa krajského súdu nezakladajú dôvod pre udelenia azylu na území SR
v zmysle zákona o azyle. Navrhovateľ nepreukázal, že by bol v krajine pôvodu
prenasledovaný z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, naopak
potvrdil, že sa o svoj život obával pre pozemkové spory.
Vo vzťahu k humanitným dôvodom, na ktoré sa navrhovateľ odvolával až v opravnom
prostriedku proti rozhodnutiu odporcu, krajský súd uviedol, že sa jedná o nenárokový právny
inštitút, a teda v medziach správnej úvahy odporcu je, aké konkrétne dôvody bude
za ne považovať.
Odporca podľa krajského súdu postupoval správne, ak po zvážení skutkového stavu
nenašiel ani dôvod pre udelenie doplnkovej ochrany navrhovateľovi podľa § 13a zákona
o azyle, preto dôvodne nepovažoval navrhovateľove dôvody za dôvody, pre ktoré by bol
navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia
v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle.
Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie odporcu, ktorým navrhovateľovi
neudelil azyl a rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany ako rozhodnutie vydané v súlade
so zákonom potvrdil.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom vyjadril nesúhlas
s právnym posúdením veci, najmä pokiaľ sa jedná o vyhodnotenie jeho žiadosti o azyl
vo vzťahu k pozemkovým sporom v nadväznosti na politické dôvody považované
za nepodložené, nereálne a nedôvodné.
Navrhovateľ síce pripúšťa, že právny poriadok Slovenskej republiky ako ani Dohovor
o právnom postavení utečencov neumožňujú udeliť azyl štátnym príslušníkom tretej krajiny
na základe obavy z prenasledovania z dôvodu majetkových sporov. Zo správ relevantných
organizácií zaoberajúcich sa posudzovaním stavu ľudských práv v Indii však vyplýva,
že v tejto krajine nie sú majetkové spory ojedinelé a že v rámci indickej spoločnosti majú
často krát zásadný dopad na spoločenské a právne postavenie osôb. Podľa navrhovateľa
v dôsledku neefektívnej činnosti polície nie je možné domôcť sa práva na území Indie a India
tak nie je schopná poskytnúť dostatočnú ochranu svojim občanom.
Navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal na správu Human Rights Watch z augusta
2009 nazvanej „Rozvrátený systém – nespôsobilosť, zneužívanie a beztrestnosť v Indickej
polícii“
Navrhovateľ súčasne poukázal na to, že jeho dôvod žiadosti o azyl bolo možné
podradiť príslušnosť pod sociálnu skupinu nakoľko spoločnou charakteristikou osôb
s pozemkovými spormi je beznádejná situácia, v ktorej si nie sú schopní sami pomôcť
a ktorým nie je ani štátna moc ochotná, resp. schopná pomôcť.
Na základe uvedeného navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie
odporcu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že rozsudok krajského súdu navrhol
ako vecne správny potvrdiť. Nestotožnil sa s tvrdením navrhovateľa, že bol prenasledovaný
z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle. Po vyhodnotení dostupných správ o krajine
pôvodu nebolo podľa odporcu preukázané, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu
vystavený vážnemu bezpráviu tak, ako to ustanovuje § 2 písm. f/ zákona o azyle.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP,
s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. februára 2010 (§ 156 ods. 1
a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone
o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok
taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia
byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta
Podľa § 8 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle (účinného od 1.12.2008, ďalej len zákon
o azyle) ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových,
národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých
politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto
obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 10 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento
zákon neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred
písomne súhlasí.
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej
republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1) ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu
žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu
navrhovateľovi na území SR a o neposkytnutí doplnkovej, preto primárne v medziach
odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal
so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného
rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa, a obsahom správ
o krajine pôvodu (informácie MÚ MV SR č. p.: MÚ-871/ODZS-2009, MÚ-27-1/ODZS-2008,
MÚ-27-3/ODZS-2008, zo správy MZV USA týkajúcej sa štátnych praktík v oblasti ľudských
práv vydanej Úradom pre demokraciu, ľudské práva a prácu z 8.3.2006, z vybraných častí
Súhrnných teritoriálnych informácií z 1.10.2008, z portálu www.business.cz a informácií
Encarta Reference Library 2007), z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-
spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal
o udelenie azylu a bezpečnostné riziko prípadného návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.
Ako vyplynulo z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 17.2.2009 navrhovateľ uviedol,
že dôvodom jeho žiadosti o azyl boli problémy so svokrovcami jeho sestry. Po svadbe sestry
v roku 2003, žiadali od jeho rodiny veno 4.000.000,- rupií alebo pozemok, ktorý jeho otec
prepísal na neho a brata. Veno nechceli svokrovcom sestry vydať, preto svokrovci sestry
z pomsty podali v roku 2006 na neho trestné oznámenie, že v lekárni pracuje s falošnými
peniazmi, čo však nebola pravda. Polícia v danej veci zahájila šetrenie, pričom toto trvalo
3 dni a následne ho spod obžaloby oslobodili, nakoľko falšovanie peňazí sa nepreukázalo.
V roku 2006 sa ho svokrovci sestry snažili zabiť, keď poslali do lekárne,
keď pracoval, nejakých ľudí a títo mali mačety a snažili sa ho napadnúť. Prvýkrát
mu pomohol majiteľ lekárne a podarilo sa mu utiecť. Druhý krát prišli za ním domov, avšak
on doma nebol, hádali sa s jeho otcom, pričom im doma spravili nejakú škodu a odišli.
Po ich druhej návšteve sa už domov nevrátil, odišiel do mesta Ambala v štáte Haryana.
Tu bol s priateľmi dva mesiace, avšak napriek tomu, že tam nemal problémy, otec
mu doporučil, aby radšej z Indie odišiel. Odcestoval do Dillí, kde sa nakontaktoval
na prevádzača a následne z Indie odcestoval.
Na otázku, či nahlásil na polícii problémy so svokrovcami sestry, odpovedal,
že incident nahlásil, ale polícia nič nerobila, nakoľko svokrovci sestry mali kontakty
na vládnu politickú stranu Akali Dal.
Na otázku, či mal problémy aj jeho brat odpovedal, že aj on mal problémy, ale odišiel
bývať do Taran Taaran. Na otázku prečo odišiel z Indie, keď svokrovci jeho sestry z obce
odišli, odpovedal, že napriek tomu, že z dediny odišli, jeho problém sa neskončil, pretože
mohol očakávať každú chvíľu, že ho zabijú. Preto radšej z Indie odišiel.
Na otázku, či mal v krajine pôvodu nejaké problémy s políciou, armádou alebo inými
štátnymi orgánmi, odpovedal, že osobne s nimi nemal žiadne problémy. Do krajiny pôvodu
sa nechce vrátiť, lebo sa obáva o svoj život.
Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľovi azyl, poukázal na to, že v jeho
prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle.
Podľa vyjadrení navrhovateľa, v roku 2006 čelil falošnému obvineniu zo spáchania trestného
činu, že v lekárni používal falošné peniaze. Po trojdňovom vyšetrovaní polície bol zbavený
viny a bez obmedzenia zo strany polície pokračoval v práci. Polícia teda konala v zmysle
zákona, neobmedzila ani neporušila jeho osobnú slobodu, ani neohrozoval jeho život.
Potom už voči nemu nebolo vedené trestné konanie, nebol zadržaný, väznený
ani vypočúvaný, neprišiel do styku s armádou, políciou, súdnictvom ani inými štátnymi
orgánmi. Taktiež nebol členom žiadnej politickej strany ani hnutia, od roku 2002 bol
sympatizantom politickej strany Indického národného Kongresu (INC), pričom ako
sympatizant nečelil žiadnym problémom.
K majetkovým sporom, ktoré boli dôvodom jeho odchodu z krajiny pôvodu, odporca
v rozhodnutí uviedol, že vlastníkmi pozemkov podľa vyjadrení navrhovateľa boli dve osoby,
preto tvrdenie navrhovateľa, že odstránením jeho osoby zo strany svokrovcov jeho sestry
by sa zmocnili majetku, o ktorý mali záujem, je podľa odporcu nelogické, rovnako neobstojí
námietka navrhovateľa, že polícia bola nečinná po jeho ohlásení incidentu s poukazom na to,
že svokrovci jeho sestry mali mať dobré vzťahy s vládnou politickou stranou. Pretože, pokiaľ
by to tak bolo, polícia by ako nástroj vládnucej strany neprešetroval navrhovateľovo
obvinenie za danie do obehu falošných peňazí s výsledkom potvrdzujúcim jeho nevinu,
ale by konala naopak.
Podľa odporcu v danom prípade išlo o osobné problémy, ktoré nejavili žiadne známky
perzekúcie. Odporca v rozhodnutí tiež poukázal na to, že pôda je v Indii často krát jediným
zdrojom obživy, najmä na vidieku dochádza často k majetkovým sporom, tak ako v prípade
jeho rodiny, čo je bežným javom v krajine.
Napriek vysokému stupňu korupcie a byrokracie v indických štátnych orgánoch,
ústava zabezpečuje každému občanovi krajiny právo na zaistenie ochrany. Ak navrhovateľ
teda nesúhlasil s činnosťou polície, mohol sa obrátiť na nadriadené orgány, čo však podľa
vlastného vyjadrenia neurobil.
Odporca v rozhodnutí poukázal na to, že navrhovateľ odišiel v roku 2007 bývať
ku kamarátovi do mesta Ambala v provincii Haryana, kde podľa vlastného vyjadrenia nečelil
žiadnym problémom, a teda nemal žiaden dôvod na opustenie krajiny pôvodu. Odporca tiež
vychádzal z tvrdení navrhovateľa, že po odchode z krajiny pôvodu sa dopravil do Talianska,
kde žil približne 10 mesiacov, keďže sa mu nepodarilo nájsť prácu, odišiel do Viedne, kde
sa zdržiaval 6 mesiacov. Po zadržaní rakúskou políciou požiadal o azyl a bol vrátený
na územie SR.
Podľa odporcu jeho odchod z Indie bol motivovaný skôr inými činiteľmi,
ako ochranou vlastného života.
Vzhľadom k tomu, že neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu, odporca skúmal,
či navrhovateľ spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákona
o azyle.
Odporca uviedol, že z výpovede navrhovateľa vyplynulo, že potom, ako bolo
svokrovcami sestry podané v roku 2006 na neho trestné oznámenie, (že v lekárni pracuje
s falošnými peniazmi) a bol po troch dňoch vyšetrovania spod obžaloby oslobodený,
nebolo potom proti nemu vedené trestné konanie, nebol väznený, zatknutý a nemal žiadne
problémy so štátnymi orgánmi, nebol vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trest. V súčasnej dobe taktiež podľa odporcu neprebieha žiaden
medzinárodný alebo vnútroštátny konflikt, ktorý by pre navrhovateľa predstavoval
individuálnu hrozbu podľa definície ujmy, a preto dospel k záveru, že niet dôvodu
na poskytnutie doplnkovej ochrany navrhovateľovi.
Odporca v rozhodnutí popisuje spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu
navrhovateľa s odkazom na zdroje informácií, z ktorých informácie čerpal.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,
pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne
vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca
vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie
azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno
vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú
celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj
vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu ja aplikovateľný v obmedzenom rozsahu,
a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom
chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom
udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania
ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto
skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe
bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.
Primárnym dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných
podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. S takýmto záverom bolo potrebné
súhlasiť. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu z dôvodu obavy o svoj život pre majetkové
spory s rodinou (svokrovcami jeho sestry), ktorá sa chcela zmocniť jeho majetku. Odporca
venoval tomuto dôvodu jeho žiadosti o azyl náležitú pozornosť a vykonal dokazovanie okrem
výsluchu navrhovateľa obsahom správ o krajine pôvodu, ktorých podstatnú časť v rozhodnutí
s uvedením zdrojov aj uviedol.
Krajský súd sa rovnako zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom
prostriedku a rovnako aj dôvodom, pre ktorý požiadal navrhovateľ o azyl.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi
závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil z čoho vyvodil svoj
záver zhodný so záverom odporcu o to, že navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť obáv
z prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených v zákona o azyle.
K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne námietky
a v podrobnostiach na ne odkazuje.
101Sža/7/2010
Nad rámec vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky udáva,
že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie
života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom
problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ
politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich
práv pred štátnymi orgánmi.
Táto skutočnosť nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto
i za predpokladu, že tvrdenia navrhovateľa o obavách o život zo strany svokrovcov
jeho sestry pre majetkové spory sú pravdivé, neboli odvolacie námietky navrhovateľa
dôvodné, pretože navrhovateľ nepreukázal, že štátne orgány mu odopreli poskytnúť
pomoc potom, ako sa na ne so žiadosťou o ochranu obrátil. Navrhovateľ sa podľa
vlastných vyjadrení na políciu síce obrátil, tá však bola nečinná. Na nadriadené orgány
so žiadosťou o prešetrenie nečinnosti polície sa však neobrátil. Vyjadril obavu z toho,
že polícia by mu aj tak neposkytla pomoc, pretože rodina svokrovcov jeho sestry mala
kontakty na vládnucu stranu, ktorá mohla výsledok šetrenia ovplyvniť.
Túto námietku navrhovateľa, odvolací súd vyhodnotil za účelovú. Ako totiž vyplynulo
z vyjadrení navrhovateľa pred správnym orgánom polícia v inom konaní, po troch dňoch
vyšetrovania (v trestnej veci, ktorá sa mala začať z podnetu svokrovcov jeho rodiny)
ho spod obvinenia oslobodila. Vzhľadom na uvedené považoval odvolací súd túto námietku
za nedôvodnú a ničím nepodloženú.
K odvolacej námietke navrhovateľa, vzťahujúcej sa k jeho tvrdeniu o „príslušnosti
k určitej sociálnej skupine“ sa javí vzhľadom k okolnostiam daného prípadu ako nedôvodná,
nakoľko navrhovateľ nenaplnil konkrétnym obsahom žiaden z pojmových znakov
definície sociálnej skupiny, tak ako je vymedzený v ustanovení § 19a ods. 4 písm. e)
zákona o azyle, podľa ktorého ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania
vychádza z toho, že skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci
skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno
zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné
pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla
a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine
pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej
charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak,
že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu.
Odvolací súd s poukazom na citované ustanovenie zákona o azyle, z ktorého bolo
potrebné pri posudzovaní dôvodov navrhovateľa o udelenie azylu vychádzať, poukazuje na to,
že tvrdenie navrhovateľa o príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak zostalo len v rovine
blanketárne uplatnenej námietky.
Rozhodujúcim dôvodom pre udelenie azylu ja predovšetkým existencia odôvodneného
strachu z prenasledovania smerujúceho voči žiadateľovi o azyl ako príslušníkovi takejto
sociálnej skupiny zo strany štátnych orgánov príslušnej krajiny, prípadne zo strany niektorých
zložiek obyvateľstva, ktoré nerešpektujú normy stanovené v zákonoch dotknutej krajiny,
pričom štátne orgány vedome takéto konanie tolerujú a odmietajú, resp. nie sú schopné
zabezpečiť pred takýmto konaním jednotlivcovi účinnú ochranu.
Skutočnosť, že politický systém v krajine pôvodu navrhovateľa dáva jednotlivcom
možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi nebola v konaní o udelenie
azylu vyvrátená, naviac navrhovateľ nepreukázal, že verejná moc v krajine pôvodu ako celok
mu odoprela poskytnúť ochranu v sporoch o majetky s príbuznými.
Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací
súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho
pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,
ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané
či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej
ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,
teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie
inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej
miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené
dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu
uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.
121Sža/7/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval odvolacie námietky navrhovateľa
ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci odporcom za nedôvodné.
Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a doplnkovej ochrany bolo potrebné
považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ktorý
nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 23. februára 2010
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová